Môj príbeh

Modlitba Pána

Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili.  Vy sa budete modliť takto:

Otče náš, ktorý si na nebesiach,
posväť sa tvoje meno,

príď tvoje kráľovstvo,
buď tvoja vôľa,
ako v nebi, tak i na zemi.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes.

A odpusť nám naše viny,
ako i my odpúšťame svojim vinníkom.

A neuveď nás do pokušenia,
ale zbav nás Zlého.

Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. (Mt 5,7-15;  Por: Lk 11,1-4)

 

Ako rozumieme modlitbe Otčenáš?

• Je to zbierka prosieb?
• Ide o stručný súhrn tých najdôležitejších prosieb?
• Je to akási skrátená verzia modlitby, aby sme nehovorili veľa a prípadne sa neopakovali?
• Je zjednodušením našich modlitieb?
• Je prototypom optimálnej modlitby?

Napriek tomu, že ide o takmer najbežnejšiu modlitbu v repertoári mojich a azda aj vašich modlitieb, Otčenášu som rozumel veľmi málo. S výnimkou úvodu - oslovenia: „Otče náš, ktorý si na nebesiach,“ sa mi ostatné formulácie prosieb javili štylisticky dosť nelogické a nedávali mi jasný zmysel. V hlave mi neustále vŕtali otázky, napríklad:

• Ak prosíme Boha Otca, aby sa posvätilo jeho meno, prečo to neformulujeme: „posväť si svoje meno“ namiesto „posväť sa tvoje meno“? A vôbec, nie je vari Jeho meno aj tak najsvätejšie? Azda Ho musíme my k tomu nabádať?
• Prečo, keď prosíme Boha Otca: „príď kráľovstvo tvoje“ nehovoríme: „zošli nám svoje kráľovstvo“? Veď to nie je Boh, ktorého prosíme o Jeho kráľovstvo? Prečo je potom Jeho kráľovstvo v tejto vete viac podmetom ako predmetom? A okrem toho - o čo Ho vlastne v tejto prosbe prosíme? Aby nastolil konečne svoju vládu namiesto moci našich politikov či finančných korporácií? Už neplatí: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi...“?! (Mt 28,18) Keď Ježiš hovorí, že je s nami do skončenia sveta (Mt 28,20), neznamená to tiež prítomnosť Božieho kráľovstva? (Mt 12,28)[1] Máme prosiť Boha, aby nám svoje kráľovstvo zoslal, alebo ho máme hľadať tak, ako to Ježiš chcel? (Mt 6,33[2]; Lk 12,31)
• Podobnú dilemu evokuje aj ďalšia prosba: „Buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“. Je to prosba, aby Boh uplatnil svoju vôľu akú má v nebi, tak aj tu na zemi? Alebo vari - aj v nebi, aj na zemi?! Azda nemá všetku moc na nebi a na zemi? To, čo sa deje, sa mu vari vymyká z rúk? Môže sa azda stať, aby sa Jeho vôľa napokon nepresadila?! Alebo Ho chceme posúriť, keď sa nám zdá, že to kdesi viazne?
• „Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Vari musíme našich pozemských otcov prosiť, aby nám dali to, čo nevyhnutne a k tomu denno-denne potrebujeme?! O čo viac to vie Boh! Napokon Ježiš krátko predtým ako uvádza túto modlitbu hovorí: "veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili." (Mt 6,8) A keď to vie, vari nám to aj nedá? Azda sa už Boh o nás nestará ako o nebeské vtáky či poľné ľalie, ktoré ani nepracujú, nepradú... a predsa ich Boh oblieka? (Mt 6,28-30)
• Nejde vám mráz po chrbte pri prosbe: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“? Myslíme vážne túto prosbu, aby nám Boh odpúšťal len tak, ako my odpúšťame tým, čo nám ubližujú? Stačí nám to? Naozaj odpúšťame svojim vinníkom toľko, koľko chceme, aby nám Boh odpustil? Azda nepotrebujeme, aby nám odpustil oveľa viac? Neodpúšťa nám určite viac pri sv. spovedi? Má sa teda riadiť Otčenášom? Alebo chceme presvedčiť Boha, aby nám odpustil naše viny, lebo aj my ich odpúšťame? ("a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi" (Lk 11,4)) Vari nie je Boh lepší ako my? To, že nám odpúšťa je dielom našich zásluh?
• A napokon to, čo ma na Otčenáši najviac “pohoršovalo“: „A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého.“ Vari nás Boh uvádza do pokušenia?! Necháva nás napospas Zlému?! Náš Láskavý Otec?! Ako to myslel Jakub vo svojom liste (Jak 1,13-14), keď píše: Nech nik v pokušení nehovorí: „Boh ma pokúša.“ Veď Boha nemožno pokúšať na zlé a ani on sám nikoho nepokúša. Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza.

Nuž ani frekventované používanie túto modlitbu tým, čo sa ju modlia, veľmi nepribližuje. Ako teda máme tejto modlitbe rozumieť? Je skutočne potrebné Otčenáš, alebo aspoň jeho “najkritickejšie“ časti preformulovať, ako to tvrdil istý teológ v istom nemenovanom kresťanskom rádiu, pretože mu nielen radoví veriaci nerozumejú?

Nebuďte ako pohania

Ak chceme tejto modlitbe rozumieť, musíme sa zamyslieť nad tým, čo hovorí Ježiš v súvislosti s jej uvedením: Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili. Vy sa budete modliť takto...  (Mt 5,7-9)

Na prvé počutie by sa mohlo zdať, že svojich učeníkov, a teda aj nás, Ježiš učí modlitbe Otčenáš preto, aby sme počas modlitby nehovorili veľa. Avšak zdanie klame. Otčenáš nám Ježiš neponúka ako prototyp skrátenej, resp. zostručnenej modlitby. Myslíte si, že Bohu prekáža, keď by sme ho aj celý deň bez prestania chválili?

Všimnime si, že Ježiš nás konfrontuje s modlitbou pohanov. Nabáda nás, aby sme ich nenapodobňovali. V čom ich nemáme napodobňovať? Aký je podľa Ježiša rozdiel medzi ich modlitbou a tým ako sa máme modliť my?

Základný rozdiel je v tom, že my sa modlíme k Bohu, ktorý je náš najlepší Otec, ale pohania sa modlia k bohom, resp. bohu, ktorý nie je ich otcom. Kým náš Otec vie, čo potrebujeme, prv, ako by sme ho prosili, boha pohanov jeho ctitelia nemôžu inak, ako sa snažiť uprosiť (prevalcovať slovami), pretože nielenže nemá dôvod im dať, čo potrebujú, ale ani to nevie a nemôže...

Ak Ježiš nám hovorí: „Nenapodobňujte ich...“, nemyslí tým, že máme svoje modlitby zostručniť, aby sme neboli mnohovravní ako pohania, ale skôr to, aby sme neboli ako pohania. „Vy sa budete modliť takto:" – Budete sa modliť k Otcovi, ktorý vie, čo potrebujete skôr ako otvoríte ústa. Otcovi, ktorý nám to všetko chce dať, ba už dáva, skôr ako nás napadne modliť sa, pretože je náš Najlepší Otec!

Keď sa dívame na modlitbu Pána, musíme sa na ňu pozerať cez tento základný postoj, a teda cez postoj dieťaťa v prítomnosti svojho najlepšieho Otca, ktorý mu nepochybne dáva, všetko čo potrebuje. Ak budeme Otčenáš vnímať ako zbierku prosieb, vyznie prinajmenšom rozpačito asi tak, ako list 6-ročného chlapčeka svojmu otcovi, mimochodom americkému prezidentovi:

"Ahoj Tatík! Zariaď, aby o tebe všetci vedeli. Buď prezidentom aj pre nás v Texase a tiež aby federálne zákony sa vzťahovali aj na Texas.

Pošli mi už niečo na zjedenie. Prepáč mi, keď nerobím čo chceš, pretože aj ja občas prepáčim svojmu bratovi, keď nepočúva on mňa. A, prosím ťa, nenechávaj už ku mne prichádzať  drogových dílerov, ale radšej ma pred nimi chráň.”

Je to absurdné? Súhlasím.

Zbierka prosieb? Zabudnite!

Ak by mal byť Otčenáš zbierkou prosieb, boli by skutočne na mieste úvahy na jeho preformulovanie. Avšak modlitba Pána nie je o prosbách! Prosiť toho, kto nám dáva to, čo potrebujeme aj bez toho, aby sme ho o to prosili, je prinajmenšom divné[3]. Ak je tak, máme iný problém – sklonu prosiť o to, čo už dostávame podliehame predovšetkým preto, lebo si nevšímame to, čo dostávame! Keď nám Ježiš hovorí: veď váš Otec vie, čo potrebujete, prv, ako by ste ho prosili a vzápätí uvádza text Otčenáša, logicky má to byť prejav, ktorým vyjadríme skôr prijatie toho, čo dostávame, a ktorým sa akoby vrháme do náručia Otca. Potom formulácie: posväť sa Tvoje meno; príď kráľovstvo Tvoje; buď vôľa Tvoja sú úplne v poriadku dávajúc úžasný zmysel.

Ak si uvedomíme, že naším najčastejším prehreškom voči Bohu je nevďak, nevšímavosť a ľahostajnosť, potom na nás doľahne pravá sila tejto modlitby. Možno niečo v tomto zmysle naznačí aj list spomínaného syna amerického prezidenta o 10 rokov neskôr:

“Ahoj Otec! Prepáč, že som si na Teba spomenul až teraz. Konečne uznávam, že si aj mojím prezidentom a že Tvoje zákony sú dobré aj pre mňa.

Ďakujem Ti, že napriek všetkému ma neprestávaš podporovať. Odvolal som žalobu na svojho brata, pretože ja nie som o nič lepší a záleží Ti na ňom úplne rovnako ako na mne.

A čo sa týka tých dílerov, pochopil som prečo ma sústavne otravuje tucet po zuby ozbrojených chlapíkov.

Nuž Otčenáš nie je ani len jednoduchou zbierkou prosieb. Akýmsi vysielaním do Neba, aby nám Boh vyplnil naše prosby. Ak mnoho slov nie je zárukou vypočutia, zrejme ani mnoho prosieb. Dobrého otca nemusíme slovami umoriť preto, aby nám dal to, čo chceme, iba ak chceme niečo, čo nie je pre nás dobré.

Otčenáš je stretnutie s Láskavým Otcom podobne ako v prípade márnotratného syna. Uvedomujúc si, že sme Otca sklamali, ale s dôverou v jeho dobrotu sa k nemu vraciame. A keď napokon vidíme, ako nám rozradostený kráča v ústrety, odovzdane sa vrháme do náručia prijímajúc všetky prejavy jeho lásky. Slnko nemusíme prosiť, aby nás zohrialo. Stačí vyjsť do jeho svetla a nechať sa zohrievať jeho lúčmi.

Otčenáš je aktom prijatia Božej Lásky, vyjadrením dôvery v Jeho otcovské milujúce srdce. Takto je modlitba Pána prejavom aj našej lásky voči Bohu. Je stretnutím dvoch, prepáčte, viac ako dvoch milujúcich osôb. To množné číslo v ňom vôbec nie je samoúčelné.

Dovoľte mi Otčenáš parafrázovať...

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno,

„Áno, nech je sväté tvoje meno. Prijímame to, že si Svätý, Dokonalý, že si pre nás všetkým a najväčším Dobrom.”

Ani katolícky pozdrav: "Pochválený buď Ježiš Kristus" neznamená rozkaz Ježišovi, aby sa stal chválený, ale naše želanie, resp. prijatie tejto skutočnosti. "Nech je pochválený". Nech je tak! Súhlasím! Beriem!…

príď tvoje kráľovstvo,

„Prijímame tvoje kráľovstvo. Chceme byť a sme Tvojimi poddanými.“

buď tvoja vôľa, ako v nebi, tak i na zemi.

„Nech je tak. Prijímame Tvoju vôľa, ktorá je pre nás vždy to najlepšie.”

Boh má síce moc na nebi a na celej zemi, ale je miesto, kde je Božia moc akoby „prikrátka“. (Boh sa toho zriekol v prospech slobody človeka.) Tým miestom je ľudské srdce? Boh ta nemôže, kým mu to ono samo nedovolí.

Za týmto veršom by som dal dvojbodku. Kým prvé verše nás situujú pred tvár nášho Otca vyjadrujúc naše odovzdanie sa do Jeho vôle, to čo nasleduje, Jeho vôľu akoby rozmieňa na drobné:

1. Chlieb náš každodenný daj nám dnes.

„Prijímame tvoju starostlivosť o nás. Prijímame všetko, čo nám každý deň dávaš ako Tvoj dar. A tiež predovšetkým to, že sme úplne závislí na Tebe. Veríme, že Tvojou vôľou je milovať nás a byť milovaný tým, že prijímame tieto prejavy Tvojej lásky.”

2. A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.

„Prijímame Tvoju spravodlivosť. Lebo bez toho, aby sme milovali blížneho, nemôžeme byť Tebou milovaní. Rovnako ako nemôžeme milovať blížneho bez toho, aby sme boli Tebou milovaní.“ (Byť milovaný Bohom znamená predovšetkým prijímať Jeho Lásku)

Ak totiž neodpúšťame blížnemu, tak len preto, lebo sme ešte stále neuverili Božiemu Milosrdenstvu. T.j. do akej miery my vnímame, že sme Otcom milovaní, vrátane odpustenia našich vín, do takej miery sme schopní odpúšťať našim vinníkom. Práve o tom je stať Mt 6,14-15. Boh nie je pomstychtivý. To, že neodpúšťame tým, ktorí nám ublížili, je prirodzeným následkom, že my neprijímame Božiu lásku a teda ani jeho Milosrdenstvo. Totiž ak dôverujeme Božej láske, dokážeme prijať všetko okolo nás ako prejav jeho Lásky - a teda aj to, čo sa nám javí ako zlé. Sme predsa v jeho rukách! A On dokáže všetko (v našich očiach) zlé premeniť na dobré.

3. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého.

Pochopiť tento verš dáva zabrať aj mnohým erudovaným teológom - exegétom. Vedia, že Boh nás neuvádza do pokušenia a súčasne ho o to prosíme. Tento paradox mnohých vedie k pokusom vymyslieť iný text. Je tento text zlým prekladom, alebo ho len nevieme správne interpretovať?

Skúsme zapojiť elementárnu logiku:

• Druhá veta súvetia za odporujúcou spojkou "ale", býva vysvetlením prvej vety. Vo vete: „Nepríď domov neskoro, ale vráť sa do šiestej!“ neprísť domov neskoro znamená vrátiť sa domov do šiestej. Obdobne: "neuveď nás do pokušenia" znamená "zbav nás Zlého", alebo "uviesť nás do pokušenia" znamená "nezbaviť nás Zlého".
• Faktom je, že Zlý existuje, škodí ľuďom a vyslovene bojuje proti Bohu. V tejto súvislosti nás veľmi ľahko pohorší to, že všemohúci Boh ho "toleruje" - trpí ho, a teda, že Láskavý Otec mu dovoľuje škodiť tým, ktorých miluje. Aký je teda Boh?! Nenesie za to zodpovednosť?! Necítime zrazu pokušenie takéhoto Boha odmietnuť?! Vari dnes Boh nepohoršuje a neuvádza do pokušenia mnohých, ktorí nerozumejú prítomnosti zla a utrpenia vo svete? Nuž naozaj nás môže Boh akoby uviesť do pokušenia, ak nás nezbaví Zlého. Je teda "neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého" len akási mobilizácia Boha, aby to konečne dal do poriadku?
• Boh však žiadneho človeka neponechal napospas Zlému. Dáva mu dostatok milostí, aby mu odolal. Ba dokonca za všetky hriechy, ktoré sme spáchali a ešte spáchame už zaplatil. Všetko závisí „už len“ od toho, či človek prijme svoje vykúpenie. Ak prijíma túto Božiu lásku, prijíma Božiu vôľu. Vidieť, že ani v tomto prípade nejde o jednoduchú prosbu (na tomto verši je to azda najviac zreteľné, spomínanú mobilizáciu, ale prijatie vôle Otca: „Otče, prijímame Tvoje milosrdenstvo, ktoré sa najviac prejavuje v našom vykúpení.“

Nuž v Otčenáši ide o prijatie Božej vôle: Jeho starostlivosti, Spravodlivosti[4] a Milosrdenstva. Atribútov, ktoré by mali byť typickými črtami každého otca. Ide o prejav našej lásky k Otcovi, tým, že sa otvoríme pre prijatie Jeho Lásky k nám.

Otčenáš nie je príkladom modlitby, v ktorej sa vyhneme množstvu slov, ale predovšetkým modlitbou, ktorá ostro kontrastuje s modlitbami tých, ktorí sa modlia „ako pohania“. Ich modlitba je mnoho vravy aj keby pozostávala z jedného slova. V úvode spomínané paradoxy a absurdity sú v Otčenáši len zdanlivé, pravda, za predpokladu, že máme postoj prijímania, ktorý aj v prípade lásky k Bohu, vyžaduje postoj otvorenosti pre prejavy Jeho lásky a ich prijímanie. To je zmysel modlitby Pána ako aj najdôležitejší rozpoznávací znak, ktorým sa odlišuje skutočne veriaci kresťan od pohana.

 

[1] „Ale ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo.“

[2] „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“

[3] Prosba má celkom určite v modlitbe svoje opodstatnenie, ale nie je to práve prípad Otčenáša.

[4] Prijatie Božej spravodlivosti sa azda nedá ani výstižnejšie vyjadriť ako tým, že dávať Bohu to, čo Mu patrí, tkvie predovšetkým v láske blížnym, ktorá nekončí ani v prípade našich nepriateľov. Veď všetci sme deťmi Otca, ktorý všetkých miluje rovnako. Nemohli by sme úprimne volať Boha našim Otcom, ak by sme sa k ostatným nesprávali ako k bratom. Možno preto tá prvá osoba množného čísla. Sme zodpovední jeden za druhého. Za to, aby všetci okolo nás volali Boha Otcom a to nepôjde bez toho, aby sme im odpúšťali, ak sa voči nám previnia. Ak im nedáme pocítiť, že sú naši bratia, ako môžeme očakávať, že budú chcieť patriť do rodiny nášho Otca? (Viď podobenstvo o márnotratnom synovi.) Môžu rozvadení súrodenci bývať pod jednou strechou, bez toho, aby nezarmucovali Otca? A pritom sa tváriť ako vrúcne Ho milujú?!