Môj príbeh

Pripravuje v Prešove snúbencov na sviatosť manželstva. Túži, aby čím viacerí spoznali tajomnú Božiu lásku a milosrdenstvo.

Keby som sa našinca opýtal, čo si predstavuje pod pojmom byť milosrdný, pravdepodobne by odznelo niečo, čo by sme mohli zhrnúť do slov: „odpustenie a almužna“. A má to svoje logické dôvody. V novembri minulého roku skončil Svätý rok milosrdenstva (SRM) (8.12.2015 - 20.11.2016). Počas tohto roka v presbytériu nielen nášho kostola visel plagát s logom „Milosrdní ako Otec“ a zoznamy skutkov telesného a duchovného milosrdenstva. Veriaci mali v našom meste k dispozícii dve brány milosrdenstva, prejdením ktorých, po splnení istých podmienok, mohli získať jubilejné odpustky.

Nuž konfrontovaní s odpúšťajúcim Milosrdným Bohom a výzvou byť ako On s návodom zhrnutým do zoznamu skutkov telesného a duchovného milosrdenstva, je len prirodzené, že pojem milosrdenstvo sa pre nás stal synonymom súcitu, odpustenia, dobročinných skutkov... Čo je na tom zlé? Samozrejme, že nič. ALE je to všetko? Naozaj všetko? Neopomenuli sme azda nejakú časť mozaiky, bez ktorej hrozí, že výsledný obraz o tom, čo je milosrdenstvo bude značne deformovaný? O tom, že tomu môže tak byť, ma presviedča nielen nasledujúca stať z evanjelia:

Keď bol (Ježi&scaron v Betánii v dome Šimona Malomocného a sedel pri stole, prišla žena s alabastrovou nádobou pravého vzácneho nardového oleja. Nádobu rozbila a olej mu vyliala na hlavu[1]. Niektorí sa hnevali a hovorili si: „Načo takto mrhať voňavý olej?! Veď sa mohol tento olej predať za viac ako tristo denárov a tie rozdať chudobným.“ [2] A osopovali sa na ňu.

Ale Ježiš povedal: „Nechajte ju! Prečo ju trápite? Urobila mi dobrý skutok. Veď chudobných máte vždy medzi sebou, a keď budete chcieť, môžete im robiť dobre. Ale mňa nemáte vždy. Urobila, čo mohla. Vopred pomazala moje telo na pohreb. Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na svete sa bude ohlasovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“ (Mk 14,3-9)

Prísediaci (podľa Matúša – učeníci, podľa Jána – Judáš Iškariotský volajú po milosrdenstve: „Musíme myslieť na chudobných!“ a osopia sa na ženu, ktorá na chudákov nemyslí a svoj majetok míňa tak nekresťansky! Vyleje ho jednoducho Ježišovi na hlavu, resp. na nohy! „Buď milosrdná k tým, ktorí to viacej potrebujú!“, zaznieva obzvlášť aktuálne v tomto čase.

Ježiš však nesúhlasí. Dokonca hodnotí ich postoje ako násilné: „Netrápte ju! Dajte jej pokoj! Voláte po milosrdenstve, a vaše milosrdenstvo voči vašej sestre je kde?!“ Mohlo by sa nám zdať, že inými slovami hovorí: „Buďte milosrdní a odpustite jej!“ Sme však na omyle. Ježiš volá po milosrdenstve voči nej, ktoré však nespočíva v odpustení – v odpustení jej „priestupku“, pretože to priestupok vôbec nebol!

Ježiš sa necíti trápne, keď sa na Neho míňa tak veľa. Naopak, oceňuje a uprednostňuje to aj pred chudobnými. Jeho slová majú sklon znieť v našich ušiach až necitlivo: „Mňa nemáte vždy. Chudobní počkajú!“ Jednoznačne dáva najavo, že skutok tejto ženy je nasledovaniahodný a povyšuje ju nad všetkých prizerajúcich sa filantropov. Zdá sa, že sa žena zachovala tak, ako On chce. Veď mu urobila dobrý skutok.

Ježišova poznámka o pohrebnom pomazaní by mohla vyjadrovať aj to, že olej na hlave či nohách, nie je práve Jeho aktuálna potreba, ale o to vôbec nejde. Ak zoberieme do úvahy, že pomazanie bolo u Židov hodnotené ako väčší skutok milosrdenstva v porovnaní s almužnou, potom týmto Ježiš už nikoho nenecháva na pochybách, že žena prejavila niečo, čo ju vyvyšuje nad iných. Odteraz sa už nikdy neopomenie jej skutok. V každom prípade od tých čias si nemôžeme nevšímať jej počin, keď hovoríme o milosrdenstve, pretože mal veľký význam, väčší ako si ešte aj dnes vieme predstaviť. V čom je jeho veľkosť? Nie je práve v tom, že ona prejavila milosrdenstvo tak, ako to chce Ježiš?! Vieme my vôbec, ako to Ježiš chce?!

Z uvedeného príbehu je zjavné, že milosrdenstvo, ktoré chce Ježiš nie je len o skutkoch smerovaných voči chudobným. Ani sa neprejavuje okrem charity potom už len výlučne odpúšťaním.

Akéže to milosrdenstvo Ježiš očakáva od svojich učeníkov voči žene, ak to nemá byť, ani odpustenie, ani almužna? V čom môže spočívať milosrdenstvo k našim bratom a sestrám, ktorí zjavne nepatria do kategórie našich dlžníkov či chudobných? Vyzerá to tak, že dotyčná žena zastupuje skupinu ľudí, ktorí sú akoby vyňatí z našich predstáv o milosrdnej láske. A je to nemalá skupina ľudí. Čím sa tento dav ľudí vyznačuje?

Žena prejavuje lásku spôsobom, ktorému okolie nielenže nerozumie, ale vzbudzuje priam pohoršenie. A to len preto, lebo nezodpovedá predstave jej okolia o tom, ako má milosrdný skutok vyzerať. To, čo Ježiš očakáva, určite nemá nič spoločné s pohoršovaním sa nad jej bláznivým počinom. Práve naopak. Chce, aby sme jej skutok obdivovali, no nie ako kaskadérsky kúsok, ale ako parádny prejav jej lásky. Byť milosrdný znamená vidieť v skutkoch blížnych voči nám prejavy lásky aj keď im nerozumieme, ba sú v príkrom rozpore s tým, čo nám velia naše očakávania. 

No nie je to jediné, čo Ježiš v dome Šimona Malomocného očakáva od svojich učeníkov. To, čo chce je, aby sme sa z milosrdného skutku ženy poučili. Spomeňme si na podobnú situáciu, keď Ježiš vyčíta farizejovi Šimonovi „Vidíš túto ženu? Vošiel som do tvojho domu a nedal si mi vodu na nohy. Ale ona slzami zmáčala moje nohy a svojimi vlasmi ich poutierala. Nepobozkal si ma. Ale ona odvtedy, ako som vošiel, neprestala mi nohy bozkávať. Hlavu si mi olejom nepomazal. Ona mi voňavým olejom nohy natrela.“ Žena prejavuje to, čo by mal urobiť jeho hostiteľ. (Lk 7,36-50) Možno si to neuvedomujeme, ale aj Boh očakáva, aby sme boli voči nemu milosrdní! Iste, nemáme Mu čo odpúšťať a ani naše almužny nepotrebuje. To, čo odlišuje milujúcu ženu od štedrého hostiteľa je to, že kým žena si vypočula slová odpustenia hriechov, Šimon nie. A odpúšťanie hriechov nie je niečo, čím by Ježiš hodlal šetriť. Kým žena vierou uznala Ježiša ako Božieho Syna, zo Šimonovho postoja voči Ježišovi badať deficit prijatia Ježiša ako gesto Lásky Otca. Je zrejmé, že aj Ježiš čelí rovnakej situácii ako žena z nášho príbehu. Aj Jeho Láska je nepochopená a preto aj prehliadaná.

Milosrdní ako Otec?

V súlade s mottom SRM máme sklon vnímať milosrdnú Lásku Otca len cez skutky rozmenené v zoznamoch telesných a duchovných skutkov milosrdenstva. Napríklad telesné skutky milosrdenstva sa týkajú takmer výlučne tých, čo sú núdzni, pravda, s výnimkou mŕtvych, ktorých máme pochovávať. Ide o hladných, smädných, nahých, pocestných, väznených, chorých. Naše skutky duchovného milosrdenstva sú adresované predovšetkým[3] duchovne, resp. duševne strádajúcim: hriešnikom, nevedomým, pochybujúcim, zarmúteným a tým, čo nám ubližujú (tak, že budeme znášať krivdy, ktoré nám spôsobili a tiež im odpúšťať). Milosrdenstvo sa podľa toho prejavuje výlučne v ochote pomáhať núdznym (teda v almužnách), v pochopení pre ľudskú biedu, slabosť a zlyhania. Predpokladá byť súcitný a tolerantný, neposudzovať, nehodnotiť, nekritizovať, ale prijať druhých takých akí sú. Inými slovami - prijať ich hoci sú zlí, nepríjemní, pretože aj ja som taký istý.

A tak nevdojak nadobúdame dojem, že Boh Otec svoje Milosrdenstvo neprejavuje inak ako odpúšťaním a zľutovaním. Samozrejme, je to nad naše sily pochopiť ako veľmi nás takto Boh miluje. No mohol nám to SRM viac priblížiť, keď momentom jeho zavŕšenia sa sväté brány zatvorili a kompetencie spovedníkov sa vrátili do normálu? Možno zabrániť, aby si jeden nemyslel, že to bola len akcia na prilákanie hriešnikov?

Jeden z najväčších obrazov milosrdného Otca nám predstavuje podobenstvo o márnotratnom synovi. Naozaj sa milosrdenstvo tohto otca prejavuje len v odpustení prešľapu jeho márnotratného syna, len v tejto jedinej chvíli jeho kajúcneho návratu? A aký bol po celý zvyšný čas? Kde je príbeh jeho staršieho syna?  „Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje.“  (Lk 15,31)

Je azda neodpúšťanie najväčším problémom našich vzťahov?! A nie je to predovšetkým to, čo otcovi chýbalo na jeho staršom synovi? Ak otec v našom podobenstve zastupuje nášho nebeského Otca, nechýba aj Bohu to isté?

Chýbajúce „milosrdenstvo“ voči Bohu

Môžeme vôbec hovoriť o milosrdenstve a pritom vynechať Kult Božieho Milosrdenstva (KBM)? Nie je vari stredobodom tohto kultu to, čo si Ježiš praje v súvislosti s milosrdenstvom? Zaujíma nás prečo Ježiš v našej stati tak vysoko vyzdvihol čin ženy? Vieme o čo v KBM ide? Čítali sme denníček sv. Faustíny? A je vôbec potrebné, aby sme o tom niečo vedeli?

Svätá Faustína vo svojom denníčku píše, že jej poslaním v diele Božieho Milosrdenstva (BM) bolo poodhaliť závoj neba, aby nás presvedčila o Božej Dobrote a aby sme viac nezraňovali Ježiša nedôverou (281, 386, 483, 598, 930), nepochybovali o BM; Boh chce, aby sme všetci vedeli, že je nekonečne milosrdný a poznali Ho ako Kráľa milosrdenstva (378, 438, 1665). Sv. Faustína mala hovoriť o nepochopiteľnom a nepreniknuteľnom BM, o Jeho Láske (635, 699, 835, 848, 965, 1074, 1142, 1160, 1190, 1325, 1396, 1567, 1666), aby sme sa nebáli priblížiť k Ježišovi (1396, 1693) s cieľom povzbudzovať iných k dôvere v nekonečné BM (294, 1059, 1325, 1452). Aby sme ho oslavovali a uctievali (305, 742, 998, 1059, 1572, 1708).

Všimli sme si, že aj Ježiš očakáva našu osobnú lásku k Nemu? Alebo pre našu predstavu o nezištnosti Jeho lásky máme sklon túto potrebu opomínať a sústrediť sa na to, že Bohu postačí, ak sa budeme snažiť odpúšťať blížnym a dávať almužny. Veď Ježiš je v každom z nich a láska voči ním je prejavom lásky voči Nemu! Iste, ale nezamieňame si príčinu s následkom? Nezabúdame na hlavné prikázanie lásky? „Nadovšetko“ nezahŕňa aj blížnych, vrátane chudobných? Je automaticky láska k blížnym aj láskou k Bohu? Ak by tak bolo, prečo sa Ježiš nepridal na stranu rozhorčených a nenapomenul ženu: „Ak si mi chcela urobiť dobre, mala si speňažiť vzácny olej a rozdať zisk chudobným.“? A môžeme byť stopercentne presvedčení, že to, čo nazývame láskou k blížnym je naozaj skutočnou láskou?

Je láska jednosmerný proces? Ježiš miluje nás a my sa máme takto usilovať milovať iných? V tomto chápaní akosi vymizla odpoveď lásky. Tak ako sa veľmi nehovorí o tom, že aj my sme Ježišovi v láske „partnermi“, akoby nepotreboval našu lásku, veď je Boh, tak aj my sme nabádaní neočakávať žiadnu lásku od tých, ktorým sa chystáme nezištne prejavovať tú svoju. Posolstvo KBM je však o niečom inom. Nejde len o záslužné kopírovanie Ježišovej lásky, resp. toho, čo si myslíme, že je Jeho láska k nám, ale predovšetkým ide o adekvátnu odpoveď Ježišovi na jeho lásku. Ježiš očakáva naše „milosrdenstvo“ voči nemu, ktoré sotva spočíva v odpúšťaní Jeho hriechov voči nám! Myslím si, že bude pre nás nesmierne užitočné ba životne dôležité, zamyslieť sa nad tým, čo ešte môže znamenať milosrdenstvo okrem odpúšťania a dávania almužien...

Ak to nepochopíme, budeme sa utvrdzovať v konaní nášho „konvenčného milosrdenstva“ voči iným, pričom to azda povedie k väčšiemu počtu stravných lístkov v schránkach, k štedrejším darčekom pre opustené deti, k vyprovokovaniu ďalších miliónov migrantov do našich krajín, ale v zásade sa nezníži počet chudobných, ba skôr naopak. Okrem toho naše milosrdenstvo povedie k zániku povedomia o tom, čo je normálna rodina, čoraz väčší počet detí príde o svojich rodičov a bude sa musieť zmieriť z rôznymi bizardnými formami rodiny. Nakoniec to povedie k postaveniu Cirkvi mimo zákon a násiliu, ktoré nebude príliš odlišné od toho, ktoré svetu ukázali totality 20-tého storočia. Totiž vyberajúc si zo skutkov milosrdenstva len tie, nazvime ich „charitné“, zamieňame si ho so súcitom a toleranciou. Spravodlivosť sa zdá byť natoľko neľudská, že ju vytesňujeme nielen z ľudskej spoločnosti, veď zákony nič neriešia, ale vytesňujeme ju aj z prirodzenosti Boha! Veď predsa teraz je čas Jeho milosrdenstva! Nie sme schopní pripustiť, že by mohol byť súčasne aj Spravodlivý, keď je Milosrdný. Nie je vari správny otec súčasne aj spravodlivý?!

Nejde mi o to, aby sme v súvislosti s témou milosrdenstva nerozprávali o odpúšťaní a almužnách, ale aby sme neopomenuli ten aspekt milosrdenstva, ktorý chýba najviac. Aj našim vzťahom. Práve jeho ignorovanie stojí za zraneniami, ktoré vedú k chudobe a úbohosti nás všetkých. Bez jeho pochopenia stojí naša schopnosť byť milosrdný na piesku. Prečo si myslíme, že najviac zranil otca syn, ktorý mu prehajdákal majetok? Nebola to náhodou nevďačnosť jeho staršieho brata? Nezodpovedá to práve tomu, o čom píše sv. Faustína, že chýba Ježišovi?

[1] Mária vzala libru pravého vzácneho nardového oleja, pomazala ním Ježišove nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi; (Jn 12,3)

[2] Keď to videli učeníci, hnevali sa a hovorili: „Načo takéto mrhanie? Veď sa to mohlo draho predať a rozdať chudobným.“ (Mt 26,8-9)

[3] Jeden zo skutkov duchovného milosrdenstva sa týka všetkých ľudí: Za živých a mŕtvych sa modliť.