Môj príbeh

Je poslankyňou miestneho zastupiteľstva Bratislava-Staré Mesto.

Je známou blogerkou veronikaremisova.blog.sme.sk

Vo voľbách 5. marca 2016 kandiduje za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti s číslom 1.

Na Slovensku sa zvykne hovoriť, že politika je špinavá vec. Ľudia na Slovensku vrátane kresťanov sú frustrovaní z toho, čo sa v politike a v celej spoločnosti deje. Mám pocit, že prestávame veriť v charakterných a odborne zdatných ľudí, ktorí by vstup do politiky prijali ako poslanie skutočne slúžiť ľuďom a nie ako príležitosť, kde sa môžu iba finančne nabaliť. Aký je tvoj motív, že si sa rozhodla vstúpiť do politiky?

Veľmi ma mrzí, že politika je na Slovensku niečo dehonestujúce, takmer nadávka. Pritom záujem o veci verejné, o to, ako je spravovaná naša krajina, aké sú najlepšie riešenia na problémy, ktoré nás trápia, vnímam ako krásne poslanie. Nejaké veci môže angažovaný človek zmeniť prácou v mimovládnom sektore, niečo blogmi (hoci ministri neodstupujú na základe blogov každý deň), niečo sa dá zmeniť revolúciou, no veľa vecí sa dá v krajine zmeniť dobrou politikou. Je mnoho štátov vo svete, ktoré spravili obrovské pokroky len vďaka dobrým politikom, ktorí povýšili záujem krajiny nad svoj osobný záujem. A existujú samozrejme krajiny, ktoré z prosperity upadli do marazmu práve kvôli chamtivým a babráckym politikom. Pestovať v krajine dobrú politiku a vytvoriť zázemie na to, aby šli do politiky šikovní a čestní ľudia je veľkým umením. Mám mnoho priateľov, ktorí sú charakterní a profesionálne zdatní, ale žiaľ, nechcú sa angažovať v politike, ktorá je na Slovensku vnímaná ako špinavá záležitosť. Im vždy hovorím, čo kedysi povedal Platón: jedným z dôsledkov toho, že sa odmietate angažovať v politike je, že Vám budú vždy vládnuť neschopnejší od Vás.

Veľmi sa mi páči Tvoja odvaha bojovať s korupciou a nespravodlivosťou až na smrť. Spôsob akým na blogu fakticky argumentuješ a odhaľuješ korupciu vo vláde (napr. kauza kompa) v strane SMER je na Slovensku jedinečný. Hýbe to vládou a aj stranou SMER. Čelíš preto dokonca z ich strany aj trestnému oznámeniu. Ako si sa dostala k téme korupcie a nespravodlivosti v spoločnosti?

Keď sme sa vrátili s manželom na Slovensko, začala som sa angažovať v mimovládnom sektore, prednášala som na univerzite, no veľmi ma hnevali niektoré veci. A nevedela som pochopiť, ako je možné, že sa to zodpovedným činiteľom prepečie a ostane zo strany verejnosti nepovšimnuté. Tak som na takéto kauzy začala poukazovať na blogoch. Nie som prokurátor, ani policajt, aby som mohla gaunerov stíhať, postaviť pred súd a poslať za mreže. Moja sféra vplyvu je len miniatúrna – tie moje blogy. No dúfam, že aj vďaka nim budú ľudia viac citliví na korupciu a na to, ako vláda hospodári s našimi spoločnými peniazmi. A už konečne musia skončiť časy, kedy jediným, koho v kauze kompa vypočúvala polícia som bola ja a nie aktéri kauzy. Pokiaľ bude nespravodlivosť beztrestná, tak sa v našej krajine nebude dobre žiť.

Čo je podľa Teba potrebné urobiť, aby Slovensko bolo lepšou a spravodlivejšou krajinou?

Všetko stojí na ľuďoch. Ak budú na čele polície, prokuratúry, súdov, kontrolných úradov čestní ľudia a odborníci, Slovensko sa môže od základu zmeniť. To sa stalo v Čechách, alebo v Rumunsku. Stačila personálna výmena na niekoľkých postoch a do krajiny zavial nový vietor.

Jeden motivovaný človek dokáže viac ako tisíce nemotivovaných. Avšak ani jeden motivovaný človek nedokáže zmeniť atmosféru v celej krajine. Slovensko potrebuje na zmenu atmosféry v spoločnosti veľa odvážnych ľudí, ktorí sú motivovaní láskou. Myslím, že Ty by si sa mohla stať inšpiráciou a motivátorom pre ľudí, ktorým vadí korupcia, nespravodlivosť v spoločnosti a chcú s tým niečo prakticky urobiť. Nezvažuješ poskytnúť takýmto záujemcom tréningové semináre, kde by si odovzdala svoje skúsenosti a s tými, ktorí by mali záujem by ste sa spolu podieľali na pozitívnej zmene atmosféry na Slovensku?

Veľmi rada, kedykoľvek, kdekoľvek. Už som to avizovala niektorým mimovládkam, aj v prípade tréningov pre ženy. V politike nám trochu chýbajú jemné a slušné spôsoby, empatia, ktorú by mohli priniesť do politiky práve angažované ženy.

Dlhé roky si pracovala pre Európsku komisiu a mala si kontakt s európskou politikou. Hovoríš plynule anglicky, francúzsky, ako aj španielsky. Poznám Ťa už osobne 12 rokov a viem, že s manželom ste sa vzdali vynikajúco platených prác a vrátili sa na Slovensko s poslaním slúžiť druhým a vybudovať svoju rodinu. Čo si sa v Bruseli naučila a akú službu ľuďom ponúkaš?

Brusel bol výbornou školou konštruktívnej spolupráce. Tímy sme mali veľmi rôznorodé, niekedy bolo v skupine aj 15 národností. Každý mal iné tempo práce, iné pracovné návyky, iný systém hierarchie. Zladiť všetkých ľudí a nadchnúť ich pre spoločný cieľ bolo veľkou výzvou. Zaujímavou skúsenosťou bola aj spolupráca s rôznymi výskumnými konzorciami po celom svete v oblasti vzdelávania. Napríklad rozsahovo obrovské komparatívne štúdie z rôznych krajín, kde sme zisťovali, ktoré modely vzdelávacích systémov prinášajú najlepšie výsledky, alebo ako dosiahnuť priepustnosť vysokého školstva, atď. Odporúčania pre členské štáty sa niekedy tvorili aj rok, súčasťou bola poctivá analytická činnosť a práca s dátami. Možno preto tak rada píšem blogy o korupcii, kde je množstvo dát, informácií a údajov.

S Jurajom Karpišom som robil rozhovor o dlhovej kríze a jej možných dôsledkoch pre svet a Slovensko. Vidíš riziká neustáleho a neudržateľného zadlžovania krajín, alebo si myslíš, že centrálne banky USA, ECB tlačením peňazí a zápornými úrokovými sadzbami udržia finančný systém v bezpečí?

Osobne súhlasím s požičiavaním peňazí kvôli rozumným investíciám štátu (cesty, železnice, nemocnice...) alebo vo veľmi ťažkých časoch. No neustále rastúce zadlžovanie niekto skôr či neskôr bude musieť doplatiť, Grécko je toho príkladom. Okrem toho je zadlžovanie štátov založené na vzájomnej dôvere. Keď ale vidím, aké pnutie vyvoláva migračná kríza v Európe, ako náš premiér hovorí o obetovaní a oplotení jedného štátu, zhodou okolností práve Grécka, začínam mať veľké obavy. Nie som si istá, koľko ešte vydrží dôvera v štáty EÚ, že svoje dlhy budú splácať a hlavne že v prípade potreby budú schopné a ochotné splatiť spoločné dlhy voči ECB a eurovalu, za ktoré ručia. Keď sa táto vzájomná dôvera stratí, tlačenie peňazí ani záporné úroky nám nepomôžu.

Európskej Únii žiaľ hrozí rozpad nielen z ekonomických dôvodov, ale aj z dôvodu zásadne rozdielnych pohľadov a názorov napr. na migrantov. Ako by sme sa mali k migrantom podľa teba správať? Máme prijať všetkých, alebo máme právo povedať, kto môže získať azyl a kto nie?

Na Slovensku máme pomerne prísnu azylovú politiku, v roku 2015 získalo azyl len 8 utečencov. Nie všetci utečenci, ktorí prichádzajú do Európskej únie majú nárok na azyl. Podľa najnovších odhadov až 60% z nich sú ekonomickí migranti, ktorých by sme mali vracať do krajiny pôvodu. Problémom však je, že s krajinami zo severnej Afriky (Maroko, Alžírsko, Tunisko) odkiaľ pochádza veľké množstvo ekonomických migrantov, nemáme uzatvorené readmisné dohody a teda tieto štáty ich nechcú prijímať späť. Toto je jedna z priorít, ktorej by sa mala venovať Európska únia a napríklad aj naše predsedníctvo, ktoré začne v júli tohto roku.

Angela Merkelová sa v roku 2011 pre svetové médiá vyjadrila, že multikulturalizmus definitívne zlyhal. V roku 2015 sa Angela Merkelová stala opäť najsilnejším presadzovateľom multikulturalizmu, keď umožnila vstup vyše milióna ľudom prevažne moslimského vyrovyznania do jej krajiny a do krajín EÚ. Zvládla by podla Teba kultúrne a spoločensky postkresťanská Európa príchod miliónov ľudí vyznávajúcich Islam?

Angelu Merkelovú si vážim, no v tomto prípade spustila svojimi vyjadreniami vlnu nesplniteľných nádejí v utečeneckej komunite. Milión ľudí by asi Európa dokázala absorbovať, veď už dnes žijú v mnohých krajinách niekoľkomiliónové moslimské komunity. Či by sme vedeli týchto ľudí integrovať tak, aby sa vedeli stotožniť s hodnotami, ktoré Európa vyznáva je druhá vec.

Na Blízkom Východe napr. v Iraku, ale aj napr. v Sýrii sú kresťania systematicky vyhladzovaní. Nebojím sa povedať, že sme svedkami genocídy zo strany islamských radikálov. Čo by mali krajiny Európy a aj my Slováci robiť a dnes to robia nedostatočne, aby sme týmto bratom a sestrám v Kristovi pomáhali viac a efektívnejšie?

Pápež František povedal, že každá farnosť by mala prijať jednu utečeneckú rodinu. Myslím si, že by sme to hravo zvládli. Slováci vždy mali veľké srdce. Mama mi spomínala, že počas vojny permanentne u nich niekto býval alebo sa skrýval: keď bombardovali Budapešť, tak rodina z Budapešti, potom židovská rodina, neskôr sirota, potom židovská matka s dcérou, ktoré utiekli do USA... A teraz, keď sme neporovnateľne bohatší, ako sme boli počas vojny sa bojíme prijať do farnosti kresťanskú rodinu. Okrem osobného prijatia by krajiny Európy mali začať riešiť príčiny konfliktu. Napríklad odstrihnúť Islamský štát od finančných príjmov za ropu. Ako je možné, že niektoré krajiny Islamský štát ekonomicky podporujú formou odberu ropy? Takisto by sme mali pomôcť vybudovať humánnejšie podmienky v utečeneckých táboroch v okolitých krajinách, ako napríklad Libanon. Veď tieto krajiny praskajú vo švíkoch a starostlivosť o utečencov ich stojí nemalé finančné prostriedky.

Z čoho čerpáš svoju silu a odhodlanie do poslania do ktorého vstupuješ?

Neustále si pripomínam, že Bohu vďačím za veľa. Za ľudí, ktorých som stretla, saleziánov, priateľov, Teba, Tvoju manželku Moniku, spoločenstvo, talenty, moju rodinu. A chcem to nejakým spôsobom vrátiť. A tiež si uvedomujem, že parlament, alebo politika nie je cieľom ľudského snaženia. Tým konečným cieľom je to, čo hovorí svätý Augustín: „...a nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v Tebe Pane“. Tam by som chcela stále smerovať.

Keď sa modlíš za Slovensko, za čo sa modlíš?

Za nádej. Za ľudí. Za lásku medzi nami.

Čo si myslíš, že na Slovensku chýba?

Napriek tomu, čo som hovorila o korupcii, myslím si, že z materiálneho hľadiska sme privilegovanou krajinou. Hoci si berieme hypotéky, väčšina z nás má strechu nad hlavou, naše deti môžu chodiť do škôl, nie je tu hlad. Avšak často aj my kresťania uveríme politikom, ktorí nám ponúkajú rýchle a jednoduché riešenia. Sľubujú nám, že sa o nás postará silný štát, zvýši taký príspevok, dá zadarmo to alebo ono. Ale nie je predsa sociálna náuka Cirkvi o tom, že sme „subsidiárni“ a teda pomáhame si najprv na úrovni rodiny, potom na úrovni komunity, farnosti a až následne na úrovni štátu? Štát by mal podať pomocnú ruku len tým, ktorí to naozaj potrebujú. My však očakávame, že štát bude ako nejaký dobrý otec, bude na nás dohliadať. No štát by mal naopak vytvoriť podmienky, aby sa každý mohol živiť sám, do života by nám mal zasahovať čo najmenej, neobťažovať nás byrokraciou, ale uľahčovať nám život. A paradoxne vôbec nie sme na štát nároční. Prepáčime mu zlé služby, korupciu, vyhadzovanie peňazí priehrštím von oknom, neefektívne úrady, nevrlých úradníkov, ktorých si platíme z vlastných daní. Prajem si, aby Slováci boli viac nároční a za svoje dane hlasno vyžadovali od štátu adekvátne služby. A zároveň aby sme sa spoliehali najmä na vlastné sily, prípadne na pomoc blízkych a priateľov, a nie na štát, ako kedysi za komunizmu.

Čo praješ sebe, ale aj Slovensku po týchto parlamentných voľbách?

Sebe prajem, aby som mala vždy okolo seba dobrých a úprimných ľudí, láskavých kritikov, ktorí ma budú vedieť vrátiť na správnu cestu, ak bude treba. Slovensku prajem múdrych ľudí, ktorým leží dobro krajiny na srdci.

Za rozhovor ďakuje Marek Nikolov