Môj príbeh

Príbeh o utrpení a nádeji

Zdravím všetkých zo služby Ježiš uzdravuje. Katka mi preposlala Vaše správy ohľadom modlitebnej podpory pre našu maminu, ktorú pred týždňom zrazilo auto. Rada by som Vám poslala svedectvo, ktoré sa mohlo naplniť aj vďaka Vašim modlitbám.

Tragédiu, ktorá sa prihodila našej rodine už Boh premieňa na veľkolepé svedectvo o jeho dobrote a milosrdnosti.

Začnem od začiatku. Vo štvrtok večer mi volal ocino, že mamina neprišla domov posledným autobusom, že má o ňu starosť. Klasika, niekto vám nedvíha telefón, napadnú vám hrozné myšlienky a vy ich hneď odoženiete, že vlastne sa to stalo už kopu krát a vždy sa to nejako vysvetlilo. Tak som volala mamine aj ja. Ktosi zdvihol, trvalo mi pár mikrosekúnd kým mi došlo, že ak niekto cudzí dvíha maminin telefón, je zle. Už si pamätám len slová: zrazilo ju auto, je na chirurgii, rýchlo príďte. Zatmelo sa mi pred očami, rýchlo organizácia celej zemegule, naplánovať cestu do Krtíša a ísť. Tie tri hodiny autom domov trvali ako 30 hodín. Chodili mi iba správy od krstnej: zlomeniny, rany – ešte stále sme sa utešovali, že to nebude nič vážne. Potom telefonát: vnútorné krvácanie, operácia. Kolaps. Vedela som že každá minúta môže rozhodnúť o tom, či maminu ešte uvidím živú alebo nie.

Diagnóza, o ktorej sme vedeli boli zlomené rebrá, prepichnuté pľúca, potrhané šľachy na ruke, zlomená panva, rozdrúzgané kolená, oddelený kus kože na hlave od lebky, zlomený nos, rozbitá brada a kosti na tvári, čo bolo najhoršie, poškodená a oblička a pečeň. Tie ju najviac ohrozovali na živote.

Prvú noc nespal nikto, nadránom som zaspala, keď som sa začala prebúdzať, bola to nočná mora, do ktorej som sa musela znova vracať, nevládala som. Dva dni nikto z nás nič nejedol a nespal. Nonstop sme sa modlili.

Na druhý deň sme už začali pociťovať obrovskú podporu priateľov a známych, nenormálne množstvo ľudí, dokonca aj cudzích spustilo modlitebné reťaze, slúžili omše, ozývali sa, chceli pomôcť.

V piatok pri poludňajšej návšteve nám primár povedal že jej začal puchnúť mozog, že sa to zhoršuje, musí ísť urgentne do Bystrice, je to veľmi zlé. Nasadli sme s ocinom a bratom do auta a cesta do Bystrice bola doslova peklo. Všetkým nám dochádzalo, že zomrie a že ju už nikdy neuvidíme v bdelom stave. Môj otec plakal druhýkrát v živote. Všetci sme plakali.
Keď som šla domov ešte len z Bratislavy (vo štvrtok), celý čas som len prosila Boha, nech mi ešte dovolí sa s ňou aspoň rozlúčiť, nemôže bez toho odísť. Poznala som Katkine príbehy z paliatívy o charizmatikovi, ktorému prorokovali, že sa uzdraví, modlili sa za neho, slúžili omše a on zomrel. A takto som si predstavovala aj ja Boha, že modlitby a omše sú pre nás podpora, ale keď sa on rozhodne nám ju zobrať, tak mu nič nezabráni. A zrazu sa to celé dialo mne. Poznáte tie príbehy, ako vidíte veci po pozostalých a vždy to vo vás vyvolá hlboký smútok. Takto som ja celý čas len zazrela mamininu šálku a myslela som, že sa z nej už nikdy nenapije, potom som videla jej sveter a rozplakala som sa, že si ho už nikdy neoblečie. Potom som videla že stihla ešte vyprať všetko prádlo a dojalo ma, aká bola šikovná a ako sa o všetko postarala. Tá bolesť, že takto to bude a ja to musím prijať, to bol masaker. Potom som si našla mail, ktorý mi písala k meninám ešte hodinu predtým ako sa to celé stalo, mala som to potvrdené, bol to list na rozlúčku. Bola už len čierna temnota, najhroznejší horor sa stával realitou.

No to bola tá pekelná cesta do Bb v piatok. Keď maminu prijali v Bystrici, hneď si nás zavolala skvelá vľúdna lekárka a povedala nám, že opuch mozgu je mimimálny, zatiaľ nič nehrozí. Je mimo akútneho ohrozenia života. Neviem či som niekedy v živote zažila väčšiu radosť, všetci sme sa znovu narodili. To bolo akoby sa roztrhlo vrece, ktoré vás drží v temnote a vy znovu vidíte svetlo.

Potom sme ešte niekoľko dní tŕpli, lebo mamina sa nepreberala z umelého spánku aj po tom, čo jej už niekoľko dní nedávali lieky. Tŕpla som od strachu, veľmi som sa bála, že môže upadnúť do kómy. Ale v stredu sa zrazu prebrala!

Odvtedy dostávame samé dobré správy o jej zdravotnom stave, pľúca sa zregenerujú, oblička ani pečeň poškodené nie sú, je mimo ohrozenia života. Na obličke jej len praskla cysta, preto lekári tak dlho si mysleli, že je vážne poškodená oblička. Nakoniec ale nebude už treba ani žiadna operácia! Chápete ten zázrak ľudského tela – že mamina má polámané kosti, panvu, rebrá, prepichnuté pľúca a všetko sa jej samo zregeneruje? Je to úžasné!

Paralelne sa odohrával príbeh ohľadom vinníka nehody. Keď som to prvýkrát počula, predstavila som si ako mamina zamyslene vbehla pod auto a nejaký chudák nepozorný ju zrazil. Potom som zistila že ušiel. Potom sme dostali správy, že ona už bola na konci prechodu a on do nej napálil v plnej rýchlosti, nezastal, ale aby ju striasol z auta, ešte pridal plyn a maminu odhodilo. Na začiatku som ho ľutovala a keď som videla, že ľudia po Krtíši šíria nenávistné statusy, snažila som sa to zastaviť (oni ich na môj apel naozaj vymazali ) No keď som mala posledné informácie, bojovala som s nenávisťou aj ja. Svedkovia boli, ale každý tvrdil niečo iné. Ale už sa vyriešila aj táto záhada. Bratovi zavolal bývalý spolužiak, že to bol jeho otec. Bol zlomený, zničený, ospravedlňoval sa, chcel sa stretnúť. Jeho otec je stavbár, vraj čestný človek ale po práci chodil na degustácie vín a rodina ho často vystríhala, aby nepil za volantom. V čase nehody bol kompletne opitý a nič si nepamätá, všetko chcú odčiniť, pomôcť nám, ich mamka je z toho zrútená a povedala, nech ho na poriadne dlho zabásnu a že kiežby zomrel radšej on. Jedna chvíľa a tragédia dvoch rodín je na svete. Je mi ich stále ľúto všetkých. Samozrejme chcem aby ich otcovi zobrali nadoživotne vodičák, a nech nesie zodpovednosť, aj časť finančných nákladov. Ale čo vyrieši verejný lynč jeho a celej jeho rodiny a to že bude sedieť v base? radšej by som bola, keby chodil tri roky k nám pracovať a pomáhať mamine so všetkým, čo bude potrebovať, keď sa dlho nebude vedieť o seba postarať.

Vrcholové svedectvo sa deje v našej rodine. Mali sme veľmi narušené vzťahy medzi sebou. Za posledné roky sme si veľa odpustili, veľa sme na našich vzťahoch pracovali, ale stále sme dokázali byť len vo vzdialenosti meter od seba a do nejakých intímnych hĺbok sme nikdy nedokázali presjť. Akoby boli vystavané medzi nami pomyselné múry, cez ktoré nikto nedokázal prekročiť. Čo je úžasné je, že s mamininými kosťami sa polámali aj tie múry. Kosti sa zahoja, ale verím že múry už nikdy nepostavíme. Odkedy sa to deje, dokážeme mamine prejaviť lásku aj fyzicky, dokážeme ju hladkať, objímať, hovoriť jej, že ju ľúbime. Predtým to bolo pre nás niečo absolútne nepredstaviteľné. A teraz je to tá najprirodzenejšia vec na svete. Rovnako vzťah mojich rodičov bol mŕtvy, za celý svoj život som ani jediný raz nevidela žiadne prejav lásky medzi nimi. Teraz sa držali za ruky!!! Ocino pri nej plakal každý jeden deň, dokonca ju hladkal! (Predtým sme ho nikdy plakať nevideli). Síce tak ťarbavo, ale chápem, že nemôže dať to, čo on nikdy nedostal. Toto je vysoké prekročenie akejkoľvek najodvážnejšej predstavy o našej rodine akú som kedy mohla mať. Toto je čistý Boh. Keď som bola zdobiť stromček u nás v kostole, len som padla na kolená a ďakovala Bohu za zázraky aké každý deň robí. Stále tomu nemôžem uveriť. Naša rodina dostala novú šancu. Novú šancu na život a na hlbšie vzťahy! Absolútne si uvedomujem, že to nie je žiadna samozrejmosť. Pár dní po tom, čo sa to stalo, vo vedľajšom mestečku zrazilo auto na prechode podobne starú pani, ktorá na mieste zomrela – ten šofér však hneď zastavil, hneď jej privolal pomoc, išiel primeranou rýchlosťou. Koľko okolností hralo v prospech tej ženy a proti mojej mamine a nakoniec tieto príbehy skončili úplne inak, ako by si bol ktokoľvek pomyslel.

A potom bolo obrovským svedectvom to dobro v ľuďoch, ktoré sa postupne zjavovalo – zlomenú starkú, ktorá sa mi hodí do náručia a plače, že kiežby to auto zrazilo radšej ju. Chápete odvahu starej ženy, ktorá by ihneď na seba zobrala všetku tú hrôzu za moju maminu. Mamininu sestru- našu krstnú – workoholičku, ktorá navrhne že zostane pol roka pracovať z domu, aby sa o maminu postarala. A Katka mi navrhla, že je ochotná okamžite darovať svoju obličku pre našu maminu! Nechápem svätosť všetkých tých ľudí.

Ochota všetkých tých ľudí známych aj neznámych, omše od Rhodosu, cez Košice a Ipeľské Predmostie až po reholníčky na západe a tisícky ľudí modliacich sa. Neuveriteľné. Zázraky sa dejú a tento je ten najväčší v mojom živote. Ďakujem z duše všetkým. Náš život už nikdy nebude ako predtým.

Ďakujem priatelia aj Vám, veľmi si uvedomujem silu aj tejto modlitebnej skupiny, viem, že bez Vás by tento príbeh skončil úplne inak.

Chvála Ti Pane, lebo tvoja dobrota a múdrosť miliardunásobne prevyšujú akékoľvek naše utrpenie a bolesť.

Pozdravujem Vás aj s celou našou rodinou a prajem požehnané Vianoce.

Lucia