Môj príbeh

Odvážna manželka, mama 3 detí milujúca život a spravodlivosť.

Mám 42 rokov, vydatá som už takmer 15 rokov a máme s manželom Marekom 3 deti: Viktóriu, Jakuba a Máriu Luciu. Po manželstve a deťoch som túžila od malička. Som konvertitka a pred obrátením som mala niekoľko vzťahov. Vždy som bola veľmi zamilovaná a niekoľkokrát som si aj myslela, že to už bude na svadbu. Našťastie nebolo, môj výber nebol vôbec rozumný, aj vtedy bolo po čase jasné, že tie vzťahy nemali perspektívu, medzi záujmy mojich partnerov patrili najmä posedenia v krčme, alkohol a hudba. Viac som pozerala na vzhľad než na charakter.

Vo svojich 21 rokoch som zažila obrátenie, začala som chodievať do spoločenstva, bola som pokrstená. Už mi chýbalo len jediné, nájsť toho pravého. Samozrejme, myslela som si, že teraz to už pôjde šup-šup. Ale nešlo, hoci to bol jeden z najsilnejších úmyslov na modlitbu. Možnosti, že by som mala ísť do rehole, som sa desila, a len viera, že Pán je milosrdný, mi pomáhala dôverovať, že to snáď nebude moja cesta, aj keď ten princ nechodil tak rýchlo, ako by som chcela.

Po obrátení sa frekvencia mojich zamilovaní a nádejí, že už to bude ten pravý, nezmenšila. Každé jedno zamilovanie mi síce zlomilo srdce, ale nakoniec som bola rada, že to ešte stále nebol ten pravý.

Na druhej strane, každé jedno zamilovanie ma veľa naučilo o sebe a pomohlo mi ešte viac dôverovať Bohu a snažiť sa hľadať Jeho vôľu pre mňa. Mala som po obrátení predsa len dva krátke vzťahy, ktoré skončili nevyhnutným rozchodom, jeden z tých chlapcov bol neveriaci a druhý, veriaci, bol a ostal výborným kamarátom, ale naše chodenie bolo asi len túžbou zbaviť sa osamelosti. Myslím, že to obdobie osamelosti mi pomohlo dozrieť, aj keď som bola veľmi netrpezlivá a hnevala som sa aj na Boha, že to tak dlho trvá. Ale bolo to potrebné, aby som našla samu seba a išla do vzťahu ako rovnocenná partnerka, ktorá vie, čo chce a čo nechce.

Veľmi som sa bála, že ostanem sama, ale stále som dúfala. Nakoniec už aj celá rodina do mňa tlačila, že som stará dievka a mala by som niečo so sebou robiť, keďže som mala už 27 rokov. Vstúpila som si do svedomia a urobila dva významné kroky. Prvým bolo založenie modlitbového spoločenstva v apríli 2004, ktoré sme neskôr nazvali Rafael. Stretávali sme sa pravidelne niekoľkí v Rači a modlievali sa nielen za seba, ale aj za ľudí, ktorých sme poznali a vedeli sme, že tiež túžia po vzťahu. Modlili sme sa za to, aby sme stretli tých pravých, tie pravé, za budúcich svokrovcov, dostatok mlieka pre deti, plodnosť, uzdravenie zranení z rodiny, jednoducho za všetko, čo nás v súvislosti s manželstvom napadlo a čo by mohlo robiť problémy. Ovocie modlitieb (chvály, príhovorné modlitby, ružence, litánie, dali sme aj pôsty...) bolo zjavné, postupne sme zo zoznamu “omodlovaných” škrtali meno za menom, lebo si nachádzali najskôr frajerov, frajerky a viaceré tie vzťahy prerástli do manželstiev.
Druhým krokom bolo dať inzerát. Uverejnila som ho nakoniec v auguste 2004, pár dní po príchode z Medžugorja. Po porade s mojím spovedníkom som išla cestou internetovej zoznamky pre kresťanov, predtým som zvažovala aj zoznamovaciu agentúru. Uvažovala som, ako inzerát napísať, aby som odstrašila a vylúčila vlažne a formálne veriacich a takých, čo nehľadajú vážny vzťah. Preto som v inzeráte uviedla požiadavku „hlboko veriaci so širokým srdcom“. Hľadala som muža, ktorý bude už nie nezrelým chlapcom, ale mužom a bude schopný a ochotný prijať ma takú, aká som, s mojou výškou, váhou i minulosťou. Výšku a váhu som tiež uviedla konkrétne, aby vedel, akú veľkú ženu môže spoznať.

Veľakrát som uvažovala o tom, akého manžela budem mať. Väčšinou to bolo spojené s mužmi, do ktorých som bola aktuálne zamilovaná. Čo sa pre mňa postupne ukázalo ako kľúčové, bola hlboká viera, pracovitosť, inteligencia, rozhľadenosť, zmysel pre humor a záujem o politiku. Tieto črty ma priťahovali.

Keď som sa v tom čase zhovárala s kamoškou o tom, aký by mal môj manžel byť, dospela som v zásade k dvom požiadavkám – musel mať živú, skutočnú vieru a musel mať vzdelanie aspoň takej úrovne ako ja.

Vo viacerých mojich predošlých vzťahoch bol (okrem iných) problém, že chlapec mal nižšie vzdelanie odo mňa. Prejavovalo sa to v celkovom vzťahu, obavách, ale aj v záujmoch a možnostiach komunikácie o rôznych témach. Ja som totiž bola dosť knihomoľ a mala som veľmi široké záujmy. Tiež som chcela, aby bol aspoň taký vysoký ako ja (mám 181 cm). Predstavy štýlu: tmavé vlasy, tmavé oči, som síce mala kdesi v pozadí, ale nakoniec neboli podstatné. Nakoniec, môj muž nemá takmer žiadne vlasy a oči má modré.

Po uverejnení inzerátu som sa bála náročného výberu a mnohých stretnutí, ako som počula skúsenosti od kamošky, ale nakoniec sa mi ozvali iba traja chlapci. Jedného som vylúčila hneď, ako som ho videla na prvom stretnutí, druhého cez e-mail. Ten tretí mi padol do oka už prvým mailom. Podobné hodnoty, záujmy, prehľad. Záujem o verejné dianie, politiku, duchovnú literatúru, turistiku, knihy... Podobne ako ja, pracoval v oblasti mládeže a vzdelávania. Videli sme sa prvý raz na stretnutí viacerých ľudí, lebo Marek organizoval turistickú partiu a ja som tam prišla najskôr inkognito ako adeptka do turistickej partie. Až potom som sa predstavila. Hneď po prvom stretnutí s Marekom som inzerát vymazala, hoci som nemala istotu, že spolu budeme chodiť. Jednoducho som cítila, že to je ono. Malo to potom rýchly spád, niekoľko opekačiek, stretiek, turistika a začali sme spolu chodiť. Mali sme pár momentov, kedy nebolo jasné, či náš vzťah bude pokračovať, ale krízy sme nakoniec spolu prekonali.

S Marekom sme sa vzali po necelom roku chodenia v auguste 2005 a tento rok to bude 12 rokov. Máme spolu tri deti, dvoch teenagerov a predškoláčku, tretie bábätko v poradí odišlo v druhom mesiaci tehotenstva do neba. Spoločná viera nás priviedla do spoločenstva, sme členmi Komunity sv. Jána Krstiteľa v Sklenom. Spoločná viera a hodnoty nám pomohli pobiť sa s viacerými výzvami, sťahovaním, zdravotnými problémami, trápeniami s príbuznými, smrťou mojej maminy. Zažili sme toho spolu veľa a to, že sme vo vzťahu traja spolu s Bohom, nám dodáva silu a nádej, že dáme všetky výzvy, ktoré prídu. Spoločne tiež vedieme deti k osobnému prežívaniu viery. Spoločne sme prijali výzvu doopatrovať moju babičku, ktorú sme mali doma dva a pol roka a zaopatrená sviatosťami zomrela v júli 2017.

To slovo spoločne je dôležité. Manželia by mali držať spolu.

Som veľmi vďačná, že Marek ma podporuje a povzbudzuje v mojich študijných, profesionálnych krokoch a angažovaní sa v politike. Môžem povedať, že je skvelým manželom, parťákom, koučom i starostlivým otcom našich detí. Ak by som mala vymenovať aspoň niektoré dôležité piliere nášho manželstva, sú to určite viera, rovnaké hodnoty, podobné záujmy, zmysel pre humor, spoločná modlitba, malé spoločenstvo, duchovné zázemie v komunite a blízki priatelia. A určite aj veľkorysosť, nedovoľujeme maličkostiam, aby nás vyviedli z miery, tolerujeme si nedostatky, ktorých obaja máme dosť.