Môj príbeh

Stredoškolský učiteľ, manžel a otec 3 detí. Jeho najväčšou záľubou je rodina. Hrá šach, sleduje a komentuje veci verejné. Autor brožúry: Krížová cesta za nenarodené deti. Bývalý významný bloger na SME. Tvorí portál
sefcik.eu

"Pane Bože, odpusť mi… už idem… už som tam…” – Tvárou v tvár smrti mi dal Boh tú milosť, aby táto moja posledná myšlienka letela k nemu. Potom už som počul len obrovský rachot a… ticho. Na pár sekúnd zavládlo ticho. Keď som sa prebral, nemohol som sa nadýchnuť. Stlačený hrudník, vyrazený dych. Všade krv, vystrelené airbagy… Roztrieštené čelné sklo, hluk alarmu toho druhého auta. Vlastne tanku.

Hummer je tank na kolesách. A my sme to, vďaka Bohu, prežili. Viezli sme sa dvaja v Octávii. Ja na mieste spolujazdca a šofér. 54-ročný pán. Bol utorok 24.1.2012 asi 12:45. Chceli sme sa odviesť na východ. On do Košíc na pracovnú poradu a ja k môjmu svokrovi pre moje opravené auto. Došli sme ani nie do Nového Mesta nad Váhom. Zaregistrovali sme, ako sa na nás z vedľajšej cesty z pravej strany vyrútilo terénne, veľké vozidlo. Nebrzdilo. Vôbec. Napálilo to do nás v plnej rýchlosti. Verili sme, že pribrzdí a my ho obídeme vľavo. Ale stalo sa niečo iné. Stretli sme sa zoči voči… Neskutočný rachot… a chvíľu ticho…

Keď som zistil, že žijem, odopol som si bezpečnostný pás. Aj šoférovi. Dúfam, že sa na mňa nenahnevá, keď ho budem volať pán Gusto. Ide o rodinného priateľa… Snažil som sa s ním komunikovať a tešil som sa, že tiež žije. Mal však početné zlomeniny, zranenia tváre a dusil sa krvou a pásom. Bol navyše blízko volantu. “Čo sa nám to stalo?” – opýtal som sa ho. “Neviem” – odpovedal veľmi ťažko. Jeho sedadlo bolo zakliesnené a nedalo sa ním pohnúť dozadu… Hasiči to hydraulikou zvládli. Naložili nás do sanitiek a odviezli do Trenčianskej fakultnej nemocnice…

Bilancia je v mojom prípade prekvapivá – “len” silnejší otras mozgu, ktorého následky cítim, keď sa čas od času všetko so mnou točí ako na kolotoči, som doudieraný na celom tele, ale nemám zlomenú ani kostičku. Na čelnú zrážku s hummerom je to “nič”. Pán Gusto má dolámané rebrá, trieštivú otvorenú zlomeninu nohy v kolene, zlomené zápästie a tiež početné vážne poranenia v tvárovej časti hlavy. Keď ma odvážali z nemocnice a lúčil som sa s mojim lekárom, ktorý ošetroval aj pána Gusta, pýtal som sa, ako na tom je. Ten chirurg ma uistil, že aj keď jeho liečba a zotavovanie potrvá ešte dlho, miecha ani mozog nie sú porušené a to je predpoklad toho, že sa z toho tiež “vyseká” bez väčšej ujmy. Takže aj jeho početné zranenia nie sú tak zlé vzhľadom na to, čo sa stalo.

Airbagy sú slabé. Áno, pomôžu a určite aj v našom prípade pomohli, ale tou mäkkučkou ochrannou vatičkou, ktorá nás zachránila, bola Jeho ruka. Auto putuje do šrotu. Bol som zmierený so smrťou a podal som jej ruku. Už sa na mňa asi tešila, ale ja som tu. My sme tu. Prišla za mnou Milka do nemocnice. Hlava mi trešťala, do žíl mi tiekli infúzie, doktori, sestričky, personál, svetlá na Jednotke intenzívnej starostlivosti… jej krížik na čelo, pohladenie jej jemnou, milujúcou rúčkou všetko prehlušilo. Tiekli mi slzy a cítil som, že chcem žiť. Pre ňu, pre svoje deti. Milujem ich. A potom ku mne pristúpila aj manželka pána Gusta a jej jemná ale strachom roztrasená ruka mi udelila tiež krížik na čelo. “Som rada, že ste v poriadku” – povedala. Všetka česť pánovi Gustovi, ktorý mal to nešťastie, že mu “zavadzal” volant, ktorý všetko zvládal a zvláda statočne. Ale obdivujem silu našich manželiek. Trpeli, plakali, báli sa, ale nikomu nič nevyčítali a predovšetkým milovali. Ich láska a jej prejavy prehlušujú všetko. A my sa musíme iba skloniť pred silou týchto žien. Vďaka Bohu za takéto manželky. “

Pane Bože, pomôž týmto ženám, našim manželkám, a daj im silu, aby aj naďalej sceľovali naše rodinky láskou. Prosím ťa, daj silu pánovi Gustovi, aby sa čím skôr dostal z tých zranení… Vďaka ti Bože za to, že si mi dal tú možnosť znova sa vrátiť k svojej rodinke a objať svoje deti. Chválim ťa za to, že si zas raz ukázal svoju silu a spravil si zázrak tým, že si nás zachránil. Milujem ťa Bože. Vďaka aj za toto moje nové narodenie…”