Môj príbeh

Páter Peter Dufka SJ je profesorom na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme a spolupracovníkom Rádia Vatikán. V rámci cyklu o duchovnom sprevádzaní venuje téme citovej zrelosti.

Na priblíženie témy citovej zrelosti sa pokúsme použiť biblickú udalosť, ktorú všetci veľmi dobre poznáme a ktorá jasne poukazuje na tri citové úrovne.

Ale Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo, jedného pri hlave a druhého pri nohách. Oni sa jej opýtali: „Žena, prečo plačeš?“ Vravela im: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“ Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; no nevedela, že je to Ježiš. Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mu v domnení, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“ Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ. Ježiš jej povedal: „Už ma nedrž, veď som ešte nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom: „Videla som Pána!“ A že jej toto povedal (Jn 20, 11 - 18).

Táto biblická udalosť nám môže poslúžiť ako obraz, do ktorého istým spôsobom vieme vložiť i náš život. Skúsme si v nej všimnúť tri citové úrovne, ktoré na seba nadväzujú a v ktorých pomerne ľahko nájdeme paralely i s naším citovým životom.

Prvú úroveň citu v tomto evanjeliu predstavuje Mária Magdaléna, plná typicky ľudskej lásky. Stratila niekoho, koho mala rada. Teraz plače a hľadá jeho mŕtve telo. Citom sa naviazala na objekt svojej lásky do takej miery, že jednoducho nevidí, čo sa deje okolo nej. Akoby prichádzala o zrak. Vidí Ježiša, ale ho nespoznáva. Domnieva sa, že je to záhradník, ktorý mohol Ježiša odniesť. Tento typ citového vzplanutia je slepý, vedie k fixovaniu sa na druhého človeka bez pravdivého rozlišovania. Je to akoby tunelové videnie. Ja som tu a môj milovaný je na druhej strane, ale okolitý svet neexistuje. Na tejto úrovni citu lásky sú zamilovaní schopní veľkých obetí, ale na druhej strane je to veľmi nestála, krátkodobá a krehká láska.

Táto úroveň citu je potrebná ako príprava na citovú zrelosť. Ak však neprerastie do vyššej úrovne kresťanskej lásky, stane sa brzdou nášho duchovného a osobnostného rastu.

Druhú úroveň citu v uvedenom evanjeliu reprezentuje Ježišovo oslovenie Márie. Volá ju po mene: Mária. Po tomto oslovení ho ona spozná: Rabbuni. Tento jednoduchý dialóg má svoju dôležitosť. V jednom momente sa jej otvoria oči srdca.

To isté sa uskutočňuje pri spoznaní povolania v živote každého z nás. Je to konkrétna udalosť, ktorá nás osloví a na úrovni citu vyvolá istú rezonanciu. Nie je však jednoduché hovoriť o citoch a emóciách v nás samotných a už vôbec nie je ľahké im porozumieť. To, čo nám pomáha k ich porozumeniu, je spytovanie svedomia. Naše vnútorné pocity a emócie vyjadrujeme navonok i bez toho, aby sme ich poznali a kontrolovali. Toto vyjadrenie prezradí i to, čo by sme radšej ukryli ale naše okolie ľahko zachytí rozdiel medzi tým, čo hovoríme, a tým, čo prežívame. V tomto zmysle nám k pravdivému poznaniu našich citov môže pomôcť i spätná väzba z prostredia, v ktorom sa pohybujeme.

V biblickom obraze možno vidieť ďalší aspekt, ktorý vyjadrujú Ježišove slová: „Už ma nedrž, nedotýkaj sa ma.“ Je to úroveň citu, ktorou chceme objekt vlastniť, mať ho v rukách a manipulovať ním. Je to počiatočná tendencia citu, ktorý symbolizuje natiahnutá ruka túžiaca po dotyku a egoistickom vlastnení. Je to logika spotreby: keď dosiahneme objekt nášho záujmu, ten akoby zaniká a prestáva nás zaujímať. Ježišove slová adresované Márii Magdaléne „nedotýkaj sa ma“ znamenajú zastavenie tejto tendencie ľudského citu.

Tretiu úroveň citu charakterizuje Máriino správanie po tom, čo sa stretla s Ježišom. Jej pohľad na neho sa úplne zmenil. Objavila i inú možnosť, ako sa priblížiť Ježišovi a stať sa svedkom pravdy o jeho zmŕtvychvstaní. Nie dotykom a natiahnutou rukou, ale kontempláciou. Takto žiadny objekt nezaniká, ale neustále stimuluje náš záujem. Toto je rozdielna prístupová cesta. Nie sme viac vlastníkmi, ale stávame sa služobníkmi slova a mystikmi. Francúzska filozofka Simone Weilová hovorí, že v raji dominovalo duchovné nazeranie až do momentu, kým Adam a Eva nejedli zo zakázaného ovocia. Treba vedieť nazerať bez toho, aby sme natiahli ruku a zničili objekt nášho nazerania a následne i seba samých. Mária už nie je slepá osoba, ktorá vníma milovanú osobu akoby cez tunel, nevidiac nič iné. Už neplače a nehľadá toho, ktorého jej odniesli. Prežíva osobitný spôsob citového vzplanutia, lásky, ktorú nazývame agapé. Charakterizuje ju tichá radosť, ktorú jej už nikto nemôže vziať a ktorá ju sprevádza, kamkoľvek sa pohne.

Ide k apoštolom a zaujíma sa o to, čo jej povedia, ako oni rozoznajú Ježišov hlas v jej správe. S citovou zrelosťou v náboženskom živote je to podobne. Posúdiť naše pocity a zážitky so Zmŕtvychvstalým, ktoré vedú k duchovnému povolaniu, môže iba cirkev. Takto sa náš dar povolania stáva darom pre celú cirkev.

Citovú zrelosť akéhokoľvek povolania môžeme vnímať ako kamienok v mozaike, ktorý je darom nielen pre človeka samotného, ale tiež pre celú cirkev i celé ľudstvo. Milí priatelia, i citové dozrievanie má svoje etapy rastu. Na jeho začiatku je neraz slepá naviazanosť túžiaca po dotyku. Osobné povolanie, ktoré otvára oči srdca, kvalitatívne mení úroveň nášho citu a vedie ho ku kontemplácii a tichej radosti, ktorú nám podľa evanjelistu sv. Jána už nik nevezme (Jn 16, 22