Môj príbeh

Vedúci Spoločenstva Živá voda, manžel a otec 6 detí.
Bloguje na stefanpatrikkovac.blog.sme.sk

„Čo nám po materiálnej stránke môže dať viac?“ Tak sme si povedali, keď nám Pán v roku 2002 ako začínajúcej rodine požehnal malý byt v panelákovej bytovke. Nevedeli sme, že nám chce ukázať oveľa väčšiu štedrosť. Boli sme šťastní a chválili sme ho. Lenže rodinka sa rozrastala a v roku 2007 sme už boli štyria – s dvomi deťmi: Sárkou Máriou a Juditkou Alžbetkou – a byt sa nám začal zdať akýsi tesný. Manželka uvažovala len o nejakej záhradke v dedine za mestom, aby sa ratolesti mohli na vidieku pohrať na čerstvom vzduchu. Lenže Boh mi povedal, že to treba riešiť zásadne: Poďme sa modliť za dom!

Začali sme sa za to prihovárať. Skoro pri každej spoločnej modlitbe i v Spoločenstve sme to predkladali Bohu. Od začiatku sme vedeli, že to bude starší dom, nový nám na srdce nekládol, a čaká nás jeho rekonštrukcia. Svojpomocne. To je náročná vec. Najmä otec musí niesť starosť o celú svoju rodinu. Zodpovednosť. Plánovanie.

Najprv bolo treba správny vybrať. Ale neboli sme v tom sami. Mali sme na svojej strane Boha a on nás sprevádzal svojím Slovom.

Raz o pol štvrtej v noci, keď som nemohol spať, mi dal Pán na modlitbe nasledujúce, bolo z Knihy Sirachovca, 40. Kapitola:

Každému človekovi je určená veľká úloha, pretože preťažké jarmo spočíva na Adamových synoch, a to odo dňa, keď zo života matky prídu (na svet), až do dňa pohrebu, keď sa vrátia k matke nás všetkých. Všetkých trápi premýšľanie a obavy srdca, starosti o budúcnosť a o deň zakončenia (života), (od toho počnúc), kto sedí na slávnom prestole, až po toho kto je uponížený v zemi a popole, (počnúc od toho), kto nosí purpurový oblek a na hlave veniec, až po toho, kto sa iba drsným plátnom odieva (...) A keď si má oddýchnuť na lôžku, nočný sen mu mení všetku myseľ. Málo alebo nijakého odpočinku nemá, akoby aj vo sne strážiť mal, ako to za dňa (robieva). Poľakaný je videním svojho srdca, je mu tak, ako keby vyviazol v deň vojny. Prebúdza sa vo chvíli svojej záchrany a čuduje sa, že sa nemá čoho obávať. (Sir 40:1-7)

V ňom mi Boh potvrdil, že máme ísť do toho, že to požehná. Vedel aj o mojej ustarostenosti pri tak veľkej veci, lebo ak by nám chýbalo jeho požehnanie a niečo by nevyšlo, mohli by sme „skončiť aj pod mostom“. Ale mali sme istotu Spojenca, ktorý má všetku moc a nás neopustí. Nemáme sa čoho obávať, lebo:

Statky a moc (nad inými) pozdvihujú srdce, ale nad to cennejšia je bázeň pred Bohom. Ak niekto má bázeň pred (Bohom), nebude mať nedostatok, pri jej (ochrane) netreba hľadať inú pomoc. Bázeň pred Pánom je ako požehnaný raj, pokrytá je slávou nad všetku inú (slávu). (Sir 40:26-28)

Tú sme mali, tá nám nechýbala. Ďakovali sme mu za toto slovo povzbudenia, ktoré nám dal počas modlitby. Vedeli sme, že keď si udržíme vieru v Mocného, budeme to môcť nielen všetko dobre začať, ale aj ukončiť. Jeden to bude mať v rukách a v jeho rukách to je bezpečné. Boh ma aj ďalej, ako potvrdenie, upozorňoval:

Synu, pokiaľ žiješ, chráň sa nedostatku, lebo lepšie ti je umrieť, ako v nedostatku žiť. Ak niekto musí hľadieť na cudzí stôl, jeho život nemožno pokladať za život: Veď svoj život udržuje iba cudzím pokrmom. Rozumný a dobre vychovaný muž sa (toho) uchráni. V ústach nemúdreho sa nájde sladká výhovorka pre biedu, ale v jeho bruchu horí oheň. (Sir 40:29-32)

Modlili sme sa stále a neúnavne: „Ježiš, požehnaj našu túžbu po dome pre našu rodinu, ukáž nám svoje milosrdensto a nájdi nám vhodný príbytok pre nás a naše deti. Bude to aj miesto modlitieb a uctievania teba. Nikdy sa od teba nechceme vzdialiť, chceme, aby si bol stále s nami. Tešíme sa, aký nám vyberieš.“ Boh i my sme čakali na správny čas. Boží čas. Boh sa neponáhľa, pre neho čas neexistuje; museli sme na to dozrieť. Modlili sme sa jeden rok. Rok očakávania a skúmanie Božej vôle. Potom to prišlo. Keď som dokončieval licenciátsku prácu z teológie – čo bola obzvlášť náročná vec –, zrazu som si osobitne všimol jeden inzerát.

Predám starší rodinný dom v tichej lokalite; slepá ulica; prestavba začatá.

Pozreli sme si fotografiu na internete – pohľad naň nebol síce najkrajší, ale vedel som: to je on. Predtým sme si už pozerali kopu inzerátov, i pozreli na mieste, ale tento ma zaujal. Áno, to je on, osvietilo ma. Pozerali sme aj predtým nejaké domy, ale vždy tam bol akýsi problém, alebo skryté ťažkosti; Boh nás od nich odrádzal. A skutočne, keď sme to spätne – po odstúpení – vyhodnotili, uvedomili sme si – až sa nám tak oči otvárali – od čoho nás Boh ochránil. Skutočne: najlepšie byť pod jeho ochranou. Akurát vtedy majiteľ klesol o dosť výraznú sumu. Náhoda? Náhody neexistujú. Ale veľa vecí bolo v hroznom stave: napr. v malej pivnici pod domom boli základy po pás a začatá prestavba bola hrozne odfušovaná. Znamenalo to nielen veci porobiť nanovo, ale i odstrániť zle urobené. A bol zaťažený exekučným príkazom. Ale nám Boh povedal, to je ten dom, ktorý som pre vašu rodinu vybral, prichystal, tak sme išli do toho. To je tá zem, „zasľúbená zem“, ktorú vybral pre nás. Potvrdenie? Napríklad rástol tam vinič. Z jeho plodov som bol uveličený. Mal obrovské strapce, ešte som také nikdy predtým nevidel. Ten najväčší mohol pokryť skoro celú ženskú hruď i s časťou brucha. Musel som si to odfotografovať a tú fotku mám doteraz. Naša zasľúbená zem. Zasľúbená zem pre našu rodinu. Nemohol som si neotvoriť Bibliu a prečítať si o tej pre vyvolený národ – židov, z ktorých mal vzísť Mesiáš:

Keďže ste videli na vlastné oči všetky veľké Pánove činy, ktoré urobil, máte zachovávať všetky príkazy, ktoré vám ja dnes nariaďujem, aby ste boli silní, aby ste vtiahli a zaujali krajinu, do ktorej chcete vojsť, aby ste ju vlastnili; aj preto, aby ste dlho zostali v krajine, o ktorej prisahal Pán vašim otcom, že ju dá im, aj ich potomstvu, krajinu, oplývajúcu mliekom a medom. Krajina, do ktorej sa uberáš, aby si ju vlastnil, nie je taká ako egyptská krajina, z ktorej ste vytiahli, kde si sial svoje semeno a zvlažoval svojimi nohami ako zeleninovú záhradu. Krajina, do ktorej tiahneš, aby si ju vlastnil, je krajinou vrchov a rovín a zavlažovaná je z neba dažďami, krajinou, o ktorú sa stará Pán, tvoj Boh, a sú na ňu ustavične upreté oči Pána, tvojho Boha, od začiatku roka až do konca. A ak budete poslúchať moje príkazy, ktoré vám dnes ukladám, ak budete milovať Pána, svojho Boha, a slúžiť mu celým srdcom a celou dušou, tak dá vašej zemi dažďa na svoj čas, včasný dážď i neskorý dážď, aby ste mohli pozbierať obilie, mušt a olej, aj trávu vašich polí pre svoj dobytok, aby ste sa aj vy mali z čoho najesť dosýta. Dávajte si pozor, aby vaše srdce nepoblúdilo, aby ste neodbočili a neslúžili cudzím bohom a neklaňali sa pred nimi; ináč by vzbĺkol Pánov hnev proti vám, zatvoril by nebesá a dážď by vôbec nepadal, zem by nepriniesla svoje plody a vy by ste zakrátko vyhynuli z krásnej krajiny, ktorú vám dá Pán. Uložte si tieto moje slová do srdca a do duše a priviažte si ich ako znamenie na ruku a nech sú ako znaky medzi vašimi očami. Poúčajte o nich svoje deti, aby o nich uvažovali, či už budeš sedieť vo svojom dome, alebo budeš na ceste, ži budeš ležať alebo stáť. Napíš ich na veraje svojho domu a na svoje dvere, aby sa zmnohonásobili tvoje dni a dni tvojich synov v krajine, ktorú vašim otcom pod prísahou prisľúbil až dovtedy, kým bude nebo nad zemou. Lebo ak budete zachovávať všetky tieto príkazy, ktoré vám ja prikazujem plniť, ak budete milovať Pána, svojho Boha, a kráčať po všetkých jeho cestách a ak mu budete oddaní, Pán vyženie všetky tieto národy pred vami a vy prevezmete vlastníctvo od národov, ktoré sú väčšie a mocnejšie ako vy. Každé miesto, na ktoré vstúpi vaša noha, bude vaše. Hľa, dnes vám predkladám požehnanie a kliatbu: požehnanie, ak budete poslúchať príkazy Pána, svojho Boha, ktoré vám dnes ukladám, kliatbu, keď nebudete poslúchať príkazy Pána, svojho Boha, odbočíte z cesty, ktorú vám dnes prikazujem, a pôjdete za inými bohmi, ktorých nepoznáte. Keďže sa chystáte prekročiť Jordán, aby ste vlastnili krajinu, ktorú vám dáva Pán, váš Boh, nuž vlastnite ju a bývajte v nej, a preto zachovávajte zákony a nariadenia, ktoré vám dnes predkladám! (Dt 11:7-32)

Vedel som, že podmienky požehnania, ktoré platili vtedy pre nich, platia aj dnes pre nás. Vedeli sme, že keď sa budeme držať Pána, keď budeme s ním chodiť, keď naše duše zachovajú vernosť jeho lôžku a nebudeme smilniť s inými bohmi a modlami (ako sú peniaze, moc, nečistota), tak máme v našej zasľúbenej zemi istotu jeho požehnania a ochrany. Vedeli sme, že nás Pán volá prekročiť náš Jordán, aby sme vlastnili pozemok, ktorý mám dáva náš Boh.

Po pravde však musím uznať, že bol milosrdný, pretože nám aj zalepil oči, aby sme nevideli reálny stav, v ktorom sa nachádzal (to je podobné ako mužovi alebo žene, keď vstupujú do manželstva, „zatají“ chyby druhého v zamilovaní, lebo by azda ani nevznikali manželstvá, pretože by sme ho zrejme nemali odvahu kúpiť. Zistili sme až neskôr, čo to znamená „obrobiť“ a „obstavať“ našu zasľúbenú zem. Kropaje potu na čele a veľké úsilie. A tak sme sa dali na dlhú cestu starostí, trápenia a učenia sa pokory. Dozrievania.

Prvý krok bol predať náš starý panelákový byt. Čas Boh vybral úžasne: bolo to obdobie pred zavedením meny Euro na Slovensku. Ľudia boli v neistote, čo prinesie budúcnosť, či peniaze nestratia hodnotu. Tak chceli vložiť svoje financie do nehnuteľností. Ceny bytov sa vyšplhali do závratnej výšky; dokonca ľudia z hlavného mesta to tu vykupovali. Satan to však skoro prekazil. Mali sme už len posledných záujemcov, lebo čas novej meny bol kriticky blízko, trh s imobíliami začínal mrznúť. Boli sme tak ďaleko, že v realitnej kancelárii sme mali podpísať kúpno-predajnú zmluvu. Boli veľmi nerozhodní a „roztrasení“, že prídu o zálohu, o peniaze, že sa nevysťahujeme a pod. Manželke, emotívnej a impulzívnej, som dal jasné inštrukcie, ako sa má správať, aby posledných vtáčikov neodplašila. Bohužiaľ to nezvládla, nervy mala napnuté na prasknutie, lebo zase začali váhať, aj ho chceli kúpiť, aj nie... ich stála obohratá pesnička, čo sme už počúvali niekoľko týždňov. Nevydržala a vystúpila na nich nie práve najúctivejšie: „Tak čo vlastne chcete?! Tak chcete to alebo nie?!“ A podobne. Tí sa roztriasli ešte viac a že idú preč. Musel som zobrať ženu nabok, poslal som ju von, aby „sa hrala s deťmi“. Potom som pol hodinu upokojoval situáciu a s nesmiernym úsilím liatia oleja na rozbúrené vlny sa mi ich – s pomocou Boha – tam podarilo udržať. Manželka mi potom hovorila, že sa aj chcela držať mojej stratégie, nechcela takto na nich vystúpiť, ale že už tak mala napnuté nervy a čosi ju pobádalo, „len sa vykrič, nech sa spamätajú a preberú!“, že nemala silu odolávať. Satan to chcel prekaziť. Večer som o nich dostal Slovo:

Nedaj si ujsť [predaj bytu], (...) [Dám ti,] ako máš (správne) odpovedať, keď ti to bude treba. Nerozpaľuj uhlíky hriešnikov – ak by si ich karhal – aby si nezhorel plameňom ohňa ich hriechov. (Sir 8:11-13)

Vyžadovalo si to pevné nervy a trpezlivosť. Modlitby. Urobili sme kupcom všetky možné i nemožné ústupky, ktoré sa len dali. Dokonca som im povedal, že nechceme ani zálohu. Bolo to stále na ostrí noža. Aj áno, aj nie. Neboráci, brali si úver a banka ich o ďalšiu tretinu ošklbala. Bolo nám ich ľúto. Tí ľudia žili bez Boha, teda nežili pod jeho mocou a ani ju nemohli zažívať. Nemali jeho ochranu a nemali jeho pomoc.

Nakoniec, po tom boji dobrých a zlých síl v duchovnom svete, sa byt podarilo predať a my sme mali peniaze na vyplatenie domu. Pre iných možno žiadne prekvapenie, pre nás jasný zázrak. To nám nik nemusel vysvetľovať, my sme to vedeli, že je to tak. Pozrel som výpis z katastra, registra nehnuteľností – na našom budúcom dome bola stále exekúcia. Ale nepohlo to mnou, lebo som vedel, že je to príbytok, ktorý pre našu rodinu vybral Boh: on sa o všetko postará. O všetko. Tak aj bolo. Exekúcia bola odstránená na poslednú chvíľu. Nasledovala prestavba, kde sme zakúšali pomoc Boha naďalej. Spomeniem len jednu vec: betónovú deku sme zalievali v polovici decembra, týždeň pred tuhými mrazmi. Rodinná priateľka, ktorá nás prišla navštíviť z hlavného mesta, povedala: „Teraz už viem, prečo v tomto meste nemrzne! Kováčovci stavajú. Boh čaká.“ Naše modlitby brzdili zlé počasie. Nemusím vysvetľovať, čo za katastrofu by to bolo, keby betón zmrzol a nevyzrel. A počas stavby sme zažili mnohé a ďalšie zázraky.

Keď sme sa doňho konečne nasťahovali a zase iná naša priateľka sa modlila, videla sedieť anjela na našom dome, ktorý hral na citaru.

Pán povedal: „Toto je dom chvál a osláv Boha a ja ho požehnám.“ „Čo nám Boh môže dať viac?“ pýtali sme sa s úžasom pri chválach Boha. To, čo zažívame dnes, to vieme: jeden zázrak. Uvidíme však, čo prinesie budúcnosť.

On je často veľký Tajnostkár. Nerád prezrádza niečo, na čo ešte neprišiel čas. Čo ešte nedozrelo. K čomu ešte človek nedorástol.

Čakať na Boha je veľmi dôležité. Až príde Boží čas. On má čas. Abrahám so Sárou to nedokázali, našli si ľudské riešenie Pánovho prisľúbenia a vznikol z toho veľký problém: Izmael a nepriateľský národ, stojaci v opozícii k vyvolenému. Ani Rebeka nedokázala čakať, kedy Jakub dostane prisľúbené prvorodenstvo, ale ona to radšej sama zariadila podvodom a oklamaním Izáka, svojho manžela. Keď im to Boh prisľúbil, on by to svojím čistým spôsobom aj urobil. Ale už nevedeli čakať. Dôsledky boli ďalekosiahle a ťažké v oboch prípadoch. Boh sa stará o potreby rodín. Ale tie musia veriť.

Nestačí byť zapísaný v knihe krstov. Treba žiť s Bohom, viac: chodiť s ním. Boh chce byť prvá láska človeka.

A ešte jedna podstatná vec: rodiny musia byť otvorené pre život. Začali sme stavať s troma deťmi, skončili so šiestimi. Je pravda, že základnú starostlivosť a požehnanie dáva aj neveriacim a tým, ktorí sú voči nemu ľahostajní, dokonca bojujú proti nemu. Robí to preto, lebo všetci ľudia sú drahí Bohu, lebo je v nich obraz a podoba Otca a je v nich nesmrteľná duša, ktorú on stvoril.

Ale o čo väčšie požehnanie dáva tým, u ktorých v srdci nájde vieru? Skutočnú vieru a otvorenosť pre život. My si máme totiž robiť starosti iba o to, ako sa stať bohatými v čnostiach. Veď čnosti a podriadenosť Pánovej vôli robia Boha priateľom človeka. Lebo kto verí, ten sa nemýli. My ľudia sme obmedzení vo svojom bohatstve a možnostiach, ale Boh nie. On je nekonečný. V bohatstve a možnostiach neobmedzený. Kráľov kráľ.

Štefan Patrik Kováč, ThLic