Môj príbeh

Raniero Cantalamessa je františkánsky kapucínsky katolícky kňaz. Narodil sa v Ascoli Piceno, v Taliansku, 22. júla 1934; za kňaza bol vysvätený v roku 1958. Má doktorát z teológie a klasickej literatúry. Bol ordinárnym profesorom histórie ranného kresťanstva a riaditeľom útvaru náboženskej vedy na katolíckej univerzite v Miláne. Bol členom medzinárodnej teologickej komisie (1975-1981). Jeho oficiálna webová stránka: www.cantalamessa.org

Gen 12:1-4a; 2 Tim 1:8b-10; Mt 17:1-9

Prečo viera a náboženský život upadá a prečo tieto nie sú aspoň pre väčšinu ľudí kľúčovou referenciou v živote?

Prečo pri svojich povinnostiach pociťujú veriaci nudu, slabosť a ťažkosti? Prečo mladí ľudia sa necítia priťahovaní k viere? V kocke, prečo je táto duchovná stagnácia a tento nedostatok radosti medzi veriacimi v Krista? Udalosť Kristovho premenenia nám pomáha odpovedať na tieto otázky.

Čo znamenalo premenenie pre 3 učeníkov, ktorí boli premenenia účastní? Dovtedy poznali Ježiša iba podľa vonkajšieho zjavu. Nebol mužom, ktorý by sa odlišoval od druhých; vedeli odkiaľ pochádzal, poznali jeho zvyky, farbu jeho hlasu. Teraz však spoznali iného Ježiša, pravého Ježiša, takého, ktorého nemožno vidieť očami obyčajného života, ako prirodzené svetlo pochádzajúce zo slnka. To ako Ho zrazu spoznali bolo ovocím náhleho zjavenia, zmeny a daru.

Veci sa menia v našich životoch tiež ako sa menili v životoch 3 učeníkov na hore Tábor. V našich životoch sa musí stať niečo podobné, ako keď sa mladý muž a žena do seba zamilujú. Zamilovať sa do niekoho, do najmilovanejšieho, ktorý bol predtým jedným z mnohých, alebo možno neznámy, zrazu sa stáva iba jedným, jediná osoba na svete, ktorá nás zaujíma. Všetko ostatné je vedľajšie a stáva sa takým neutrálnym zázemím. Zrazu nie sme schopní myslieť na nič iné. Uskutočňuje sa veľmi reálna premena. Osobu, ktorú milujeme, vidíme ako vo zvláštnej svetielkujúcej aure. Všetko okolo tej osoby je nádherné, dokonca aj jej chyby. Cítiš sa jej byť nehodný. Pravá láska produkuje pokoru.

Niečo konkrétne sa tiež mení v našich vlastných návykoch. Poznal som mladých ľudí, ktorých rodičia nemohli ráno dostať z postele, aby išli do školy, alebo odmietali ich štúdium a neukončili školu. Potom, zrazu, keď sa zamilovali do niekoho a vstúpili do vážneho vzťahu, vyskočili ráno z postele a boli netrpezliví dokončiť školu; ak mali prácu, vydržali v nej. Čo sa stalo? Nič, iba to do čoho sa predtým cítili byť tlačení, teraz to robia kvôli príťažlivosti. Príťažlivosť človeku umožňuje robiť veci, ktoré sa silou nedajú donútiť; dáva krídla a povznáša. „Každý“ hovorí básnik Ovid „je priťahovaný objektom svojej radosti“.

Niečo takéto sa musí raz stať v našich životoch, aby sme boli pravdivými a presvedčenými kresťanmi, plnými šťastia. Niektorí hovoria „Ale mladý muž, alebo mladá žena je viditeľná a môžeš sa jej dotknúť!“

Ja odpovedám: My vidíme a dotýkame sa Ježiša tiež, ale inými očami a inými rukami - teda srdcom a vierou. On vstal z mŕtvych a je živý. On je konkrétna bytosť, nie abstraktná, pre tých, ktorí ho zažili a poznajú Ho.

V skutku, s Ježišom veci idú dokonca lepšie. V ľudskej láske sa navzájom podvádzame; milovaným osobám pripisujeme dary, ktoré skutočne nemajú; a časom sme dokonca nútení zmeniť mienku o milovanej osobe. V prípade Ježiša, čím viac Ho poznáš a si s Ním spolu, tým viac objavuješ nové dôvody byť do Neho zamilovaný a potvrdzuje sa ti jedinečnosť voľby.

To neznamená, že máme len pasívne čakať na úder blesku spúšťací lásku na prvý pohľad, aby sme boli do Krista zamilovaní. Ak mladý muž, alebo žena zostanú vždy doma bez toho, aby nikoho nevideli, v ich živote sa nikdy nič nestane. Ak sa chceš zamilovať musíš stráviť čas s ľuďmi!

Ak je človek presvedčený, alebo jednoducho si začne myslieť, že je dobré a hodnotné poznať Ježiša Krista touto druhou premenenou cestou, potom človek musí stráviť čas s Ním, čítať Jeho Slovo. Evanjelium je jeho zamilovaný list! Je tam, aby zjavil sám seba, kde On „premieňa“ sám seba. Jeho domov je cirkev: tam Ho nájdeme.