Môj príbeh

Manžel, otec. Medzinárodne uznávaný duchovný autor, rečník a hosť televíznych relácií. Zomrel 18. februára 2015.
Viac informácii na webovej stránke jeho služby streamsministries.

V roku 1980 mi Boh povedal niekoľko vecí o budúcnosti. Dnes sa tie veci dejú, avšak pred 30 rokmi som nemal vplyv. Nikto ma nepočúval.

V tom čase som pracoval v súkromnej sfére. Cez víkendy som prednášal mužom na kresťanských obchodných stretnutiach. Vypočul som si veľa kritiky, pretože som v ich očiach nebol hodnoverný natoľko, aby mohli uveriť tomu, čo im hovorím. Myslel som si, že Boh mi dal zjavenie, aby som ho zdieľal. Nerozumel som, že On ma učil, že raz v budúcnosti, keď budem hodnoverný, budem schopný zdieľať to, čo mi povedal a ľudia tomu budú veriť.

Boh ma začal učiť pred 30 rokmi veci, ktorým som schopný teraz porozumieť a uplatniť ich.

Nesmieme pohŕdať Jeho tréningovým procesom, pretože aj keď sa to môže javiť ťažkým, nakoniec nám to pomôže. „Tí, čo opovrhujú dňom malých veci,“ Zach 4,10. Vždy, keď nám Boh dá zjavenie, ešte to nemusí byť pravý čas na skomunikovanie, alebo ešte nemusíme mať schopnosť ho komunikovať. Nedáva nám nevyhnutne zjavenie, aby sme v tej veci hneď konali. On nám Ho dáva, aby nás niečo naučil. Keď sme o niečom poučení, vo viacerých prípadoch to nie je pre ten deň. Je to pre deň, ktorý má prísť. Môže to byť 6 mesiacov, rok, alebo 10 rokov neskôr a v tom procese čakania sa učíme Jeho cestám.

Srdce proroka

Počas tých 30 rokov medzi prijímaním zjavenia a videnia ako sa napĺňa som sa naučil niečo veľmi dôležité. Prorockí ľudia musia žiť zo slova 1 Kor 13,2: „A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.“

Mohol by som mať najväčší dar proroctva v histórii ľudstva a stále nemať nič, ak moje srdce nie je zaangažované. Strávil som roky tým, že som bol obdarované nič. Mysliac viac na môj dar, ako na ľudí, ktorým som slúžil. Slúžil som, aby ľudia mohli uveriť, že som obdarovaný, nie preto, aby som im priniesol nádej a zmenu v osobnom živote.

Začíname poznať Božie cesty vtedy, keď porozumieme triumfu milosrdenstva nad súdom a tým, že dobrota vedie k pokániu. Ako dospievame v Ňom, uvedomujeme si, že charakter je dôležitejší ako obdarovanie a že sme tu na to, aby sme pomáhali budovať Božiu Cirkev, nie iba okupovali svoj priestor v Cirkvi. Študujme tieto veci. Urobme Božie cesty súčasťou našich životov.

Časom začíname chápať záležitosť priazne a prorockej autority. Ľudská sféra priazne sa rozširuje, pretože ju Boh rozširuje. Inak povedané, nerozšíri sa pokým ju Boh nerozšíri. Môžeme sa síce pokúšať ju rozšíriť vlastnými silami, ale to nie je spôsob, akým to funguje. Veľa ľudí môže byť pozvaných hovoriť v zbore, ale kľúč je byť pozvaný opäť!

Pretože priazeň je niečo, čo prináša Boh. Je to mimo našu kontrolu. Nie sme tí, ktorí to dirigujú. Nesmieme sa diviť myšlienkam: Čo ak mi ľudia neuveria? Alebo čo ak môj čas nikdy nepríde? Musím sa o to postarať, aby sa tak stalo! Dávid napísal: „Ja sa však spolieham na teba, Pane, a hovorím: "Ty si môj Boh“ Ž 31,15.

Ak uprieme svoj zrak na Boha a budeme mu dôverovať, že On zariadi detaily, všetko zapadne na svoje miesto. Nič sa nestane príliš neskoro. Nič sa nestane príliš skoro. Môžeme sa tešiť z Jeho tréningového procesu.