Môj príbeh

Je študenkou psychológie na Trnavskej univerzite. Jej hobby: cestovanie, príroda, čítanie kníh, tanec, plávanie, lyžovanie, divadlo.

Mala som to šťastie, za čo budem nadosmrti ďakovať mojej rodine, že som vyrastala v kresťanskej rodine a o Bohu som vedela odmala. Musím povedať, že to je dar. Je to veľkým darom, že som o Ježišovi vedela odmala, vyrastala som v podstate s ním a nemusela som ho hľadať počas svojho života, trápiť sa, nachádzať pravú pravdu a slobodu. Prišiel však čas rôznych životných situácií, kedy sa moja viera postupom času zmenila na príslušnosť ku kresťanstvu. Chodila som do kostola, snažila som sa nerobiť iným zle, nepravidelne som sa modlila, i to poväčšine takým spôsobom, že som v polospánku vyriekla nejaký Otčenáš, Zdravas, Verím v Boha, poďakovala za uplynulý deň, poprosila o silu do ďalšieho dňa, občasne sa pomodlila za rodičov a blízkych. Môj život bol fajn. Nič mi nechýbalo, teda, aspoň som si to myslela.

Nastalo obdobie môjho života, ani presne neviem, kedy to začalo, že tých modlitieb bolo menej, do kostola som chodila pravidelne, aspoň som sa o to snažila. Zo Svätého Písma som si nečítala vôbec. Postupom času som sa však cítila neisto, cítila som, že som vnútorne nenaplnená, že mi niečo chýba. Vravela som si, čo ale? Veď v Boha verím, on to teda nebude. Bola som čoraz viac vnútorne nenaplnenejšia a prázdna. Nechápala som, prečo. Na sv. spovedi som sa s tým zdôverila kňazovi, že čo mám robiť, že sa necítim ako pravý kresťan. Odporučil mi prečítať si knihu od Sv. Augustína- Vyznania a modliť sa. Knihu som si zohnala, prečítala som asi len tretinu, ďalej ma to nebavilo, zdalo sa mi to celé o tom istom (pri všetkej úcte..pravdepodobne som nebola dostatočne zrelá, aby som jeho dielo dokázala prežiť a obohatiť sa). To teda nefungovalo, zohnala som si iné knihy o Ježišovi, ktoré som však pre nedostatok času a stresy v škole nemala čas čítať. Občasne som si prečítala Sväté Písmo, začala som sa viac modliť (to mi odporučil i môj dobrý kamarát Marek a vravel, že na mňa bude myslieť v modlitbách). Modlila som sa čoraz viac. Nielen za blízkych a priateľov, ale vyrozprávala som sa Bohu o všetkom, čo ma trápilo, nech mi ukáže cestu, nasmeruje, pomôže. Vravela som mu, že viem, že som na správnej ceste, len potrebujem byť k nemu ešte bližšie, potrebujem ním žiť, nech ma usmerní, ukáže mi cestu, len tak môžem byť šťastná, a robiť šťastnými iných ľudí. Prosila som i za to, a stále prosím, aby som nebola len pasívny kresťan chodiaci do kostola a hľadiaci si svoje, ale aby som bola skutočný kresťan, aby som to preukazovala svojím životom, aby to bolo vidieť, aby som nebola len príslušníkom, ale členom tejto rodiny. Marek mi povedal o možnosti ísť na kresťanskú akciu s názvom AKADEM. Priznám sa, na takéto veci ja nie som, nikdy som sa takéhoto niečoho nezúčastnila. Keďže šlo i pár iných kamarátov, šla som teda, že uvidím, skúsim... Musím povedať, že to patrilo medzi moje v poslednej dobe najlepšie rozhodnutie. Cítila som, že je to dobré, že som naplnenejšia, pokojnejšia. Prednášky čo tam boli, mi veľa dali a tí ostatní študenti, boli ozaj skvelí. Iní, ako bežní ľudia, s ktorými som v kontakte, ale nie v zlom slova zmysle. Práve naopak.

Po trojdní strávenom na tejto akcii som bola pokojnejšia, a tým pádom šťastnejšia. Hneď na ďalší deň som začínala praxovať v Nemocnici P. Pinela v Pezinku, na ženskom psychiatrickom oddelení. Ako som tam šla vlakom, vôbec som sa nebála, ani trošičku, hoci zvyčajne mám aspoň pocit nervozity. Vtedy vôbec. Stretávala som sa tam s mnohými ľudskými osudmi, a postupne som si uvedomovala, aké mám šťastie, aký ťažký život môže byť, aký ho majú ostatní ľudia. Pomedzi prednášky, písanie mnohých prác, vytvárania prezentácií a písania písomiek som praxovala, hoci som vymeškala 4krát, kvôli povinnostiam.

Pamätám si, ako sa mi už vôbec nechcelo ísť posledný deň na prax a nebyť toho, že som premohla svoju lenivosť, ani by som tam nešla, a teda nepísala toto všetko a čo je najhlavnejšie- žila by som ako doteraz- mierne stratená, s pocitom chýbania niečoho. Po skončení posledného dňa praxe, kedy som opäť skonštatovala, že to bol čas pre mňa veľkého prínosu, nielen po stránke akademickej, ale aj po tej osobnostnej, som chcela stihnúť autobus o 12.00, aby som následne stihla vlak naspäť do Trnavy. Pred pár dňami toho času sa však časy spojov pomenili, teda, ak by som nestihla ten autobus o 12.00, musela by som čakať hodinu a pol, a potom ďalšiu hodinu a pol na železničnej stanici. Vzala som si potvrdenie o vykonaní praxe, prehodila som ešte pár slov na rozlúčku a bežala z nemocnice na autobus. Bola som temer pri autobuse, ozaj, chýbalo už len pár krokov, keď mi odišiel rovno pred nosom o 11.58, teda o dve minúty skôr. Trochu som si zanadávala, šla do bufetu, kúpila si niečo na jedenie a vo vestibule nemocnice som čakala hodinu a pol na ďalší autobus. Bola tam i jedna babička, ktorá čakala so mnou. Prehodili sme pár slov a čakali, pričom ona oddychovala so zatvorenými očami . Akoby som to predtým tušila, v to ráno som si vzala do kabelky moje mini Sväté Písmo v malom formáte, teda krátila som si čas čítaním o Jánovej Apokalypse. Ako tak sedím, zaregistrovala som, že si na kreslá, kde sme čakali spolu s touto babičkou, prisadli ešte ďalší dvaja muži. Jeden z nich bol pacient, a ten druhý ho prišiel navštíviť. Keďže sme sedeli blízko pri sebe a tí dvaja sa rozprávali celkom nahlas, vyrušovali ma pri čítaní. Snažila som sa to ignorovať a čítať sústredene, ako doposiaľ, avšak nedalo sa. Hneď na začiatku ma zaujal hlas jedného z mužov. Bol taký.. Neviem to ani opísať. Taký zlomený, plný smútku, priam zúfalstva. Približne 48 ročný chlap plakal ako malé dieťa, vraviac: „Vieš, aká je teraz vonku zima? Vieš, aká zima mi je? Môžeš mať hocijakú vetrovku, kabát, či perinu. Je to zbytočné,“ vzlykal. Pokračoval ďalej: „Ale.. Nechcem ťa zaťažovať mojimi problémami. Prišiel som preto, aby som ti povedal, že ťa mám rád, že si mi ako brat. Chvíle strávené s tebou, na tie nikdy nezabudnem. Veľmi pekne ti za ne ďakujem.“ Po celý čas som sa tam nedívala, robila som sa, že čítam ďalej, avšak počúvala som ďalej, v mysli hľadajúc odpovede, prečo asi tento človek dopadol takto, čo je za tým. Moje myšlienky pretrhol znova vzlykajúci hlas chlapa: „Vieš, ja som tu za tebou prišiel pešo. Pešo! Vieš si to predstaviť? Ja som dnes už prešiel aspoň 40km pešo, lebo som nemal na autobus. Vieš, aká mi zima bola? Vieš, ako fúkalo von, aký vietor? A ja nemám nič, len toto, čo vidíš. Len túto bundu tenkú a pod ňou sveter a tričko, tenké všetko. Ách.. Jau.. Nohy, jau, nohy moje, jak ma bolia. Ale vieš, ja sa modlím štyri, aj päťkrát do dňa. A veľmi sa modlím, aby to všetko už skončilo. Aby mi Boh odpustil a bol som s ním v jeho kráľovstve. Modlím sa, veľa sa modlím,“ vravel a zlomeným trasúcim sa hlasom pokračoval ďalej: „Cítim sa taký slabý, bezmocný, neviem, ako to zmeniť, čo s tým urobiť. Cítim sa veľmi bezmocný, nevieš si ani predstaviť ako. No, ale ja som sem neprišiel ti vravieť takéto veci, ja som ťa sem neprišiel zaťažovať. Prišiel som pre jednu vec. Prišiel som pešo len preto, aby som ti povedal, že ťa mám rád. Mám ťa veľmi rád, ako svojho brata.“ Ten druhý chlap len mlčky počúval, občasne niečo potichu pritakal, do reči mu nebolo. „A vidíš, vidíš, ako sa ku mne správajú. Vyhadzujú ma, pustiť ma za tebou nechcú ani, tento vrátnik...Vieš, ja som spravil v živote chybu, ale druhú šancu som už nedostal. Keby som to vtedy vedel.. Vieš, buď rád, že si tu. Ľudia tam von sú na seba zlí. Všetci sa niekam ponáhľajú, nikto sa o nikoho nestará, vravím ti, buď rád, že si tu. Ľudia tam von sú zlí. A teda, ja som aj šiel za tým naším starostom a prosil som ho, aby mi dal „vianočné“, nejaké peniaze. A vieš, čo spravil? Vieš, čo spravil?“ Nastalo ticho a vtom horko plačúcky a vzlykajúc z neho vyšlo: „Zavolal na mňa policajtov a tí ma zbili, zbili ma jak takého psa. Ďalej ma policajti dali do auta, vysadili v lese a tam ma zbili, ako psa!! To kde sme, povedz mi, v Bronxe?“ Chlap horko plakal, vzlykal. Vo mne to začalo vyvolávať triašku. Bolo to veľmi silné a intenzívne. Ja to takto neviem možno opísať, ale od úzkosti ma triaslo. Vtom mi zavolala mamka, že ako sa mám, čo nové, kedy pôjdem naspäť z Pezinku do Trnavy. Odpovedala som a ona, ako vždy, vedela, že som smutná  Povedala som, že trošku, ale že nič sa nedeje, že jej to potom vysvetlím. Rozhovor sme ukončili a uši som napínala ďalej: „Dobre, ale prepáč mi, prosím ťa, prepáč mi, že ťa tu takto zaťažujem svojimi problémami. Ja som ti niečo priniesol.“ Na to druhý chlap reagoval: „Nie, nechaj si, mne to netreba, ja mám dosť jedla.“ „Prosím ťa, vezmi si to. To som dostal od nášho farárka, som ti teda priniesol. Tu máš, veď to sú len dva pomaranče, dve paštéky a kúsok tlačenky, lebo farárko zabíjal, a dal mi kúsok. Ja viem, že máš tlačenku rád, tak som ti ju priniesol. A čo by si si prial na Vianoce? Čo potrebuješ? Ja síce peniaze nemám, ale zoženiem a kúpim ti aspoň nejakú knihu, aby si tu mal čo čítať.“ Priateľ na to reagoval slovami, že nič nepotrebuje, že momentálne číta noviny, nech si nerobí starosti. Dojatá týmto činom, činom hodným obdivu, že tento človek, čo sám nemá čo jesť, čo prešiel ľahko oblečený asi 40km vo vetre a zime, daruje to posledné a to najdôležitejšie pre neho- jedlo a ešte sa chce obetovať ďalej a ponúknuť nielen to málo, čo má, ba dokonca chcel by dať niečo, viac, čo ani sám nemá. Veľmi som sa chcela na toho chlapa pozrieť. Túžila som vidieť tohto výnimočného človeka. Nech už spravil čokoľvek vo svojom živote, veľmi to trpko oľutoval a stále ľutuje. Nemohla som sa však na neho pozrieť a s vyschnutými ústami a trasúcim sa žalúdkom teda počúvam ďalej: „Ja aj teraz, keď som šiel, tak som cestou z Leopoldova, v jednej dedine našiel takú plechovú búdu, a tam bola perina. Tak som tam teda prespal. Ale vieš, mne tá perina vôbec nepomohla. Môžeš mať čo chceš, prikryť sa čím chceš, nevydržíš. Nevydržíš! Ale nechcem ťa zaťažovať. Vieš čo? Hovorme o niečom inom. Povedz mi, ako sa máš?“ Chlap- pacient len ticho odvetil, že dobre a situáciu chcel odľahčiť vetou o tom, ako sa má nejaká ich známa, to si už presne nepamätám. Po čase prišiel ďalší pacient, pozdravil sa tomu jednému a po zapozeraní sa na bezdomovca neveriacky vraví: „Ahoj, Ivan! Si to ty? Ja som ťa ani nespoznal. Ako sa máš?“ Na to Ivan vravel: „Zle, veľmi zle.“ Chlap na to nepovedal nič a usadil sa. „Dáš si tlačenku? Ponúkni sa.“ „Nie, nie, ďakujem, Ivan.“ Ivan ďalej pokračoval v rozhovore s priateľom: „Vieš, musím ti povedať, že som tu prišiel pre to, aby som ťa videl, poďakovať ti za tvoje priateľstvo a rozlúčil sa s tebou. Čakám na príspevok od štátu, aby mi poslali peniaze, no prídu mi až osemnásteho, teda ešte musím vydržať 4 noci na ulici. A ja cítim, že počas týchto štyroch nocí umriem. Nevydržím to už. Byť na ulici.. Poslal by som tam XY a XY (povedal presne mená, aby si to išli aspoň na jednu noc vyskúšať. Nevydržali by! Ani jednu noc! Nemajú šancu! Môžu mať deky, jaké chcú, aj oblečenie! Nevydržali by! Ale vieš čo, keď ja nebudem mať pekné Vianoce, tak ich nebude mať nikto! Ešte 4 noci na ulici, vieš, čo to je? Už teraz sa bojím, už teraz sa bojím, koľko hodín mi ostáva do večera, aká bude zima. Najradšej by som zaspal a vôbec sa nezobudil.“ Zo žiaľu postupne prišiel k hnevu, a potom znovu do žiaľu: „Správajú sa ku mne ako ku psovi. Minule som spal na stanici a policajti ma odtiaľ vyhodili von, zbili, skopali a potom sedeli v aute a smiali sa, ako sa trasiem, celý zbitý.“ Vtedy som to už nevydržala a pozrela som sa na toho chlapa. Predstavovala som si ho trochu ináč. Podľa toho tenšieho, zlomeného hlasu som si myslela, že ide o chlapa menšieho vzrastu, no na moje prekvapenie, bol to chlap ako hora, slzy sa mu liali.. Uvidel, že sa na neho dívam, na čo hnevlivo zareagoval: „Človek, aby sa hanbil!“ Môj pohľad bral zjavne ako výčitku, nie ako súcit. Rýchlo som znovu sklopila zrak, robila sa, že si niečo pozerám na mobile, no duchom pri nich, som len tak ledabolo stláčala tlačidlá na telefóne. Čas sa pomaly krátil, ostávalo pár minút do príchodu autobusu. Nešťastný chlap si ešte zanadával na vrátnika, ktorý ho pôvodne ani nechcel pustiť dovnútra a poberali sme sa von, na autobusovú zastávku, ktorá bola neďaleko. Chlapi sa rozlúčili s tým, že sa už nikdy neuvidia a nastúpili sme do vlaku. Mala som nutkanie ísť za tým nešťastníkom, povedať mu na to niečo, možno povzbudiť.. Do autobusu s ním nastúpil i ten jeho kamarát, ktorý ho najprv nespoznal, tak som ich nechcela vyrušovať. Pozrela som na Ivana, slzy sa mu liali, stále spravil nejaký zvíjavý bolestivý pohyb a mne sa začali tiež rinúť slzy. Aby to nikto nevidel, pozerala som sa von oknom a premýšľala nad tým celým. Ako tomuto človeku pomôcť? Nemôžem to predsa nechať len tak, veď on už nechce ani žiť! Nemôžem odísť bez toho, aby som mu povedala hoci len zopár slov, niekedy len to pomôže a tento človek nemá nikoho! Čo ak môžem ovplyvniť aspoň niečo, nejako mu pomôcť? Ale nie.. Pravdepodobne to bude len ďalší alkoholik (lebo počas toho, ako šiel na WC, sa jeho kamaráti bavili o ňom a alkohole). Na čo sa tu hrám, nesmiem byť naivná ako vždy, budem len zbytočne sklamaná. A ktovie, čo to je za človeka, ako na mňa zareaguje, čo ak bude agresívny, že som odpočúvala ich rozhovor? Nie, nechám to tak. Aj tak mám toho v škole veľa a už predošlý spoj som zmeškala. Musím sa učiť, času veľa niet. Bohvie, kedy by som sa potom dostala domov a ešte viac unavená, veď som vstávala o šiestej a už pár nocí som spala kvôli skúškam málo. Idem domov a najem sa, pospím si, potom sa budem učiť. Dobre teda... Lenže, ak prídem domov, budem stále myslieť na neho. Budem mať určite zlý pocit, že som to celé odignorovala. Čo ak ozaj môžem pomôcť, hoci i málom a ten človek nájde aspoň trochu iný rozmer pohľadu? Pocit, ktorý nemá. Pocit, že niekomu na ňom záleží. Nie, nemôžem! Jednoducho nemôžem si dať MP3 do uší a tváriť sa, že sa nič nedeje! Nejde to, nechcem to! Idem za ním, oslovím ho..

Autobus zastal, on ma pustil, aby som vystúpila prvá. Pozrela som sa mu do očí, do tých smutných čiernych očí, a poďakovala som. Vystúpili spolu s kamarátom a šli do obchodného centra. Šla som za nimi. V hlave sa mi stále pohrávala myšlienka: Načo to robíš? Čo to vystrájaš? Choď na internát, máš toho veľa... Lenže moje kroky, akoby samé šli za tými dvoma mužmi. Videla som, že šli obaja na WC, teda čakala som obďaleč. Vtom mi zazvonil telefón..mamka..určite chce vedieť, či som stihla vlak. Dvihla som telefón a povedala, že áno, o chystám sa už na vlak, že pôjdem. Nepovedala som jej, že tam čakám na neho. Pravdepodobne preto, lebo som si myslela, že ma odhovorí, že to je nebezpečné. Veď mamky sa boja stále.. Srdce mi búšilo, ľudia chodili okolo, nakupovali darčeky na Vianoce ako diví. Po chvíli vyšiel jeho kamarát. Sám. Kde je Ivan? Veď už prešla celkom dlhá doba odkedy tam je. Neodišiel už? Asi hej, len som si to nevšimla. Ale nie, veď som celý čas tu. Počkám ešte. Čakala som, pár ľudí už odtiaľ vyšlo a po čase aj on. Nič netušiaceho som ho hneď zastavila a rozklepaná, zakoktaná, povedala som mu: „Prepáčte, vy ma nepoznáte, ale ja som si vypočula váš rozhovor s vaším kamarátom, a teda nemohla som len tak odísť.“ Zamračil sa a vravel: „A kde ste ma počuli?“ Vravím: „V nemocnici, sedela som celkom blízko a všetko počula, v akej ste situácii.“ Chlap ako hora na mňa nedôverčivo pozrel a vraví: „A čo chcete? A ako ste ma našli tu? A prečo..?“ „Viete, ja som šla tým istým autobusom ako vy a sledovala som vás, kade pôjdete. Potom som na tu vás počkala,“ pri vyslovení tejto vety mi nebolo všetko jedno. „No dobre a prečo?“

Vravím: „Viete, všetko som počula, počula som, v akej ťažkej situácii ste, a teda nemohla som len tak odísť, tváriac sa, že som nič nepočula. Ak chcete, môžeme sa o tom celom porozprávať a pokúsiť sa nejako to vyriešiť. Môžete mi to niekde vyrozprávať, pri čaji.“ Vygúlil na mňa oči, stále neveriacky a ukázal na kaviareň so slovami: „Ale ja žiadne peniaze nemám.“ Vravím: „To je v poriadku, ja vás pozývam. Alebo ak chcete, môžeme sa ísť niekam najesť.“ „Nie, nechcem vám byť nič dlžný.“ Vravím: „Nebudete, ja to chcem, teda..bola by som rada.“

Usadili sme sa v peknej kaviarničke, rovno v strede obchodného domu, ľudí všade navôkol.

Dala som si dole kabát, on však nie. Tvrdil, že mu je zima a je podchladený. Prišla čašníčka a ja som vravela, že si dám čaj. Temer presvedčená, že si dá i on to isté, na moje prekvapenie sa opýtal, či majú varené víno. Odpoveď čašníčky bola záporná, preto si vyžiadal, aby mu dve deci bieleho vína zaliali decom vriacej vody. Čašníčka na mňa divne pozrela, no ja som len vravela, že teda mne ten čaj. Priznám sa, nemám rada bezdomovcov. Nepodporujem ich, lebo s nimi nemám bohvieaké skúsenosti, ani pár ľudí z môjho okolia. Nedávam im peniaze, lebo viem, čo by si za ne kúpili a jedlo by to určite nebolo. Nepodporujem alkoholizmus a títo ľudia, mnohokrát to nechcú zmeniť, nechcú pomoc, tento ich životný štýl im úplne vyhovuje. Zvykli sa na to, ulica je ich domovom, citovo vydierajú ľudí, aby im dali peniaze. Preto, zo zásady, málokedy sa v mojom živote stalo, aby som im dala peniaze. To už museli byť prípady, ktoré ma ozaj presvedčili. Trochu popudená, že si objednal víno, som sa snažila odstrániť myšlienku z hlavy, že je rovnakí ako ostatní. Cítila som však, že nie. Neviem to vyjadriť, jednoducho som si to v tej chvíli myslela a bola o tom presvedčená. Teda, začal s rozprávaním svojho príbehu, ako to celé začalo, čo sa vlastne stalo.“ Rozprával veľmi chaoticky, raz hovoril o súčasnosti, raz o minulosti, kadečo a ja som sa snažila nestratiť niť a povedať mu na to niečo duchaplné. Nebolo to veru ľahké.

Otca nikdy nepoznal. Matka si vzala druhého muža a mala s ním dve dcéry. Keď bol mladý šiel na vojnu. Počas tohto obdobia mu matka zomrela. S nevlastným otcom nevychádzal dobre. Po vojne prišiel domov a nevlastný otec mu vravel, že teda je už dospelý a nech sa stará o seba sám. Tieto slová mu vravel medzi dverami bytu, Ivana dnu nepustil a zavrel dvere. Vraj mal nejaké peniaze, tak šiel do Prahy, tam si kúpil civilné oblečenie (keďže ani to mu otec nedal). Naozaj, neviem presné následnosti jeho života, pretože skákal z obdobia do obdobia, vravel raz o jednom, zrazu o druhom. Zjavne sa potreboval vyrozprávať a nevedel, čo má skôr hovoriť, alebo neviem.. „Ale Danka. Povedz mi jednu vec. Prečo ťa to tak zaujíma? Prečo si ma čakala? Veď ma nepoznáš.“ „Vieš, keď som si to všetko vypočula, nemohla som len tak odísť. Musela som ťa zastaviť.“ „Ale prečo?“ stále nechápal. Usmiala som sa a vravím: „No, nedalo mi to, keď som videla, aký si nešťastný.“ Nechápavo krútil hlavou, tak som mu teda vravela: „Pozri, ja som kresťanka, mala by som ti pomôcť. A ty, keďže sa modlíš päťkrát do dňa, vymodlil si si to. Podľa mňa to určite nie je náhoda, že tu teraz takto sedíme.“ Táto odpoveď ho uspokojila, aspoň sa zdalo a po chvíli vykríkol: „Ty si Božia žena, ty si Božia žena!“ To ma celkom rozosmialo a vravím, že tou určite nie som, veď som mu ešte ani nepomohla a ani neviem, či sa mi to podarí, len sa o niečo snažím. Som hriešna ako každý človek, Božia žena určite nie som. Z jeho vyjadrení som vyrozumela, že bol šéfkuchárom v Bratislave a dosť sa mu darilo. Lenže, prepadol alkoholu. Bol liečený v Pezinku i na Prednej Hore. Z alkoholovej závislosti sa mu podarilo vyviaznuť, aspoň si to myslel.. Desať rokov nevypil ani kvapku. Prišiel deň, kedy na želanie svojho kamaráta šiel variť na svadbu jeho syna. Opisoval mi to asi takto: „Vieš, Danka. Na svadbe sa ľudia bavili, bola nálada. A ja som desať rokov nevypil ani kvapku, ani pivo. Povedal som teda čašníkovi, nech mi naleje do koly jeden rum... A znova sa to všetko začalo..Prepadol som alkoholu. Z práce ma vyhodili, priateľka sa so mnou rozišla a ja som sa ocitol na ulici. Prichýlil ma farár s tým, že nemám ísť domov na východ, že si mám dať za trvalé bydlisko Pezinok a že ostanem bývať s ním na fare. Ja som mu však povedal: Ale pán farár, a čo, keď vás preložia inde? Čo potom? ...No a on mi na to povedal, že sa nemám nič báť, že budem na fare. Lenže po čase farárko odišiel, prišiel druhý a ten ma tam už nechce. Vzal si tam dvoch Ukrajincov, jednu ženu a muža a mňa vyhodil.“ Na tom som sprvoti reagovala dosť pobúrene, ale potom som si uvedomila, že predsa je ten človek alkoholik, ktovie, aký je, keď si vypije, ktovie, čo robil, že ho farár poslal preč. A tak teda, tento človek, predo mnou úplne otvorený, zúfalý a bezmocný plakal a vzlykajúcim hlasom z neho vyšlo, že je bezdomovcom tri týždne. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok, ako mu pomôcť. Spustila som teda na neho: „Dobre, viem, že to musí byť ťažké, ale neboj sa. Ty si silný veriaci človek. Tak..Neskúsil si nejakú ubytovňu?“ „Áno, bol som aj v Trnave, aj Bratislave. Všetko je plné.“ „Bol si i tu, v Pezinku?“ pýtala som sa. „Nie,“ vravel. Čože? Pýtala som sa samej seba. Veď toto nedáva logiku! Prečo bol tam i tam a nešiel rovno do ubytovne v meste, kde býva? Nechápala som, bolo mi to celé čudné, bola som zmätená. Pokračoval ďalej: „Danka, ja som spravil v živote chybu, ale nikdy som nedostal druhú šancu. Ale ja.. vieš Danka, vieš, čo ja teraz spravím? Pôjdem na Miletičku, kúpim pištoľ a ich všetkých postrieľam!“ Ostala som zarazená, avšak snažiac sa čo najrýchlejšie na toto reagovať som mu povedala: „Ále, to by si predsa nespravil.“ Po vypustení týchto slov mi hneď napadlo, že to nebolo veľmi chytré. Bolo to hlúpe vysloviť tieto slová takémuto človeku, ktorý je okrem iného liečený i psychiatrom, že to nespraví. Mohlo to v ňom vyvolať ešte väčšiu zlosť a na dôkaz, že „na to má“, to skutočne spraviť. Rýchlo som sa to snažila uviesť na pravú mieru: „Pozri Ivan, si veriaci človek, ty to predsa nechceš, Boh ti dáva každý deň silu, žiješ len vďaka nemu, vďaka svojej viere,“ dodala som dúfajúc, že zmení šialený plán. „Hej, máš pravdu, Danka. I ten môj kamarát, on sa nikdy z tej nemocnice nedostane.“ „Prečo?“ vyhŕklo zo mňa. „Zabil svoju matku, a to je to najhoršie. Máš pravdu, nespravím to.“ V tej chvíli mi spadol balvan zo srdca a pokračovala som v rozhovore ďalej. Debata trvala dlho, ľudia naokolo na mňa nechápavo pozerali, prečo sedím v útulnej kaviarničke so zapáchajúcim bezdomovcom. Mne však jeho pach v tej chvíli vôbec neprekážal. Skôr ma trápilo, ako tomuto človeku pomôcť, ako mu dať nádej. Z jeho slov vyšiel najavo jeho plán. Plán ísť v pondelok ráno na poštu, vybrať si peniaze, ísť za svojimi sestrami na východ, odprosiť ich a mať pekné Vianoce. Do naplnenia jeho plánu však ostávali ešte štyri noci na ulici. Navrhla som teda, že mu cestu zaplatím, nech ide ihneď. Nechcel, pretože peniaze od štátu mu prídu na poštu a ak ich nevyzdvihne, prepadnú mu. Mojou ponukou bolo, že mu tieto štyri noci zaplatím a v pondelok môže cestovať. Mali sme aj dohodnuté, že po vypití „drinku“ pôjdeme spolu na ubytovňu a ja mu to zaplatím. Po chvíli však vravel, že tam nechce ísť. Bolo mi to celé čudné. Nechápala som. Na jednej strane mi vraví, že bol v Trnave, aj Bratislave, na druhej strane mi vraví, že do ubytovne do Pezinka nechce ísť. Vodí ma za nos? Och, neviem, možno hej, možno ma len využíva, nech je to akokoľvek, musíme nájsť spolu nejaké riešenie. „Danka, počuj, a ty máš peniaze na rozdávanie? Veď jedna noc stojí asi 15 eur.“ Úf, čože? Také drahé? Za štyri noci to činí 60 eur. A on tam ani nechce ísť. „Dobre teda,“ vravím nechápavo, „nebudem ti platiť nocľah, poď, ideme do second handu, čo je tu za rohom, kúpim ti nejaké teplé oblečenie.“ „Nie, nechcem ti byť nič dlžný.“ „Nebudeš,“ vravím, „veď ma už nikdy nestretneš, ak nechceš.“ Na to zareagoval tak, že by ma rád ešte uvidel, čo ma celkom potešilo, ale aj zastrašilo. Predsa len.. „Tak ti kúpim niečo na jedenie.“ „Nie, mám stravný lístok jeden.“ „Tak si ho necháš na zajtra, ja ti niečo kúpim, poďme.“ „Nie, ja chcem teplé jedlo.“ „Hore je jedáleň, kúpim ti teplé jedlo.“ „Nie, Danka, nerob si o mňa starosti.“ Och, ťažko s týmto človekom, keď nechce nič. Pár krát som mu to všetko ešte ponúkla, no nechcel o tom ani počuť. Nechala som to teda tak. Pokračovali sme v rozhovore a on sa ma s hanbou v hlase opýtal, či by som mu nekúpila ešte jedno takéto víno. Priznám sa, pobúrilo ma to trocha, ale objednala som mu to. Popri rozprávaní mi oznámil, že je epileptik a pri kombinácii tabletiek s alkoholom dostáva epileptický záchvat.

„Čože?! To si mi nemohol povedať skôr? Panebože, a ja ti tu kupujem víno!“ „Nie, neboj sa, ja teraz lieky neberiem, mne nič nebude, určite.“ Táto informácia vo mne spôsobila ešte väčšiu nervozitu a prebudila i menší hnev. Neviem, hnev na seba asi. Že som naletela, uverila baladám. Po chvíli mu vravím, že už budem musieť ísť na spoj. Chcel ma ísť odprevadiť, ale odmietla som s tým, že nech dopije čo má a ak by niečo potreboval, tu má moje číslo, nech sa mi ozve. Na bloček od čašníčky som napísala svoje meno, priezvisko a telefón. Podala som mu ruku a odišla som.

V hlave som mala taký guláš, až mi v nej hučalo. Čo som mala robiť? Spravila som dobre? Asi nie, veď som kúpila dvakrát víno alkoholikovi. Bože, možno som mu aj pohoršila. Podporila som ho v jeho závislosti, možno napomohla k príchodu ďalšieho epileptického záchvatu. Nemala som to asi robiť. Prečo som si len nastála za svojím a nekúpila mu čaj? Prečo som len taký slaboch? Mala som ísť teda svojou cestou a ani sa pri ňom nezastaviť? To tade nie. Ten človek sa potreboval porozprávať. Nech je už pravda akákoľvek, spravila som dobre, že som šla za ním. Určite. Musím niekomu zavolať a povedať mu to!

Vytočila som číslo svojho priateľa a rozpovedala som mu celý príbeh. Veľmi sa na to nahneval, že som naivná, že sa snažím stále niekoho zachraňovať. „Prečo si mu dala číslo? Ty nepozeráš správy? Nevieš, čo sa teraz deje, že tí bezdomovci zahrajú takéto divadielko a potom ti nedajú pokoj, poprípade ťa vykradnú? Dúfam, že si mu aj povedala svoju adresu a kde chodíš do školy.“ „Hej,“ povedala som napoly vystrašene, napoly nahnevane. „Ty nie si normálna! Ty chceš, aby ti nedal pokoj a spravil ti niečo? Toto už nie je dobročinnosť, ale naivita a hlúposť. Nahnevala si ma.“ „A čo som mala podľa teba robiť?“ „Ísť domov a nevšímať si ho. Vieš, koľko je takých? Veď ale oni to chcú!“ „Viem, že je mnoho takých, a ty vieš, že ja ich ani nepodporujem ani neobhajujem. Ale tento bol iný. Naozaj.“ „Hej, určite,“ povedal sarkasticky. „V tom čase som sa už prechádzala po peróne a čakala na vlak. Nervózne som pochodovala hore dole a kričiac do telefónu som pokračovala: „A čo som mala robiť? Dať si MP3-ojku do uší a ísť si svojou cestou?! On bol iný, ty by si na mojom mieste tiež neodišiel len tak, neverím. Ty, čo dávaš každému bezdomovcovi cigaretu. Neverím!“ „Dobre..Ale načo si mu preboha dala číslo a priezvisko? To nechápem, to by som nerobil, isto.“ Nervozita vo mne stúpala stále viac a viac a ďalej som kričala do telefónu: „A čo som mala robiť? Ja neviem. Nestáva sa mi to každý deň! Teraz viem, že som mu to nemala kupovať a možno som mu nemala dať ani to číslo, ale zareagovala som tak, ako som zareagovala! Tak možno som nemala, ale spravila som to!“ „Dani, nahnevala si ma.“ S roztraseným hlasom som ešte niečo bezhlavo mlela, v hlave mi hučalo čoraz viac, bolo mi do plaču. Pýtala som sa nahlas samej seba: „Bože, čo som mala robiť? Ja neviem, ako mám v takýchto situáciách reagovať. Čo je správne? Ja neviem, Bože, pomoc, čo som mala spraviť?“ Pri týchto slovách som vošla do malého priestoru medzi dve betónové lavičky. Sama neviem, prečo som na takéto malé a úzke miestečko vôbec šla. V hlave zmätok, výčitky a plač na krajíčku. Sklopila som zrak a v malinkom kanáliku medzi týmito dvoma lavičkami, v tom úzkom priestore sa mi niečo zablyslo. Vravím si, že to bude určite len nejaké pozlátko z čokolády. A keby aj nie, je to kovový kanál, ten predsa nevyrvem. Sklonila som sa a skúsila som otvoriť mrežovaný kovový poklop. Pohol sa. Schytila som ho mocnejšie a čuduj sa svete, vybrala som ho! Vybrala som lesklú vec, očistila som ju od blata, pozriem lepšie a bol to medailón. Kríž a na ňom žena. Stíchla som a rozplakala sa. „Čo je, čo sa deje? Prečo plačeš, čo sa ti stalo?“ ozývalo sa na druhej strane telefónu. „Nič,“ vravím pokojne, „hľadala som odpoveď a našla som ju. Našla som medailón Panny Márie.“ V telefóne nastalo ticho, prichádzal vlak, tak pre hluk som zložila a nasadla do neho. Slzy mi stekali po lícach celou cestou. Nie od výčitiek, či strachu, ale od toho, že mi Boh dal odpoveď. Vlak ma niesol pomaly domov a ja som pri prezeraní medailónu zistila, že na ňom nie je vyobrazená Panna Mária. Na jeho zadnej strane bolo, teda je napísané: S. Chiara da M. Napadlo ma, že čo ak je to nejaká svätica, čo pomáhala chudobným. Prišla som na internát, rozpovedala som tento zážitok svojej veľmi dobrej kamarátke, spolubývajúcej. Ona má prehľad o životoch svätých i o náboženstve. Vzala medailónik do ruky a vošli jej slzy do očí. Vraví mi: „Dani, veď to je svätá Klára!“ „Noa?“ odpovedám nechápavo. „Ty nevieš, kto ona bola? Veď sme pozerali o nej film.“ „Už si nepamätám, kto?“ „Svätá Klára, prv, než založila rád Klaristiek, ako prvá začala pomáhať žobrákom a malomocným, hoci ju odsúdila celá spoločnosť.“ Po tele mi prebehol mráz po chrbte. Na notebooku som si našla jej obraz a bol presne taký, ako na medailóne. Prečítala som si o nej tiež, že sa veľmi modlila a prosila Boha, aby mohla byť s ním v spojení, zdieľať jeho útrapy. Žiť pravým životom s ním. Zaujímavé na tom je, že ja som presne prosila už dlhšiu dobu o to isté.

Som veľmi vďačná a šťastná, že sa mi toto všetko stalo, že som zareagovala tak, ako som zareagovala. Že aj keď možno v ničom inom, aspoň rozhovorom som snáď pomohla zúfalému bezdomovcovi, že hoci je alkoholik a možno ma aj klamal (čomu však neverím), že som sa nechala viesť srdcom a šla som za ním. Že hoci mi rozum vravel niečo iné, vybrala som si tú správnu možnosť, ktorú mi ponúkalo srdce. Toto moje svedectvo mám potrebu podávať ďalej, preto, aby si ľudia uvedomili, že Boh tu ozaj je medzi nami a že skutočne, sila modlitby je obrovská a ak prosíme Boha a hľadáme odpovede, odpovie nám, len si musíme otvoriť svoje srdcia. Píšem to i pre to, aby aj ľudia, ktorí možno váhajú, či pomôcť, či nie, určite neváhajte a pomáhajte! Aj keď výsledok nemusí byť vždy podľa našich očakávaní, Pán Boh vedie naše cesty, on jediný vie, prečo sa dejú veci, ako sa dejú, všetko má svoju príčinu a zmysel, na ktorý neskôr možno prídeme, a možno stále nechápeme. On vie. Tento príbeh som písala na dvakrát, a to doslova, na dva dúšky naraz všetko, bez zbytočného štylizovania viet, či prikrášľovania. Pri prvom raze celá natešená, snažila som sa to opísať presne, ako to bolo, prepáčte mi teda moje nespisovateľské vety a zdĺhavosť  Pri druhom písaní tohto celého príbehu sa ma zmocnila obrovská úzkosť a strach. Akoby bol niekto vedľa mňa. Cítila som to. Viem, že sa to zdá neuveriteľné, ale ja viem, že tu pri mne niekto stál. I môj spiaci brat sa začal prehadzovať a skučať..Tento strach a nevysvetliteľnú úzkosť som prekonala modlitbou a prosbou, nech mi dá Pán Boh silu toto celé dopísať. A podarilo sa. Ďakujem Pánu Bohu, prosím ho, delím sa s ním o radosti i starosti. Môj život nabral iný rozmer a stále sa budem modliť nielen za Ivana, ale i za to, aby som žila tým ozajstným pravým kresťanským životom. A to nielen ja, ale i ostatní kresťania.

14.12.2011