Môj príbeh

Podľa dokumentu Posvätneho ofícia zo dňa 28. 7. 1847 je použitie hypnózy na dosiahnutie nadprirodzených účinkov zakázané (pozri Denzinger 2824-2825). Ide najmä o odhaľovanie nepoznaných, skrytých a vzdialených vecí a o poznanie faktov z minulosti alebo budúcnosti, ktoré nemožno zistiť prirodzeným spôsobom. Čiže použitie hypnózy na okultné, magické a veštecké ciele je škodlivé a pre kresťanov nedovolené.

Podľa mojich informácií neexistuje oficiálne stanovisko Cirkvi o použití hypnózy na terapeutické účely. Podľa niektorých odborníkov však hypnóza prináša tak veľa nebezpečenstiev a negatívnych dôsledkov na fyzické, psychické i duševné zdravie, že jej používanie aj na liečebné účely je stále príliš veľkým rizikom.

Podrobnejšie

 

Hypnóza je veľmi komplikovaný fenomén, ktorého symptómy pomerne dobre poznáme, ale nevieme na akých princípoch funguje. Dotýka sa totiž rozhrania ľudskej psychiky a ducha. Počas hypnózy je možné vyvolať prejavy, podobné nadprirodzeným darom alebo charizmám, napr. mimozmyslové vnímanie (poznanie skrytých, vzdialených, minulých alebo budúcich vecí). Ide o akúsi obdobu daru poznania a proroctva, alebo skôr veštectva. Podobné prejavy sa udávajú aj ako sprievodné znaky posadnutosti zlým duchom.

V najnovšom rituáli exorcizmu z roku 1999 sa píše: „Podľa osvedčenej praxe, za znaky ovládnutého démonom sa považujú: rozprávať neznámou rečou mnohými slovami alebo rozumieť rozprávajúceho, odhaľovať vzdialené a skryté veci, vykazovať silu presahujúcu vek alebo prirodzené schopnosti...“

Hypnotický stav možno navodiť najčastejšie dvomi spôsobmi: sugesciou a „magnetizovaním“. Kedysi sa hypnóza označovala ako „magnetický sen“ a aj súčasná psychológia považuje tieto pojmy za identické. O použití tzv. živočíšneho magnetizmu, ktoré vedie aj k vyvolaniu nadprirodzených schopností, sa dňa 21. apríla 1841 Posvätné ofícium vyjadrilo takto: „Použitie magnetizmu, podľa toho, ako sa vykladá, je nedovolené.“

Podobný zákaz opätovne potvrdilo Posvätné Ofícium dňa 28. júna 1847, a to hlavne preto, že pri jeho použití ide o použitie „čisto prirodzených (fyzických) princípov a prostriedkov na čisto nadprirodzené veci a účinky“, čo podľa dokumentu „nie je nič iné, ako plne nedovolené a heretické klamstvo.“ Okrem iného sa v ňom ešte píše: „Na základe somnambulizmu (hypnotického spánku) a čistej intuície... všade tárajú, že vidia neviditeľné veci a zo samej nábožnosti sa pokúšajú vytvoriť reči... prijímať odpovede, odhaľovať nepoznané a vzdialené veci a vykonávať iné povery toho druhu s nerozumnou opovážlivosťou... V otvorení sa (tomuto všetkému), kdekoľvek len sa zaoberajú umením alebo ilúziou, keď sú určené prirodzené prostriedky pre nie prirodzené efekty, nachádzajú úplnú zakázanú a heretickú škodu a kandál proti počestnosti mravov.“

Čiže použitie hypnózy alebo iného nevhodného prostriedku na dosiahnutie nadprirodzených účinkov, akými sú aj dary proroctva, kardiognózie či poznanie vecí skrytých, minulých a budúcich, je škodlivé a pre kresťanov nedovolené.

V ostatnom čase sa hypnóza často používa na terapeutické účely v medicíne. Je v takom prípade jej použitie neškodné a pre kresťanov dovolené? Podľa mojich informácií oficiálne stanovisko Cirkvi k tejto téme neexistuje. Náš postoj k hypnóze však môžeme vyvodiť nepriamo z niektorých všeobecne platných princípov, na základe skúseností odborníkov v  oblasti psychiatrie, a tiež zo skúseností exorcistov.

Lekár a zároveň stály diakon Dr. Philippe Madre píše: „Liečenie hypnózou sa totiž ukazuje v značnom percente prípadov ako nebezpečné... Hypnóza je metóda založená na sugescii, čo nutne znamená, že pri nej dochádza, aspoň do určitej miery, k podmaneniu si jedného človeka druhým človekom. Takýto vzťah, hoci by bol nadviazaný iba z terapeutických dôvodov, môže (a často sa tak skutočne stáva) spôsobiť duševné poranenie a niekedy môže vyvolať pomätenosť, a to úplne nepredvídateľným spôsobom.“

Pri hypnóze sa vytvára tzv. interpersonálna posadnutosť človeka človekom, ktorá sa postupne prenáša aj do bdelého stavu! W.J. Meinhold v knihe Veľká príručka hypnózy uvádza, že hypnoterapeut môže po čase „uviesť pacienta do hypnózy aj proti jeho vôli.“

Spomeniem dva príklady z vlastnej praxe:

Jedného dňa som mal dohodnuté hypnotické sedenie s istým dievčaťom. V určenom čase sme boli ešte na ulici. Bola práve zima. Zrazu mi to dievča povedalo, že nemá na hypnózu chuť. Ja som na to nedbal a začal som počítať do desať. Bol to kľúč na spustenie sugescie, ktorú som jej dal počas poslednej hypnózy. Akonáhle som začal počítať, očividne sa jej začala zmocňovať malátnosť. Ani som nedokončil počítanie, a ona mi povedala: „No, tak dobre!“ A išlo sa na hypnózu.

Druhý príklad: Počas strednej školy som hrával v speváckom zbore. Raz mi jedna speváčka, s ktorou som robieval hypnotické pokusy, povedala, že na ďalší deň na nácvik nepríde, lebo sa jej nechce. Keďže nemala na to vážny dôvod, povedal som jej: „Uvidíš, ešte budeš musieť bežať na nácvik“. Na druhý deň sa objavila na nácviku ako prvá. Na moju otázku: „Prečo si prišla?“, mi povedala, že musela, lebo ju samé nohy „prinútili“ bežať a ona ich nedokázala ovládnuť.

Philippe Madre označuje hypnózu za „patologický stav“, v ktorom je človek vydaný a ovládnutý vôľou hypnotizéra. O sugesciách píše: „Sugescia predstavuje vždy reálne nebezpečenstvo. Nezáleží na tom, či sa vykonáva ako divadelná show alebo s vedeckým zreteľom ako psychoterapia...“

Bez toho, aby si to hypnotizér želal, sa u hypnotizovaného spontánne začína prejavovať závislosť na ňom. Podvedome prijíma slová a gestá hypnotizéra ako sugescie aj mimo hypnózy. O to viac sa to deje počas hypnózy. Prostredníctvom sugescií sa stáva čoraz viac závislý na vôli hypnotizéra. Upadá do stavu vysokej pasivity, v ktorom prežíva, cíti, vidí a　vníma to, čo si praje hypnotizér.

V hypnóze však aj napriek tejto závislosti dochádza k niektorým spontánnym javom, ktoré hypnotizér ani hypnotizovaný nemajú pod kontrolou. Ide najmä o vznik bohatých fantazijných prežitkov a halucinácií, skreslené prijímanie reality, mimotelové zážitky ako pri klinickej smrti, reaktivovanie silných duševných traum a iných negatívnych vnemov v podvedomí, ktoré napokon prenikajú aj do bdelého vedomia.

Kihlstrom J. F. v knihe Psychologie píše: „Ľudia, ktorí boli hlboko zhypnotizovaní, popisujú oddelenie duše od tela, pocit splynutia s vesmírom a dojem, že získali vedomosti, ktoré nie sú zdeliteľné. Zdá sa, že tento stav je podobný mystickým zážitkom, ktoré popisujú ľudia, ktorí majú rozsiahly výcvik v meditácii.“ Mne samému jeden uspaný človek povedal, že sa počas hypnózy díval na svoje telo zo vzdialenosti niekoľkých metrov.

 

Philippe Madre píše, že hypnotický stav „zodpovedá zvláštnemu prenosu informácií.“ Pasivita človeka v hypnóze, potlačenie vôle, rozlišovacieho úsudku a kritickosti, ktoré pri vedomí používame, otvára ľudskú psychiku aj pre vstup vnuknutí zlého ducha. Možno aj preto sú známe niektoré nečakané negatívne dôsledky čisto terapeutických hypnóz. Philippe Madre ďalej hovorí: „Takáto vláda nad psychicky oslabeným chorým môže vyvolať určitý prechodný stav, ktorý sa blíži posadnutosti, a ktorý nie je ani zďaleka blahodárny; niekedy môže dokonca prispieť k poškodeniu a pomäteniu niektorých oblastí subjektovej duše, a to nielen na prechodnú dobu.“

 

Autor tiež uvádza paradox, že počas klinickej praxe pozoroval u niektorých ľudí nárast úzkosti po hypnoterapeutických sedeniach zameraných iba na citové uvoľnenie. Omnoho horšie účinky priniesla hypnoanalýza, v ktorej si pacient má počas hypnózy uvedomiť, prípadne nanovo prežiť kľúčovú negatívnu udalosť, ktorá je koreňom nejakého súčasného problému alebo ochorenia. Madre v tejto súvislosti dodáva: „Nespočetne krát prišli za nami osoby, ktoré prešli takýmito skúsenosťami a ktoré sa následne prebudili s rastúcim pocitom úzkosti, agresivity alebo viny. A to tu pritom hovoríme iba o výsledkoch lekárskej praxe nepochybne „slepej“, ktorá sa však napriek tomu pokladá za terapeutickú...“

Vo Svätom Písme sa píše: „Ja som Pán tvoj Boh...“ (Ex 20, 2) „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22, 37). V podobnom duchu sa nesie aj zvolanie v úvode modlitby sv. ruženca: „Ježiš nech usporadúva naše myšlienky“.

Ak dovolím, aby mal vládu nad mojím duchom niekto iný, ako Boh, je to vždy nebezpečné! Pri hypnóze môže terapeut takmer úplne ovládať telo pacienta, dokonca aj autonómne nervstvo, ktoré bežne svojou vôľou neovplyvňujeme. Okrem toho má vysoký stupeň kontroly nad citovou stránkou hypnotizovaného,  nad jeho fantáziou. predstavivosťou, myšlienkami i pamäťou. Stupeň tejto závislosti je úmerný hĺbke hypnotického spánku.

Pri hypnóze ide v podstate o posadnutie človeka človekom! To znamená, že počas nej, ale do istej miery aj po jej ukončení, sa hriešny tvor stáva pánom nad iným človekom namiesto Boha. A to nezostáva bez negatívnych dôsledkov, hlavne ak sa to opakuje.

Kuriozitou je, že počas hypnózy si vraj niektorí ľudia uvedomili traumatické skúsenosti z minulých životov. Takýto druh sa nazýva reinkarnáčná hypnóza, ktorú propaguje napríklad Raymon Moody v knihe Život pred Životom.

 

Keď nazrieme do histórie ľudstva, zistíme, že zážitky s duchmi, či už v šamanizme alebo v rozličných pohanských obradoch, ľudia získavali v tranze. To nebolo nič iné ako hypnotický stav. Hypnóza je kanálom pre vstup do sfér, v ktorých sa nedokážeme bezpečne pohybovať: otvára totiž pre bližší kontakt s duchovným svetom.

Zdá sa, že Boh, po páde človeka do dedičného hriechu, chcel ľudstvo ochrániť pred ďalšími priamymi konfrontáciami s diablom. A tak obmedzil našu schopnosť bezprostredne vnímať a stýkať sa s duchovnými bytosťami. Veď predsa jedno také stretnutie sa stalo osudným pre celé ľudstvo. Hypnóza je akoby snaha vlastnými silami dosiahnuť úroveň komunikácie s Bohom a s inými duchovnými bytosťami, ktorá mu bola po hriechu obmedzená. Je to akoby človek chcel prekročiť prah Raja, ktorý pre nás Boh uzavrel a zapečatil, lebo vedel, že to nie je bezpečné.

Pavol Hucík

--------------------------------------------------

[1] Porov. RÝZL M., Hipnoza, LUNA, Wroclaw 1996, s. 15-16.

[2] De exorcismis et supplicationibus quibusdam, Rituale romanum, Typis Vaticanis, Rím 1999, b. 16, s. 12.

[3] Porov. RÝZL M., Parapsychologia, Fakty i opinie, ASTRUM, Wroclaw 1997, s. 54-55.

[4] Denzinger 2823.

[5] Denzinger 2824.

[6] Denzinger 2825.

[7] MADRE PH., Ale zbav nás od zlého, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1993, s. 93.

[8] MEINHOLD W., J., Veľká príručka hypnózy, FONTANA Kiadó, Šamorín 1992, s. 376.

[9] MEINHOLD W., J., Veľká príručka hypnózy, s. 94.

[10] Porov. MEINHOLD W., J., Veľká príručka hypnózy, s. 374-375.

[11] KIHLSTROM J. F., v ATKINSONOVÁ R. L., ATKINSON R. C., SMITH E. E., BEM D. J., Psychologie, VICTORIA PUBLISHING, Praha 1995, s. 249.

[12] MADRE PH., Ale zbav nás od zlého, s. 95.

[13] Tamže.

[14] Tamže, s. 96.