Môj príbeh

Pripravuje v Prešove snúbencov na sviatosť manželstva. Túži, aby čím viacerí spoznali tajomnú Božiu lásku a milosrdenstvo.

Vždy keď počúvam exegézu alebo kázeň na tému milosrdného Samaritána, zavše sa pristihnem pri tom, ako netrpezlivo čakám na to, či a ako si dotyčný exegéta poradí s istou pasážou z tejto state evanjelia. A je to naozaj priam ošemetný moment príbehu! Kazatelia sa zvyčajne interpretácie tohto miesta úplne vyhnú alebo ňou efektne prekĺznu bez toho, aby ju uspokojivo vysvetlili.

Tu vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“ Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“ – Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz, a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: »Staraj sa oň, a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.« Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk 10,25-37)

O čo ide? Znalec zákona sa pýta Ježiša, kto je blížny a teda adresát našej lásky podľa znenia hlavného prikázania lásky k blížnemu. Ježiš mu odpovedá podobenstvom známom ako „Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi“. Z neho mal znalec zákona pochopiť, že blížnym je Samaritán, teda ten, kto sa postaral o ozbíjaného, doráňaného a polomŕtveho človeka, ktorý padol do rúk zbojníkom. Alebo, žeby nie? Nemôžem sa, totiž, zbaviť dojmu, že nepočúvam inú odpoveď ako tú, že blížnym je iba ten doráňaný a takmer mŕtvy chudák. O tom svedčí aj komentár, ktorý nájdete v Písme pod textom: »Na otázku: „Kto je môj blížny?“ Ježiš odpovedá podobenstvom, ktoré vedie k otázke: „Komu si ty blížny?“« V podobnom duchu znela aj nedávna homília istého kazateľa, ktorý odvolávajúc sa na exegézu istej teologickej autority vysvetlil toto miesto asi tak, že ide o prechod od blížneho, ktorým je Samaritán k blížnemu, ktorý potrebuje náš súcit. Akoby blížny typu Samaritána bol prežitok, alebo skôr barlička, ktorou si Ježiš pomohol, aby nám napokon vysvetlil, že našimi blížnymi sú ľudia, ktorí by v nás mali vzbudzovať súcit. 

Za všetko akoby môžu Ježišove slová: „Choď a rob aj ty podobne!“, ktoré vyriekol bezprostredne po tom, čo znalec zákona ukázal na Samaritána ako na blížneho. Táto výzva milovať blížneho ako seba samého podľa vzoru Samaritána situáciu mnohým komplikuje. Ak objektom našej lásky má byť blížny a takýmto objektom súcitného konania Samaritána bol doráňaný človek, tak potom už niet pochýb. Blížnym je ten, kto potrebuje našu pomoc, ten, kto je v núdzi. Podstatou milosrdného skutku je súcitom motivované konanie voči núdznemu.

Ale naozaj sa znalec zákona zmýlil, keď označil za blížneho práve Samaritána? Je spomínaná Ježišova výzva iba korekciou jeho odpovede či spomínanou barličkou? V skutočnosti, však, nás nič neoprávňuje myslieť si to. Prv ako znalec zákona odpovie na Ježišovu kontrolnú otázku, Ježiš mu jeho výber možných odpovedí obmedzí na tri - kňaz, levita a Samaritán. Ježiš nebol zákerný, aby správnu odpoveď do výberu nedal a zatajil polomŕtveho človeka. Navyše sa Ježiš pýta na blížneho práve tomu, čo padol do rúk zbojníkov. Nuž, nemôžem si pomôcť, súčasná exegéza síce berie na vedomie, že Samaritán vyhral konkurz na blížneho, ale akosi ho ako blížneho neberie celkom vážne. Túto rolu presúva, takmer výlučne, na obeť lúpeže, ktorá sa konkurzu na blížneho ani nezúčastnila. Azda by bolo zaujímavé pátrať po tom, prečo mnohí kazatelia a exegéti sa akosi veľmi rýchlo vysporiadajú s odpoveďou na kľúčovú otázku: „Kto je môj blížny - adresát mojej lásky?“ a otázkou, aj keď logickou: „Komu si ty blížny?“, sa nechajú vmanipulovať do situácie, kedy už nie Samaritán, ale výlučne zranený človek je adresátom lásky k blížnemu.

Nuž, Samaritán ako môj blížny, nie je nesprávnou odpoveďou! Znalec zákona z množiny blížnych správne vylúčil kňaza i levitu. Keďže nie som z tých, čo siahajú po iných "lepších" prekladoch, či nápadoch ako správne preformulovať problematické časti, beriem túto otázku i odpoveď vážne. Ježiš uvedeným podobenstvom nám dôrazne dáva najavo, že náš blížny je ten, čo nám preukazuje milosrdenstvo. Áno, čítame správne! Našim blížnym je predovšetkým človek, ktorý nás miluje! A je to zvyčajne ten človek, ktorého prejavy lásky si ani neuvedomujeme! Ak pre nás, podobne ako pre znalca zákona, je stále aktuálna otázka – kto je môj blížny, potom to sme my v pozícii toho, kto nevníma, pretože sme azda doráňaní a polomŕtvi.

Iste, ďalšie Ježišove slová o tom, že si máme brať príklad od Samaritána ako uplatňovať prikázanie lásky k blížnemu, nám ukazujú, že našim blížnym je aj človek, ktorý by v nás mal vzbudzovať súcit. Ježišovi adresovaná otázka je v podstate otázkou na to, koho máme milovať. No odpoveď, ktorú nám Ježiš dáva, označuje nielen človeka, o ktorého sa postaral Samaritán, ale aj samotného Samaritána. My však práve blížnych typu Samaritána opomíname len preto, lebo to nezodpovedá našej konvenčnej predstave o tom, čo je milosrdenstvo. Osobne som doposiaľ nepočul nikoho, kto by nielen v súvislosti s uvedenou staťou evanjelia, nabádal k milosrdenstvu voči tým, ktorí nás milujú.

Ak naozaj Ježiš uvedeným podobenstvom odpovedá na otázku odborníka na zákon na to, kto je náš blížny, potom nemôžeme klásť na druhé miesto, ba úplne opomenúť, skupinu blížnych, ktorí nás milujú. Skupinu ľudí, ktorá akosi absentuje v kruhu adresátov nášho milosrdenstva. Navyše je to tá skupina, ktorej prejavy lásky máme sklon nevidieť práve tak, ako ich nevidel ani ten, kto padol do rúk zbojníkov, pretože bol v bezvedomí. Je tu však jeden rozdiel. Kým polomŕtvy človek nekládol žiadny odpor voči konaniu svojho záchrancu, my často konáme naopak. Lásku našich blížnych máme sklon dokonca odmietať, ba považovať ju za pravý opak!

Ak si dosadíme do rovnice prikázania lásky správny výsledok do premennej „blížny“, potom milovať blížneho ako seba samého znamená nielen pomáhať núdznym napríklad konaním skutkov telesného a duchovného milosrdenstva, ale predovšetkým prijímať lásku tých, ktorí nás milujú. To nie je maličkosť. Som presvedčený, že opomenutie tejto skutočnosti je ťažiskom problémov v našich medziľudských vzťahoch. To je to, čo likviduje nielen naše manželstvá a rodiny, spôsobuje zmätok v pojme „láska“, ale je aj za šírením ideológie genderizmu ako aj za čoraz intenzívnejšími pokusmi liberalizovať učenie Cirkvi.

Levita a kňaz sú ako blížni diskvalifikovaní, pretože nielenže nemilovali postihnutého, ale de facto mu takto spôsobovali ďalšie zranenia, resp. svojou neochotou pomôcť predlžovali jeho utrpenie. Nekonáme tak aj my, keď neprijímame, ba odmietame prejavy lásky tých, ktorí nás milujú? Počuli ste niekedy o tom, že najviac nás dokáže zraniť ten, koho milujeme? Apropo, nezdá sa vám, že ak budeme prijímať prejavy lásky tých, čo sú voči nám ako ten Samaritán, nevdojak sa ocitneme na jeho strane? Ak budem považovať za blížnych, a teda za objekt mojich skutkov milosrdenstva aj ľudí typu milosrdného Samaritána, budem vskutku robiť podobne ako Samaritán z nášho podobenstva.