Môj príbeh

Je členom Spoločenstva Dobrého Pastiera. Stojí v službe príhovornej modlitby. Je koordinátorom TJC II v Bratislave.

Prečo Izrael?

Vychádzame z toho, čo nám Boh hovorí prostredníctvom sv. písma. Ak čítame sv. písmo, vidíme, že Boh má plán. Boh má jeden plán. Je to plán lásky, naplno zjavenej v Jeho Synovi. Aby sme pochopili úlohu Izraela, musíme skúmať Boží plán spásy celého ľudstva.

Na počiatku Boh stvoril človeka na svoj obraz (Gn 1, 26-27): „Urobme človeka na svoj obraz, aby sa nám podobal“. Človek nebol stvorený Bohu rovný, ale aby bol Bohu podobný. Stvoril ho ako osobu, čo odlišuje človeka od zvierat. Táto podobnosť predpokladá účasť na Božej prirodzenosti z milosti. Človek prebýval v Božej prítomnosti v rajskej záhrade. Keď Boh videl všetko, čo urobil, povedal (Gn 1,31): „... a bolo to veľmi dobré“. Človek žil vo večnosti v spoločenstve s Bohom a v harmónii s celým stvorenstvom. Ale je tu bytosť, ktorá je nepriateľská voči Bohu i človeku a voči Božiemu plánu. A tak prišiel na svet hriech, vzbura proti Bohu a jeho poriadku (Gn 3, 1-15). Táto vzbura porušila súlad človeka s prírodou, človeka s človekom a človek bol vylúčený z Božej prítomnosti. Boh ale dáva prisľúbenie v Gn 3, 15, čo možno považovať za prvú predzvesť spásy: „Nepriateľstvo položím medzi teba a ženu, medzi tvoje a jej potomstvo. Ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu zraníš pätu.“ Potomstvo, ktoré sa tu spomína, možno považovať za prvý náznak Mesiáša a postupne aj jeho nasledovníkov; ako sa píše v knihe Zjavení (12,17): „ Drak sa rozhneval na Ženu a odišiel bojovať proti jej ďalším deťom, proti tým, čo zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo.“ Žena, o ktorej sa píše v oboch statiach, je obrazom „novej Evy“.

Ľudstvo bolo náchylné voči zlému a (Gn 6, 11) „Zem sa sa pred Bohom skazila a naplnila sa násilím; ... „všetci ľudia žili na zemi skazeným životom“ . Boh sa rozhodol očistiť Zem od hriechu (pretože hriech sa Bohu protiví, a preto zoslal na Zem potopu. No keď našiel jedného spravodlivého, Noeho, povedal mu, že s ním ustanoví svoju zmluvu (Gn 6, 18). Po potope Boh nastoľuje nový poriadok a znovu požehnáva stvorenie (Gn 9, 1-17).

Povolanie Abraháma

Dejiny Izraela sa začínajú povolaním Abraháma (pôvodne Abram). Boh si povoláva jednu osobu. Takto Boh koná. Vyberá si jednotlivca a prostredníctvom neho požehná mnohých. Abrahám žil v kraji, kde vládla modloslužba, viera v pohanských bohov stvorených ľudskou rukou. Boh prehovoril k Abrahámovi Gn (12, 1-3): „Opusť svoju krajinu, svojich príbuzných a dom svojho otca a choď do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ, požehnám ťa, zvelebím tvoje meno a ty budeš požehnaním. Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať. V tebe budú požehnané všetky rody zeme.“ Je dôležité všimnúť si, že Abrahám započul, že k nemu Boh prehovoril. Boh, ktorý nemal fyzickú podobu – nebola to žiadna socha ani slnko či more.

Boh povoláva Abraháma a dáva mu prisľúbenia o jeho potomstve a požehnaní. Abrahámova manželka Sára bola neplodná, ale Boh dáva Abrahámovi prisľúbenie o potomstve. Abrahám uveril Bohu, ktorý k nemu prehovoril, aj napriek tomu, že z ľudského hľadiska to bolo nemožné. Abrahám konal vo viere k prisľúbeniu. Bol to skutok viery – biblickej viery (nie je to viera v doktrínu, ale je to skutok viery v to, čo Boh povedal, že spraví. Abraháma nazývame Otcom viery (Rim 4). Abrahám poslúchol, odišiel z krajiny, kde žil, a Boh ho priviedol až do krajiny Kanaán. Boh sa mu tam zjavil a dal mu prvé prisľúbenie o zemi (Gn 12, 7): „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu.“ Potom tiež v Gn 13, 14-17: „Pozdvihni zrak a zahľaď sa z miesta, na ktorom stojíš, na sever i na juh, na východ i na západ. Celú zem, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu navždy...“ Aj na ďalšom mieste Boh potvrdzuje svoje prisľúbenia (Gn 15, 5): „Pozdvihni oči k nebu a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať; ...Toľko bude tvojho potomstva. Abrahám uveril Jahvemu a On mu to počítal za spravodlivosť. ... „Ja som Jahve, ktorý ťa vyviedol z chaldejského Uru, aby som ti dal túto zem do vlastníctva.“

Boh následne hovorí Abrahámovi, že s ním ustanoví zmluvu (Gn 17, 1-21) : „ Ja som El Shaddai, kráčaj v mojej prítomnosti a buď dokonalý, ustanovím svoju zmluvu medzi mnou a tebou a preveľmi ťa rozmnožím; ... Staneš sa otcom mnohých národov. “ Boh potom premenováva Abrama na Abraháma – otca množstva, a dáva mu zmluvu, ktorú má dodržiavať z pokolenia na pokolenie – to jest obriezku, ktorá má byť znakom zmluvy – večnej zmluvy medzi Bohom a potomstvom Abraháma. Zároveň mu hovorí, že ustanoví zmluvu večnú s jeho synom, ktorému dá meno Izák. Abrahámova viera je niekoľkokrát skúšaná (obetovanie Izáka). Po tom, ako Abrahám koná vo viere a vernosti svojmu Bohu, Boh mu svoje prisľúbenia a zmluvu znovu potvrdzuje (Gn 22, 15-18): „ Pretože si to urobil, že si mi neodoprel svojho syna Izáka, štedro ťa zahrniem požehnaním; ... v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme, pretože si poslúchol môj hlas“. Božie prisľúbenie je následne dané Izákovi (Gn 26, 24) : „Neboj sa, lebo ja som s tebou. Požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo kvôli svojmu sluhovi Abrahámovi.“ Vidíme, že Izák je požehnaný kvôli svojmu otcovi Abrahámovi, a preto, že Boh je verný. Potom Boh dáva Jakubovi, Izákovmu synovi, nové meno a prisľúbenie o požehnaní, ktoré bolo dané aj jeho otcom (Gn 35, 9-12): „Tvoje meno je Jakub, ale už sa nebudeš volať Jakubom, tvoje meno bude Izrael; ... Krajinu, ktorú som dal Abrahámovi a Izákovi, dávam tebe a dávam ju aj tvojmu potomstvu po tebe“.

Povolanie Izraela

Vedie to k vyvoleniu ľudu – Izraela. Jakub dostáva meno Izrael a jeho synovia a potomkovia prináležia Izraelovi. Boh si vyberá jedného muža a z neho formuje ľud. Je to Boží spôsob ako zachrániť všetkých. Povolaním Izraela Boh formuje nový ľud. To je veľmi dôležité. Neznamená to, že Izrael by bol jedným z viacerých národov, ktorý si Boh vyvolil. Boh si nevyberá jeden národ z mnohých, ale vyberá si jedného človeka, z ktorého formuje svoj ľud. Boh si však volí Izrael, aby bol ľudom oddeleným pre Neho, aby bol svätým národom (Lv 19, 2) : „Buďte svätí, lebo Ja, Jahve, váš Boh, som svätý“. Izraeliti sa stávajú vyvoleným ľudom, Božím vlastníctvom. Boh si ich volí a formuje ako ľud, ktorý má milovať Boha, jediného Boha. Počas 40 rokov Exodu im Boh preukazuje svoju moc – manna, prameň; a dáva im základné prikázania, ktoré majú zachovávať. Je to proces formovania a očisťovania svojho ľudu. (Dt 6,4 -6): „ Počuj Izrael: Jahve, náš Boh, je jediný Jahve. Budeš milovať Jahveho, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. Tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. “ Boh dáva svojmu ľudu prikázania, aby nemali nič spoločné s národom krajiny, z ktorej ich vyvádzal, ani s národom krajiny, do ktorej ich viedol. Majú byť totiž ľudom, ktorý je zasvätený Bohu (Ex 19,6), Božím ľudom (Sdc 5,13), oddeleným ľudom (Nm 23, 5), Božím vlastníctvom (Ex 19, 5 – 6): „ ... Ak teraz budete počúvať môj hlas a zachovávať moju zmluvu, budete mojím zvláštnym vlastníctvom medzi všetkými národmi; veď celá zem patrí mne. Budete mi kráľovstvom kňazov a svätým národom.“ Ľudom, s ktorým Boh, Jahve, uzatvoril zmluvu (Ex 19+), národom, ktorý je Jeho synom (Dt 1,31): „ ...Videl si to aj na púšti, Jahve, tvoj Boh, ťa niesol , ako Otec nesie svojho syna, celou cestou, až kým ste neprišli na toto miesto.“ ; národom Emanuela (Iz 8, 8-10). Ćo to znamená byť kráľovským kňazstvom, svätým národom?

Boh privádza ľud Izraela do zasľúbenej zeme, privádza ho na územie, kde žili národy, ktoré nepoznali Boha Izraela. Boh však jasne dáva prikázania, ako majú Izraeliti žiť medzi ostatnými národmi (Dt 7, 5-6) : „... zbúrajte ich oltáre, porozbíjajte ich stély, povytínajte ich posvätné koly a popáľte ich modly. Veď ty si ľud zasvätený Jahvemu, tvojmu Bohu; teba si vyvolil Jahve, tvoj Boh, za svoj vlastný ľud medzi všetkými národmi, ktoré sú na zemi.“ Zároveň im zjavuje, že naplnenie prisľúbení a víťazstvo nespočíva v čnostiach Izraela, že by bol niečím výnimočný, ale pochádza jedine od Jahveho (Dt 9). Tiež, keď majú izraeliti vkročiť do zasľúbenej zeme, Boh hovorí, že On zničí národy, ktoré tam žijú pre ich zvrátenosť: „ Keď ich Jahve, tvoj Boh, vyženie pred tebou, nehovor si vo svojom srdci: „Pre moju spravodlivosť ma Jahve priviedol, aby som zaujal túto krajinu; ale Boh hovorí ... Nie pre svoju spravodlivosť ani pre priamosť svojho srdca prichádzaš zaujať ich krajinu, ale Jahve, tvoj Boh, ich vyháňa pred tebou pre zvrátenosť týchto národov a tiež preto, aby splnil slovo, ktoré prísahou sľúbil tvojim otcom Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi. Vedz teda, že Jahve, tvoj Boh, ti nedáva túto krásnu zem pre tvoju spravodlivosť; veď ty si ľud nepoddajnej šije“.

Božia voľba Izraela pramení z Jeho Lásky a vernosti voči prisľúbeniam, ktoré dal jeho Otcom. Boh nestrpí hriech, a preto chce, aby Izrael zachovával jeho prikázania. Boh pripomína svojmu ľudu, že ich bude žehnať a budú sa mať dobre, ak budú kráčať po jeho cestách a zachovávať prikázania, ktoré im dal (Dt 10,12-13): „ A teraz Izrael, čo žiada od teba Jahve, tvoj Boh? Len to, aby si mal úctivú bázeň pred Jahvem, svojím Bohom, aby si ho miloval, aby si slúžil Jahvemu, svojmu Bohu, celým svojím srdcom, celou svojou dušou, aby si zachovával Jahveho príkazy a jeho zákony, ktoré ti dnes prikazujem pre tvoje dobro.“ Izrael má Boha milovať celým svojím srdcom a dušou. Tak ako obriezka bola znakom príslušnosti k Božiemu ľudu, Boh im hovorí, že si majú obrezať aj svoje srdce. Príslušnosť k Božiemu ľudu sa má týkať aj duchovných vlastností (Dt 10,16 - 17): „ Obrežte si teda svoje srdce a nebuďte už tvrdohlaví, lebo Jahve, váš Boh, je Boh Bohov a Pán Pánov, mocný a hrozný Boh, ktorý nenadŕža osobám a úplatky neprijíma.“ Boh Izraela nechce obety ani dary, ktoré dávali pohanské národy svojim Bohom, a tak dúfali, že ich vyslyšia. On každému bez rozdielu udeľuje slobodne všetky dary a milosti. Boh chce, aby zákony, ktoré zveril Izraelu, tento ľud uviedol do života, teda aby ich zachovával a riadil sa podľa nich (Dt 11, 31-32): „ Lebo vy prejdete cez Jordán, aby ste vošli zaujať krajinu, ktorú vám dáva Pán, váš Boh. Zaujmete ju a usadíte sa v nej a zachováte a uvediete do života všetky zákony a zvyky, ktoré vám dnes vyhlasujem.“ Zároveň hovorí, že ak budú zachovávať všetky prikázania, budú požehnaní, ale ak ich nebudú zachovávať, budú prekliati (Dt 11, 26-28). V žalmoch čítame, ako ľud Izraela volá na Boha, že on je jeho ochrancom (Ž 115): „ Náš Boh je na nebesiach a koná všetko, čo chce. Ich modly sú striebro a zlato, výtvory ľudských rúk. Majú ústa, ale nehovoria, majú oči, ale nevidia; ... Boží ľud, ty sa spoliehaj na Pána, On je tvoj pomocník a ochranca.“ Nejde tu teda o nejaký nacionalizmus. Izrael je ľudom oddeleným pre Boha, ktorý si Boh formoval a vyviedol z egyptského zajatia do krajiny, ktorú prisľúbil ich otcom. Povolanie Izraela spočíva v prehlasovaní slávy Boha Izraela, jediného pravého Boha medzi národmi. Ž 117: „ Chváľte Pána všetky národy, oslavujte ho všetci ľudia zeme! Mocná je jeho láska voči nám a jeho pravda trvá naveky.“ Izrael má svedčiť pred národmi, že Boh je len jeden.

Nádej Izraela – židovský Mesiáš

Izrael dostal povolanie byť nositeľom nádeje. V požehnaní, ktoré dáva Jakub- Izrael svojim synom, synovi Júdovi hovorí (Gn 49,10): „ ...Žezlo nebude Júdovi odňaté, ani veliteľská berla od jeho nôh, kým nepríde ten, ktorému on patrí, ktorého budú poslúchať národy. ...“ Hovorí sa tu o Tom, ktorému Júda patrí. Je to proroctvo o kráľovi Dávidovi, no hlavne o Dávidovi ako predobraze Mesiáša.

Izraeliti – Židia – majú teda špeciálne povolanie. Sú vyvolení pre špeciálne povolanie byť nositeľmi nádeje príchodu Mesiáša a spásy. Boh posielal Izraelu prorokov, ktorí to hlásali (Iz 7, 14) : „ Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ A na inom mieste (Iz 9, 1 - 6): „ Ľud, ktorý kráčal v tmách, uvidel veľké svetlo, nad obyvateľmi pochmúrnej krajiny svetlo zažiarilo; ... „ Lebo chlapec sa nám narodil, syn nám bol darovaný, ktorý má na pleciach kráľovské odznaky a jeho meno je: zázračný Radca, Knieža pokoja. Veľká bude jeho ríša, trvalý pokoj zavládne na Dávidovom tróne a v jeho kráľovstve, ktoré on obnoví a upevní právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. To bude dielo preveľkej lásky Jahveho Cebaot.“ Je to prisľúbenie, že Izraelu bude daný Mesiáš, ktorý príde a obnoví kráľovstvo, obnoví ho a upevní právom a spravodlivosťou a toto kráľovstvo bude trvať naveky. Mesiáš bude zárukou kráľovstva Izraela – až na veky. No netýka sa to len Izraela.

Prostredníctvom Izraela a Mesiáša, ktorý z neho vzíde, Boh zvestuje svoju moc, slávu a spásu všetkým národom. Boh posiela prorokov, prostredníctvom ktorých postupne odkrýva, že príde spása a týka sa aj národov (Iz 49, 6): „ Teraz však hovorí Jahve, ten, čo si ma sformoval za sluhu od matkinho lona, aby som mu naspäť priviedol Jakuba, zhromaždil mu Izraela; ....To je primálo pre teba ako môjho sluhu, aby si pozdvihol Jakubove kmene a naspäť priviedol pozostalých z Izraela, lež ja ťa urobím svetlom národov, aby si zaniesol moju spásu až do končín zeme.“ Tu vidíme, že Izrael a Mesiáš, ktorý z neho vzíde, nebol povolaný sám pre seba, ale aby takýmto spôsobom, prostredníctvom vyvolenia Izraela, bolo požehnané celé ľudstvo.

Pri predstavení Ježiša v chráme Simeon dáva Márii proroctvo (Lk 2,29): ,,Zvrchovaný Pane, teraz prepúšťaš svojho sluhu v pokoji podľa svojho slova. Lebo som videl na vlastné oči toho, ktorý prináša spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho sluhu“ ; ... „Pozri, toto dieťa privedie pád a pozdvihnutie pre mnohých v Izraeli, bude znamením, ktorému budú odporovať, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ Simeon cituje Izaiáša, ktorý predpovedal, že príde Mesiáš.

V Ježišovi – prorokmi predpovedanom a dlho očakávanom Mesiášovi, sa naplno zjavilo tajomstvo Božej spásy. To, čo bolo ukryté po tisícročia, sa zjavilo a začalo v Ježišovi. Boh dáva ľudstvu Syna, aby prostredníctvom neho zachránil celé stvorenie, nielen Izrael. Prorok Ozeáš píše (Oz 11,1): „ ... z Egypta som povolal svojho syna.“ Z Egypta Boh vyviedol izraelský ľud a rovnako aj Mária s Jozefom a malým Ježišom museli utiecť do Egypta pred Herodesom a po čase sa vrátili do Nazareta. Boh nazýva Izrael svojím synom, ľudom, ktorý si on vyvolil, zamiloval a zasvätil a z neho vzišiel Mesiáš. O Mesiášovi – Ježišovi sa píše, že je výhonok, ratolesť, ktorá vypučí z Jesseho pňa (Iz 11), teda z Dávidovho rodu. Jesse bol Dávidov otec a predok všetkých júdskych kráľov a Mesiáša. Ježiš je plodom Izraela.

Udalosti, o ktorých čítame v Novom zákone, možno pochopiť len vtedy, ak je nám známe povolanie Izraela, vychádzajúc zo Starého zákona. Je dôležité si uvedomiť, že Ježiš sa identifikuje s Izraelom. Jánov krst bol krstom pokánia na odpustenie hriechov a Ján krstil Židov; krst bol určený Židom. Prečo sa však Ježiš, ktorý bol bez hriechu, išiel dať pokrstiť? To isté sa ho pýtal aj Ján, keď videl, že Ježiš sa chce dať u neho pokrstiť. Ježiš vraví Jánovi, že je to nevyhnutné, aby bola vykonaná všetka spravodlivosť (Mt 3, 13-17). Tým, že sa Ježiš dáva pokrstiť, identifikuje sa s Izraelom a berie na seba hriechy jeho ľudu; robí pokánie za celý Izrael. Koná vôľu svojho Otca.

Z Ježišovho pôsobenia vidíme, že Ježiš je verný poslaniu, ktoré mu Otec dal. Aké bolo poslanie Mesiáša? V evanjeliách čítame, že Ježiš chodí a vyučuje v synagógach, robí zázraky, uzdravuje... a ohlasuje príchod nebeského kráľovstva. Jeho prvotným poslaním bola spása Židov. Ježišova služba bola zameraná na Židov. Keď Ježiš vysiela dvanástich apoštolov, aby uzdravovali, vyháňali zlých duchov a ohlasovali, že sa priblížilo kráľovstvo nebeské, prikazuje im (Mt 10,5-6): „ K pohanom nezabočujte a do samaritánskych miest nevchádzajte; choďte radšej k strateným ovciam Izraela.“ Poznáme aj príbeh, keď kanaánska žena príde k Ježišovi a prosí o uzdravenie svojej dcéry. Volá na neho, zmiluj sa nado mnou, pane, syn Dávidov. Sám Ježiš jej hovorí (Mt 15, 24): „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ Prosba kanaánskej ženy bola nakoniec kvôli jej viere vypočutá. Dôležité je, že Ježišovi bolo jeho povolanie jasné – ísť k strateným ovciam Izraela, no vždy vychádzal z vôle svojho Otca; a keďže Otec chcel uzdraviť, Ježiš uzdravil aj Nežida. Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním však bola spása otvorená nielen pre ľud Izraela, ale aj pre všetky národy. Po zmŕtvychvstaní Ježiš posiela učeníkov do celého sveta (Mt, 28, 19): „ Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého...“ Prostredníctvom smrti a zmŕtvychvstania Ježiša bola vykonaná dokonalá obeta na zmierenie celého ľudstva s Bohom. Kristus je dokonalý Baránok. Tak Židov ako aj Nežidov.

Čo sa stalo so Židmi?

Mohlo by sa zdať, že téma Izraela a národov sa týka iba Starého zákona a že Nový Zákon už hovorí o cirkvi – len ako o kresťanskej cirkvi. Ľahko sa tiež môže stať, že si ľudia myslia, že Židia boli zavrhnutí a Izrael už viac nemá miesto v Božom pláne spásy po tom, ako ukrižoval Krista. Boh však nezavrhol izraelský ľud. (Učenie katolíckej cirkvi o tom hovorí na II. vatikánskom koncile a v dokumente Nostra Aetate, kde potvrdzuje, že židovský národ zostáva vyvoleným ľudom.)

Pavol píše v liste Rimanom (Rim 11): „ Pýtam sa teda: Či Boh odvrhol svoj ľud? Určite nie. ...Boh neodvrhol svoj ľud, ktorý vopred poznal; ... tak aj v tomto čase zostal zvyšok, vyvolený z milosti.“ Apoštoli boli Židia, zvyšok vyvolený z milosti – záruka budúcej obnovy. Ale : „ Boh im dal ducha tvrdého spánku: nemajú oči, aby videli, uši, aby počuli.“ Pavol ďalej píše: „ Vari sa tak potkli, aby spadli? Vôbec nie! Ale ich pád priniesol spásu pohanom, aby potom na nich žiarlili. Ak je ich pád pre svet bohatstvom a ich malý počet bohatstvom pre pohanov, čím bude ich plná účasť?“ ; ... Lebo ak ich odvrhnutie je zmierením sveta, čím bude ich prijatie ,ak nie vzkriesením z mŕtvych? Je to tajomstvo Božieho plánu: ,,...na časť Izraela doľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael. ... Ako ste vy kedysi dosiahli milosrdenstvo pre ich neposlušnosť, tak aj oni teraz neposlúchajú pre milosrdenstvo, ktoré sa vám dostalo, aby aj oni dostali milosrdenstvo v prítomnom čase. Boh totiž všetkých uzavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval.“ Z toho, čo píše Pavol, vidíme, že pohania – Nežidia, získali vieru ako milosť. A kým neuverí plný počet pohanov, srdcia Židov sú uzavreté, zakryté, aby nevideli. Ale Pán, tak ako skrze milosť bola daná viera pohanom, tak chce, aby ľud Izraela prijal vieru a spásu ako milosť. Nie zo skutkov, ale z milosti Božej pochádza spása.

Pavol pripodobňuje toto tajomstvo spásy pohanov k olivovníku (Rim 11, 16-24). Pripomína veriacim z pohanov, aby sa neutvrdzovali vo vlastnej múdrosti a nevyvyšovali sa nad prvotiny zasvätené Bohu – Židov : „ Ale ak boli niektoré ratolesti odlomené a ty, planá oliva, si bol zaštepený na ich miesto a stal si sa účastným na koreni a oleji inej olivy, nevyvyšuj sa nad tie ratolesti. Ak sa vyvyšuješ, mysli, že ty nenesieš koreň, ale koreň teba.“ Kresťania z pohanov boli vierou v Mesiáša naštepení do pravej olivy. Apoštol Pavol pripomína, aby pamätali na to, že nie oni sú koreň, ale vierou sa na ňom držia. Ak sa budú nad neho vyvyšovať, ľahko môžu byť odrezaní. Skrze prorokov dáva Boh prisľúbenia Izraelu o jeho obnove (Jer 31, 10-14; 27-28; 31-34): „ Národy, počúvajte Pánovo slovo a rozhlášajte ho pobrežiam a ďalekým ostrovom! Povedzte: „ Ten, kto rozptýlil Izraela, znovu ho zhromaždí a bude sa oňho starať ako pastier o svoje stádo. Lebo Pán vykúpil Jakuba, vyslobodil ho z rúk mocnejšieho, ako je on. S výkrikmi radosti sa vrátia na horu Sion...; ... „Dajte pozor! Prichádzajú dni – Pánov výrok -, keď v Izraeli a v Júdei veľmi rozmnožím ľud a zvieratá. Ako som nad nimi bedlil, aby som vytŕhal a stŕhal, pustošil, nivočil a škodil, tak budem teraz bedliť nad nimi, aby som budoval a sadil;“ ...Prichádzajú dni, keď uzavriem s Izraelom a Júdom novú zmluvu: „ ... Svoj zákon vložím do ich vnútra a napíšem ho na ich srdce. Budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. Už sa nebudú musieť vzájomne poučovať a hovoriť jeden druhému: Poznajte Pána! Pretože ma všetci budú poznať od najmenšieho po najväčšieho ; ... lebo odpustím ich zločiny a na ich hriechy už nebudem myslieť.“

Jeden nový človek – Cirkev tvorená zo Židov a Nežidov

Nádej Izraela sa teda v Ježišovi stala aj nádejou národov. V Ježišovi – Mesiášovi Izraela bola spása otvorená aj pre pohanov. V liste Efezanom Pavol píše (Ef 2, 11-18): „Preto pamätajte, že kedysi ste boli pohanmi podľa tela a neobrezanými vás volali tí, čo sa nazývali obrezanými rukou na tele. V tom čase ste boli bez Krista, mimo izraelského spoločenstva, bez účasti na zmluvách prisľúbenia, nemali ste ani nádej, ani Boha na tomto svete. Ale teraz v Kristovi Ježišovi, vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali ste sa blízkymi skrze Kristovu krv. Veď on je náš pokoj. On z oboch národov urobil jeden, zbúral medzi nimi múr, ktorý ich delil, zrušil Zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby vo svojej osobe z týchto dvoch vytvoril jedného nového človeka a nastolil pokoj. Aby ich zmieril s Bohom, oboch v jednom Tele skrze kríž: vo svojej osobe zabil nepriateľstvo.“ Nežidia teda už nie sú cudzinci, ale patria do Božej rodiny. Je to tajomstvo, ktoré bolo prorokom v minulosti zjavené len čiastočne, ale Kristom bolo zjavené v Duchu (Ef 3,6) : „ že skrze evanjelium pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi.“

Zároveň to neznamená, že by v Novom zákone už neplatili rozdiely medzi Židom a Grékom. Pavol píše v liste Galaťanom (3,6), že už niet Žida ani Gréka. Nejde však o to, žeby Žid prestal byť Židom a mal by v Kristovi stratiť svoju židovskú identitu a Grék (v zmysle pohan, Nežid) prestal byť Grékom – žeby stratil svoju identitu určitého národa. Ide o to, že vzhľadom na spásu, z pohľadu Boha, potrebujeme spásu všetci - tak Židia ako aj Nežidia. Je dôležité si uvedomiť, že v Kristovi bolo zničené nepriateľstvo medzi Izraelom a národmi, Židmi a Nežidmi. Tak ako predtým sa Izrael nemal miešať s národmi (kvôli hrozbe modloslužby - Boh očisťoval Izrael od pohanských praktík), tak teraz v Kristovi sa Židia a Nežidia stávajú jedným Telom. Tak ako Kristovo telo bolo vzkriesené prostredníctvom Ducha božieho – Ducha Svätého, tak aj toto nové Telo Cirkvi podľa zmŕtvychvstalého Tela Kristovho má byť oživované Duchom Svätým. Tí, ktorí kedysi boli nepriateľmi, majú byť Jedným Telom. A táto jednota nového Tela Cirkvi vychádza z ich spojenia a je dielom Ducha Svätého.

Čo dnes robí Duch Svätý v Cirkvi?

Hlavne od začiatku dvadsiateho storočia sme svedkami mnohých udalostí, ktoré sú ovocím práce Ducha Svätého, a ktoré majú dopad na celú cirkev. Po dvetisíc rokoch nastalo v cirkvi veľké vyliatie Ducha Svätého, a to v katolíckej ako aj v protestantskej cirkvi. Nazývame to charizmatická obnova. Toto vyliatie Ducha Svätého prinieslo veľké prebudenie v cirkvi, nový život. Okrem toho 14. mája 1948 bola v Tel Avive vyhlásená deklarácia štátu Izrael. Takmer po dvoch tisícročiach od zničenia Jeruzalemského chrámu a exilu Židov do celého sveta - do diaspóry, sa mohol ľud Izraela vrátiť späť do Bohom prisľúbenej zeme ako do svojej vlasti. V písme čítame, že Boh si veľakrát chcel priviesť k sebe späť svoj ľud (ako sliepka svoje kuriatka, zhromaždiť roztratené Jakubove kmene), alebo ako prorokoval Jeremiáš (Jer 31, 21 – 22): „ Postav si znaky na cesty! Zasaď stĺpy! Dobre si zapamätaj cestu, po ktorej si odišla! Vráť sa, panna Izraelská, vráť sa späť do svojich miest! Dokedy budeš blúdiť, odbojná dcéra? Lebo Jahve tvorí niečo nové na zemi: Žena si hľadá svojho Muža.“ Žena ako nevesta - Cirkev a Muž ako ženích – Kristus. Vieme, že aj napriek našim slabostiam a neposlušnosti tak Izraela, ako aj národov, Boh dokončí dielo, ktoré započal.

Vyliatie Ducha Svätého spôsobilo, že hlavne od druhej polovice minulého storočia viac a viac Židov v srdci uverilo, že Ježiš – Yeshua je Mesiáš, Syn živého Boha a postupne až dodnes vznikajú mesiánske židovské zhromaždenia po celom svete. Neznamená to, že Židia, ktorí uverili, že Ježiš je Mesiáš, musia konvertovať ku katolíkom či protestantom. Vôbec nie. Praktizujú svoju vieru, sviatky aj naďalej, nezriekajú sa svojej židovskosti. Práve naopak, Ježiš sa v nich stáva slávou Izraela a dáva ich službe dimenziu plnosti, stávajú sa v ňom pravým svetlom a požehnaním. A o čom svedčí toto otváranie sŕdc Židov a ich viera v Ježiša? Znamená to, že žijeme vo výnimočnej dobe, kedy môžeme pozorovať, že druhý príchod Pána je blízko.

Prostredníctvom Krista sa aj my, ako naštepená ratolesť, stávame spolu s Izraelom nositeľmi nádeje na obnovu nebeského kráľovstva a druhý príchod Mesiáša - Ježiša. Dielo Ducha Svätého je prácou uzdravovania a zjednocovania cirkvi. Sme svedkami toho, že sa cirkev zjednocuje nielen v rámci kresťanských denominácií ale aj cirkvi “národov“ spoločne so židovsko-mesiánskou časťou tela Kristovej Cirkvi. Toto je pôvodný plán; tak ako sa Ježiš modlil k Otcovi, aby všetci boli jedno (Jn 17, 20-21): „ Neprosím len za nich, ale aj za tých, ktorí vďaka ich slovu uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že ty si ma poslal.“ Ježiš tu hovorí, že aby svet mohol uveriť, že On je Mesiáš, ktorého poslal Otec, tak musíme byť jedno. Máme byť jedno v Otcovi a Synovi skrze Ducha Svätého. Ak dovolíme, aby Duch svätý rozširoval nášho ducha v tejto jednote, tak svet spozná, že Ježiš je Mesiáš, Syn živého Boha, ktorý neprišiel svet súdiť, ale ho spasiť.

Boh prostredníctvom svojho Ducha Svätého obnovuje, zjednocuje a pripravuje Cirkev ako nevestu pre svojho Syna. Príchod Židov do svojej vlasti, znovuzrodenie Cirkvi, jednota Židov a kresťanov sú znameniami dnešnej doby – náznaky nebeského kráľovstva, ktoré môžeme zažívať už teraz na zemi. Zj 22, 17: „ Duch a nevesta hovoria: Príď. A každý, kto počúva , nech odpovie: Príď!“ Nevesta je Cirkev, celá Cirkev. Cirkev sme my – Židia aj Nežidia. Bez Židov neexistuje jednota v Cirkvi, tak ako ani bez veriacich z národov – kresťanov. Židia aj Nežidia spolu tvoria jednu Cirkev, jedno telo Kristovo. Ak bude jednota medzi nami, nevesta bude pripravená pre svojho ženícha.

Volanie nevesty

Sme si vedomí toho, aké privilégium a milosť je pre nás byť naštepení do tej pravej olivy, mať spoluúčasť na Zmluvách a patriť do Božej rodiny skrze Krista? Aká je naša odpoveď na to, čo počúvame ? Boh nám hovorí, že každý, kto počúva, nech volá: Príď! Každý človek, my všetci sme súčasťou tohto plánu obnovy. Boh hovorí ku každému jednému z nás. V písme vidíme, že Boh si povoláva jedného človeka a má s ním plán, aby bol požehnaním pre druhých. Ak Boh povoláva, tak ako Abraháma, Dávida, apoštolov alebo iné biblické postavy, nikdy to neznamená, že ten človek sa stáva niečím viac ako ostatní, alebo že by sám bol niečím výnimočný. Boh povoláva človeka vždy do služby pre ostatných. Každému z nás dáva Pán osobité povolanie. Je potrebné, aby sme naše povolanie, službu a spásu videli v kontexte Božieho plánu spásy celého ľudstva. V kontexte toho čo bolo, je a toho, čo príde. Čokoľvek robíme, akúkoľvek službu vykonávame, musíme si byť vedomí toho, že veríme v Boha Abraháma, Izáka a Jakuba a že naša identita je v Kristovi ako Mesiášovi Izraela a všetkých národov. A túto vieru musíme odovzdávať ďalej. Veríme v Jediného Boha, ktorý bol, je a príde. My všetci sme súčasťou niečoho väčšieho; niečoho, čo nás presahuje. Náš život a povolanie je súčasťou niečoho väčšieho, ako je naša pokrvná rodina, spoločenstvo, mesto alebo národ, atď. Na jednej strane máme byť naplno zasadení v prostredí, do ktorého nás Boh povolal, no zároveň si máme byť vedomí toho, čo Boh robí v celej cirkvi a vo svete. Mali by sme skúmať a pýtať sa Boha, aká je moja úloha a služba v celom Božom pláne. Boh nás všetkých obnovuje a očisťuje, a tak buduje svoje kráľovstvo tu na zemi. Spoločne, celá cirkev, by sme mali žiť v nádeji a očakávaní nového neba a novej zeme.

Izrael – ako zrenica oka

Tak ako Boh má plán, aj diabol má plán a snaží sa robiť všetko preto, aby Boží plán ničil a oddialil príchod Božieho Syna. Diabol vie, že Izrael a Židia sú Božím vyvoleným ľudom a majú kľúčovú úlohu v Božom pláne spásy a vždy sa ich snažil zbaviť, vystavať bariéry, predsudky alebo nedbanlivosť v srdciach ľudí (Ester – zachránila židovský národ pred vyhubením príhovorom u perzského kráľa, zabíjanie neviniatok po narodení Ježiša, inkvizícia v stredoveku, holokaust, súčasná situácia, potraty ...).

Ale z písma vieme, že Boh chráni svoj ľud ako zrenicu svojho oka (Jer 32, 10). V Zachariášovi čítame, že Pán hovorí (Zach 2, 12): „ Kto sa dotkne vás, dotýka sa zrenice môjho oka.“ Cez zrenicu oka prechádza svetlo do celého tela. Jediným pravým svetlom je Kristus. Ak telo nemá zrenicu, nemá ani svetlo. Ak je oko zahalené, celé telo nevidí pravdivú skutočnosť. Iba cez zdravú zrenicu môže celé telo jasne vidieť pravdu. Izrael – židovský národ je zrenicou Kristovho tela. Naša služba by mala spočívať aj v modlitbách za odkrytie závoja z očí Izraela, za vyliatie Božej milosti, aby vyvolený národ videl pravé svetlo – Ježiša Mesiáša, aby tak mohol byť uzdravený celý Izrael a všetky národy, a teda celé telo Kristovo. Nejde tu len o to, aby sme sa modlili za Izrael, ale raz budeme všetci stáť pred Baránkom ako príslušníci istého národa (Zj 7, 9): „ Potom hľa, videl som veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, plemien, kmeňov a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha...“

Ak žehnáme Izraelu, požehnanie prichádza na nás samotných (Gn 12,3): „Požehnám tých, čo budú teba žehnať a zavrhnem tých, čo budú teba preklínať.“ Ak je v našom srdci alebo v rodine, u predkov prítomný antisemitizmus, alebo máme predsudky voči Židom, robili sme si vtipy na adresu Židov alebo Izraela, dopustili sme sa neprávosti voči Židom, ukrivdili sme, boli sme ľahostajní voči povolaniu židovského národa, atď ..., bránime požehnaniu, ktoré je nám prisľúbené v Gn 12. Vyznaním hriechov, odpustením, zmierením sa a žehnaním židovskému národu otvárame brány požehnania a milostí na nás samých, na naše rodiny, spoločenstvá, cirkev a národ. Ak nám bolo ukrivdené zo strany Židov, pristúpme v pokore k odpusteniu a žehnajme im. Naše srdce sa otvorí pre veľké požehnanie a milosti a sami budeme uzdravení.

TJCII: Smerom k Druhému Jeruzalemskému koncilu – je vízia a iniciatíva na uzdravenie rozdelenia židovských a kresťanských veriacich v jednom Kristovom Tele. Táto vízia má svoj pôvod v porozumení Prvého Jeruzalemského koncilu opísaného v Skutkoch apoštolov 15. Je to cesta a služba modlitby, pokánia, zmierenia a obnovenia jednoty Kristovho tela zloženého zo Židov a Nežidov. Rim 11: „... Lebo ak ich odvrhnutie je zmierením sveta, čím bude ich prijatie, ak nie vzkriesením z mŕtvych?“ Viac o TJCII na: www.tjcii.org