Môj príbeh

Svetoznámy autor kníh:
Baránkova večera
Naša cesta do katolíckej cirkvi
Otec, čo plní sľuby
Znamenitý život

a mnohých ďalších titulov.

Redaktor: Ján Pavol II povedal, že je viac toho čo kresťanov spája ako toho, čo ich rozdeľuje. Ako to vnímate vy?

Scott Hahn:

Je to pravda. Rozdiely medzi kresťanmi sú reálne a často veľké, avšak to k čomu sme sa ako kresťania zaviazali je niečo krásne, niečo čo výrazne prevyšuje tieto rozdiely. Tak ako každá rozdelená rodina, aj my máme tendenciu mať fixácie na naše rozdielnosti a zameriavať sa práve na nesúhlas. Často nás dokáže veľmi vytočiť to, že nedokážeme nájsť spoločný súhlas. Stáva sa, že naše diskusie nevieme začínať a končiť tým, že si jasne popíšeme to čo nás spája a tiež to čo nás rozdeľuje, na základe toho veľkého obrazu jednoty, ku ktorej sme sa rozhodli smerovať. Myslím si, že dialóg medzi katolíkmi a evanjelikálmi sa musí začínať aj končiť tým, že všetci veríme v Krista. Veríme v radostnú zvesť – evangelion. Takže byť „evanjeliovo zameraný" neznamená byť nevyhnutne protestantom. Tak ako byť katolíkom automaticky neznamená, že nemám záujem o hlásanie evanjelia. Myslím, že Ján Pavol II. nám všetkým pomohol pochopiť, že radostná zvesť – evangelion je dôvod prečo máme my všetci byť súčasťou novej evanjelizácie. Preto máme byť všetci „na ohlasovanie evanjelia“ zameraní katolíci.

Dokonca už dávno pred vznikom protestantizmu v 16. storočí Katolícka cirkev žila „evanjeliovými radami“ čistoty, chudoby a poslušnosti, ktoré vychádzajú z Ježišovej reči na vrchu. A tak všetci tí, ktorí počúvajú evanjelium a chcú naň odpovedať spôsobom, ktorý je od základu v súlade s Kristom, sa určitým spôsobom chcú odpútať od svetských vecí, ktoré by ich sputnávali alebo im prekážali. V 16. storočí, kedy sa objavuje Reformácia, si každý uvedomoval, že Cirkev potrebovala obnovu. Reformácia sa o to snažila. I ja ako katolík verím, že svätí ako Terézia Avilská, Ján z Kríža, Róbert Belarmín a iní, skutočne prinášajú milosť obnovy do Katolíckej cirkvi práve cez akúsi evanjeliovú charizmu.

Presuňme sa do súčasnosti. V šesťdesiatych rokoch Pavol VI. vyzýval k novej evanjelizácii a potom v osemdesiatych rokoch Ján Pavol zdôrazňoval jej dôležitosť. V deväťdesiatych rokoch, v roku 1992, povedal, že nová evanjelizácia by mala začať na americkom kontinente, aby sme oslávili päťsté výročie založenia. Povedal tiež, že deväťdesiate roky predstavujú advent (nástup) novej evanjelizácie. Takže vzťah adventu k liturgickému roku platí paralelne aj pre vzťah deväťdesiatych rokov k novej evanjelizácii: je to len začiatok.

Myslím, že nová evanjelizácia sa odohrá v dialógu s evanjelikálmi, pretože práve pre nich je evanjelizácia prirodzená. Keď poviete ľuďom, ktorí boli od narodenia katolíkmi o novej evanjelizácii, zareagujú asi takto: „Evanjelizácia? Prosím? No, ale veď my také veci nerobíme, to robia protestanti.“

No v skutočnosti evanjelizujeme práve preto, kým sme. Definuje nás evanjelium, radostná zvesť, evangelion. Nemáme tej radostnej zvesti menej, ale možno aj viac, v Eucharistii a pod. A tak vnímam aj rôzne akcie a obnovy ako skutočne výborné príležitosti prehĺbiť si katolícku vieru, deliť sa o ňu s nekatolíkmi, a dovoliť im, aby nám ukázali svoje nadšenie pre evanjelizáciu.

Myslím, že Gutenbergov vynález pohyblivej sadzby je od 15. storočia pre Katolícku cirkev darom, a tak to snáď bude aj s novými médiami. Ale ako ste poznamenali, s vynálezom kníhtlače a pohyblivých písmen zároveň nastúpila aj sola scriptura, kedy sa až príliš zdôrazňovalo jedno konkrétne médium - písané texty. A myslím že v nových médiách môžeme tiež vidieť mnoho nových darov, no zároveň aj potenciálne nástrahy. Ľudia sa stávajú počítačovo gramotnejšími, vyznajú sa v elektronických médiách, no zároveň stratia poetickú predstavivosť, nebudú vedieť kontemplovať, prestanú si vážiť ticho. Myslím, že v konečnom dôsledku sa evanjelizácia neudeje prostredníctvom tlače, prostredníctvom internetu, ale skrze Ježiša Krista, ktorý nám dáva Eucharistiu.

Čo sa týka novej evanjelizácie, myslím, že katolíci môžu pokračovať, kde skončili protestanti, lebo s nimi spoločne veríme, že Ježišova smrť vo Veľký piatok na kríži na Kalvárii je najvyššia obeta všetkých čias. No na druhej strane, nikto, kto by na Veľký piatok stál na Kalvárii by po príchode domov nepovedal priateľom a rodine, že to, čo v ten deň videl, bola obeta. Lebo Židia cez svoje kategórie Starého zákona neboli schopní vysvetliť tieto udalosti ako obetu: odohrala sa za hradbami Jeruzalema, bolo to ďaleko od chrámu, neboli tam starší či kňazi, a tak to nemohla byť obeta. A predsa, keď sa posunieme o jednu generáciu neskôr, alebo menej, všetci židovskí kresťania, o ktorých vieme, začali vykladať túto popravu ako obetu. Ako sa to stalo? Myslím, že táto otázka bude kľúčom na odomknutie Novej evanjelizácie. Pretože len keď sa vrátime späť a pozrieme sa na Veľký piatok v súvislosti s udalosťami poslednej večere – ustanovením Eucharistie, budeme môcť pochopiť, ako židovskí kresťania prvej generácie začali vnímať túto popravu ako obeť.

Preklad: Rastislav Dluhý a Mária Fileková

Prevzaté a uverejnené so súhlasom Rastislava Dluhého