Môj príbeh

Manžel a otec dvoch detí. Evanjelista. Roky spoluviedol Spoločenstvo pri Dóme sv. Martina. Živil sa ako prekladateľ. Dnes pôsobí ako poslanec Európskeho parlamentu. www.branislavskripek.sk

Boh sa ma dotkol zvláštnym spôsobom a ja som prežil obrátenie k Nemu keď som mal 20.

Vyrastal som a bol som vychovávaný ako úplný ateista a naozaj môžem povedať, že za celých tých 20 rokov mi nikto nikdy nič o Bohu nepovedal. Bolo to čosi, čo pre mňa bolo úplne neznáma oblasť.

Žili sme v jednom malom slovenskom meste a naši rodičia sa nám snažili určite zabezpečiť všetko potrebné a aj to môžem povedať - boli sme dobre oblečení, nikdy sme neboli hladní, chodili sme do školy.

Ale musím povedať, že manželstvo mojich rodičov bolo istým spôsobom bezútešné a ja som prežíval pocit nešťastia, určitej osamelosti, mal som málo kamarátov a neskôr keď som mal 14, keď som začal dospievať, tak ich život vyvrcholil rozvodom. Pre mňa to vtedy bol ťažký otras, čo som si vôbec neuvedomoval, každopádne sa stalo to, že som akurát pri nastúpení do Bratislavy na stredný stupeň školy začal prežívať veľkú rozháranosť, rôzne vnútorné ťažkosti a hľadal som nejakú identitu, aj čosi takého čistého a dobrého.

Nenachádzal som to okolo seba, iba som videl dvojtvárnosť mnohých kamarátov, škola ma nebavila.

Po čase som zapadol do takej veľmi dobrej partie pankáčov, kde zmysel života som začal nachádzať v dobrej muzike a určitej filozofii, ktorú toto hnutie prinášalo. Musím povedať, že tam bola vytvorená aj určitá komunita, ktorá poskytovala bližšie priateľstvá a k čomusi sme patrili, za niečim sme išli, čosi to pre nás znamenalo; bolo to veľmi dobré.

Tak som prežil niekoľko ďalších rokov. Škola bola dosť problematická a stále musím povedať, že som prežíval bezútešnosť, také vnútorné čosi ťažké. Nemalo to perspektívu. Blížila sa moja 18-tka, skončil som školu a zamestnal sa. Bol to šedý a bezperspektávny život. Robiť, byť s chlapmi z roboty, potom v dákej krčme alebo na koncerte s kamarátmi. Stále dokola.

Keď som mal 18 rokov narukoval som na základnú vojenskú službu a všetko, čo som tam spoznal, pre mňa bolo obrovským sklamaním, hlavne nezmyselnosť toho pobytu, hnev na spoločenské zriadenie, spoločenská pretvárka...

Vtedy som si začínal tak hovoriť, že nič v živote neexistuje, čo by mohlo naozaj byť akýmsi krásnym, akýmsi pevným, čímsi dobrým. Hoci som mal niektoré dobré priateľstvá, tak som prežil obrovské sklamanie a na vojne bolo mnoho, mnoho veľmi zlého a mnoho takej vnútornej špiny. A ja som začal byť veľmi sklamaný z ľudí a vôbec so všetkým, čo existuje a začal som si hovoriť, že už nič neexistuje, čo by sa dalo nájsť, na čo sa dá upnúť a bolo by to čosi dobré.

Vtedy sa stalo niečo veľmi zvláštne. Bolo to kedysi v júni v roku 1990 a ja som v jedno normálne pekné popoludnie, mali sme poobednú prestávku, išiel z budovy a niekam som kráčal povedľa baráku.

Náhle sa stalo niečo tak silného, že ja som sa zastavil a začal som sa pozerať okolo seba. Obklopilo ma čosi obrovské. Nevedel som, čo to je, ale bolo to tam. Nič som nevidel, ale mohol som povedať, že vnímam. Vnímal som niečo, čo je všade okolo mňa, bolo to veľmi dobré, mohol by som to popísať ako niečo veľmi teplé, objímajúce. Mohol by som povedať, že to bolo veľmi svetlé a zároveň nič fyzického som nevidel.

Vedel som ale, že toto obrovské čosi preniká všetko okolo mňa, preniká to barák, preniká toto cvičisko, preniká to náš autopark, preniká to všetky stromy, všetok vzduch, úplne všetko čo je, preniká to mňa celého. A hlboko veľmi vo vnútri mňa to spôsobilo zvláštnu radosť, pokoj, ktorý sa začal rozlievať. Tento celý zážitok pominul po určitej chvíli, ale mne ostalo v hlave jediný fakt, ktorý tam zaznel ako veľmi jasná myšlienka, ako veľmi jasné slovo, hoci som nikoho nepočul nič vravieť, ale vo mne rezonovalo – BOH EXISTUJE.

Bol som presvedčeným ateistom, nikdy som sa nestretol s niečim takýmto. Nikto pri mne nestál, nikto ma nepresviedčal. A náhle som vedel, že som zažil prítomnosť Boha. On nebol myšlienka kdesi ďaleko, alebo kdesi v mpojej hlave, to čo sa stalo bola realita a náhle som vedel, že je to všade. Bolo to neskutočne krásne, úžasne dobré, objímajúce a dávalo to zmysel. Ja som zrazu vedel, že toto je zmysel všetkého, že Boh JE.

Od tej chvíle som najbližších niekoľko dní prežil takú zvláštnu eufóriu, radosť. Večer som zaspával s tým, že je dobré, že Boh JE a ráno som vstával s tým, že som sa usmieval a hovoril som si: to je odpoveď na všetko. Ostatní si začali myslieť, že mi nejakým spôsobom preskočilo. Ja som však vedel, čo hľadám a začal som sa vypytovať od tých o ktorých som vedel, že sú vychovávaný na dedinách, alebo prišli z dedín, že chodili asi do kostola, že boli vychovávaní tak. Tak som sa ich pýtal na Boha, na kostol, na čokoľvek, čo by mi dalo nejakú informáciu a prežil som veľký výsmech. Hovorili mi, aby som sa zobudil, aby som sa prebral, že už idem do civilu a podobne.

Ja som po pár dňoch porozumel, že nechápu, čo sa ich pýtam a to čosi zvláštne bolo stále so mnou.

Predovšetkým som prežíval hlboký, najhlbší vnútorný pokoj. Tento pokoj som si uvedomoval. To „čosi“, čo sa ma dotklo vtedy a vedel som, že je to konkrétny, osobný Boh. Neskôr som bol frustrovaný z toho hľadania a tak som zašiel na miestnu faru. Bolo to v jednom západočeskom mestečku za Prahou. Tam som zaklopal a miestny kňaz bol naozaj mužom modlitby, ktorý poznal osobne Boha, venoval mi dáky čas a mi veľa o Bohu hovoril.

A hoci to bol ešte dlhý proces – prijať to mysľou, pochopiť argumentami a prijať rozumom, tak som naozaj rozumel a cítil, že Boh ma vedie, že ku mne hovorí.

Po krátkom čase som odišiel do civilu a vrátil som sa domov do Bratislavy a vedel som, že nechcem a nesmiem navštíviť starých priateľov, že si chcem udržať nový život. Učil som sa modliť, učil som sa počúvať Boha, objavil som Božie slovo – Bibliu a začal som ju čítať a zistil som, že je živá, že hovorí do mnohých, mnohých oblastí života a že mi dáva veľmi jasné usmernenia. Náhle som zistil, že mám plný život čohosi krásneho. Zistil som, že už nie som hladný po tom, aby ma niečo naplnilo.

Boh bol v mojom živote a začal mi dávať všetko dobré, čo som si len mohol predstaviť. Tak som začal vidieť, že On to vkladá do môjho života. Po nejakom čase som sa zoznámil s ďalšími niekoľkými dobrými kňazmi, ktorí mi boli ukazateľmi na ceste.

Jeden z nich ma priviedol do malej skupinky kresťanov, ktorí sa pravidelne stretávali a spoločne sa modlili, zdielali sa z Božieho slova, učili sa ako žiť vieru, povzbudzovali sa navzájom a neskôr, keď som už do tejto skupinky patril, sme začali často chodiť za druhými ľuďmi - či už na výletoch, alebo niekde na ulici a hovorili sme im o našom Bohu. Kdekoľvek sme boli, hovorili sme o svojej skúsenosti s tým, čo nám Boh dáva. Naozaj môžem povedať, že toto spoločenstvo ľudí, vlastne dodnes sa s nimi stretávam, vypôsobilo takú novú formu života a prežil som čosi nádherne krásneho. Obrovské požehnanie. Som hlboko šťastný, že Boha poznám a chcem toto poznanie dať všetkým. Nie je jednoduché žiť nasadený a disciplinovaný život kresťana, ale je nádherný v tom, aké ovocie prinesie tebe samému a ľuďom okolo teba.