Môj príbeh

Rímskokatolícky kňaz, bol špirituálom a rektorom seminára v Bratislave. Zomrel v roku 1995.

Viacerí jeho najbližší umierajú na tuberkulózu. Ani jeho neobišla. Ale s jeho životom mal Boh iný plán. Je to hlboké tajomstvo jeho veľkej lásky. Zjavuje sa na ňom Božia moc a kde je táto moc, tam smrť nemôže, nesmie.

Zelené jedle pred jeho rodným domom v deň jeho pohrebu uprostred zimy prehovorili o pokračovaní jeho života v Cirkvi, Áno, aj uprostred chladu a pyšného rozumu tohto sveta Boh necháva rásť to svieže a zelené. To, čo je znamením nádeje a sviežosti života.

V Kristovi Ježišovi... Nie popri ňom, ale v ňom. Sme Božími deťmi. Božími synmi a dcérami v Ježišovi.

Velikán Cirkvi svätý Pavol opakuje až stošestesiatštyrikrát tento výraz vo svojich listoch. A koľkokrát to zopakoval vo svojich zápiskoch a rozhovoroch tento kňaz s rozumom, ale i srdcom na pravom mieste? Nedá sa to spočítať, pretože to opakuje denne a nie jedenkrát. On je priamo presiaknutý touto myšlienkou. A nielen myšlienkou, ale živým Pánom Ježišom.

„V ňom žijeme hýbeme sa a sme.“ (Sk, 17,28) Táto mystika sv. Pavla sa z neho prelieva do mnohých duší ako oživujúci prúd. V čase, keď Božie pravdy nenechávame spadnúť z hlavy aj do srdca, keď veľkí mystici sú síce ozdobami Cirkvi, ale my až priveľmi chceme byť „normálnymi“, v tomto prostom kňazskom srdci môže Ježiš odhaľovať svoje hlboké tajomstvá.

V tomto srdci sa odohrávajú mnohé zápasy Cirkvi i jednotlivých duší. Pán Ježiš tu môže znova a znova zakúšať nepochopenie a smrť. Ale aj radosť a nové vzkriesenie. Pretože to nie je len náš život v Kristovi, ale aj Kristov život v nás.

Keď sa ľudské srdce zlieva so srdcom Kristovým, zlievajú sa spolu aj dva životy. Život Krista, vteleného Boha, a život človeka ohraničenej bytosti. „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal2,20) V ňom však človek stráca svoje hranice a získava punc večnosti. V ňom sa človek nerozplýva v nekonečne ako v transcendentálnej meditácii, ale naopak, nachádza svoju identitu, svoju originalitu. Je osobnosťou. Už nepotrebuje falošnú mystiku, ktorá zaplavuje svet. Stačí mu iba on – milovaný Ježiš, lebo v ňom môže byť naplno človekom originálnym, nádherným unikátom, ktorý sa neopakuje vo vesmíre. Človekom, ktorý láskou zrastá so svojím bohom a ktorého bytie presahuje čas a priestor a siaha do večnosti.

Bolesťou nášho národa je to, že nevie nájsť vlastné korene, vlastnú identitu.

Donedávna boli naším vzorom bratia z Východu, a teraz zasa dovážame „kultúru“ až zo zámoria. Netreba sa zmieňovať o tom, koľko to stojí, a dôsledky sú už teraz alarmujúce. Kto však žije so svojím Bohom v Kristovi Ježišovi, ten je oživovaný tým istým Duchom, ktorý spája Otca so Synom. A dielom Ducha Svätého sú originály, osobnosti, ktoré vedia nájsť svoje korene náboženské i národné. Osobnosti, ktoré sa rozvíjajú nie tlakom zvonku, ale vnútornou silou Ducha Svätého, a prinášajú do života ovocie. Po nich nezostáva prázdne miesto v živote, ale majú ako Eliáš, svojich Elizejov..

Mnohí veľkí ľudia začali hovoriť až po smrti. Oni síce hovorili, ale neboli pochopení vo svojej dobe. Ani sám možno netušil dosah toho, čo v posledný deň napísal do svojho zápisníka: „Pán príde, meškať nebude, vynesie na svetlo, čo bolo skryté vo tme...“Áno, Pán vynáša na svetlo to, čo bolo skryté v tomto kňazskom srdci.

Prevzaté z knihy Veď som tvoj...

(Spracovala Grácia Florensová