Môj príbeh

Vedúci Spoločenstva Živá voda, manžel a otec 5 detí.
Bloguje na stefanpatrikkovac.blog.sme.sk

VIDEL DVE TVÁRE MOSLIMSKÉHO PAKISTANU

Misia u chudobných kresťanov v moslimskej krajine

Z akého dôvodu ste sa vydali do Pakistanu?

ŠPK: Pozvali ma tam kresťania z mimovládnej organizácie Learning the Word of God Foundation Pakistan (Nadácia učenia Božieho slova v Pakistane) na misiu medzi nich. . Táto NGO (non-government organisation) sa zaoberá šírením vzdelania a Božieho slova medzi chudobnými kresťanmi v Lahore a Faisalabade a v ich okolí. Organizuje takzvané Sunday schools (nedeľné školy), v ktorých sa dobrovoľníci (mladé ženy a muži) venujú negramotným deťom kresťanských rodín. Totiž rodiny kresťanov sú v tejto moslimskej krajine, v ktorej je 95% vyznavačov islamu, často veľmi chudobné. Najmä na vidieku, kde sú nútení robiť najnižšie práce ako upratovači či poľnohospodársky robotníci pre bohatých moslimov na ich poliach. A potom – ako židia za Mojžiša v Egypte – napríklad vyrábajú tehly na prudkom pakistanskom slnku. Rodičia nemajú prostriedky posielať deti aspoň do moslimských škôl – na cestovné náklady, nákup kníh, zošitov a pomôcok. A tak táto nadácia chce pomôcť týmto najchudobnejším kresťanom, aby ich deti sa najprv mohli naučiť písať a čítať v Urdu (pandžábí a potom aby mohli čítať Bibliu a zachovať si vieru rodičov. Zaobstarávajú pre nich zošity, pomôcky, knihy na učenie čítania (akési šlabikáre) a Sväté písmo v Urdu. A potom ešte iné knihy – napríklad s biblickými príbehmi. Počas tých troch mesiacov som navštívil všetky miesta, najmä dediny, kde majú týchto spolupracovníkov – dobrovoľníkov a nedeľné školy. Vždy sme mali spolu aj s ich rodičmi úžasný program: modlitby, piesne a hymny. Cítil som sa medzi nimi ako Ježiš alebo jeho apoštoli v prvej Cirkvi. Nemali nič len Krista. Potom som mal vždy kázanie a vyučovanie na nejakú biblickú tému; nakoniec sa rozdávali dary z Európy. Zošity, perá, ceruzky a iné školské pomôcky, veci a knihy, čo sme nakúpili z peňazí domácej zbierky medzi priateľmi kresťanmi v Lahore v Pakistan Biblie Society (Pakistanská biblická spoločnosť) – Biblie v Urdu (prípadne dvojjazyčné Urdu/English) a miestnom jazyku pandžábi (Punjabi). A potom aj iné knihy – na učenie čítania a písania a s biblickými príbehmi (napríklad príbeh Abraháma a Sáry, Daniela či Pavla). Vyučovanie som mával v angličtine a oni ho vždy prekladali do jazyku pandžábí.

Predtým ste boli ako vedúci piešťanského kresťanského Spoločenstva Živá voda a duchovný v jednej z najchudobnejších a najskorumpovanejších krajín sveta – v tropickej Ugande. Priniesli ste tam vtedy tisíc sto eur. Domáci ich použili na stavbu nemocničného zariadenia a školy. Čo ste doniesli do Pakistanu?

ŠPK: Tentoraz sme medzi priateľmi a ľuďmi, ktorým leží osud chudobných kresťanov na srdci, vyzbierali tisíc päťsto eúr (170.000 Rs). Okrem toho sme medzi známymi robili aj inú zbierku - vecí: dozvedel som sa, že letecká spoločnosť Etihad mi umožní zobrať dva kufre a až 64kg batožiny na palubu. Tak ľudia kupovali najmä zošity, ceruzky, perá a iné školské pomôcky, lekári prispeli liekmi, okuliare – nové aj použité, nejaké knihy v angličtine, ponožky a iné oblečenie najmä pre deti, vymalovávanky, fixky, tuhy, náplne do pier, hračky, spodnú bielizeň, krémy, zubné pasty, uteráky, pexesá, pravítka, strúhadlá, kriedy, sponky, gumičky, obväzy, čokolády, lízanky – všetko možné. Veľká väčšina, skoro všetko, z toho boli nové veci. Tie kufre museli niesť vždy dvaja ľudia, keď ich nakladali do auta smerom na letisko. Z peňazí, čo som tam doniesol, sme najprv pre deti nakúpili pracovné zošity na učenie písania a učebnice čítania v jazyku pandžábí a knihy a Biblie v Urdu a v angličtine. Zvyšok sme chceli spravodlivo rozdeliť medzi všetky deti, ktoré navštevujú nedeľné školy. Narátali sme ich dokopy okolo 250. Peniaze sme však nedávali priamo deťom ale ich rodičom, oni najlepšie vedia, čo im kúpiť.

Je chudoba v Pakistane naozaj taká veľká, že rodiny si nemôžu dovoliť poslať dieťa do školy?

ŠPK: Predovšetkým sú tam veľké sociálne rozdiely. Mnohé moslimské rodiny sú podobne chudobné ako rodiny kresťanov. Ešte pri delení Britskej Indie prišlo okolo 8 miliónov moslimov z Indie. Zostali bezzemkovia, tak isto ich potomci. Sú tam aj skutočne bohatí muslimovia. Uvediem jeden príklad. Cestou domov si pri mňa v lietadle sadol mladý muž – musim, ktorý mi hovoril, že ide na svadbu svojej sestry do Mekky. Tú organizujú jeho rodičia a bude stáť 50.000.000 rupií, čiže 500.000 eúr. Ja som žil tri týždne medzi tými najchudobnejšími kresťanmi, tak som len zdvihol obočie. Býval som v chudobných príbytkoch kresťanov pri mestskej stoke, do ktorej vypúšťali všetok odpad z domácností. Ale z druhej strany stoky žili rovnako chudobné rodiny moslimov. Ľudia v mestách posielajú svoje deti do škôl – hoci tie štátne sú na veľmi nízkej úrovni. Avšak mnohí ľudia na vidieku, aj kresťania, nemajú prostriedky na posielanie detí do škôl – nemajú na cestovné, knihy, zošity, pomôcky a všetky tie výdaje. Zostávajú negramotní.

Ako vyzerá tradičná pakistanská škola, ako prebieha vyučovanie, koľko je tam detí?

ŠPK: V Pakistane je budúcnosť odvodená od toho, akú má kto školu, teda od kvality vzdelania. Školský systém prebrali a doteraz sa inšpirujú od Britov. Majú podobné predmety, ktoré aj prebiehajú v angličtine, ako my: zemepis, fyziku, matematiku... ale na štátnych školách, oni to volajú government schools, ktoré majú veľmi nízku úroveň výuky, majú vždy aj islamiát. Tam sa učia o prorokovi Mohamedovi a o islamskom náboženstve, obyčajne memorujú; to musia aj kresťania, keď navštevujú štátnu školu. Potom je celá sieť súkromných škôl – moslimských i kresťanských; tie si však môžu dovoliť len lepšie zarábajúce vrstvy. Pred základnou školou majú Playgroup, Nursery, Prep Class, potom triedy 1-10 - základné vzdelanie, 11-12 stredné vzdelanie (College) a univerzitné 1-5 rokov. Detí je v triedach viac, ako máme my. Tentoraz som však, na rozdiel od Ugandy, osobne navštívil len jednu školu ale stálo to za to. Keď sme z Lahore skočili do Faisalabadu (pôvodne Lyallpur), navštívil som jednu kresťanskú školu. Tú v roku 1961 založil môj prastrýko František, vlastne brat mojej starej mamy. Bol z rehole školských bratov a z Ceylonu (vtedy britskej kolónie) ho do Multanu a Lyallpuru zavolal miestny biskup, ktorý chcel mať vo svojej diecéze kresťanskú strednú školu. Zakladal ju v chudobnej kresťanskej časti mesta Peoples Colony (Ľudská kolónia) a spočiatku ju navštevovalo okolo sto študentov. Mal som od Františka (zosnul v roku 1994 vo Francúzsku) aj čiernobiele fotografie z toho obdobia. Ako som vstúpil do školy, bol som milo prekvapený. Za tých 55 rokov sa škola značne rozrástla a mala už sto učiteľov a viac ako 2200 žiakov a študentov. Dokonca prípravné triedy (naša škôlka), základnú školu a dievčenskú časť. Dnes sa honosila názvom La Salle High School and College (Gymnázium a kolégium La Salle). Stala sa z nej prestížna škola, v hodnotení výsledkov študentov stredných škôl sa umiestnila na druhom mieste v celom Pandžábe (okolo 100 miliónov obyvateľov!). Ukazovali mi certifikát i fotku, na ktorej ministerský predseda tejto najľudnatejšej časti Pakistanu odovzdáva ocenenie riaditeľovi školy (principal). Stretol som sa aj s riaditeľom, ktorý mi vo svojej kancelárii ukazoval portréty predchádzajúcich principálov. Prvý z nich bol František 1961-1975. Odovzdal študentom i škole svoje najlepšie roky. Boh zorganizoval aj moje stretnutie s jedným učiteľom angličtiny, teraz už na odpočinku, ktorý tam učil 50 rokov a prijímal ho môj prastrýko. Doteraz sa v škole rozprávajú príbehy zo života Františka a z jeho obdobia. Škola má v okolí veľmi dobré meno a vyberajú si ju aj mnohí moslimovia, ktorí chcú pre svojej deti kvalitné vzdelanie. Dnes v nej študuje 30% kresťanov a 70% moslimov.

Spomínali ste, že ste sa pohybovali neďaleko miest, kde bol posledný útok atentátnika? Ako to tam vyzeralo?

ŠPK: Stalo sa to v parku Gulshan-e-Iqbal, len mesiac po mojom odchode, teda v jednom z väčších parkov Lahore (14 miliónov obyvateľov), okolo ktorého som sám kráčal, odohral bombový útok organizácie pridruženej k Talibanu. Bol som zhrozený, keď som sa to dozvedel – aj zo svetových správ. Zaútočili na kresťanské rodiny na nedeľu Zmŕtvychvstania, ktoré si vyšli s deťmi do parku na prechádzku. Park bol v tú nedeľu plný rodín. Mnoho žien a detí a otcov chcelo využiť voľný deň na to, aby sa spolu potešili. Potešili sa posledný krát. Cieľom tejto radikálnej skupiny moslimov boli práve rodiny kresťanov, ktoré chceli stráviť spolu Veľkonočnú nedeľu (moslimovia majú sviatok v piatok, kresťania v nedeľu). Aj sa k tomu sami prihlásili. Odohralo sa to pri hlavnom vchode do parku, kde samovražedného atentátnika zrejme zadržali alebo pokúsili sa zadržať strážnici. Veľmi blízko detských šmykľaviek. Môj priateľ z Lahore mi napísal, že obetí bolo viac ako 70 a 300 zranených, potvrdili to aj svetové médiá. Väčšina zavraždených a ranených boli ženy a deti. Nuž... keď idete napríklad ulicami, alebo skôr cestami Lahore (2. najväčšie mesto po Karáčí, možnosť útoku si nechcete pripustiť. Je však pravda, že Taliban či najnovšie IS (a jeho nadšení podporovatelia) môžu zaútočiť hoci kedy – dokonca aj na moslimské školy, či úrady. Na kresťanov útočia pravideľne, ale ani muslimská vláda, ktorá spolupracuje so západom (pomoc a pod.) pre nich nie je dostanočne „pravoverná“, tak aj štát Pakistan chcú poškodiť.

Ako vnímajú moslimovia kresťanov Pakistane?

ŠPK: Pakistan v roku 1947 vznikol ako náboženský štát – moslimský štát. Už to veľa hovorí. Pakistan je dvojtvárny. Na jednej strane ústava deklaruje akúsi slobodu náboženského vyznania, na druhej strane sú tam kresťania rôznym spôsobom šikanovaní. Náboženstvo majú napísané v pase a aj podľa mena vedia všetci, že tento človek je kresťan. Napríklad kresťana z ničoho nič vyhodia – lebo o to miesto mal záujem moslim a podobne. Robia len tie najnižšie práce – ako upratovači, zametači, poľnohospodársky robotníci a pod. Keď málo zarábajú – nemôžu si dovoliť dobré školy a teda dobré miesta. Ale sú moslimovia tolerantní ku kresťanom a sú aj extrémistickí. Priatelia, s ktorými som chodil po Lahore, mi často hovorili – do tejto štvrte nie, nepozraj dlho na tých moslimov. K podráždenej reakcii môžu byť vyprovokovaní aj na ulici. Minule jednu mladé dievča - kresťanku znásilnili a zabili priamo na ulici. Takéto prípady, v Pakistane vôbec nie zriedkavé, by sa mali prešetriť a vinníci akosi exemplárne potrestať. Nie. Všetko sa potichúčky zametie pod koberec. Bola to len kresťanka a oni – moslimovia. Alebo dôjde k zabitiu moslima/moslimky, čo konvertovali na kresťanstvo. Vo veľkomeste Lahore som navštívil aj malú kresťanskú štvrť s názvom Youhanabad (Jánovo mesto), ktorú založili ešte misionári v čase Britskej Indie. Ako sme išli okolo vysokého múru vybaveného ostnatým drôtom, ktorý oddeľoval ulicu od dvora a z ktorého sa vchádzalo do kresťanského chrámu Christ Church a kresťanskej školy, všimol som si na ňom čierne plagáty. Čo je to? Kto je na tých plagátoch? Moji sprievodcovia mi vysvetľovali, že to sú portréty obetí teroristického útoku na Veľkú noc 2015. Prišli dvaja moslimskí násilníci, z ktorých jeden prenikol dovnútra, jedného zastavila ochranka už pri bráne vedúcej do dvora. Samovražední útočníci chceli vstúpiť až do kostola, našťastie ich zastavila bezpečnostná služba a obetovaním vlastných životov zabránila oveľa väčšej katastrofe. Výsledok? 14 mŕtvych kresťanov, okolo 80 zranených. Jeden z mojich sprievodcov mi na plagáte ukazoval: „Toto bol môj strýko“. Pokoj ich pamiatke.

Vraj samotný premiér Pakistanu Nawaz Sharif chodil do kresťanskej školy a pokúša sa zmierňovať napätiemedzi kresťanmi a moslimami?

ŠPK: Ťažko povedať. Od kresťanov som počul na jeho politiku aj pozitíva aj negatíva. Jedni mi hovorili, že sa snaží akosi ochraňovať – ako to oni nazývajú – „menšiny“, druhí, že aj jeho politika je dvojtvárna a na ochanu kresťanov nerobí toho mnoho. Ale je pravda, že veľa pakistanských moslimských politikov vyštudovali na kresťanských školách, ktoré majú povesť škôl s najvyššou kvalitou vzdelania. Okolo jeho školy som išiel – volá sa St. Anthony High School v Lahore a majú na priečelí jeho fotku ako aj obrázky iných moslimských politikov a významných činiteľov – aby akosi odradili násilných moslimských útočníkov a motivovali rodičov prihlásiť deti práve do tejto školy. Veľké teroristické útoky na školy, úrady alebo ako teraz v parku v Lahore vláda odsúdi, veď tam obyčajne zomrú aj moslimovia, ale „drobné“ prípady šikanovania, bitia, terorizovania, či dokonca zabitia kresťanov – jednotlivcov, často zostávajú nevyšetrené, alebo nepotrestané. Je to smutné.

Je tam vôbec v bežnom živote cítiť nejaké silé napätie?

ŠPK: Domáci sú zvyknutí. Sám som to videl, že prakticky každý úrad, každá nemocnica, dokonca každá škola sa musí strážiť. Brány a vchody do inštitúcií sú vybavené hrubými masívnymi dvojitými rampami, dokonca betónovými zátarasami, aby moslimskí extrémisti neprerazili dovnútra autom naloženým bombami. Všade kontroly a prehľadávanie tašiek a oblečenia kvôli výbušninám. Keď sme išli v nedeľu na bohoslužby, už ulica, z ktorej sa vchádzalo do areálu kresťanskej školy a kostola, bola zatarasená. Neprejazdná. Prvá kontrola bezpečnostných zložiek bola na začiatku ulice. Potom betónové zátarasy a bezpečnostný pracovník s puškou za vrecami s pieskom pri bráne vstupu. Rampa z hrubého železa. Ozbrojená stráž prehľadávala všetko, čo sme mali so sebou. Až tak sme mohli vstúpiť do veľkého dvora za múry vybavené ostnatým drôtom. Potom ešte jedna kontrola bola pred vchodom do samotného chrámu. Vstup do vládnej inštitúcie? Masívne betónové zátarasy, množstvo policajtov a vojakov. Zbrane. Dokonca som videl ľahký guľomet. Vstup do mešity alebo nemocnice? Ako na letisku – všetci museli prejsť cez skener, ktorý stále pískal. Vždy tam boli pracovníci security – muži kontrolovali mužov, ženy v uniformách ženy. Aj manuálne, či nemajú niečo na tele. Ozbrojení puškami s ostrými nábojmi. Vstupy škôl sa podobali na vstupy do väzenia – ostnaté drôty, vysoká brána, zátarasy a pracovníci security. To je smutná každodenná realita života v Pakistane. Myslím, že na teroristické útoky ani nemyslia, všetko berú ako nutné bezpečnostné opatrenia.

Kde všade ste v Pakistane boli, ako ste sa prepravovali, čo zaujímavé ste videli?

ŠPK: Býval som vo veľkomeste Lahore v kolónii Šama; odhaduje sa, že tam býva 14 miliónov ľudí. Aj vo veľkomestách sú akési kolónie, čo si tam vybudovali ľudia, ktorí prišli z vidieka. Nie sú to slumy, majú už jednoduché tmavé z tehly murované štvorcové príbytky, po ktorých strechách sa dá prechádzať. V obydliach však bývajú aj dve tri rodiny, niekedy aj štyri s deťmi. Žijú na veľmi malej ploche. Do izby sa obyčajne vmestí dvojposteľ a potom je meter – meter a pol priestoru pre chodenie či stoličky. Raňajkuje či obeduje sa na posteliach v indickom sede, niet miesta pre stoly. Robili sme výjazdy do okolitých dedín – navštíviť kresťanov, urobiť program a rozdať pomoc z Európy. A potom sme navštívili ešte pomínaný sedemmiliónový Faisalabád, tri hodiny cesty vzdialený od Lahore a pozreli si v ňom pamiatky z britskej koloniálnej éry. Prepravovali sme sa na rikši, aute alebo motorke. Rikše sú už teraz „motorizované“, nie ako kedysi, že ich ťahali ľudia sami. Teraz je rikša skonštruovaná z motorky – to je predná časť s jazdcom, vzadu je náprava s dvoma kolesami a sedenie – pre dvoch ľudí. Ale často tam sedia aj šiesti ľudia. Všetko je zakyrté ľahkou konštrukciou a na ňu natiahnutými látkami. Niektoré, najmä pre turistov sú pekne vyzdobené až vyčačkané. Inak doprava v pakistanskom meste... či dokonca veľkomeste: to je kapitola sama o sebe. Medzi prúdmi starých i novších áut a typicky pomalovaných nákladiakov sa tlačia spomínané motorkové rikše, somármi i ľuďmi ťahané typické ploché vozíky so zeleninou, ovocím či iným nákladom – napr roxormi či stavebným materiálom. Medzi to veľmi nebezpečne jazdia motorkári bez prilieb, kedykoľvek brzdiac alebo naopak pridávajúc, strčiac sa do medzier medzi autobusy a nákladiaky, obiehajúc po krajnici a inak. Do toho huriavku sa niekedy pustia chodci – prechody som tam nevidel. Je to životu nebezpečné; aspoň to tak vyzerá. Križovatky sú obyčajne bez semafórov a všetci sa tlačia z každého smeru do stredu – „vyhráva“ smer, ktorý sa doslova pretlačí. Všetko v neuveriteľnom smogu a prachu a na jar a v lete aj v horúčave. V Lahore sme navštívili aj niektoré pamiatky. Lahore je akýmsi kultúrnym centrom Pakistanu. Kedysi bolo toto mesto centrom ríše Mughalov, vládcov Indie. Vtedy sa tu zmiešali prvky perzsko-islamskej architektúry s hindustánskym umením. A na svojom území má veľa príkladov tejto architektúry, ktoré sme aj navštívili - ako Lahore Fort (Pevnosť v Lahore) so známou bránou Alamgiri, či Badshahi Mosque (Mešita Badšahi), ktorá bola dokončená v roku 1673 a do roku 1986 bola najväčšou mešitou na svete. Bohužiaľ musím skonštatovať, že tieto pamiatky nie sú v najlepšom stave. Časti z nich sa rozpadajú a niet financií na ich opravy či rekonštrukciu. Jeden príklad: azda stopäťdesiatročná i staršia päťmetrová brána sa uvoľnila z pántov, akosi sa zosunula a roky a roky sa jej nikto nedotkol – svedčí o tom vrstva prachu a špiny, čo sa na nej usadila. Leží tam, kam sa zosunula. Koho zaujímavého ste stretli, prípadne, kto vás sprevádzal? ŠPK: Sprevádzali ma vždy ľudia z menovanej mimovládnej organizácie . Sám som, podobne ako v Ugande, vôbec ísť nemohol. A ani som sa – priznám – neodvážil. „Nepokúšal“ som osud, mám rodinu. Najzaujímavejšie stretnutie pre mňa bolo s chudobnými kresťanmi na dedinách a poznávanie života, akým tam žijú. A potom azda stretnutie s riaditeľom strednej školy, ktorú zakladal môj prastrýko.

Ako fungujú misie v tejto krajine, kto ich riadi?

ŠPK: V krajine funguje zopár rehoľných spoločenstiev katolíckej Cirkvi, napríklad františkáni či spomínaní školskí bratia La Salle i nejaké pomocné organizácie protestantských denominácií. Je to však v malom množstve a musia byť – keďže sú v moslimskej krajine – veľmi obozretní a delikátni. Pakistan si cení najmä tie, čo pracujú na školskom poli a prinášajú vzdelanie. 40% populácie je stále negramotná (muži 30%, ženy 54%). Ja som však spolupracoval s mimovládnou organizáciou menovanou na začiatku. Tú si vlastne založili kresťania, ktorí pracovali v meste a mali „lepšiu“ možnosť zamestnania a snažili sa pomôcť kresťanom na vidieku, kde je chudoba stále veľkým problémom.

Koľko času ste strávili v tejto krajine a čo odporúčate tým, ktorí by sa tam vybrali?

ŠPK: Strávil som tam tri týždne. Bezpečnosť je najdôležitejšia. Návštevníkom by som odporúčal ísť len do tzv. bezpečných oblastí, kde je polícia a armáda. Sever je veľmi nebezpečný. V Lahore, kde som býval, sú policajti a armáda na každom kroku, aj akési komandá. Lahore je centrum Muslimskej ligy a premiéra Nawaza Sharifa, jeho brat Shaibaz Sharif je ministerský predseda krajiny Pandžábu (100 mil. obyvateľov, polovica obyvateľov Pakistanu). V horách je usadená pakistanská odnož Talibanu. Bohužiaľ útočí na ciele aj južnejšie – ako je Islamabád (novovybudované hlavné mesto Pakistanu), či v Rawalpindi či Lahore. Už v lietade som dostal prvú radu. Z Abu Dhabi, kde som presadal z lietadla z Viedne, som letel s Američanom a Filipínkou. Na konci rozhovoru, keď som mu zablahoželal k dobrej žene (lebo som počul, že Filipínky sú dokonca trochu lepšie ako Slovenky) po dvojhodinovom lete sa ho pýtam, kam smerujú. Vraj najprv Manila, Filipíny potom na juh krajiny. Oni sa tiež zaujímali o mňa. Pakistan, bola moja odpoveď. Američan zdvihol obočie. „Nebezpečná krajina. Dávajte na seba pozor. Nechoďte do nebezpečných oblastí.“ Vraj naposledy počul o Nemecovi, ktorý si to zamieril do hôr na sever – zaplatil životom.

Po tom všetkom, máte z Pakistanu aj nejaký veselý zážitok?

ŠPK: Okrem času strávenú medzi tými najchudobnejšími kresťanmi na dedinách, kde som sa veľmi dobre cítil, to bol spôsob ich vítania. Už na letisku ma privítali ich špeciálnym tradičným spôsobom. Pre mňa tak novým. Na krk mi dali veniec z čerstvých ruží. Krásne voňali. Potom v dedinách, alebo aj pred programom v meste sypali deti aj lupene týchto kvetov na zem pred prichádzajúceho či hádzali do vzduchu. Lupeňový dážď. Tej vôňe, čo sa šírila z kvetov som sa vždy hlboko nadýchol. Chcel som si ju uchovať čo najdlhšie.

Štefan Parik Kováč, ThLic – vedúci Spoločenstva Živá voda, autor duchovnej literatúry (Život v Božom požehaní 2014, Život s Bohom 2015 a Toto je skutočná Afrika 2016). Venuje sa duchovnému poradenstvu ľuďom a ich duchovnému vedeniu. Otec piatich detí. Vystupuje s prednáškami, svedectvami a prezentáciami na kresťanských a iných podujatiach.