Môj príbeh

Zakladateľ a jeden z vedúcich Spoločenstva Rieka Života, manžel a otec 4 detí, vedúci chvál a vysokoškolský pedagóg.

Sedím skoro ráno v kláštore a vonku zúri naša moderná zima okolo nuly premiešaná s hmlou. Vôňa Indického oceánu, rozpálený piesok a + 34ºC v Mombase sa zdajú také nereálne ako každý náš misijný výjazd do Kene. Niežeby sme tam nechceli ísť, no vzdialenosť a finančné nároky vždy dosť značne prekračujú naše možnosti. Teda aspoň v našich hlavách! Bohu sa totiž zrejme celkom páči takto riskovať s malým spoločenstvom z kraja „PánuBohuzachrbtom“. Stále sa nemôžem spamätať z toho zázraku, ktorý sme prežili v roku 2009. S malou dušičkou sme vtedy kupovali „na sekeru“ letenky v nádeji, že zoženieme nejaké peniaze, aby sme zaplatili aspoň cestu. No naša miestna cirkev sa ukázala ako citlivá, flexibilná a veľmi štedrá, a tak sme do Kene nielen cestovali, ale niesli sme s o sebou aj kompletné technické vybavenie a 3 000 € ako dar pre farnosť na úpätí Kilimandžára.

Vtedy som si myslel: bolo to nádherné, úžasné, jedinečné, ale ... neopakovateľné! (Asi som príliš dospelý v tom svojom uvažovaní.) Nebola to pravda. Boh totiž neprestal byť štedrý voči Keni a konkrétnym miestam, kam nás posiela. Tu by som chcel vysloviť obdiv a vďaku skrytým bratom a sestrám, ktorých viera prekračuje hranice všednosti a vstupuje na územia zázrakov. You have make it possible!

Znova ideme!

Hoci sa náš tohtoročný tím trochu obmenil, znova sme mohli vycestovať šiesti pod krídlami redemptoristov. V jeden tichý novembrový večer sa v malom kostolíku na Puškinovej ulici v Bratislave pretínali misijné cesty – Afrika, Kazachstan, Keňa. Všetko bolo jednoduché, nenápadné, také, ako má byť.

Cesta ubehla bez problémov až na jeden podstatný. Z celej komplikovanej batožiny nám neprišiel len jeden kufor, v ktorom bol však projektor a mnoho iných dôležitých vecí na programy (hovoril som už, že náš Boh rád riskuje?). Po nekonečnej ceste z letiska v doprave, ktorá pre mňa nemá logické pravidlá, sme sa okolo polnoci naobedovali a ráno vyrazili pod Kilimandžáro. Cesty sa zmenili a dnes už docestujete z Nairobi do Loitokitok za 4 hodiny po krásnej asfaltovej ceste. No sestra Patrícia, ktorú som stretol v Loitokitok a ktorá tam prežila 40 rokov, mi hovorila o nie tak nedávnej dobe, keď tá cesta trvala 12 hodín. Mnoho misionárov v týchto končinách prišlo za pár rokov o chrbticu. Ona sama bolo operovaná už 3 razy...

Všetko okolo bolo známe – ticho, vôňa zeme po daždi, čaj s množstvom mlieka – tu sa cítim doma. Po dlhom dohadovaní sa nám nakoniec podarilo ustáliť program konferencie, ktorý sa dal zvládnuť za 24 hodín. Vedenie farskej rady, ktorá má mimochodom v Loitokitok 200 členov, berie svoju úlohu smrteľne vážne, a tak jej porady trvajú hodiny. Našim snom však bolo zapojiť do celého programu aj miestnych ľudí, a preto sa moje srdce neustále usmievalo. Zdalo sa mi, že inkulturácia v evanjelizácii, o ktorej tak veľa hovoril bl. Ján Pavol II., je ako zlievanie sa horských bystrín do rieky. Každý prameň prináša sviežu dravú vodu z iného údolia a spolu vytvárajú novú, mocnú rieku. Takto sa náš malý prameň zo srdca Európy vlial do riečky tečúcej na úpätí najvyššej hory Afriky.

Hora nás skoro ráno privítala krátkym pozdravom a chlapi sa pomaly začali schádzať. Naša prvá konferencia sa totiž znova týkala mužov z územia Maasai Land.

Dávajú desiatky

Na toto som sa tešil! Známe tváre, zubaté úsmevy i nesmelé pohľady nových mužov. Hneď prvý bod programu však prelomil všetky ľady. Poprosili sme mužov, aby povedali sami v malých skupinách, čo všetko urobil Boh v ich živote za posledné dva roky a čo od neho očakávajú teraz. Bolo nádherné sledovať horlivé debaty mužov každého veku v malých skupinách – ako za čias svätého Pavla. Zlostili sa, že sme im na zdieľanie sa dali len jednu hodinu.

A keď sme potom načúvali ich zdieľaniu sa, bolo to ako sedieť na brehu tej malej riečky a sledovať, ako sa rozbieha, ako naberá silu, ako sa čistá voda valí cez množstvo skál a razí si cestu dopredu. Píšem to preto, lebo si myslím, že podstatné veci sa diali práve tu. Ten malý nesmelý kňaz o. Joseph Ngure má výnimočné srdce nielen podľa afrických štandardov. Jeho láska k ľuďom hýbe celou jeho bytosťou a ľudia to cítia. Za tých pár dní som mohol pozorovať mnoho zázrakov. V tejto horskej farnosti (ktorá nie je až taká malá – v okolí vraj žije asi 25 000 ľudí ľudia budujú živú Cirkev ako za čias apoštolov. Spoločne znášajú biedu i trápenia, spoločne sa modlia i tvrdo pracujú vlastnými rukami za kúsok chleba. Diecéza Ngong, do ktorej Loitokitok patrí, je rozlohou väčšia ako celé Slovensko, no už tri roky nemá svojho biskupa. Miestni kňazi mi prezradili, že si myslia, že to nik z možných kandidátov nechce zobrať. Všetky farnosti sú totiž v štádiu budovania a každá z nich žiada od biskupa hory peňazí. Okrem jedinej – Loitokitok. O. Joseph totiž predstavil farníkom model desiatkov a odvtedy asi 1 000 robotníkov, roľníkov a pastierov dáva každý mesiac desatinu zo svojho biedneho príjmu do farskej kasy. Neuveriteľné v Katolíckej cirkvi. Za prvých 5 mesiacov dali dokopy milión šilingov. Začali stavať veľkú školu, v ktorej by raz chceli mať univerzitu. Loitokitok je totiž spádová oblasť obrovského územia medzi Nairobi a Mombasou na hraniciach s Tanzániou, odkiaľ sem prichádza každý deň množstvo ľudí za prácou.

Masajovia, odpustenie, manželstvo

Večer sme unavení a tichí sedeli pri Coca Cole a čaji, prehrýzali tvrdé mäso a rozmýšľali, čo ďalej. Jedným z hlavných bodov programu nasledujúceho dňa bola téma odpustenia a pol hodina osobnej individuálnej modlitby. Vedeli sme, že ide do tuhého, a tak sme ešte večer zmobilizovali celú farnosť. V čase vyhradenom na osobnú modlitbu sa mala celá farnosť prihovárať za mužov stojacich zoči-voči Bohu. Akú silu ma spoločná modlitba príhovoru za hoci aj jednoduché veci! Nečudo, že potom celá téma odpustenia padala do mäkkých sŕdc ľahučko ako zrno do čerstvo pooranej vlhkej zeme. Rozdelenie do malých skupín sme urobili podľa rokov strávených v manželstve a keď sa poobede chlapi začali zdieľať v jednotlivých skupinách, bolo to ako čítanie veľkej knihy o manželstve. Úprimné vyznania, neskrývaná pravda a rady starých ženáčov bolo to najlepšie, čo sa nám mohlo prihodiť. Počúvať jedného z masajských náčelníkov, ako hovorí o láske a nežnosti k svojej starej žene, ako radí mladým, že lepšiu ženu ako tú svoju prvú nikdy nenájdu (väčšina Masajov sú totiž stále ešte polygamisti), bola dokonalá lekcia z evanjelizácie kultúry.

Večer sa spustil taký lejak, že chalani museli do svojich domčekov bežať potme len v spodnej bielizni, ak nechceli stráviť nedeľu mokrí od hlavy po päty. Kubo navyše pri behu stratil topánku v potokoch tečúcich z úpätia hory. Neviem si predstaviť, ako ju našiel v totálnej tme s jeho dioptriami a v hustom lejaku – ale našiel ju.

Sms ako Boží dar

Nedeľné ráno bolo veľmi pokojné aj preto, že sme mali väčšinu konferencie za sebou. Vstal som skoro, všade bolo plno vody, ale Kilimandžáro sa akosi nezobudilo. No prekvapil nás o. Joseph o siedmej ráno otázkou, že či sme už jedli, lebo odchádzame spolu na rannú omšu do filiálky Ilasit, najživšieho kostola vo farnosti. V kostole vládla veľmi rodinná atmosféra a bolo vidieť, že o. Joseph je tu naozaj doma. Mohli sme so Zamkym prehovoriť k ľudu práve vo chvíli, keď mi prišla sms od nášho provinciála P. Václava, že sa za nás modlí. Mám rád tieto Božie „náhody“...

Záverečnú omšu v nedeľu sme už mali spolu s celou farnosťou a aj počas nej sa spustil taký lejak, že sme ešte asi 2 hodiny po omši nemohli vyjsť z miestnosti. A tak bolo dosť času na záverečné príhovory. Nikto sa nikam neponáhľal, bolo nám spolu dobre.

Muži sa pomaly rozišli, vyšlo slnko a vzduch bol presiaknutý dažďom. Vzal som do ruky ruženec a vyšiel som do polí za kostolom, aby sme to spolu s Máriou celé s pečatili.

Príprava na pláži

Ráno sa začínala druhá etapa nášho výjazdu, ktorá mala aj dobrodružnejšie prvky. Sadali sme do džípov a smerovali do Mombasy. Keďže ako správni Slováci nechodíme po hlavných cestách, vybrali sme sa krížom cez národný park Tsawo West, kde vraj žijú levy – ľudožrúti. Lenže bolo horúco, do parku sme dorazili na poludnie a naši otcovia (a zároveň šoféri) si asi pomýlili cestu s Paríž – Dakar. Parkom sme preleteli, videli sme jedného slona, dve prasce, vyplašili sme stádo antilop a šup – boli sme na hlavnej ceste do Mombasy. Aby ste pochopili premávku na tejto ceste, musíte myslieť na to, že je to jediná cesta od Indického oceánu smerom do krajín, ako je Keňa, Sudán, Uganda a Tanzánia. Všetky kontajnery sa vozia po tejto ceste a ... rýchlosť je tu neobmedzená!!!

Zdalo sa, že nás už nič nemôže prekvapiť. No len čo sme vyšli na hlavnú cestu, jeden z našich džípov sa zakolísal a zo zadnej pneumatiky začali odletovať kusy gumy. Veselo sme vymenili rezervu a začali snívať o príjemných chvíľach v Mombase. Krajina okolo začala čoraz viac naberať arabské prvky a keď sme večer dorazili na predmestie Mombasy, čakalo nás nové prekvapenie. Mombasa je totiž prístav a spomínaná jediná príjazdová cesta je aj cestou, kde sa všetko v tom prístave vykladá a nakladá. Také niečo je možné iba v Afrike. Dostali sme sa do najväčšej zápchy, akú som v živote zažil. Vôbec sa nedalo identifikovať, ktorý jazdný pruh kam smeruje. Zmes veľkých ťahačov, autobusov, motoriek, somárov, chodcov a predavačov, matiek s malými deťmi, traktorov sa posúvala len veľmi pomaly a ja som si celý čas hovoril, čo bol toto za nápad. Nakoniec sme zase obedovali okolo polnoci a zaliezli sme do postelí, ktoré však boli najlepšie, aké som v Keni doteraz videl. Spali sme v diecéznom centre a všetko bolo dokonalé. Ráno nás zobudilo slnko vysoko nad hlavami s teplotou okolo +30. Konečne Afrika! Jediné, po čom sme túžili, bolo pobrežie Indického oceánu a voda. Keď nás naši otcovia zaviezli na Milele beach a my sme zbadali biely piesok, tyrkysový oceán a palmy, ich snaha ukázať nám krásy Mombasy bola jednomyseľne prehlasovaná šiestimi „muzungu“ (po swahilsky beloch) s komentárom, že my už viac vidieť nepotrebujeme. Zažil som už všelijakú prípravu misijných programov, no ležadlá na bielom piesku pod kokosovými palmami s WiFi a oceánom teplým ako polievočka – to bolo priveľa aj na starých misijných harcovníkov. Boh má naozaj zmysel pre humor v každej chvíli.

Ako stena...

Tých pár dní v Mombase nám ukázalo veľa. Krásu a divokosť východnej Afriky, biedu a utrpenie státisícov ľudí, ktorí sa snažia nejako prežiť, i krutú tvár sexuálnej turistiky. Znova som mal pocit, že ma bolí srdce, že je príliš úzke, aby dokázalo objať celú tu biedu. Často mávam na misiách pocit, akoby Boh roztláčal moje srdce. Presun späť na predmestia Nairobi trval celý deň, hoci je to len 500 km, no cesta ubiehala rýchlo, lebo P. San, ktorý nás viezol a ktorý je Maasai telom i dušou, mi dával lekcie masajčiny a swahilčiny. Do toho všetkého sa miešala americká prednáška o personálnom manažmente, ktorú sme si stihli vypočuť asi 6x.

Ráno bolo v Embulbul chladné a hmlisté, ale keď sme sa pri vychádzajúcom slnku modlili roztrúsení okolo kostola, Boh bol veľmi blízko. Moje vnútro napĺňala tichá radosť tých, ktorí ohlasujú radostnú zvesť. Aj obavy a neistota, lebo nikdy nevieš, pred kým stojíš a čo sa odohráva v srdciach tých, ktorí počúvajú. Len čo sme vyšli medzi mladých, pocit Božej blízkosti sa akosi vytratil. Počúvali síce, ale akoby sme stáli pred stenou. Hovorili sme o túžbach, o hľadaní Boha, o nasledovaní Ježiša a na konci som sa cítil dolámaný ako po futbale. Až cez ruženec pri zapadajúcom slnku zo mňa spadla celá ťarcha a cítil som pokoj.

Posledná nedeľa výjazdu bola ako vždy preplnená programom. Vstup na každej svätej omši, kde chcel P. Reginald, aby sme hovorili o mladých. Keď sme na prvej omši povedali niečo o mladosti v komunizme, prišiel za mnou P. Reginald a prosil, aby som na druhej hovoril viac o tom, ako mladí bojujú u nás za vieru. Potom slávnostný obed, kopec hostí a ľudí zapojených do pastoračnej práce, sestry kapucínky, kňazi, laici.

Pri nohách apoštolov

Keď sme po všetkom sedeli večer s P. C ornéliom, ktorý strávil celý svoj kňazský život v Afrike, a s P. Reginaldom, ktorý dostal „do daru“ zničenú farnosť, a oni hovorili o skutočnom živote na misiách, cítil som sa ako pri nohách apoštolov, ktorých múdrosť je ako chladný vánok v horúcom africkom dni. V takých chvíľach sa naučím viac ako za rok štúdia na univerzite. Odlet z Kene tentoraz prebehol bez problémov, sme nad Saharou a chalani už spia ako bábätká. Som dobitý, ale ešte je pár vecí, za ktoré by som Ti chcel poďakovať, Drahý: za to, že si nás strážil, za chalanov, za otcov Josepha, Patricka, Cornélia a Reginalda, za možnosť hovoriť o Tebe, za to, že si stál pri nás každý deň i noc, za Rieku a Calvary doma, ktorí sa za nás modlili, a vlastne za všetkých, ktorí sa modlili. Za Mombasu, oceán, za peniaze, ktoré sme mohli priniesť. You are the best Father!

Uverejnené so súhlasom redakcie Slovo medzi nami