Môj príbeh

Vybral som sa včera s rodinkou, rodinným priateľom a krstnými rodičmi na Pochod za život. Ešte pred cestou som spomínal, že ak príde medzi 20 000 a 40 000 ľudí bude to dobré a môžeme minimálne účasť považovať za úspech.

Môj kamarát bol v organizačnom "super tíme" pochodu a spolu s ďalšími priateľmi z nášho spoločenstva pomáhal niesť organizačnú ťarchu podujatia, ktorej účasť medzi 70 000 a 85 000 ľuďmi nečakal nikto z nich ani v najlepšom sne.

Keď sme dorazili asi o 14:20 na námestie SNP bolo už plné a ľudia stále prichádzali. Kamarát Roman poznamenal, že plné námestie SNP, kde ľudia za niečo manifestovali bolo naposledy v roku 1989.

Prebehla mi hlavou spomienka na Nežnú revolúciu a vzrušenie z historických zmien, ktoré sme vtedy prežívali.

V dave som stretával známych ľudí a bolo príjemné sa s nimi porozprávať a pozdieľať životy.

Keď na pódium nastúpila kapela SILA a malá Laura začala spievať do mikrofónu "rodina to som ja, sestra a brat..." oživili sa mi spomienky na našu tohtoročnú živú reťaz Hrdí na rodinu, kde mala táto pesnička premiéru. S deťmi som si s chuťou zaspieval chytľavé slová: "rodina je otec a mama".

Nakoniec sa pochod očakávane pohol a po zdolaní najkritickejšieho bodu, úzkeho priestoru na Gorkého ulici bol ďalší presun už plynulý.

Po ceste som stretol kňaza Jána Štefanca zodpovedného za UPC v Bratislave a poďakoval som sa mu, že budeme môcť opäť v ich priestoroch 17. októbra organizovať modlitebnú službu "Ježiš uzdravuje".

Prostredná dcéra Júlia poznamenala, že by bola rada, keby prišiel aj šašo. Asi po kilometri pochodu stál pred mostom SNP šašo na cestnom zábradlí a podával mojej šťastnej Júlii cukrík. Detská radosť urobí rodičovi vždy radosť

Pri vystupovaní na most SNP som sa vyobjímal s Braňom Škripekom, ktorý stál pri zvodidlách s reklamným tričkom pozývajúcim dobrých a charakterných ľudí do politiky.

Prechádzajúc okolo Quo Vadis sa Julinka začala sťažovať, že už ju bolia nohy, tak skončila opäť po x-tý krát "na koňovi".

Pred budovou Hlavnej pošty sme stretli priateľa a kňaza Jožka Pajerského. Po ňom aj ďalších priateľov zo spoločenstva. Veľmi príjemné.

Pred McDonaldom sa náš pochod, ktorého organizátori si zaslúžia pochvalu skončil a moja rodinka s kamarátom Romanom si šla dať zmrzlinu.

Keďže rad bol dlhý, rozhodol som sa ich počkať opodiaľ a sadol som si pred prechodom pre chodcov na veľký betónový kochlík.

Tu prišiel za mnou bezdomovec a pýtal peniaze.

Po mojich skúsenostiach z minulosti nedávam bezdomovcom peniaze, pretože väčšinou ich minú na nákup alkoholu. Keď tak, ak mám čas, idem s nimi a kúpim im jedlo.

Postavil sa nado mňa a hovorí mi. "Nikto mi nechce pomôcť. Dnes mám 60 rokov a nemám peniaze na cestu do Viničného." Pomyslel som si, neverím Ti, máš to pekne nacvičené.

Pýtam sa ho: máte občiansky preukaz?  Stratil sa mi a vybavujem si nový - hovorí. "No jasne, pomyslel som si opäť".

Pýtam sa ho, že či má náhradné doklady, či si hľadá prácu a že čo vie robiť. Tu sa rozhovoril, že prepadol alkoholu. Manželka ho opustila a odišla do Čiech. Vychoval dve deti, ktoré sa dali na drogy a dnes pracujú v Rakúsku. Nemajú už o neho záujem.

Povedal mi: "zachránili ma sestričky Matky Terezy". Pozbierali ma z ulice a dali dokopy. Hovorí, že sa snaží odvtedy toľko nepiť.

Spomína, že robil zvárača, vie murovať, kopať, robiť na poli, ale že nevie nájsť prácu.

Pokračuje, že najviac mu v živote pomohol kňaz Peter Šantavý, ktorý mu zo svojho malého platu pomáhal 13 rokov, ale že teraz mu už nevie pomôcť, lebo pomáha cigánke s tromi malými deťmi.

Veľmi mi pomohol aj kňaz, otec Štefan Herényi, dobrý človek, hovorí.

Potešilo ma a povzbudilo, že títo kňazi mu v skrytosti a štedro roky pomáhali.

Keď som sa ho pýtal na útulky Vincenta de Paul a iné podobné zariadenia, všetko mal pochodené.

Pýtam sa ho, že kde má domov. Uvádza, že má rozpadnutý dom po rodičoch v ktorom bývajú cigáni. Prenajala im ho sestra na ktorú je dom prepísaný, aby im ho nezobrali exekútori. Býva tam občas s nimi bez elektriny a vody, ale býva tam nerád.

Vyťahuje z vrecka zošuverené potvrdenie v euroobale zo sociálnej poisťovne o invalidnom dôchodku na 117 € na meno Štefan .... z Viničného.

Potešilo ma, že som sa mýlil v predpoklade, že ma klame v tom kto je a odkiaľ pochádza.

Robil 5 rokov za pásom vo Volkswagene, teraz je už opäť päť rokov na ulici.

Pomôžete mi, pýta sa ma?

Ak chcete robiť a nebudete piť, môžem sa pokúsiť, hovorím mu.

Vypýtal som si od neho telefónne číslo. Povedal mi, že telefón aj s retiazkami a všetkým čo mal je v záložni.

Povzdychol som si v duchu: ten alkohol je diabol, keď ovládne človeka, pripraví ho o všetko a nakoniec aj o dôstojnosť.

Štefan mi dal kontakt na švagra a opäť sa spýtal - pomôžete mi?

Áno, posnažím sa, odpovedám mu a lúčim sa s ním podaním ruky v ktorej mu nechávam nejaké peniaze.

Po príchode domov som volal Štefanovmu švagrovi, ktorý mi potvrdil, že je jeho hlasná trúba a že Štefan vie robiť, len keď si vypije, tak to s ním nie je dobré...

Štefanov švagor sa ma pýta. "Ste kňaz?" Odpovedám prekvapene, že nie. Opäť som povzbudený, keď mi švagor hovorí, že Štefanovi pomáhajú väčšinou kňazi a veriaci ľudia. 

Uvažujúc nad mottom národného pochodu za život "Radosť zo života" a stretnutím so Štefanom sa zamýšľam, ako by som mohol pomôcť aspoň jednému človeku bez nádeje nájsť nádej a radosť.

Pre Štefana nemám momentálne prácu.

Štefanovi však chcem pomôcť a preto prosím ľudí dobrej vôle, ktorí by chceli a vedeli Štefanovi ponúknuť v oblasti Bratislavy pomocné práce (zváranie, murovanie, kopanie, zber plodín, okopávanie a pod.), aby sa mi ozvali na info@dobrypastier.sk

Možno sa ako bezdomovec žijúci Štefan aj skrze túto určite nie prvú príležitosť naštartuje svojou prácou a zárobkom do života a bude raz môcť povedať.

"Pochod za život ma naštartoval a dal mi radosť zo života."