Môj príbeh

Je ženou, ktorá nachádza radosť a nový život v Kristovi.

JEHO RANY ŤA UZDRAVILI

/1 Pt 2:24/

...A potom prišiel vírus. A svet mi hovoril, ako sa mám báť. A ja som sa nebála. Vôbec. Ničoho... Už som nechcela. Už som ani nevládala... Bála som sa celý život. Zlyhaní. Zlých koncov. Katastrof. Odmietnutí. Chýb. Osamotenia. Odmietnutia. Utrpenia. Chorôb. Bolesti. Smrti...  Takto na mňa Zlý celý život útočil. Takto ma klamal. Gniavil, pritláčal k zemi. Bral mi dych. Bral mi život. Ťahal ma do tmy. Tak veľmi-veľmi nechcel, aby som videla Svetlo! Tak strašne mi chcel zabrániť, aby som poznala Lásku...            

Strach je na úplne druhom póle, ako je láska. Z krajiny strachu na lásku nedovidíš. Je tam zima, človek má celkom zmrznuté srdce, vzťahy, život. Život v strachu vlastne ani nie je život. Určite to nie je život, aký by sme mohli mať. Aký nám ponúka náš Nebeský Otec... Nemohla som to všetko, čo mi On chce dať, vidieť. Nemohla som to vedieť. Pretože som celé roky od Otca utekala kade-tade. Po svojich ´nezávislých´ chodníčkoch. A vždy narazila len do ďalšej slepej uličky. A cítila sa opäť mizerne, stratená, bez nádeje... Často som mala vo svojom živote pocit, že zomieram. Že padám. Že je mi koniec. Že ma prežierajú najhoršie choroby sveta. Že len čo otvorím dvere, tam vonku ma všetko ohrozuje. Že som sama-samučičká, v tme. A za mojím chrbtom nikto. Nechránená. Neštítená... Veď som aj bola. Žila som v tieni tej skutočnej, jedinej ochrany a záštity. Stále som si nahovárala, že to všetko zvládnem sama. Že vlastne som na všetko sama. Že to tak má byť... Dnes, keď sa obzriem do minulosti, ani nechápem, ako som mohla toľký náklad strachu vôbec sama uniesť. No, ťahala som si toho naozaj dosť. Ešte aj po mojom obrátení, keď som sa nechala dotknúť Pánom a začala spoznávať skutočnú lásku Nebeského Otca, ktorá vyháňa každý strach, ma myšlienky a staré zatuchnuté presvedčenia občas dokázali vtiahnuť do minulosti. Do strachov. Šialených, náhlych, strašných. Aké len strachy vedia byť...

Pamätám si to ako teraz. Bolo to pred pár mesiacmi. Uprostred úplne pohodového popoludnia na sídlisku ma pohrýzol psík. Malý trojkilový psík. Nebola to žiadna dramatická situácia, ani tá rana na prste nevyzerala nijako strašne. Pekne sa hojila. Občas som sa s ňou niekomu aj ´pochválila.´ „A zaočkovaná na tetanus si?“ hodilo na mňa pár ľudí ustarostené pohľady. To mne – celý život prešpikovanej najrôznejšími strachmi - stačilo. Tie neisté, súcitné pohľady, v ktorých tieni sa skrývali všetky katastrofické scenáre...

 Červík bol zasadený. A vyliezol na povrch v najabsurdnejšej chvíli. Počas chvál, na našom spoločenstve. Uprostred nádherných piesní vyšla na pódium dievčina, aj s vnemom, ktorý dostala od Ducha. Vyzvala niekoho v sále, kto má strach z umierania a smrti, aby to raz a navždy odovzdal Pánovi. Zaujalo ma to, no necítila som sa tým nijako dotknutá. Skôr som ľutovala toho dotyčného, že pod takým jarmom musí byť. Ja sama som sa v tej chvíli cítila výborne! Muzikanti na javisku, spievam si na plné hrdlo, chválim Pána, cítim spolupatričnosť, súdržnosť, lásku, ochranu... No len o pár minút neskôr, v autobuse, sa ešte jednou otázkou od kamarátky na zaklincovanie - „si zaočkovaná na tetanus?“, všetko rapídne zmenilo. Domov som už prišla v akejsi triaške. Z krásneho dňa s Pánom, aký to mal byť, sa stala sivá šmuha všetkých možných strachov. Prilepila som sa na mobil, googlila som celé hodiny najhroznejšie choroby a ich príznaky, pozerala som si hororové obrázky ľudí, postihnutých tetanom. Takto perfektne ´naladená´ a nahryznutá som šla spať. No nezaspala.  Ležím zmeravená uprostred toho ticha a čiernej noci. Pocit, že zomieram, je stále silnejší. Už to nie sú len písmenká z internetu. Sú to hmatateľné, fyzické pocty, prechádza mi to celým telom, ovláda každú bunku. Strach, strach, strach, ktorý sa nedá zastaviť... Zomieraš, zomrieš, už o pár hodín budeš vo veľkých bolestiach a mukách niekde na nemocničnej posteli, pod prístrojmi umierať. Slová sa miešali s výstražnými obrázkami a poučkami, ktoré mi ešte pre pár hodinami núkal ´múdry google´. Bolo to neznesiteľné. Nezastaviteľné. Strach, silnejší ako racionálne uvažovanie, strach, silnejší ako telo aj duch. Naopak, on v istej chvíli začne duchu aj telu rozkazovať. Napádať každý tvoj kúsok. Prejavovať sa v podobe triašky, kŕčov, čudných migrujúcich bolestí kade-tade, studeného potu, mravčenia, ťažkého dychu a dusenia...

Sú asi dve hodiny v noci. Nespím. Lebo mám pocit, že zomieram. Do toho sa snažím nahlas modliť. Keď už to je celkom neznesiteľné, vytiahnem spod vankúša svoj ´kufrík prvej pomoci´ – maličkú Bibliu. Roztvorím ju a priložím si ju aj so všetkými tými životodarnými písmenkami na ústa . Ako rúško. Ako plynovú masku, ktorá ma má zachrániť. Dať dych, dať život. V tej chvíli tak robím úplne inštinktívne. Ani neviem, čo mi to napadlo. Biblia ako rúško... Zmysel tohto gesta – Božieho slova ako ochrannej masky, ktorá mi v najkritickejšej chvíli dodá kyslík a udrží pri živote, mi dôjde a zapadne do všetkých súvislostí až neskôr, o pár dní...

„Vnímaj moje slová, lebo sú uzdravením pre tvoje telo vonkoncom.“ /Prís 4:20/

Vďaka tej maske prežívam. Dokonca nachvíľu aj zaspím. Ráno, ešte celá pokrčená, zoslabnutá, uplakaná, mierim ako prvé na Svätú Omšu. Je to upokojujúce, ako vždy... Po kostole sedíme s kamarátkou v McDonalde nad voňavou rannou kávou. Smoklím. Rozprávam jej, ako som prežila predošlú noc. Predošlé dni. Z opisov toho, ako ma pohrýzol pes, ako sa mi hojí prst, ako sa bojím jednej choroby, sa postupne stala celoživotná odysea. Tam na káve, pred chápavým pohľadom kamarátky, ale aj ďalších, celkom cudzích ľudí, vylievam zo seba svoje celoživotné strachy. Mátohy, kostlivci zo skrine vyliezajú, tma sa valí von, a ja revem, smrkám, McDonald-neMcDonald, rozprávam tej dobrej duši predo mnou, ako sa vlastne za celý život bojím už všetkého! Bolestí, chorôb, umierania, ale aj sklamaní, ublížení, neprijatia, odmietnutia, osamotenia a vylúčenia! Uvedomujem si tam, nad kávou, ako sa všetky tie strachy za celý život spojili do jednej guče, zviazané a poprepletané pevne medzi sebou, jeden strach ešte povzbudzujúci ten ďalší...

...Naučila som sa postupne báť sa žiť. Byť sebou. Nahlas hovoriť. Nahlas spievať. Dýchať. Stratiť niekoho. Niečo. Kráčať ďalej. Hýbať sa. Konať. Rozhodnúť sa. Tešiť sa. Oddychovať. Tvoriť. Mať názor... A nad tým všetkým si celé roky bačoval a vládol jeden strach, ako šéf všetkých týchto obáv a úzkostí. Strach, že takáto vlastne zomriem! Takáto osamelá, nepochopená, nevyjadrená, zašliapnutá, oklamaná a klamúca, odsunutá, opustená budem zomierať. Strašná smrť. V samote, bolestiach, úplnej ničote a nezáujme sveta... Takto dokáže pracovať celý život Zlý. Toto dokáže vo vašej mysli a srdci vytvoriť, týmto vás celé roky zvádza. Ak jeho klamstvá vpustíte dnu. Ak tam, dnu nie je pevne vybudovaná stavba z božieho Slova a božej pravdy, na ktorú by takéto klamstvá iba narazili, polámali si zuby a väzy, museli stiahnuť chvost a ujsť... Môj duch ešte nebol dostatočne vybudovaný božou pravdou, vierou v nemenné sľuby nášho Nebeského Otca. Preto sa postupne prešmykli dnu tieto lži. Ktorú chcú postupne človeka, jeho ducha, myseľ aj telo zahubiť. A teraz, tam nad rannou kávou, som začala pociťovať, aké to asi môže byť, keď Pravda v mojej duši aj tele začne jasne prevládať. Keď ona vrhne na všetko to klamstvo také jasné svetlo, že ono viac nemá šancu. Zahanbí sa, utečie... Pretože tá Pravda, to Svetlo je neporaziteľné. Tak to jednoducho je, amen! Zrazu som sa tam, ešte uplakaná, zoslabnutá, rozhodla, že chcem byť vybudovaná už iba z tejto Pravdy. Že chcem predsa žiť!!!... Už len ju celú, naozaj dôkladne spoznať. Tú pravdu. To svetlo. Môjho Pána, Boha, aký vlastne je? Čo mi On vlastne dáva ako môj Otec?...

„Poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí...“ /Jn 8:32/

...Moja druhá noc prišla presne o týždeň. Útok bol ešte oveľa prudší, dlhší, namáhavejší. Už nebola len triaška, kŕče, mravenčenie, ťažký dych. Bola to stelesnená hrôza. Začala sa o druhej, a nepustila ma celé štyri hodiny. Do tej sídliskovej tmy uprostred noci nahlas volám o pomoc. „Pane, ja sa bojííííím!,“ znie každú chvíľu mojím bytom. Myslela som, že odpadnem, vyskočím z kože, zbláznim sa. Bolo to celkom neracionálne, nevysvetliteľné, neovládateľné. Triaslo to mnou ako búrka na mori. Nevládala som nič, iba volať o pomoc – nahlas, a potom, od únavy, aj potichu. Až prišlo brieždenie... S prvým Svetlom za oknom sa ten strašný strach začal rozpúšťať. Slabol s každým ďalším lúčom, moc slnka a Svetla s každou minútou prevažovala nad vládou tmy. Celkom slabá a nevyspatá som konečne zhlboka začala dýchať. Do toho svitania som si čítala povzbudivé slová od kamarátov zo spoločenstva, ktorých som mala plný mail. Niektorí z nich ma sprevádzali hneď v to ráno aj k doktorke. Nie, nemám tetanus!, potrebovala som počuť na vlastné uši...

Nasledujúce hodiny a dni ma zahalili do akéhosi príjemného pokoja a únavy. Akoby som mala voči vonkajšiemu svetu trochu otupené zmysly, no bolo to veľmi liečivé a povzbudzujúce. Žila som si v akejsi bublinke ochrany a pokoja, ktorá sa okolo mňa utvorila – paradoxne – počas tej strašnej noci. Áno, bolo mi tých pár hodín strašne. Prepadala som sa od desu. No vedela som, vedela som, že Pán je tam so mnou! Že aj keď som ho počula a cítila cez tie chvíle hrôzy veľmi slabo, neprestávala som naňho volať. A On cez to prešiel so mnou. A vyviedol ma na druhom konci tunela – do Svetla... Tak som si v tom svetle ako v ľahučkom páperí pár dní žila. Sýtila som sa poznaním, že nech sa deje, čo sa deje, Pán je za každých okolností so mnou, a keď sa na neho spoľahnem, s Ním sa vždy všetko dobre skončí! Sýtila som sa púhou Jeho prítomnosťou On je naozaj stále so mnou!! Ak to ja chcem...

„Vskutku, On niesol naše choroby...“ /Iz 53:4/

A do toho prišla corona. Nenápadne, potichu. Postupne stúpa počet prípadov, krajín, vírus sa blíži, prvé prípady u nás. Som celkom v pohode. Aj keď ten tlak správ z médií a sociálnych sietí je dosť neznesiteľný. Rozmýšľam. Čo sa to vlastne deje? Mám sa báť? Mám to aj ja toľko riešiť, zamestnávať si tým hlavu, srdce, dni? Som naozaj v nebezpečí? Som čudná, keď sa nebojím?...  Bol to opäť štvrtok, ako noci predošlých dvoch útokov. Šla som do postele a v momente, ako som si ľahla, sa mi začalo telo opäť celé chvieť. Nepokoj sa stupňoval, sucho v ústach, divý tep...  Ach, zas prišiel, zas sa o niečo pokúša!!! Nachvíľku to mnou zamáva, prehadzujem sa na posteli, oči vypleštené do tej čiernej tmúcej tmy. Je mi jasné, že len tak nezaspím. Som nepokojná. No zrazu viem, že tentoraz už tomu nepodľahnem! Viem, že nezomieram! Viem, že sa nikam neprepadnem! Pretože ja som na strane toho, ktorý aj za mňa vyhral! A ktorý to so mnou prečkal aj minule... Naraz v akejsi čudnej nadprirodzenej aktivite a činorodosti vyskočím spod paplóna, oblečiem sa, pohladkám prekvapeného psa a so slúchadlami v ušiach vychádzam z bytovky.

 Sú dve hodiny po polnoci. Tichá sídlisková noc, plná hviezd. A ja si uprostred tej noci hovorím, že tentoraz sa tomu klamstvu postavím! Áno, zrazu mi je jasné, že to je iba klamstvo! Moje strachy, že zomieram. Strach, s ktorým za každým symptómom v mojom tele hneď vidím definitívnu chorobu. Strach, že veci sa zle skončia, zvrtnú... Strach, že mňa to určite postihne... Strach, že ma čakajú bolesti, utrpenia, kruté nemocničné prístroje... Kráčam ulicami nočného sídliska, iba ja a obloha, a zrazu tieto klamstvá odovzdávam tam kdesi hore, a je mi ľahko. Vzduch je príjemný, stromy ticho šuštia, hviezdy mi svietia pod nohy. Obchádzam známe bytovky, parčík, lavičky... Okná zhasnuté. Všetko spí. A v mojej hlave to beží na plné obrátky. Akoby tam svietilo tisíc stowatových žiaroviek. ... Jesus... healing... diseases... Ťukám do mobilu slovká, vedená čímsi, kýmsi... Duchu, tak si tu! V hlave akoby som mala stále jasnejšie. Celé sídlisko spí, no ja mám pocit, akoby som bola na prechádzke s celým nebom. Nie som sama, nie som sama, ani teraz! Zastavil si tú paniku, ktorá sa ma išla už tretí raz zmocniť, postavil si ma na nohy, a teraz mi tu, na čerstvom nočnom vzduchu chceš niečo povedať. Niekam ma vedieš...

Na youtube mi zrazu naskočí nejaký anglicky hovoriaci kazateľ. Hovorí o tom, ako je celá jeho rodina odjakživa prešpikovaná tragédiami, fatálnymi chorobami. Jeho najbližší mu umierali pred jeho očami. Potom ochorel aj on sám. Doktori mu potvrdili nevyliečiteľnosť jeho stavu a poslali domov. Nezostalo mu teda už nič iné, iba sa utiahnuť do modlitieb. Duch ho v tom zúfalstve priviedol k rozjímaniu nad Jánom 11 – Vzkriesenie Lazara. Denno-denne sa s týmito veršami modlil. „Ak uveríš, uvidíš Božiu slávu“ /Jn. 11:40/, zapisovalo sa mu hlboko do srdca, spolu s ďalšími božími slovami a pravdami zo Svätého Písma. „Jeho rany ťa uzdravili.“/ 1 Pt 2:24/ „On lieči všetky tvoje neduhy.“ /Ž 103/ „Poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí.“ /Jn 8:32/ „Vskutku, On niesol naše choroby.“ /Iz. 53:4/ „Lebo ja, Pán, som tvoj lekár.“ /Ex. 15:27/ „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ /Jn 5:8/ „Vnímaj moje slová, lebo sú život pre tých, čo ich nájdu a uzdravením pre ich telo vonkoncom!“ /Prís. 4:20/ „Tvoja viera ťa uzdravila!“ /Lk. 18:42/ Čítal nahlas a dookola niekoľko dní. Zrazu mu toľkou vierou, vytrvalosťou a odhodlaním, no samozrejme, nad tým všetkým z milosti Pána, boli tieto verše jednoducho náhle vyjavené nielen ako púhe písmenká, čierna tlač na bielom papieri, pár slov, ktoré sa treba naučiť a bezmyšlienkovito odriekať, ale ako živá, hlboká PRAVDA, ktorá sa nám núka do životov! Ktorou hovorí skrze Ducha Boh do našich osudov, sŕdc, a chce, aby sme im naplno uverili a žili ich! 

Kazateľ sa z nevyliečiteľnej choroby vyliečil. Náhle, spontánne. Vyliečila ho pravda nášho Boha. Božie slovo, a následne kazateľova viera v to slovo. Tomu mužovi jednoducho s intenzívnym čítaním Božieho slova bolo vnuknuté presvedčenie, že to všetko, čo nám náš Nebeský Otec sľubuje v jeho slove, je naozaj pravda! A môže, nie, nie môže, ale má to byť realita pre naše životy! Tu a teraz! To predsa nie sú žiadne fantazijné ani symbolické príbehy, ale živé slovo, ktorým nás chce Boh budovať, premieňať, vyslobodzovať, uzdravovať! Zrazu sa z tohto presvedčenia a silnej viery, ktorá kazateľa uzdravila, začalo liať aj na mňa. Áno, Ježiš zomrel aj za mňa. Áno, On na seba vzal moje neduhy. Áno, vykúpil ma spod kliatby zákona. Áno, Božie slovo, Jeho požehnanie, pomazanie, Jeho krv, Jeho prísľuby a vôľa, Jeho najsvätejšie meno Ježiš je viac, ako akákoľvek okolnosť!

„Lebo ja, Pán, som tvoj lekár.“ /Ex. 15:27/

Keď sa cítim dostatočne ľahká, presvetlená týmto slovom a pravdou, rozblikaná ako všetky hviezdy tam na nebi, ešte stále s divo tlčúcim srdcom, no tentoraz od vzrušenia a radosti, sa vraciam domov, do postele. Ulíham do perín ako nový človek. Niečo sa stalo... UVERILA SOM! Uverila som, že zo stránok Svätého Písma Boh hovorí aj a práve na mňa. On iba nesľubuje. On nerozpráva dávne príbehy len tak, na rozptýlenie.  Medzi Ním a mnou nie je nič a nikto! On cez svoje slovo a pravdu koná! On vykonal! Je dokonané! hovorí náš Kráľ Kráľov tam, na kríži, v momente, ktorý NAVŽDY ZMENIL SVET, navždy a nadobro zmenil môj život. Zachránil ma. Spasil ma. Lebo som prikývla. Lebo som to prijala. Jeho dielo. On zomrel za mňa. Jeho rany ma uzdravili, beží mi teraz už v mojich žilách, kolujú mi tie slová v krvi.

Zrazu sa otvára predo mnou akoby nový svet. Ktorý som doteraz nevidela. Ktorý mi Zlý zámerne nechcel dať vidieť. Zlý je najšťastnejší, keď žijeme v jeho klamstvách. Keď s nimi robíme kompromisy, gemblujeme s nimi, miešame ich do svojho každodenného života, do božieho slova, do pravdy. Stačí jedna kvapka. Jeho jedu, jeho klamstva. A živá voda už nie je živou vodou... Celý život mi to robil. Rozprával mi klamstvá. Aby som nevidela skutočného Boha. Aby som nemala prístup k tomu všetkému, čo pre mňa Nebeský Otec má! Aby som sa možno tak trochu snažila, proklamovala, pokúšala, no v konečnom dôsledku aj tak neprijala celú pravdu! Lenže kúsok pravdy neexistuje. Ona buď je alebo nie je. Mne ju zlý úspešne zakrýval. Podarilo sa mu dosiahnuť, že som nikdy celkom neverila, že ma Otec chráni. Že ma chce mať pri plnej sile, chuti, v tých najlepších podmienkach, aby som ja mohla byť naplno Jeho dieťaťom a žiť to, čo tu On pre mňa nachystal. Slúžiť Mu tak, aby to bolo naozaj účinné. Aby som mohla byť pri žatve!...

Spokojne po tej životodarnej prechádzke zaspávam, diablove klamstvá sa mi postupne rozpadávajú pred očami na márne franforce. Áno, len sa stále s niečím tráp, niečoho sa obávaj, stále len mysli na to, ako zasa o chvíľu niečo zle skončí! Stále bojuj s okolnosťami, podmienkami! Áno, keď sa ti nič nedarí, keď to máš všetko sťažené, tak to má byť, len kráčaj, kráčaj s olovenými guľami na nohách! S tým, že možno zajtra ochorieš, budeš zažívať muky, zomrieš... Že nebudeš vládať. Že nedožiješ. Že nebudeš mať sily... To v akého boha som verila, keď som verila v toto??? Verila som diablovým klamstvám. Pretože diabol je veľmi rád, keď nevstúpime do svojej plnej sily, ktorú nám Boh ponúka. Keď si nevezmeme od neho pancier, prilbu, štít, baganče, opasok, meč, keď to odmietneme, a namiesto toho budeme tvrdošijne veriť, že nám stále niečo chýba, že stále nás niečo ohrozuje, že nie sme dostatočne chránení! Ale to je klamstvo! Pretože na žiadnom, žiadnom mieste v Biblii sa nepíše, že by som Ním nebola vždy dostatočne a plne chránená. Ak sa držím Jeho slova a pravdy, ak som prijala obetu Jeho jednorodeného syna ako moje vykúpenie z hriechov, spod kliatby, z neduhov, chorôb...

Áno, môj Boh mi hovorí, že ak sa nechávam Ním viesť a dôverujem Mu, som Ním bez akéhokoľvek ´ale´ chránená. Tak prečo nie pred všetkým? Pred strachmi, že zomieram na všetky možné choroby? Pred chorobami samotnými? Pred krachmi? Pred katastrofami? Pred záhubou?...  Áno, a teraz poviem tú strašne drzú a opovážlivú vec: Ja verím, že – ak som plne oblečená v zbroji od Neho, plne kráčam v jeho pravde, v jeho slove a jeho viere, som Ním chránená aj pred vírusom!!! Áno. Sedím doma, dodržiavam karanténu. Áno, za prah bytu nevyjdem bez rúška. Pretože vidím, že ľudia sa boja. Rešpektujem to. No... napriek tomu všetkému, nebojím sa! Nemôžem si pomôcť. Boh ma previedol za posledné mesiace príliš veľa nadprirodzenými vecami, odhalil mi toľko, že ... neviem sa báť. A nie, nejedná sa o posledné mesiace môjho života. Pohryznutie psa, tetanus, tri nočné útoky po sebe, bratia a sestry zo spoločenstva, všetky ich povzbudivé slová, návšteva lekára, potom korona, a táto karanténa... V ktorej sa mi spája môj celý životný osud do celkom nového príbehu. Príbeh, ktorý začína mať zmysel. Čo sa začalo písať kedysi, je teraz dopisované. Dostávam odpovede na otázky spred mnohých rokov. Keď som bola iba uzlíkom nervov, strachov, úzkostí. Dostávam odpoveď aj na to, prečo som sa práve ja celý život tak veľmi bála všetkých tých chorôb, bolestí,  fyzického utrpenia, zomierania.. Tam, kde diabol zasahuje najviac, práve to potom Pán vezme, obráti to hore nohami, strhne tomu masku klamstva, triumfálne urobí z tmy svetlo, zrodí z popola pravdu, použije tak, že z kedysi obrovského strachu urobí 777krát väčšiu odvahu, radosť a múdrosť! A nielen to, On mi začína ukazovať, že z toho môže urobiť moju službu Nemu. Šíriť vieru v Jeho doslova životodarné slová...

„On lieči všetky tvoje neduhy“  /Ž 103:3/

Áno, tak sa dnes, v tejto zvláštnej karanténe cítim. Radostne, odvážne, silno, obohatená o múdrosť, ktorú mi Pán v týchto dňoch zjavil. V dňoch, ktoré môžu byť aj požehnaním. Keď sa necháme viesť naším všemocným Bohom. Boh nemá dovolenku pre vírus! Boh sa nezľakol /aká absurdná predstava!!!/. Boh neustupuje. Nikdy. Je rovnaký včera, dnes a zajtra. Boh neprestal operovať, Bohu žiadny vírus nemôže zmariť žiadne plány, oslabiť Jeho moc. Môže však oslabiť našu vieru. Lebo my ste už takí. Podliehame strachom, klamstvám diabla, svetu... Mne v tomto období, plnom strachu, Boh povedal niečo iné.   Povedal mi, poď, pôjdeme inam, ako ťa vedú televízne noviny, poplašné správy, úzkosti sveta. Poď, budeme sa zaoberať niečím iným! Odvahou. Pravdou. Mojou skutočnou záštitou. Na, obleč si tento pancier. Počúvaj moje slová. Počúvaj, pozri na môjho Syna na kríži. Jeho rany ťa uzdravili. Nie potom, nie, keď budem mať čas, nie, keď mi to bude vyhovovať. Môj čas nie je potom, niekedy, keď mi to bude vyhovovať. Môj čas je HNEĎ, TERAZ.  A zmeniť to môže iba tvoja slabá viera. V to, čo bolo vykonané raz a navždy! Done. Finished. Dokonané...

Môj Syn, tvoj spasiteľ je súcitný spasiteľ. On vie, ako sa cítiš. On pozná tvoje strachy. On žil tiež v tele. Za teba. On prišiel, aby vykonal Otcovu vôľu. Sňať ich z teba. Strachy. Bôľ. Jarmo. V Biblii sa nepíše o strachu. Božie slovo hovorí: ´Neboj sa!´   Neboj sa vziať môj kríž. Lebo on je ľahký a príjemný. A tým ľahkým a príjemným krížom je to, že my, naplnení Duchom svätým, ktorý je Duch Ježišov, máme kráčať týmto svetom, a byť vlastne opakom ducha tohto sveta. Tým krížom je mať odvahu byť v opozite svetu. Mať odvahu povedať, že sme síce teraz na tomto svete, no náš domov je celkom iný. V našom domove platia iné pravidlá, je nám ponúkané iné, ako nám ponúka svet. A áno, na nás aj platí iné! Náš Otec si želá, aby sme žili pokoru, skromnosť a bázeň, no rovnako tak aj autoritu, odvahu a múdrosť, ktorú nám On dáva.  Naším krížom je byť iní ako svet. Áno, byť v mnohom aj proti svetu. Vedieť to nahlas povedať. Strach patrí svetu. Strach je zo sveta. Od diabla. Nie od môjho Otca. Naším krížom je postaviť sa – aj napriek výsmechom, nepochopeniam, vylúčeniam – tomuto strachu, ktorý vytvára svet. Naším krížom nie je niesť strach. Ale rozpoznať ho a odmietnuť ho...

            „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ /Jn 5:8/

Možno po prvý raz sa – teraz, uprostred corony, cítim naozaj ľahko. Na duši, srdci, v každej bunke. Až teraz spoznávam, že kríž môjho Pána Ježiša Krista je naozaj príjemný. Nie je to jarmo tohto sveta. Nebudem sa báť toho, čo mi vnucuje svet. Rozhodla som sa prijať, že mojím domovom je Nebeské kráľovstvo. Rozhodla som sa každodenne, a ešte viac sýtiť Jeho životodarným slovom. Rozhodla som sa veriť, že to slovo je naším chlebom každodenným, živou vodou, ktoré sýti, upevňuje, necháva rásť Ducha, a tak uzdravuje aj telo. Pevný Duch, naplnený božím slovom, nedovolí chorobe vstúpiť. Božie slovo je hotová ´bomba´ zdravia.  V Biblii je boží dych, ktorý priamo vnáša žiarivé zdravie do nášho tela. Rozhodla som sa uveriť, čo mi Boh v týchto dňoch hovorí. Že najlepšia ochrana môjho tela je sýtiť sa Ním. Počúvať ho ešte viac. Oveľa-oveľa viac ako správy z televízie a sociálnych sietí. Budovať každodenne ten pancier, štít a prilbu. Vziať meč do ruky...

Neodvážim sa už viac niečo od svojho Ocka neprijať, vzdávať sa všetkého, čo mi On vo svojej láske ponúka. On mi ponúka byť vitálna. Zdravá. Odvážna. Hýbajúca sa. Kráčajúca. Tvoriaca. Radostná. V pokoji. Pri žni!!!   Taká chcem byť vo svete. Áno, rozhodla som sa prijať účasť na Nebeskom kráľovstve ako milované božie dieťa. To diabol chce, aby sme tú účasť neprijali. Diabol nás chce na tomto svete slabých, neduživých, zastrašených, nehybných, stagnujúcich, na mieste. Netvorivých. Neproduktívnych. Lebo ak sme pravý opak, vtedy prikladáme ruku k Božiemu kráľovstvu. Činíme to, čo chce Boh. Sme tým, čím nás chce náš Otec. Plníme to, čo tu On pre nás pripravil. A to je pre diabla tá najhoršia správa. Ak sme si  vedomí toho, že sme božie deti, ak sa podľa toho aj správame, ak Boh cez nás môže konať. Použiť si nás. Ako si nás môže použiť slabých, gniavených strachom, bez možností, bez pravdy, bez Jeho slova? Ja už tak ďalej nechcem žiť. Nebudem na diablov obraz. Ja chcem byť božím dieťaťom. Tu, na svete. A nielen večer päť minút pri modlitbe. Chcem žiť ako božie dieťa. Naplniť Jeho zámer so mnou tu na zemi. Nech zlého aj rozdrapí. Nechcem byť ovládaná strachom, stratená, neduživá. Chcem byť pravý opak. Nech svet vidí, a povie si – hmmm, títo, silní, v pravde, odvážni, zdraví, spokojní, tí musia mať nejakého dobrého Otca, Pastiera, Ochrancu. Ktovie, či nestojí za to aj mne spoznať Ho?....

Apropos  – rúško. Ja som si ho, vyrobené z najvzácnejšieho materiálu, nasadila ešte pred vypuknutím corony. V tej noci prvého útoku, keď som sa neznesiteľne dusila, a zrazu ma čiasi ruka viedla položiť si otvorenú Bibliu cez tvár. A dych sa mi opäť vrátil. To dych boží do môjho tela vdýchol život cez Jeho dokonalé slovo...

/Gn. 2:7/ „Vtedy Pán, Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“