My story

Narodil som sa a vyrástol som na Novom Zélande. Keď som bol dieťa, zvykol som sa modliť, chodil som do kostola do nedeľnej školy a patril som do skupiny mladých, ale napriek tomu som nikdy nemal skúsenosť s Bohom.

V deň mojej birmovky som bol sklamaný, lebo som čakal, že sa niečo stane - ale nič sa nestalo. Vtedy som sa spýtal mojej matky, či už k nej Boh osobne prehovoril. Moja matka sa obrátila ku mne a odpovedala mi: Boh hovorí a je skutočný. Vtedy mi porozprávala, ako volala k Bohu počas jednej tragédie a on jej odpovedal. Spýtal som sa jej teda, prečo ku mne Boh nikdy neprehovoril. Ona mi odpovedala: Často je potrebná nejaká tragédia, aby sme sa stali pokornejšími. Od prirodzenosti ľudia majú náklonnosť byť veľmi pyšní. Odpovedal som, že ja taký nie som, ale s odstupom času viem, že to bola domýšľavosť.

Moja matka mi povedala: Nechcem ťa nútiť chodiť do kostola, ale zapamätaj si jednu vec: nech budeš v živote robiť čokoľvek, nech pôjdeš kamkoľvek, nech vzdialenosť, ktorá ťa oddeľuje od Boha, je v tvojich očiach akákoľvek, zapamätaj si jednu vec: Ak si v ťažkostiach alebo niečo potrebuješ, volaj k Bohu a on ti odpovie. On ti odpovie a odpustí ti. Chcel som viesť vlastný život. V niektorých chvíľach som si hovoril „ateista“, inokedy „voľnomyšlienkár“. Chcel som zakúsiť všetko, čo mi život mohol ponúknuť.

V roku 1980 (mal som 24 rokov) som predal všetko, čo som mal, a odišiel som s mojím najlepším priateľom a mojou surfovacou doskou na „večné prázdniny“. Obišli sme celé pobrežie. Cez deň sme chytili „dobré vlny“, v noci sme spali v lacných ubytovniach. Pokračovali sme na našej ceste na Srí Lanku, potom do Afriky a nakoniec do raja, akým je Ostrov Maurícius. Tam som žil v Zátoke levíčat s rybármi a kreolskými surfistami. Oni ma naučili ponárať sa, zvlášť ponárať sa v noci s fakľami a zbierať langusty. Potom som dosiahol Južnú Afriku, kde som si našiel zamestnanie ako učiteľ windsurfingu a vodného lyžovania.

V roku 1982, keď som sa chcel vrátiť na Nový Zéland kvôli jednej svadbe, som skočil na Ostrov Maurícius, kde som navštívil mojich kreolských priateľov. Pred mojím odchodom mi navrhli ísť sa v noci ponárať na jedno úžasné miesto. Počasie bolo hrozivé, ale aj tak sme šli. V tú noc som sa ponáral sám. V tej chvíli som zbadal jednu zvláštnu medúzu kockatého tvaru, priesvitnú (kubomedúza – patrí k najjedovatejším tvorom planéty). Otočil som sa od nej, aby som pokračoval v hľadaní langúst, ale v tej chvíli som pocítil prudké popŕhlenie. Pokračoval som v ceste. Potom sa dve nové medúzy pomaly priblížili ku mne. Ich chápadlá sa ma znova dotkli a znova som bol popŕhlený. Snažil som sa dosiahnuť loď a znova som bol zasiahnutý na ramene, ktoré sa hrozne zväčšilo. Chlapec, s ktorým som bol, mi pomohol vystúpiť na loď a podarilo sa mu dostať ma na pláž. Bolo okolo polnoci, všade prázdno. Bol som 5x zasiahnutý kubomedúzami, ktorých jediné popŕhlenie je smrteľné.

S mnohými ťažkosťami ma jeden človek svojím autom zaviedol do jedného hotela a vyhľadal som jedného z mojich priateľov, ktorému sa podarilo zavolať sanitku. Umieral som. Videl som celý svoj život, ktorý sa mi premietal pred očami. Spomenul som si na to, čo mi povedala moja matka, keď som bol dieťa. Chcel som sa modliť, ale nevedel som, na koho sa obrátiť.  Spomenul som si na Otčenáš a začal som sa modliť, prosiť z celého srdca o odpustenie mojich hriechov. Bol som ochotný odpustiť všetkým, ktorí mi ublížili, a povedal som Ježišovi: Dávam ti svoj život. Budem plniť tvoju vôľu. V tej chvíli neuveriteľný pokoj prenikol celé moje bytie.

Sanitka ma priviezla do jednej starej nemocnice. Práve som umieral - lekári ma nemohli zachrániť. Cítil som, ako moja duša opúšťala moje bezvládne telo. Moje telo bolo mŕtve, ale ja som bol živý. Mal som duchovné telo a našiel som sa na mieste plnom temnôt a samoty. Povedal som si: Kde som to? Nejaké hlasy mi odpovedali, vrieskajúc na moju otázku: Zatvorte ho! Zaslúžiš si byť tu, si v pekle.

Skamenel som a zdesil som sa. Väčšina ľudí neverí v peklo. Niektorí si myslia, že budú môcť pokračovať v konaní všetkých zlých skutkov, ktoré robili predtým, ale v pekle nemôžeš robiť nič! Nevieš dokonca ani to, či si tu 5 minút alebo 100 rokov. V pekle už nie je čas, vstúpil si do večnosti - do večnosti utrpenia.

Volal som k Bohu: Nezaslúžim si byť tu, oľutoval som pred smrťou! Hneď ma zalialo oslňujúce svetlo a ja som bol vytrhnutý z toho sveta temnôt. Vystúpil som do sveta svetla, kde panuje pokoj a úplná radosť a videl som Ježiša Krista v sláve, jeho – Kráľa Kráľov, Pána Pánov, sediaceho po pravici Otca. Videl som raj - svet oveľa krajší ako všetko to, čo môžeme vidieť tu dole.

A Ježiš sa ma spýtal, či sa chcem vrátiť dole. Odpovedal som: Samozrejme, že nie, chcem ostať v tvojej prítomnosti. Zbohom, krutý svet!

  Vtedy mi Pán ukázal moju matku, ktorá ma miluje a ktorá potrebuje vedieť, že som spasený, a potom všetko to množstvo ľudí, ktorí sú na ceste do pekla a potrebujú byť spasení. Vtedy som povedal: Áno, chcem sa vrátiť.  

Okamžite môj duch opäť dosiahol moje telo a moje oči sa otvorili, čo spôsobilo zdesenie lekárov a sestričiek. Moje telo bolo stále paralyzované. Prosil som Boha, aby ma uzdravil, a začal som cítiť pŕhlenie. Ježiš ma úplne uzdravil. Počas určitého obdobia ma trápili démoni, ale Ježiš mi ukázal, ako nad nimi získať autoritu. Čítal som Bibliu a začal som rásť v mojom kresťanskom živote. Oženil som sa a Boh mi daroval krásne deti. Teraz som pastorom na Novom Zélande.

Povzbudujem aj vás, aby ste verili v radostnú zvesť evanjelia.

Pozrite si tiež videopríbeh Iana MacCormaca