Môj príbeh

Stredoškolský učiteľ, manžel a otec 3 detí. Jeho najväčšou záľubou je rodina. Hrá šach, sleduje a komentuje veci verejné. Autor brožúry: Krížová cesta za nenarodené deti. Tvorí portál
sefcik.eu

Neviem. Možno si sa k tomu článku dostala ako veľká slečna, ktorá už nie len vie čítať a písať, ale vie toho omnoho viac. Snáď ešte viac ako tvoj otec. Možno, že si sa k tomu dostala ešte neskôr, alebo (nádejam sa) si sa vrátila k tomu článku opäť. Krásna kvitnúca ruža, už nie ockove dievčatko s nádhernými dlhými vláskami, ktoré boli našim spoločným pokladom a s ktorými sme spoločne s hrebeňom tak bojovali. Dva copíky zdôrazňujúce hravosť a radosť dievčatka, alebo iba jeden dlhý cop podporený pukačkami, ktoré nezbedné vlásky aspoň troška držali na uzde. A možno čas pokročil ešte viac a … tvoj otec už nemá toľko síl a nedokáže napísať už ani riadok. A možno, že už sú len spomienky… Nech to už je akokoľvek, chcem, aby si vedela niekoľko vecí…

Nastúpila si do školy. Najskôr si sa, ešte počas prázdnin, tvárila, že ti bude škôlka chýbať a že sa ani veľmi na tú školu netešíš. Mala si krásne prázdniny, voľnosť, radosť, kúpaliská. Ale potom sa to zlomilo. Školská taška a všetky ostatné veci do školy, z ktorých niektoré ti vlastnoručne vyrobila, či vyzdobila mamka, boli tak pekné, že si sa predsa len do tej školy tešiť začala. Bola si plná očakávaní. Ty, moja šikovná, málokedy spokojná výmyselníčka Lianka. Po pár dňoch zoznamovania sa so školou si prišla s domácou úlohou.

Keď som ťa videl ako s pastelkou v ruke ukladáš na papier čo najrovnejšie čiarky, pričom sa tváriš, ako keby šlo o najdôležitejšiu vec na svete, práve vtedy som vedel, že napíšem týchto pár riadkov. Aj nadpis som hneď vedel . Tešil som sa, že k tomu pristupuješ tak zodpovedne a videl som, že aj mamka je rada. Hovorila si nám čo v škole nového, ako ti to ide, pričom intenzita tvojho, už aj tak zvučného hlasu, sa ešte vystupňovala. Bolo to milé, veselé, aj hlučné.

Keď som sa v sobotu prebudil, zacítil som tvoju rúčku na mojom chrbte. Škrabkala si ma. Tak príjemne, krúživým pohybom. Ležala si pri mne a ja som sa tešil, že z toho tvojho objímania a hladkania mamky, sa aspoň troška ušlo aj mne… Vieš, keď vtedy dávno mama zabojovala a po mnohých útrapách donosila dievčatko, neskrýval som šťastie, že mám dcérku. Také maličké kĺbko s čiernymi jemnými vláskami. Presne s tými, z ktorých sa neskôr stal ten náš spoločný poklad. Slzy sa mi kotúľali po lícach, smial som sa a zároveň plakal. Plný emócií som ďakoval za tvoj život. A ďakujem stále…

No a toto si ešte pamätáš? Boli sme s mamkou a chlapcami na Skalických rybníkoch. Veľmi rada si sa bicyklovala. Keď sme sa vracali späť, hnala nás čierňava na oblohe a hroziaci dážď. Nerovná cesta a chvíľka nepozornosti však spravili svoje. Šiel som tesne za tebou a cítil sa, ako tvoj Anjel strážny. Tvoje tenké, ešte nie tak silné rúčky, nedokázali v onen moment udržať riadidlá a ty si šla automaticky k zemi. Nevieš si ani predstaviť moju bezmocnosť v tej chvíli. Spoznal som, že od tvojho Anjela strážcu mám strašne ďaleko, že som obmedzený a často tak zúfalo bezmocný. Chcel som spadnúť namiesto teba, no nešlo to. Trpela si ty. Lenže aj ja. Prial som si, aby sa ti nič zlé nestalo. Mama tam s tebou čakala a ja som šliapal do pedálov ako divý, aby som priviezol auto. Boleli ma stehná a lýtka, ale toto bola moja Tour… Naložili sme ťa do auta. Prepáč, ale vtedy si fakt nevyzerala úplne najlepšie, no práca Anjela strážneho sa odhalila v nemocnici. Odreniny. Nič horšie. Nič zlomené, iba silné odreniny na tvári. Aj prilba pomohla. Neviem, kedy čítaš tieto riadky, ale možno sa ti tieto boľačky už zdajú smiešne. Ver, že mňa bolia doteraz. Vždy keď trpíš trápim sa aj ja. Keď si mala ešte ako maličká zápal a prepichovali ti ušká, tvoj krik sa mi v čakárni vrezával nepríjemne hlboko pod kožu… brrr.

Mamka sa tak v jeden deň zadívala na brezu pri našom paneláku a povedala, že na tom konári by mohla byť hojdačka. Na druhý deň sme, my dvaja, lozili po obchode a nakupovali veci potrebné na hojdačku. Potom sme ju doma spoločne vyrábali. Boli sme sami a nemal mi kto podržať dosku, keď som do nej potreboval navŕtať diery. Ty si sa vždy zvuku vŕtačky bála. Ale vtedy, kvôli vytúženej hojdačke, si sa prekonala, sadla si si na tú dosku a nejako sme to zvládli. Keď prišla mama domov z práce, už sme doťahovali detaily…

Mám dvojčatá. Tvojich bratov. Keď sa narodili, myslel som si, že vyskočím z kože od šťastia. Keď si sa narodila ty, bolo to podobné, ale v niečom úplne odlišné. Neviem to presne popísať, ale vzťah otca k dcére je niečim výnimočný, iný. S chlapcami som toho zažil veľa a rád spomínam na ich beťarstvá. Ale chlapci so mnou netancovali. Dobre, bláznil som sa a tancoval aj s nimi, ale to bolo iné… Ty si sa mi kedykoľvek vyštverala okolo krku a už sme sa v rytme hudby knísali. Pamätáš, keď si si želala rytmické skladby Michaela Jacksona a predvádzala si svoje tanečné umenie?

Lianka, ja neviem, kde som teraz, keď si to čítaš. Neviem ani, kde si ty. Ale istá si môžeš byť jednou vecou. Spoločne s tvojou mamkou sme sa vždy tešili, že ťa máme. Ďakujeme Bohu, že nám dal teba ako kvietok nášho života. Cítim na krku stále tvoje objatia a ďakujem ti za ne. Lianka, verím, že si si zachovala to dobré srdiečko, a že rozdávaš stále radosť okolo seba. Mimochodom… máš nádherné vlásky. Ešte stále?

Napísané pre dcérku Lianku.