Môj príbeh

Stredoškolský učiteľ, manžel a otec 3 detí. Jeho najväčšou záľubou je rodina. Hrá šach, sleduje a komentuje veci verejné. Autor brožúry: Krížová cesta za nenarodené deti. Tvorí portál
sefcik.eu

Neláka ma Barcelona. Ani Praha. Ani moderný New York, či Tokio. Moskva vyzerá tiež príťažlivo. Všetko to môžu byť krásne mestá, zaujímavá architektúra, fascinujúca história. Ja som však nastavený trocha ináč.

Áno, sú obdivuhodné chrámy zhotovené ľudskou rukou. Ale mňa viac láka príroda. Božie dielo. Jeho obrovský chrám, ktorý nám dal pre život.

Môj bicykel mi dáva krídla. Nasadnem a vlastným pohonom sa dostanem tam, kam mi dovolí dostať sa On. Ak sa na vážkach medzi pýchou a pokorou uberám nesprávnym smerom, dá mi ihneď pocítiť, že mám obmedzenia. “Toto už nezvládneš, toto už je priveľa, kamarát” – šepká mi Tvorca do uška. Alebo inokedy – “Nepreháňaš to už veľmi synku? Čo tak maličký vírus, aby si si uvedomil, že nie si až taký frajer?” Nepáči sa mi to, ale napokon s pokorou si musím uvedomiť, že som tu aj pre svoju rodinu, že mám aj iné povinnosti, že nemôžem nezodpovedne lietať. Nohami na zemi. Pevne.

Milka. Milka je môj nezaslúžený poklad, ktorý som od Boha dostal a neprestávam zaň ďakovať. Ona je tá, bez ktorej by to nešlo. U nej cítim oporu, a keď aj odchádzam z domu na dvoch kolesách pre zážitky, či len tak do práce, už v tej chvíli cítim radosť z toho, že sa môžem vrátiť práve k nej.

Na bicykli som v roku 2014 strávil 8301 km. Keď sa to prehuplo do roku 2015, povedal som si, že méta 10 000 km padne. Bol som pyšný a chcel som si vziať ešte viac. Méta nepadla. Skončil september a začali problémy. Okrem prasknutého ráfika na zadnom kolese a nutnej investície do výmeny kolies a ďalších opráv, ktoré si bicykel vyžiadal, mi moje detičky priniesli zo školy darček. Veľmi odolného neviditeľného nepriateľa. Vírus chrípky ma odstavil a bolo po rekordoch… 7350 km. Na tomto čísle sa zastavilo moje cyklopočítadlo v 2015-tom. Nenabicykloval som síce veľa, ale môžem povedať, že som nabicykloval krásne… Popri rovinatých kilometroch som, tak ako aj predtým, vyhľadával kopčeky. A dostal som sa raz aj najvyššie ako sa len dá, s cestným bicyklom, v našej krajine vyliezť.

V jedno augustové ráno som z Bijacoviec vyštartoval s tým, že mojim cieľom je Velické pleso. Najskôr cez Levoču, Spišský Štvrtok, Jánovce a Žákovce do podtatranských oblastí. Cez Smokovce som došiel do Tatranskej Polianky. Čakala ma najťažšia časť trasy. Z nadmorskej výšky 1005 metrov som sa potreboval dostať do výšky 1670 metrov k Sliezskemu domu pri Velickom plese, čo je top výška pre cestný bicykel na Slovensku. Vedie tam asfaltová cestička niekde v pohode zjazdná, inde rozbitá…7 km dlhá. Priemerné stúpanie takmer 10 %. Zvládol som to až nahor, kde ma čakala zaslúžená kofolka. Studený vetrík preháňajúci sa kosodrevinou dal o sebe vedieť a oznamoval mi, že toto už je tá pravá horská oblasť.

Z krkolomného 7 kilometrového zjazdu potom nemali radosť moje vytrasené ruky kŕčovito stláčajúce brzdy. Pokračoval som smerom na Štrbské pleso. Pri ďalšej odbočke “smer Popradské pleso” som si cestu neplánovane predĺžil. Povedal som si, že keď už plesám, nech to stojí za to. Tak som sa pustil ešte na Popradské. Aj tam som doplnil cukry kofolkou a hybaj ďalej. Štrbské pleso. Tam už som nechcel kofffolovať, tak som si dal točenú. Jednu veľkú a potom ešte jednu. Tatranské štíty sa na mňa potom ešte dlho dívali, kým som vyzjazdoval do Štrby a pedáloval cez Svit do Popradu. Cez Levoču som potom “upaľoval” až do Bijacoviec. 176 kilometrov v nohách s nastúpanými asi 3,5 kilometrami, za ktoré ďakujem. Rovnako, ako za všetky kilometre v roku 2015.

Verím, že aj v roku 2016 budem mať tú možnosť preháňať sa po asfaltových cestičkách toho nádherného chrámu a nasávať energiu a zážitky.

Dáva sa nám skutočne viac, ako si vôbec zaslúžime. Boh s nami komunikuje cez svoje stvorenstvo a ja sa mu snažím rozumieť. V prírode sa prejavuje jeho majestát. A ďakujem ti, Bože, aj za moje slabosti a obmedzenia, ktoré ma, tvrdohlavého, nasmerúvajú preč od pýchy.