Môj príbeh

Páter Peter Dufka SJ je profesorom na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme a spolupracovníkom Rádia Vatikán. V rámci cyklu o duchovnom sprevádzaní venuje téme citovej zrelosti.

V našom predchádzajúcom príspevku sme sa začali venovať téme citovej zrelosti, ktorá je jedným z ukazovateľov duchovnej samostatnosti. V minulosti sme poukázali na to, ako k duchovnej samostatnosti patrí i rozlišovanie a sebapoznanie. Téma citovej zrelosti je veľmi aktuálna, ale i pomerne široká, preto v nej budeme pokračovať aj v našom dnešnom príspevku.

Zo skúsenosti vieme, že s najinteligentnejšími osobami sa nám nespolupracuje vždy najlepšie. Títo ľudia obyčajne nevytvárajú ľahko priateľstvá. Zvláštne je i to, že osoby, ktoré skončili vysokú školu s červeným diplomom, sa do pracovného kolektívu nezaradia vždy najlepšie a vysoký intelekt je len veľmi málo nápomocný pri prekonávaní životných alebo manželských kríz.

Jestvuje celá séria dôležitých vlastností človeka, ktoré s jeho intelektom priamo nesúvisia, ale ktoré sú pre duchovný a duševný život veľmi potrebné. Ide o aspekty citovej zrelosti, ktorými sú sebakontrola, vytrvalosť, empatia a ďalšie. Od roku 1995 sa na označenie týchto kvalít človeka používa i výraz emocionálna inteligencia. Daniel Goleman, americký psychológ, spisovateľ a žurnalista, ju definuje takto: „Emocionálna inteligencia je schopnosť človeka správne motivovať seba samého, schopnosť vytrvať v dosahovaní istého cieľa i napriek ťažkostiam a kontrolovať podnety i impulzy svojho vlastného vnútra.“ Podľa Golemana emocionálnu inteligenciu možno skoncentrovať do piatich elementov: poznanie seba samého, schopnosť byť pánom seba samého, motivácia, empatia a schopnosť vytvárať hlboké vzťahy.

Táto emocionálna schopnosť človeka je do istej miery vrodená a prvé skúsenosti s ňou má dieťa ešte pred narodením. Na druhej strane sú tieto emócie i ovocím výchovy a návykov, ktoré nekončia detským vekom, ale celý život ich človek môže zveľaďovať. Skúsme si ich všimnúť trochu bližšie.

1. Poznanie seba samého. Sem patrí predovšetkým poznanie svojich vlastných pocitov a emócií. Odkiaľ prichádzajú, aký je ich pôvod a čo vo mne spôsobujú. Táto schopnosť zachytiť a správne identifikovať pocit hneď v prvom momente ako sa objaví, je známa už z prvých storočí kresťanstva. Duchovní autori v emóciách videli niečo oveľa hlbšie, ako len príjemný alebo nepríjemný pocit. Zachytávali v nich prítomnosť dobrého alebo zlého ducha. Svätý Ignác, ktorý bol odborníkom v oblasti rozlišovania duchov, podotýka, že my si často ani nevšimneme pocity, ktoré sa v nás vynoria, a už vôbec im nepripisujeme duchovnú potenciu. Hovorí o potrebe všimnúť si ich, analyzovať podľa ich pôvodu a osvojiť si ich, alebo natrvalo odstrániť.

2. Vláda nad sebou samým. Predpokladá nielen poznanie, ale i vládu a kontrolu našich pocitov takým spôsobom, že jasne poznáme tie, ktoré sme si privlastnili, a ktoré nie. Sviatosť krstu nás robí účastnými na moci Krista kráľa, proroka a kňaza. Viacerí autori charakterizujú rozmer citovej zrelosti vládou nad sebou samým. Je to výsada kráľa, ktorý panuje nie nad inými, ale predovšetkým nad sebou samým. Je pánom nielen rozhodnutí, ale i pocitov, ktoré nechá na seba pôsobiť, a ktoré nie. V tejto súvislosti je dobre spomenúť, ako sa v nás rodia čnosti a ako vznikajú zlozvyky. Každá prirodzená čnosť na začiatku stojí človeka veľa námahy, kontroly a ovládania, ale neskôr sa stane akoby jeho druhou prirodzenosťou a človek si počína čnostne takmer automaticky. S nečnosťami a zlozvykmi je to presne naopak. Sami sa akoby nalepia na človeka práve pre jeho nepozornosť, lenivosť a pohodlnosť. Ľahko si ich osvojí, veď ho nestoja žiadnu námahu. I oni sa po istom čase stanú akoby druhou prirodzenosťou človeka, ibaže ich účinok je úplne odlišný. Postupne ho deformujú a degradujú.

3. Správna motivácia. Je to schopnosť udržať si pozitívne emócie v takom štádiu, aby nás viedli k hodnotnému cieľu. Správna motivácia súvisí s eliminovaním deformujúcich impulzov. Ján Kasián už v piatom storočí na označenie týchto impulzov používa výraz pokúšania zlého ducha a rozlišuje medzi ôsmimi spôsobmi, ktorými sa akoby na spôsob impulzov dotýka duše človeka. Všetky emócie sú istými impulzmi k činom a ich účinnosť sa znásobuje predovšetkým v krízových momentoch. Samotné slovo motivácia súvisí s koreňom latinského slova moveo, čo znamená pohybovať sa. Do každého citu je takto vpísaná túžba konať.

Kresťanstvu je cudzia akákoľvek falošná predstava osobnej dôležitosti, ale pravá pokora nemá mať nikdy podobu pochybovania a nedôvery voči sebe samému. Pokora je pravda o nás samotných a o našej závislosti na Bohu, ale i o daroch a schopnostiach, ktorými nás obdaroval. A tak správna motivácia má svoje miesto pri dosahovaní duchovných, ale i profánnych výsledkov.

4. Empatia. Je to schopnosť zachytávať jemné signály, túžby a pocity iných. Túto schopnosť alebo neschopnosť ľudia veľmi rýchlo vycítia hlavne pri duchovnom vedení, ale i pri sviatosti zmierenia. Všetci, ktorí pôsobia vo vedúcich úlohách, bez tejto schopnosti nevedia správne rozhodovať a usmerňovať podriadených. Neraz sa schopnosť rozumieť duši človeka nazýva i umenie umení. Podobá sa totiž rozvíjaniu umeleckého nadania, ktoré si vyžaduje veľa námahy a skúseností. Umenie rozumieť duši človeka a citlivo sa jej vedieť dotýkať je často ešte náročnejšie.

5. Schopnosť vytvárať hlboké vzťahy. Ide o vytváranie pozitívnych citov, ktoré nemajú len podobu príjemnosti, ale sú schopne konkrétnych činov, ba až obetí. Tieto city by mali charakterizovať medziľudské vzťahy a obyčajne dominujú medzi členmi rodiny. V roku 1993 v americkom štáte Alabama sa stalo vlakové nešťastie. Z poškodeného mosta sa vlak zrútil rovno do stredu rieky, pri čom zahynulo 47 ľudí. Medzi nimi i manželia Chaunceyoví. Reakciou oboch rodičov v prvom momente nešťastia bolo, že sa usilovali pomôcť svojej malej dcére Mary. Snažili sa urobiť všetko, aby ju zachránili. Pokiaľ sa vlak potápal a cez okno sa valil silný prúd vody, podarilo sa im vytlačiť ju cez toto okno záchranárom. Keď sa vlak úplné potopil, obaja zahynuli vo vlnách rieky.

Tento príbeh je obrazom rodičovskej lásky, ktorá ukazuje na moc citov a dosvedčuje silu altruistickej lásky. Obeta spomínaných rodičov je z racionálneho a prirodzeného hľadiska, kde dominuje princíp sebazáchovy, niečo nelogické. Avšak z citového hľadiska nie. Srdce človeka má totiž iné priority.

Milí priatelia, citová zrelosť vedie k správnemu vzťahu k nám samotným i k nášmu okoliu. Avšak vďaka nej môžeme napredovať i vo vzťahu k Bohu a prežívať jeho prítomnosť i na citovej úrovni. Vďaka citovej zrelosti pravdy viery nezostanú len na úrovni katechetického poznania, ale dotknú sa i nášho srdca. Nadobudnú charakter zážitku a skúsenosti.