Môj príbeh

Narodil sa v roku 1978 v Žiline. Vyštudoval Fakultu manažmentu UK v Bratislave (špecializácia finančný manažment). Je spoluzakladateľom Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz INESS. Zameriava sa na hospodársku politiku, verejné financie, sociálny systém.
Je autorom knihy Zlé peniaze (www.zlepeniaze.sk)

Na základe rozhovorov s ľuďmi a sledovania názorov mienkotvorných ľudí na Slovensku, ale aj vo svete som dospel k presvedčeniu, že väčšina inak inteligentných a dobrých ľudí vo svete, nemá čas a niekedy ani záujem naozaj porozumieť spoločensko-ekonomickým znameniam turbulentných čias, ktoré prichádzajú a vopred sa na ne pripraviť. Napr. ešte stále veľa ľudí je presvedčených, že svetové meny sú kryté zlatom. Aká je Vaša skúsenosť s porozumením ľudí tomu, ako funguje svet financií a aký je jeho vplyv na politiku a svet?

JK: Napriek tomu, že sa ich to priamo týka, väčšina ľudí nevie ako fungujú dnešné peniaze a finančný systém. Ide o komplexnú, abstraktnú tému, preto sa tomu nemožno čudovať. Rovnako nerozumejú ani tomu, ako funguje výrobný proces auta a napriek tomu na nich vedia dostatočne dobre jazdiť. Na rozdiel od automobilového priemyslu ale vo finančnom sektore a produkcii peňazí nefunguje konkurencia a kapitalizmus, ktoré by automaticky chránili záujmy spotrebiteľov. Štátny peňažný monopol je neustále zneužívaný rôznymi skupinami, či už ide o politickú triedu alebo finančníkov, čo systém destabilizuje a ohrozuje majetok bežných ľudí. Vzhľadom na absenciu čistiacich kapitalistických síl a slobody voľby či už v produkcii peňazí alebo finančnom sektore preto ľuďom odporúčam intelektuálne investovať do základov fungovania systému, aby v budúcnosti predišli nepríjemným prekvapeniam.

Pod stromčekom som si našiel Vašu knihu Zlé peniaze (www.zlepeniaze.sk). Je vynikajúca. Oslovil ma hravý a nenútený spôsob vysvetľovania fungovania svetového peňažného systému použitím vhodných a často veľmi vtipných príkladov. Páči sa mi, že napriek brilantným argumentom, ktoré robia z mnohých centrálnych bankárov a politikov klamárov, nevnucujete ľuďom svoj pohľad, ale podnecujete ich, aby spochybňovali aj Váš názor a sami rozmýšľali. Čo Vás motivovalo k napísaniu knihy?

JK: Ďakujem. Knihu som napísal práve pre ľudí, ktorí by chceli vedieť o fungovaní dnešných peňazí viac a nie sú vyštudovaní ekonómovia. Posledná kríza je výbornou ilustráciou takmer všetkých nedostatkov dnešného finančného systému. Bola by škoda množstvo krízových príbehov nepoužiť vo výuke ľudí, ktorých zaujíma, prečo čelní politickí predstavitelia panikárili a hovorili, že bankám musíme dať toľko peňazí koľko si vypýtajú, inak prídeme o naše peniaze v bankách. Navyše som mal pocit, že praktické rady obsiahnuté v knihe sa môžu ľuďom v prichádzajúcej kríze zísť.

Myslím si, že v knihe uvedené príklady a citáty, môžu byť pre niektorých ľudí šokujúce, nakoľko preukazujú korupciu politikov a bankárov v celosvetovom rozsahu, ako aj ich úplnú profesionálnu a morálnu nekompetentnosť na ktorú sa inak bežní ľudia sveta spoliehajú. Títo politici a bankári sľubovali po poslednej veľkej finančnej kríze v roku 2008, že prijmú reštrukturalizačné a fiškálne opatrenia, keďže kľúčový problém finančného systému sveta je v obrovskom zadlžení. Opak sa stal skutočnosťou. Od roku 2008 napr. USA, ako svetová veľmoc č.1 zdvojnásobila svoj štátny dlh na 19 biliónov dolárov. Štátny dlh prekročil 102% ročného HDP USA. Prečo je veľká zadlženosť vyspelých krajín hrozbou pre celosvetový finančný systéma prečo sa o tejto hrozbe tak málo hovorí?

JK: Je úsmevné, že tí istí ľudia, čo poslednú krízu nazývali dlhovou dnes hovoria, že kríza je za nami, napriek tomu, že dlhy vyspelých krajín od jej začiatku výrazne narástli. O tomto probléme sa dnes nehovorí preto, že máme nízke úroky. Tie vybavili štátne centrálne banky záplavou nových zlých peňazí, ktoré mumifikujú existujúce problémy. Vďaka nim nemusia štáty šetriť a banky bankrotovať.

Kde je príčina vzniku súčasných dlhov krajín? Čo nás doviedlo do tohto dlhového matrixu a ako sa z neho von?

JK: Dnešný finančný systém zarába najmä produkciou nových finančných úspor. Poučka, že banky sú hlavne ich sprostredkovateľom už dávno neplatí. Nové peniaze ale banky vedia tvoriť iba poskytnutím úveru, čiže expanziou dlhu. Preto tento neustále rastie. Tento trend by sa zastavil iba v prípade, že by sme zrušili štátnu sociálnu poisťovňu bankárov v podobe centrálnej banky. Táto štátna záchranná sieť pre bankárov totiž umelo naťahuje prežívanie inak neudržateľných finančných schém, ktoré by sa pri trhových úrokoch okamžite zrútili. Jednou z takýchto schém je však aj štátny dlh. Politici si preto sami spod zadku stoličku neodkopnú.

Súčasný dlhový matrix systém umožnil roztvoriť nožnice majetkovej nerovnosti tak, že 1% populácie sveta vlastní 50% majetku sveta, 7% vlastní 90% majetku sveta . Amerike a Európe pritom vládnu socialisti, ktorí budia zdanie starostlivosti o bežných a chudobných ľudí. Ako vysvetľujete, že to, kde sa ako finančno spoločenský systém nachádzame nie je zlyhaním kapitalizmu a slobodného trhu, ale práve manipuláciou a centralistickými zásahmi deformovaním slobodného trhu?

JK: Záchrana finančných inštitúcii počas finančnej krízy nemá s kapitalizmom nič spoločné. Naopak, ide o určitú formu socializmu, pomýleného Jánošíka ktorý berie chudobným aby dával bohatým. Ľudia, ktorí mali zaplatiť za nezodpovedné správanie a nafukovanie bublín pred krízou po krízovej záchrane ešte viac zbohatli. Investičná banka Goldman Sachs, ktorá krízu prežila iba preto, že jej americký štát dal počas krízy peniaze daňových poplatníkov, mala rok po kríze vďaka programom najvyšší zisk v svojej histórii. Z neho vyplatené priemerné ročného odmeny na jedného zamestnanca vrátane upratovačiek dosiahli 400 tisíc dolárov. Takáto majetková nezodpovednosť nemá so slobodným trhom nič spoločné. Ide o zneužívanie štátnej moci a štátom garantovaných privilégií.

História nepozná taký zlý štart, ako sa udial v novom roku americkej, európskej a čínskej akciovej burze, ktoré v priebehu niekoľkých týždňov spadli o desiatky percent a investori zaznamenali obrovské straty. Navyše sme svedkami prepadu cien ropy, ceny dosahujú 12 ročné minimá. Profesor Peter Schiff a ekonomický expert Mike Malloney tvrdia, že vstupujeme do veľkej deflačnej recesie, čo je dôsledkom privysokých dlhov a expanzívnych monetárnych politík centrálnych bánk FEDu, ECB a BOJ. Mýlia sa, alebo naozaj stojíme na prahu veľkej hospodárskej krízy?

JK: Vzhľadom na rastúci dlh a manipulácie v monetárnej politike predpokladám, že sa ekonomika neočistila zo všetkých chýb, ktoré viedli ku kríze. Preto sme ešte dekádu po kríze svedkami biedneho ekonomického rastu vo vyspelom svete a vysokej nezamestnanosti v Európe. Centrálne banky manipuláciou najdôležitejšej ceny v ekonomike v podobe úroku znemožňujú správne oceňovanie aktív v ekonomike a bránia racionálnej podnikateľskej kalkulácií. Finančné aktíva ako akcie a dlhopisy profitovali zo záplavy nových peňazí z centrálnej banky. Preto možno očakávať, že deň zúčtovania nás ešte čaká. Či čistenie trhu už začalo začiatkom tohto roku uvidíme v nasledujúcom roku.

Vo svojej knihe uvádzate, že dlhovú krízu budú vlády pravdepodobne riešiť vyššou cieľovanou infláciou, z ktorej môžu plynúť nečakané inflačné šoky v ekonomike. Súhlasím s týmto názorom. Nevieme s istotou predpokladať, kedy k tomu dôjde. Sme podľa Vás a podľa toho čoho sme vo svete ekonomiky svedkami (likvidné problémy Deutsche Bank, Credit Suisse), už blízko k tejto historickej udalosti? Zatiaľ sa totiž zdá, že centrálni bankári sa v eurozóne obávajú skôr deflačnej špirály.

JK: V aktívach sme už pomerne rýchlu cenovú infláciu posledné roky mali. Zrýchlenú cenovú infláciu v spotrebných statkoch očakávam vtedy, keď ľudia prestanú veriť, že to centrálne banky majú stále pod kontrolou. Keď sa naštrbí dnes obľúbený príbeh, že centrálne banky to v podstate zvládli, a už len treba doladiť nejaké nastavenia v ekonomike, aby sme opäť rástli. Ak dôjde po ekonomickom spomalení alebo páde na akciových trhoch k ďalšej monetárnej stimulácií alebo začnú konečne po raste cien aktív rásť aj ceny spotrebných statkov, môže dôjsť k odtrhnutiu inflačných očakávaní. Následne klesne dopyt po peniazoch a vzrastie počet transakcií s jednou peňažnou jednotkou. To môže vyvolať rýchly rast cien aj v recesii alebo v prostredí nízkeho rastu množstva peňazí v systéme.

Za predpokladu, že sa americká ekonomika opäť prepadne do recesie, môžu centrálni bankári ekonomike ešte pomáhať tlačením ďalších miliárd dolárov? Má tento proces vôbec nejaké obmedzenia, keď už ekonomiku nebude možné ďalej stimulovať?

JK: Inflácia, teda vytváranie nových peňazí nepomáha, iba prerozdeľuje. Proces inflácie zároveň sťažuje investičné, podnikateľské a spotrebiteľské rozhodnutia. Zvyšuje preto množstvo chýb a znižuje rast produktivity. Tvrdým obmedzením centrálnej banky je až cválajúca inflácia alebo hyperinflácia. Tie sú ale pri veľkých menách relatívne vzdialené, preto centrálne banky môžu rast bohatstva v ekonomike pomerne dlhú dobu v pomýlenej snahe o stimuláciu spomaľovať.

Považujete v budúcnosti za pravdepodobný default amerického štátneho dlhu? Americké dlhopisy sú roztrúsené v bankách, rezervách štátov, či dôchodkových fondoch po celom svete. Aké by boli následky pre svetovú ekonomiku, pre Slovensko a jeho obyvateľov?

JK: Nebolo by to po prvý krát. USA už default zažili, keď jednostranne vypovedali záväzok zlatého krytia amerických dolárov v roku 1971. Americký dolár má dnes ale postavenia svetovej rezervnej meny, čo výrazne zľahčuje financovanie amerického štátneho dlhu. Slovami bývalého šéfa americkej centrálnej banky Alana Greenspana, USA nemôžu defaultovať, lebo si peniaze na splatenie dlhu môžu jednoducho vytlačiť. Nič ale netrvá večne, ani celosvetová láska k jednej mene. Aj amerických dolár raz o postavanie svetovej rezervnej meny príde. Predtým ale možno očakávať, že skôr na svojom dlhu zdefaultujú iné vyspelé krajiny, než USA.

Na Slovensku sa blížia parlamentné voľby. Napriek tomu, že vstupujeme do turbulentných hospodársko-spoločenských čias, nepočuť vládnych, ale ani opozičných politikov, ktorí by predvídavo hovorili o tom, že je najvyšší čas, aby sme sa ako krajina, a v nej žijúce rodiny, pripravili na ničivú smršť, ktorá môže s vybuchnutím dlhov európskych štátov prísť. Čím to je, že intelektuálne elity, ani novinári, nekladú politikom otázky na túto tému?

JK: Myslím, že väčšina ľudí už uverila, že najhoršie je za nami. Ekonomika aj keď pomaly, ale predsa rastie.

Je popri uvedenom smiešne sa pýtať, či napr. naša „husákovská“ generácia môže v budúcnosti počítať s dôchodkami, s adekvátnou zdravotnou starostlivosťou a s kvalitnými službami štátu?

JK: Som najsilnejší demografický ročník. Po nás sa rodilo výrazne menej detí. Priebežných dôchodkový pilier bude mať preto veľké problémy. Výrazne vyššie dane a odvody zamestnancov než je tomu dnes, keď štát berie viac než polovicu toho, čo vyprodukujeme sa prestavuje ťažko. Pritom ani dnes, pri vysokých daniach a nefungujúcom zdravotníctve či školstve nevedia politici vyrovnať rozpočet a nezadlžovať nás. Môj dôchodok nebude mať kto platiť. Už dnes som si preto istý, že mi nik nedá v dôchodku to, čo mi dnes politici z prvého piliera sľubujú.

Ako sa pripravujete na budúcnosť Vy a ako by sa mali pripraviť rodiny na Slovensku, prípadne náš štát?

JK: Sporím si na dôchodok, investujem a diverzifikujem. Neverím centrálnym bankárom a verím, že aj v eurozóne môžeme zažiť bankové prázdniny. Mám rezervu pre prípad ďalších problémov štátu a finančného sektora. Kto má hotovosť, ten môže byť pohotový v zlých časoch. Rezerva má podobu nielen zlých peňazí v hotovosti, účtov rôznych bankách ale aj vzácnych kovov, ktoré stále nestratili svoju peňažnú funkciu. Nemám dlh. Nemám proti dlhu nič apriori, akurát si myslím, že zadlžovať by sa nemali ľudia, ktorých by ohrozilo výrazné zvýšenie úrokov. K nemu totiž môže pomerne rýchlo dôjsť, ak sa úroky z dnešných extrémov vrátia na historické priemery. A to je pravdepodobnejší scenár, než nulové úroky nadosmrti.

Podľa mňa jednou z najväčších hrozieb prichádzajúcej krízy nie je ani kríza samotná, ale to ako sa bude kríza následne interpretovať a akých fúzatých „záchrancov“ to môže vygenerovať. Aké však naopak pozitívum môže kríza priniesť?

JK: Súhlasím. Interpretácia krízových dejov bude kľúčová pre pokrízové zmeny. Viem si predstaviť, že vyhrá aj výklad krízy, ktorý vyžíva vžité stereotypy ako je závisť, xenofóbia či rasizmus. Výsledkom môže byť výrazne horší svet, než v akom žijeme dnes. Knihu Zlé peniaze som napísal aj preto, aby to tí, čo tvrdia, že zlyhali trhy a kapitalizmus mali trochu ťažšie. Ak ľudia pochopia, ako systém funguje potom sú zmeny k lepšiemu pravdepodobnejšie.

Za rozhovor ďakuje Marek Nikolov