Môj príbeh

O. Cantalamessa je kňazom a pápežským kazateľom od roku 1980. Zdroj slova z informačného buletinu (ICCRS).

Zhrnutie: Krst v Duchu Svätom nie je sviatosťou, ale týka sa niekoľkých sviatostí. Krst v Duchu Svätom zreálňuje a určitým spôsobom obnovuje kresťanskú iniciáciu. V počiatkoch Cirkvi bol krst udeľovaný dospelým ľuďom, ktorí sa obrátili z pohanstva, a ktorí pri príležitosti krstu vykonali úkon viery a slobodné a zrelé rozhodnutie. Dnes je toto nahradené sprostredkujúcimi rodičmi alebo krstnými rodičmi. V tejto situácii pokrstená osoba zriedka alebo nikdy nedosiahne také štádium, kedy by v Duchu Svätom prehlásila „ Ježiš je Pán“.  A pokiaľ osoba nedosiahne tohto bodu, všetko ostatné v jeho kresťanskom živote zostáva bez zamerania a nezrelé. Zázraky sa už nedejú a my zažívame to, čo Ježiš v Nazarete: „Ježiš nemohol učiniť veľa zázrakov pre nedostatok ich viery“ (Mt 13,58). Účinnosť krstu v Duchu Svätom v reaktivácii krstu spočíva v tomto: človek konečne prispieva vlastným podielom -- menovite, robí rozhodnutie viery, pripravený pokáním, ktoré umožňuje slobodné Božie konanie a prúdenie všetkej Jeho sily. Je to ako keď zapojíte zástrčku a zapne sa svetlo. Boží dar je konečne „nespútaný“ a Duchu je umožnené rozlievať sa ako vôňa v kresťanskom živote.

Predtým, ako budeme hovoriť o krste v Duchu Svätom, je dôležité pokúsiť sa porozumieť, o čom je celkovo Obnova v Duchu Svätom. Po Druhom vatikánskom koncile boli mnohé veci v živote Cirkvi obnovené – liturgia, pastoračná starostlivosť, kanonické právo, konštitúcie rehoľných rádov a ich odev.  Aj keď sú všetky tieto veci dôležité, sú to iba externé veci a beda nám, ak sa pri tom zastavíme a budeme si myslieť, že naša úloha je splnená, pretože nie štruktúry, ale duše sú dôležité pre Boha.

„Sú to ľudské duše, v ktorých je Cirkev nádherná,“ píše sv. Ambróz, a preto  sú to ľudské duše, v ktorých sa musí Cirkev stať nádhernou.

Boh je autorom a silou

Obnova je obnovou, v ktorej Boh, nie človek, je základným autorom. „Ja, nie ty,“ hovorí Pán, „ robím všetky veci nové“ (Zjv 21,5); „Môj Duch - a iba On - môže obnoviť tvárnosť zeme“ (Žalm 104,30). Z náboženského pohľadu zvykneme hľadieť na veci z ptolemaiskej perspektívy: základom sú naše snahy – organizácia, efektivita, reformy, dobrá vôľa – so zemou ako stredom, ktorú Boh prichádza posilniť a korunovať Jeho milosťou a našim úsilím.

Musíme – v tomto bode Božie Slovo volá – „vrátiť moc späť Bohu“ (Žalm 68,35), pretože „sila patrí Bohu“ (Žalm 62,12). Príliš dlho sme si uzurpovali túto Božiu moc jej kontrolovaním, ako keby bola naša, ako keby to bolo na nás vládnuť Božej moci. Musíme úplne zmeniť našu prespektívu. To znamená jednoducho uznať, že bez sv. Ducha nemôžeme nič urobiť, ani len povedať „Ježiš je Pán!“ (1 Kor 13,3).

Krst v Duchu sv. a sviatosť krstu

Krst v Duchu sv. nie je sviatosťou, ale vzťahuje sa k sviatosti, v skutočnosti k niekoľkým sviatostiam – k sviatostiam kresťanskej iniciácie. Krst v Duchu sv. zreálňuje a určitým spôsobom obnovuje kresťanskú iniciáciu. Základný vzťah má k sviatosti krstu. V skutočnosti sa táto skúsenosť anglicky hovoriacimi ľuďmi nazýva krstom v Duchu.

Veríme, že krst v Duchu sv. zreálňuje a oživuje náš krst. Aby sme porozumeli, ako môže sviatosť, ktorú sme prijali pred toľkými rokmi, obyčajne hneď po našom narodení, náhle ožiť a vyžarovať také množstvo energie, ako sa často stáva vďaka krstu v Duchu sv., je dôležité pozrieť sa na naše chápanie sviatostnej teológie.

Katolícka teológia pozná koncept platnej ale „zviazanej“ sviatosti. Sviatosť sa nazýva zviazanou, ak ovocie, ktoré by ju malo doprevádzať, zostáva obmedzené kvôli určitým blokom, ktoré bránia jej účinnosti. Extrémnym prípadom tohto je sviatosť manželstva alebo sviatosť kňazstva prijatá v stave smrteľného hriechu. Za takýchto podmienok tieto sviatosti nemôžu udeliť žiadnu milosť ľuďom, až kým nebude odstránená prekážka hriechu cez pokánie. Keď sa toto stane, sviatosť sa stáva opäť živou vďaka svojmu nezmazateľnému charakteru a neodvolateľnosti Božieho daru: Boh zostáva verný, aj keď my sme neverní, pretože nemôže zaprieť samého seba (Tim 2,13).

V prípade krstu, čo je to, čo spôsobuje, že ovocie sviatosti zostáva obmedzené? Sviatosti nie sú magické rituály, ktoré pôsobia automaticky, bez vedomia osoby alebo bez ohľadu na odpoveď zo strany človeka. Ich účinnosť je ovocím súhry alebo spolupráce medzi Božou všemohúcnosťou – v skutočnosti milosť Krista alebo Ducha sv. – a ľudskou slobodou, lebo ako povedal sv. Augustín,

„Ten, ktorý ťa stvoril bez tvojej spolupráce, ťa nespasí bez tvojej spolupráce.“

Opus operatum krstu, teda Božia časť alebo milosť, má niekoľko aspektov – odpustenie hriechov, dar teologických čností viery, nádeje a lásky (avšak tieto len v zárodku) a božské synovstvo – všetko je riadené cez účinné konanie Ducha sv. Ale z čoho pozostáva opus operantis v krste na strane človeka?  Pozostáva z viery! Každý, kto verí a dá sa pokrstiť, bude spasený (Mk 16,16). Pri krste teda existuje ďalší prvok: viera človeka. „Všetkým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, ktorí uverili v jeho meno“ (Jn 1,13).

Krst je ako Božia pečať na viere človeka: tým, že si počul slovo pravdy, evanjelium tvojej spásy a tým, že si v neho uveril, prijal si (samozrejme v krste) pečať Ducha sv. (Ef 1,13).

Krst a potvrdenie viery

V začiatkoch Cirkvi bol krst takou mocnou udalosťou a takou bohatou na milosť, že normálne nebolo potrebné nové vyliatie Ducha, ako máme dnes. Krst sa vysluhoval dospelým, ktorí sa obrátili z pohanstva a ktorí, riadne poučení, boli schopní pri príležitosti krstu vykonať úkon viery a slobodné a zrelé rozhodnutie. Je postačujúce prečítať si mystagogickú katechézu o krste pripisovanú Cyrilovi Jeruzalemskému, aby sme si uvedomili hĺbku viery, ku ktorej boli vedení tí, ktorí čakali na krst.

V podstate dospeli ku krstu cez pravdivé a skutočné obrátenie, a tak pre nich bol krst skutočným obmytím, osobnou obnovou a znovuzrodením v Duchu sv.

Priaznivými okolnosťami, ktoré umožnili, aby krst fungoval s takou silou, bola skutočnosť, že Božia milosť a odpoveď človeka sa stretli v rovnakom čase, bola tu dokonalá synchronizácia.

Krst detí v nekresťanskom prostredí

Ale teraz bola táto synchronizácia porušená, keďže sme krstení ako deti a kúsok po kúsku už viac nenastáva tento aspekt slobodného a osobného úkonu viery. Bol nahradený rozhodnutím sprostredkujúcich rodičov alebo krstných rodičov. Keď dieťa vyrastalo v úplne kresťanskom prostredí, táto viera mohla stále prekvitať, aj keď pomalším tempom. Avšak teraz je to inak a naše duchovné prostredie je dokonca horšie ako v časoch Stredoveku. Nielen že tu nie je normálny kresťanský život, ale teraz je to skôr výnimkou ako pravidlom.

V tejto situácii pokrstená osoba zriedka alebo nikdy nedosiahne také štádium, kedy by v Duchu Svätom prehlásila „ Ježiš je Pán“. A pokiaľ osoba nedosiahne tohto bodu, všetko ostatné v kresťanskom živote zostáva bez zamerania a nezrelé. Zázraky sa už nedejú a my zažívame to, čo Ježiš v Nazarete: „Ježiš nemohol učiniť veľa zázrakov pre nedostatok ich viery“ (Mt 13,58).

Božia vôľa

V tomto potom je podľa mňa dôležitosť krstu v Duchu sv. Je to Božia odpoveď na túto nefunkčnosť, ktorá sa rozvinula v kresťanskom živote pri sviatosti krstu.

Je uznaným faktom, že za niekoľko posledných rokov tu existujú obavy na strane Cirkvi, medzi biskupmi, že kresťanské sviatosti, hlavne krst, sa vysluhujú ľuďom, ktorí ich nijako v živote nevyužijú. Ako dôsledok už bolo dokonca navrhnuté, aby sa krst nevysluhoval, pokiaľ neexistujú nejaké minimálne záruky, že bude kultivovaný a cenený daným dieťaťom. Preto by sa nemali hádzať perly psom, ako povedal Ježiš, a krst je perlou, pretože je ovocím Kristovej krvi.

Ale zdá sa, že Boh sa znepokojoval ohľadom tejto situácie ešte dokonca skôr ako Cirkev a dal vzniknúť tu a tam v Cirkvi hnutiam zameraným na obnovenie kresťanskej iniciácie u dospelých. Charizmatická obnova je jedným z týchto hnutí a v ňom je hlavná milosť bezpochyby spojená s krstom v Duchu sv. a s tým, čo prichádza pred ním.

Uvoľnenie a potvrdenie viery

Účinnosť krstu v Duchu Svätom v reaktivácii krstu spočíva v tomto: človek konečne prispieva vlastným podielom - menovite, robí rozhodnutie viery, pripravený pokáním, ktoré umožňuje slobodné Božie konanie a prúdenie všetkej Jeho sily. Je to ako keď zapojíte zástrčku a zapne sa svetlo. Boží dar je konečne „nespútaný“ a Duchu je umožnené rozlievať sa ako vôňa v kresťanskom živote.

Okrem obnovy milosti krstu je krst v Duchu sv. tiež potvrdením vlastného krstu jednotlivca, úmyselné „áno“ krstu, jeho ovociu a záväzkom, a ako taký, je tiež podobný birmovaniu. Birmovanie je sviatosťou, ktorá rozvíja, potvrdzuje a završuje dielo krstu. Z nej tiež pochádza túžba po väčšej účasti na apoštolskom a misionárskom rozmere Cirkvi, ktorá je obyčajne viditeľná u tých, ktorí prijali krst v Duchu sv. Títo ľudia sa cítia viac naklonení k spolupráci na budovaní Cirkvi, k ponúknutiu seba do jej rôznych služieb, aj klerických, aj laických, aby svedčili pre Krista – robiť všetky tie veci, ktoré pripomínajú Turíce a ktoré sú aktivované v sviatosti birmovania.

Krst Duchom sv. nie je jedinou príležitosťou známou v Cirkvi kvôli tomuto oživeniu iniciačných sviatostí. Existuje napr. obnova krstných sľubov počas Veľkonočnej vigílie, duchovné cvičenia a rehoľné sľuby, ktoré sa niekedy nazývajú „druhým krstom“ a na sviatostnej úrovni je tu sviatosť birmovania.

Tiež nie je ťažké objaviť v životoch svätých prítomnosť spontánneho vyliatia, hlavne pri príležitosti ich obrátenia. Rozdiel voči krstu v Duchu sv. je v tom, že tento je prístupný pre všetok boží ľud, pre malých i veľkých, a nielen pre tých privilegovaných, ktorí si robia Ignaciánske duchovné cvičenia, alebo skladajú rehoľné sľuby.

Božia vôľa v histórii

Odkiaľ pochádza táto výnimočná sila, ktorú sme zažili, keď sme boli pokrstení v Duchu sv.? To, o čom hovoríme, nie je len nejaká teória, ale niečo, čo sme sami zažili, a preto môžeme povedať s Jánom, „Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli a čoho sa naše ruky dotýkali, to vám tiež zvestujeme, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami,“ (pozri 1 Jn 1,1-11).

Vysvetlenie tejto sily je v Božej vôli – pretože Bohu sa zapáčilo dnes obnoviť Cirkev týmto spôsobom – a to je dostatočné.

Určite existujú nejaké predošlé biblické udalosti, ako tá, ktorá je vyrozprávaná v Skutkoch 8,14-17, keď Peter a Ján, dozvediac sa o tom, že Samária prijala Božie Slovo, šli tam, modlili sa za nich a kládli na nich ruky, aby mohli prijať Ducha sv. Ale tieto predchádzajúce biblické udalosti nie sú dostatočné na to, aby vysvetlili rozsiahlosť a hĺbku súčasného prejavu vyliatia Ducha sv. Vysvetlenie je preto v Božom pláne. Môžeme povedať parafrázovaním známeho výroku apoštola Pavla: Pretože kresťania, s celou svojou organizáciou, neboli schopní odovzdať moc Ducha sv., Bohu sa páčilo obnoviť veriacich cez blánovstvo krstu v Duchu sv. V skutočnosti teológovia hľadajú vysvetlenie a rozvážni ľudia umiernenosť, ale jednoduché duše sa dotýkajú svojimi rukami moci Krista cez krst v Duchu sv. (1 Kor 12,1-24). My ľudia, a zvlášť my ľudia Cirkvi, zvykneme obmedzovať Boha v jeho slobode: zvykneme trvať na tom, že Boh musí konať podľa povinného vzoru (tzv. kanály milosti) a zabúdame, že Boh je riava, ktorá sa valí a vytvára si vlastnú cestu, a že Duch veje kam a ako chce (i pri úlohe Cirkvi rozlišovať, čo naozaj pochádza od Ducha a čo od Neho nepochádza). Čo obsahuje krst v Duchu sv. a ako to funguje?

Pri krste v Duchu sv. dochádza k tajomnému hnutiu Boha, kedy sa svojim vlastným spôsob stáva prítomným, spôsobom, ktorý je odlišný od každého iného spôsobu, pretože len on nás pozná v našom vnútri a vie ako pôsobiť na našu jedinečnú osobnosť.

Je tu tiež aj časť týkajúca sa vonkajšej komunity, ktorá je rovnaká pre každého a pozostáva z troch hlavných vecí: bratská láska, kladenie rúk a modlitba. Toto sú nesviatostné ale jednoducho duchovné prvky.

Duch sv. pochádzajúci od Otca a Syna

Odkiaľ pochádza milosť, ktorú skusujeme pri krste v Duchu sv.? Od tých okolo nás? Nie! Od osoby, ktorá ju dostáva? Nie! Pochádza od Boha! Môžeme len povedať, že taká milosť súvisí s krstom, pretože Boh vždy koná koherentne a verne a On nerobí niečo, aby to potom zrušil. Uznáva záväzky a Kristove inštitúcie. Jedna vec je istá – že nie bratia odovzdávajú Ducha sv., ale oni zvolávajú sv.  Ducha na osobu. Duch sv. nemôže byť daný žiadnym človekom, dokonca ani pápežom alebo biskupom, pretože žiaden človek sám nevlastní Ducha sv. Iba Ježiš môže darovať Ducha sv.;, všetci ostatní nevlastnia Ducha sv., ale skôr Duch sv. vlastní ich. Čo sa týka povahy tejto milosti, môžeme hovoriť o novom príchode Ducha sv., o novej misii Otca skrze Ježiša Krista, alebo o novom pomazaní, ktoré korešponduje s novým stupňom milosti.