Môj príbeh

5. mája 1995 približne o 16.30 hod. na pôde Národnej univerzity v Bogote, hlavnom meste Kolumbie, som zakúsila mimoriadny Boží zásah. V ten deň pršalo a ja som išla spolu s manželom a 23-ročným synovcom, ktorý bol tiež zubár, smerom k Fakulte zubného lekárstva, aby sme si požičali zopár kníh, ktoré sme potrebovali. Synovec kráčal spolu so mnou pod malým dáždnikom a za nami išiel môj manžel v nepremokavom plášti. V jednej chvíli, poblíž aleje stromov, udrel do nás blesk. Môj synovec bol na mieste mŕtvy. Blesk spálil celé jeho vnútro, hoci navonok zostalo jeho telo neporušené. Snaha oživiť ho bola neúspešná. Aj mňa zasiahol blesk, vnikol do mňa cez ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Moje rebrá, brucho, podbruško, nohy aj pečeň boli zuhoľnatené. Moje ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a vaječníky. Používala som ako antikoncepciu vnútromaternicové teliesko z medi, a meď je dokonalý dobrý vodič prúdu.

Z medicínskeho hľadiska som bola pre zástavu srdca a strašné vnútorné popáleniny prakticky bez života. Po troch minútach zástavy srdca nastávajú v mozgu z dôvodu nedostatku kyslíka také nezvratné zmeny, že človek nemá šancu na návrat do normálneho života. Ale vďaka zvláštnemu Božiemu zásahu sa tak nestalo – ja žijem. Boh urobil mimoriadny zázrak: zachoval ma pri živote. Skutočnosť, že takto zázračne zasiahol, je zreteľný znak jeho veľkej dobroty a nekonečného milosrdenstva a zároveň pre nás všetkých výzvou k obráteniu.

Hneď po nehode lekári v nemocnici v Bogote informovali moju sestru, ktorá je tiež lekárka, o nezmyselnosti pripojenia môjho organizmu na prístroje s umelým dýchaním. Napriek všetkým ich radám moja sestra pevne stála na svojom rozhodnutí. Niekoľko dní som bola v bezvedomí a pri živote ma udržiavali iba prístroje. Po pár dňoch lekári spozorovali, že v mojom tele sa začali diať nezvyčajné veci. Konkrétne moje zuhoľnatené ľadviny, pľúca aj pečeň sa začali nevysvetliteľným spôsobom regenerovať a nanovo fungovať. Predtým mi lekári nedávali nijakú šancu na prežitie. Bohu je ale všetko možné – a iba vďaka jeho zásahu sa všetky spálené orgány v mojom tele zázračne uzdravili. Veľkým zázrakom bola aj úplná regenerácia mojej spálenej pokožky. Časť môjho tela sa stala jednou veľkou živou ranou v dôsledku odstránenia zuhoľnateného tkaniva. Mala som neopísateľné bolesti. Pri každom nádychu aj výdychu ma pálilo všetko vo vnútri aj zvonku. Avšak počas čistenia mojich nôh som necítila nič. Boli ako dva zuhoľnatené pahýle; boli úplne čierne a nemala som v nich nijaký cit. Po mesiaci prišli ku mne lekári a povedali: „Pozri, Gloria, aký veľký a neuveriteľný zázrak ti urobil Boh. Všetky tvoje vnútorné orgány a takmer celá koža sa zregenerovali. Nová koža je síce ešte tenká a niektoré miesta sú ešte odkryté, ale je tu nádej, že čoskoro sa pokryje kožou celý povrch tvojho tela. Ale tvoje nohy nám robia starosti. Tu už nevieme nič urobiť. Musíme ich, bohužiaľ, amputovať.“
Pred nehodou som bola vyšportovaná žena, zbožňovala som aerobik. Keď som začula, že je nutné amputovať moje nohy, ihneď ma napadlo:

„Musím čo najrýchlejšie utiecť z tejto nemocnice, aby som si ich zachránila.“

Nemohla som však ani chvíľku stáť na nohách, takže útek nebol možný. Až vtedy som si uvedomila, že nohy sú poklad a ja som nikdy predtým Bohu za tento dar neďakovala. Práve naopak, aby som nepribrala, hladovala som ako blázon, dávala som množstvo peňazí na diéty a rôzne kúry, len aby som mala peknú a atraktívnu postavu a štíhle nohy. Keď som teraz v nemocnici hľadela na svoje nohy bez svalstva, chudé ako polená, úplne čierne, plné dier zo všetkých strán, začala som ďakovať za to, že ich ešte mám. Na ich vzhľade mi nezáležalo. S veľkou dôverou som sa obrátila k Bohu:

„Milovaný Bože, z celého srdca ťa prosím, zachovaj mi aspoň tieto zohyzdené nohy. Zachovaj mi ich, prosím, aby som sa mohla vďaka nim aspoň trochu pohybovať. Zachovaj mi ich, prosím, zachovaj mi ich aspoň také, aké sú. Budem ti zato vždy povďačná.“

Po tejto modlitbe sa zrazu začala do mojich nôh vracať citlivosť. Bolo to v piatok. Od piatka do pondelka tieto moje pahýle, ktoré vyzerali ako pohár tmavej malinovky s bublinkami vzduchu, nadobudli normálnu farbu. Zároveň som cítila, ako v nich začala prúdiť krv. Keď prišli v pondelok lekári, aby urobili poslednú obhliadku pred amputáciou, zostali prekvapení, keď videli, ako som sama vstala a s istotou som stála na svojich nohách. Vyšetrovali ich a nechceli veriť tomu, čo videli. Napriek veľkej bolesti som bola veľmi šťastná, lebo som vedela, že sa mojim nohám vracia plná funkčnosť. A hľa, stal sa skutočný zázrak: po niekoľkých dňoch boli moje nohy funkčné tak ako pred úderom blesku. Primár oddelenia mi povedal:

„Za 38 rokov svojej lekárskej praxe som nikdy nevidel takýto veľký zázrak.“

Pred zásahom bleskom som bola veľmi sebavedomá a márnivá žena. Aby som upútala na seba pozornosť a aby som sa páčila mužom, dávala som príliš do popredia svoju ženskosť. Robila som to veľmi vyzývavo. Zdôrazňovala som krivky svojej postavy, nosila som blúzky a šaty s hlbokým výstrihom a pri chôdzi som vyzývavo hýbala bokmi. A pozrite sa: všetko to, čím som sa najväčšmi pýšila, bolo najviac spálené bleskom... Vyšetreniami sa zistilo, že aj moje vaječníky boli zuhoľnatené, v dôsledku čoho som nemohla počať dieťa. Boh však vo svojom veľkom milosrdenstve všetko toto zázračne zregeneroval. Jeden a pol roka po zásahu bleskom som pocítila svrbenie na mieste, kde som mala predtým prsia a moje rebrá pokrývalo teraz trochu viac kože, než predtým. Koža sa napínala a formovala. Bolelo ma to. Nečakane mi narástli nové prsia; bola to pre mňa nezvyčajne podivuhodná vec, ktorá sa nedala nijako vysvetliť. Neskôr sa ukázalo, že som otehotnela. A tak hľa, Boh mi znovu daroval možnosť byť matkou, pretože tými novými prsiami som mohla kojiť svoju zázračnú, zdravú dcérku Máriu José, ktorú som porodila. Boh mi znovu daroval život a svojím nadprirodzeným zásahom ma vyzval k obráteniu.

Na prahu večnosti

Pán Boh mi dovolil pamätať si všetko, čo som zakúsila, keď sa moje spálené telo nachádzalo v kóme a bolo napojené na prístroje. Videla som, ako nehybne ležalo na nosidlách. Videla som lekárov, ako sa o mňa starali, ako mi dávali elektrické šoky na obnovu činnosti srdca. Keď som sa (moja duša) nachádzala mimo tela, zjavila sa predo mnou neopísateľne krásna skutočnosť, do ktorej som nemohla vstúpiť. Zbadala som svojho synovca, ktorý bol spolu so mnou zasiahnutý bleskom, ako do nej vstupoval. Zrazu sa objavili všetci mŕtvi, s ktorými bol môj život akýmkoľvek spôsobom zviazaný. Stretla som svojich zosnulých prastarých rodičov, starých rodičov, rodičov a iných mne blízkych ľudí. Bola to významná chvíľa stretnutia. Pochopila som, aké veľké klamstvo je tvrdenie, že existuje reinkarnácia. Ja som, žiaľ, už dávnejšie uverila tomuto klamstvu a fanaticky som rozprávala iným o reinkarnácii. Hanbila som sa. Zrazu bolo okolo mňa nejaké zvláštne svetlo. Nedokážem ani popísať pokoj, lásku a šťastie, ktoré boli v tomto jase. Pochopila som, že to svetlo bolo znakom toho, že Boh Otec zahŕňa svojou láskou všetkých, lebo každého človeka miluje bezpodmienečne. V tom tajomnom svetle som uvidela celú úbohosť svojho hriešneho života v holej pravde a bez prikrášľovania. V tú chvíľu sa ma zmocnil veľký žiaľ a ľútosť nad spáchanými hriechmi. Boh nikoho nenúti prijať jeho lásku, my sami si volíme: buď Boha a život podľa jeho prikázaní, alebo odvrhnutie jeho lásky a život v hriechu, čiže podriadenie sa moci diabla. Bolo mi jasné, že za svoje hriechy nemôžem nikoho obviňovať, iba seba. Odtiaľto je vidieť každý detail života na zemi. Všetko je odkryté a jasné pre každého. Uvidela som, ako sa veľa ľudí za mňa modlilo, ako sa mnoho kňazov a rehoľných sestier snažilo priviesť ma na dobrú cestu. A ja som nimi všetkými pohŕdala a hanlivo som sa o nich vyjadrovala. Rehoľné sestry som nazývala „tučniakmi“, „neuspokojenými starými čarodejnicami“, atď. Kritizovala som kňazov, ohovárala som ich, klebetila som o nich, rozširovala som o nich nepravdivé historky, ktoré som sa dopočula. Počas „skúšky“, ktorú som prežívala neskôr v podsvetí, Pán hodnotil toto moje počínanie ako veľmi ťažký hriech. Čo si pamätám, u nás doma sa hovorilo o kňazoch vždy zle. Počnúc mojím otcom všetci hovorili, že sú to chamtivci za ženami a za peniazmi. Všetky tieto osočovania sme my, malé deti, opakovali od malička. Pán mi povedal smutným, ale prísnym hlasom:

„Kto si ty, aby si takto súdila, ako keby si bola Boh, a mojich kňazov odsudzuješ a očierňuješ ich? Sú ľuďmi z mäsa a krvi. A keď sa jedná o svätosť kňaza, táto musí byť podporovaná hlavne spoločenstvom veriacich, farníkmi. Spoločenstvo má záväzok podporovať kňazov svojimi modlitbami, zahrnúť ich podporou a úctou. A keď sa kňaz dopúšťa hriechu, vtedy nehádžte doňho kamene odsudzovania, ale modlite sa za jeho obrátenie a hľadajte tiež vinu v spoločenstve, ktoré mu nedalo patričnú podporu, nemodlilo sa za neho alebo to robilo nedostatočne.“

A Pán mi vtedy ukázal, ako sa zakaždým, keď som kritizovala kňazov a stavala som ich do zlého svetla, vrhali ku mne démoni a priľnuli ku mne. Okrem toho som videla, aké veľké zlo som robila, keď som neodôvodnene hovorila o kňazovi, že je homosexuál, a táto informácia sa rozniesla rýchlosťou blesku v celom spoločenstve veriacich. Neviete si predstaviť, aké nesmierne škody spôsobilo toto ohováranie. Pochopila som, že aj spoločenstvo veriacich je zodpovedné za svätosť svojich kňazov. Ako veľmi zlý duch nenávidí kňazov! Nenávidí Katolícku cirkev a kňazov, lebo pokiaľ budú oni, dovtedy budú vyslovované slová premenenia a rozhrešenia. A my všetci musíme vedieť, že hoci je kňaz iba hriešny človek, aj tak bol do jeho srdca vložený svätý dar – pečať Kristovho kňazstva. Na jeho slová sa premieňa chlieb a víno na Telo a Krv Krista, na jeho slová nám Ježiš odpúšťa hriechy. Jedine cez kňaza môžeme prijať sviatosť zmierenia, zázrak odpustenia a zahladenia všetkých hriechov a sňatie pút, ktorými nás diabol zviazal so sebou. Preto diabol najviac zo všetkého nenávidí kňazov a veľmi sa snaží, aby ich priviedol k pádu, pretože oni mocou svätej sviatosti kňazstva vyrvú satanovi veľa duší. Dokonca aj kňazi, ktorí sami sú veľkými hriešnikmi, majú moc odpúšťať hriechy a platne vysluhovať sviatosti. Preto máme záväzok modliť sa za kňazov, aby ich Boh strážil, osvecoval a sprevádzal.

Pri pomyslení na to, koľko zla som napáchala svojim ohováraním, zmocnila sa ma veľká hanba a ľútosť. Pochopila som, že hriechy, ktoré sme popáchali, majú vplyv nielen na nás, ale aj na našich blížnych, ktorí nás obklopujú. Sú ako hnilé ovocie, od ktorého sa nakazí aj zdravé ovocie, nachádzajúce sa v jeho blízkosti. Dôsledok hriechov spôsobuje veľké utrpenie ich páchateľom už tu na zemi, ale po smrti je to mnohonásobne horšie. Vtedy sú viditeľné všetky dôsledky hriechov v človeku samotnom a aj v iných ľuďoch. Keď som videla dôsledky svojich hriechov, pochopila som, že ich spáchaním som veľmi ublížila nielen sebe, ale aj manželovi, deťom, rodine aj priateľom. Tak napríklad matka, ktorá niekoho nenávidí alebo ktorá ustavične ohovára svojich blížnych, alebo otec závislý na alkohole, ktorý sa vracia domov vždy opitý – takíto rodičia spôsobujú hrozné duchovné rany svojim deťom. Iba úprimné obrátenie, pristupovanie k sviatosti zmierenia, prijímanie Eucharistie a sila modlitby môžu zničiť následky hriechov.

Dôsledky hriechov

Najväčšiu a najneznesiteľnejšiu bolesť mi spôsoboval hriech nevery v Boha a moja márnivosť. Mojou modlou bola totiž starostlivosť o krásu tela. S hrôzou som zistila, že bola centrom môjho života. S veľkou bolesťou som si uvedomila, akú veľkú krivdu som si spôsobila tým, že som sa prestala modliť a veriť vo všemocné Božie milosrdenstvo, v moc obety svätej omše. Pamätám si, ako som sa tešila, keď som raz na univerzite počula istého katolíckeho kňaza povedať, že diabol ani peklo neexistuje. Takúto informáciu som už dávno chcela počuť. Hneď som si pomyslela: Ak neexistuje diabol ani peklo, potom všetci prídeme do neba. Už som nemala viac dôvod báť sa zhrešiť. Keďže všetci budú spasení a pôjdu do neba, mohla som robiť všetko, čo sa mi zachcelo. Neskôr som úplne odišla z Cirkvi a nakoniec som zavrhla aj vieru v Boha. Ba čo viac, neraz som v debatách preklínala Cirkev a hovorila som, že je hlúpa a spiatočnícka. Dokonca som sama začala všetkým rozprávať, že diabol a peklo neexistuje, že je to iba výmysel duchovenstva. Taktiež som presviedčala kolegov na univerzite, že nijaký Boh neexistuje, že sme iba produktom evolúcie. Keď som bola mimo tela, videla som seba aj celý svoj život v úplnej nahote. Uvidela som všetky hriechy, ktoré som spáchala od svojej poslednej platnej spovede u katolíckeho kňaza. Zmocnila sa ma hrôza, keď som postrehla, že sa zjavili nejaké tmavé, akoby ľudské postavy s hrôzostrašným pohľadom, plným nenávisti, ktoré sa pomaly blížili ku mne. Okamžite som pochopila, že to boli démoni a že oni skutočne existujú. Môžete si predstaviť tú hrôzu a zdesenie, ktoré som prežívala. Bol to skutočný horor! Najväčším diablovým klamstvom je to, že nahovára ľuďom, že vôbec neexistuje a že hriech môže urobiť človeka šťastným. To je jeho stratégia. Keď uveríme, že zlí duchovia neexistujú a ani hriech neexistuje, vtedy môže diabol robiť s nami všetko, čo sa mu len zachce. V tejto situácii mi boli moje vedomosti, intelekt aj akademické tituly úplne zbytočné. Prežívala som hrôzu. Zbadala som, aké strašné sú dôsledky mojich hriechov. Sťahovali ma dolu, k „otcovi každej lži“. Za každý hriech musíme zaplatiť nielen stratou pokoja vo svedomí a stratou vnútornej slobody, ale hlavne tým, že sa staneme otrokmi síl zla. Keď sa staneme vernými zákazníkmi v diablovom „supermarkete“ a nakupujeme iba u neho, nakoniec mu budeme musieť aj „zaplatiť“. Ak sa úplne zapredáme hriechu, staneme sa jeho vlastníctvom. V tej strašnej situácii bolo pre mňa jedinou záchranou volať k Bohu o pomoc a vzývať jeho milosrdenstvo. Uvedomila som si, že Ježiš už „zaplatil“ na kríži svojou vlastnou krvou najvyššiu cenu za všetky naše hriechy a definitívne zvíťazil nad diablom, hriechom a smrťou. On je náš jediný záchranca a Spasiteľ.

Očisťujúce utrpenie

Ocitla som sa na mieste, kde panovala hrôzostrašná tma a nachádzalo sa tam veľké množstvo ľudí – príšerne zohavených postáv – ponorených do nesmierneho utrpenia. A na dôvažok tam bol strašný zápach. Takto mi Ježiš umožnil pochopiť, ako hriech ničí a deformuje náš duchovný život, naše človečenstvo. Zistila som, že ten odporný zápach vychádza zo mňa. Bolo mi jasné, že moje hriechy neboli kdesi mimo mňa, ale v mojom vnútri a vďaka nim sa šíril ten neznesiteľný zápach, temnota a utrpenie. Nachádzalo sa tu nespočetné množstvo ľudí, ktorí trpeli nevýslovné muky ako dôsledok svojich hriechov. Vtedy som pochopila, aká hrozná skutočnosť je hriech, keď má také strašné následky – a niektorí ľudia si z hriechu, z pekla a z démonov robia žarty. Nevedia, čo robia...

Pochopila som, že duše v očistci sú chránené od každého vplyvu zla, že sú už Boží svätí a nemajú už s démonmi nič spoločné, ale musia znášať následky svojich hriechov a dozrievať pre nebo. Môj Bože, toľko úbohých, plačúcich a nevýslovne trpiacich ľudí... Keby vedeli, čo ich čaká v očistci, určite by zmenili svoj život na zemi. Viete, aké utrpenie musia dodatočne znášať? Utrpenie všetkých tých ľudí, ktorí trpia na zemi v dôsledku ich hriechov, sa stávajú ich utrpeniami. To im spôsobuje najväčšiu bolesť. Tie úbohé duše potrebujú hlavne to, aby tí, ktorí zostali na zemi, zmenili svoj život, zmierili sa s Bohom, modlili sa, pristupovali k sviatostiam, konali skutky lásky, navštevovali chorých, dali slúžiť sväté omše za zosnulých a sami sa na nich zúčastňovali. Duše, ktoré sú v očistci, už nemôžu pre seba urobiť nič. Nič – vôbec nič. Ale Boh im prichádza na pomoc s nesmiernou milosťou obety svätej omše. Preto musíme pomáhať trpiacim dušiam v očistci, obetovať za nich sväté omše, modliť sa za ne a obetovať svoje utrpenia na ich úmysel.

Počas zážitku očistca som zrazu uvidela vrch zahalený svetlom a na jeho úpätí panovala tma. Predstavte si tú radosť, keď som na ňom uvidela svoju mamu akoby zahalenú do plášťa utkaného zo svetla. Bola pohrúžená do modlitby v postoji klaňania sa. Matka zomrela pred mnohými rokmi. Pochopila som, že Boh sa mi prihovára cez obrazy, že v očistci existujú rôzne úrovne a stupne utrpenia a ten biely plášť zo svetla, do ktorého bola odetá moja mama, predstavuje všetky sväté omše, na ktorých bola prítomná. Žiaľ, nemohla som sa k nej dostať a byť spolu s ňou.

Potom som sa dostala do akéhosi ošklivého močiara, v ktorom bolo veľa ľudí jačiacich od bolesti. To bola ďalšia lekcia, ktorú mi dal Ježiš: títo ľudia sa nachádzali v odpudivom bahnitom močiari vďaka hriešnym zväzkom, sexuálnym úchylkám, pornografii, predmanželskému spolužitiu, nevere a ďalším hriechom nečistoty. V tej chvíli som pochopila, že pohlavný styk je Bohom požehnaný iba vo sviatostnom manželstve; vtedy je on sám v ňom prítomný a svojou láskou ho posväcuje. Sexuálny život mimo sviatostného manželstva je len uspokojovaním egoistickej žiadostivosti, ktorá ničí lásku a vedie do pekla egoizmu. Preto títo ľudia trpeli a nachádzali sa v zapáchajúcom bahne, ktoré si na zemi sami pripravili páchaním hriechov nečistoty. Zrazu som zistila, že v tom ohyzdnom močiari sa nachádzal aj môj otec. Prenikla ma bolesť a nahlas som vykríkla:

„Otec, čo tu robíš?!“ Odpovedal mi plačlivým hlasom: „Dcéra moja, to je za hriechy cudzoložstva! Vďaka mojej milovanej manželke, tvojej matke, ktorá sa viac ako 38 rokov modlila za mňa a za moje obrátenie a viedla príkladný život, som zachránený pred peklom. Môžem povedať len toľko, že najbolestnejšia je tu túžba po Bohu, ktorý je láska a ktorý pre naše hriechy veľmi trpí! My tu chceme trpieť, aby sme sa očistili od hriechov a dozrievali v láske, lebo len s čistým srdcom budeme môcť ísť do neba.“

Môj otec sa obrátil osem rokov pred svojou smrťou. S hlbokou skrúšenosťou prosil Boha o odpustenie, ale ešte si neodpykal dôsledky svojich hriechov. Úprimne oľutoval, vyspovedal sa a dostal rozhrešenie, ale následky jeho hriechov ešte neboli odstránené. Preto sa nachádzal v očistci, kde veľmi trpel. Pokánie a zadosťučinenie za spáchané hriechy je jedna z tých vecí, na ktoré veľmi ľahko zabúdame. Keď prichádzame k Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti a zvelebujeme ho, dostávame dar zadosťučinenia za dôsledky svojich hriechov. Svätá omša a adorácia pred Najsvätejšou sviatosťou je jediná cesta, ktorá nás vedie priamo do neba. Zapamätajte si to! Je to pre nás všetkých veľmi dôležité.

Pred bránami pekla

Zrazu som uvidela, že sa predo mnou otvorila strašná priepasť, ktorú nedokážem slovami opísať. Nebol v nej ani lúč nádeje. Tá „jama“ nenávisti ma nezadržateľne vťahovala do seba. Zmocňovala sa ma smrteľná úzkosť. Vedela som, že ak sa tam ocitnem, budem padať čoraz hlbšie, až do nenávratného zatratenia. Slabý záblesk ľútosti za hriechy, ktorý som ešte mala v duši, tak rozčúlil démonov, ktorí sa nachádzali v priepasti zla, že sa všetci na mňa zbesilo vrhali. Ich nenávisť spaľovala a spôsobovala mi neskutočné utrpenie. Nenachádzam slová, ktoré by mohli ten horor vystihnúť. Zrazu som pocítila, že svätý archanjel Michal ma silno chytil a zachránil ma pred „utopením sa“ v tej strašnej priepasti zla.

Pochopila som, že cez túto skúsenosť mi Pán Ježiš chcel pripomenúť, že dlhoročné vedomé a dobrovoľné ponáranie sa v najrozličnejších hriechoch ma privádzalo do takého duchovného rozkladu, že som bola už blízko stavu úplnej zatvrdilosti – čiže takého zničenia človečenstva, v ktorom nastáva uzavretie sa pred prijatím Božieho milosrdenstva. Lekcia, ktorú mi dal Ježiš, bola jasná: ak hriech úplne zničí v človeku vnímavosť na jeho lásku, stane sa z neho stopercentný egoista, ktorý dokáže len nenávidieť. Taký človek bude – tak, ako zlí duchovia – nenávidieť Boha aj ľudí a v okamihu smrti s nenávisťou odvrhne Božie milosrdenstvo a bude naveky zatratený v pekle.

 

Príbeh prevzatý z časopisu Milujte sa 11/2009