Môj príbeh

Politik a advokát

Spravodlivosť dvíha národ – rozhovor s Radoslavom Procházkom

Do politiky ste pred vyše rokom vstupovali ako uznávaný ústavný právnik. S akou motiváciou ste do politiky išli a akú motiváciu máte teraz?

Priznám sa, že pred tými dvoma rokmi to bolo skôr o absencii zásadných dôvodov proti, než o nejakej silnej túžbe. Žena tým nápadom príliš nadšená nebola, ale ja som si trúfal. Mal som totiž pocit, že ako otec rodiny a zároveň ako človek, ktorý po dekáde „výskytu” vo verejnom priestore už v tomto priestore disponoval istou autoritou, by som s mojou ponukou – ponukou odborného a poctivého výkonu verejnej služby – mohol obstáť. Dnes je to kombinácia chuti dokončiť to, čo som začal (úsilie o plnohodnotné presadenie rovnosti pred zákonom), pocitu, že tú ponuku poctivého a odborného zastupovania ľudí, ktorí mi dajú svoj mandát, ešte dokážem napĺňať a relatívne silnej podpory od ľudí, ktorí ma povzbudzujú k pokračovaniu. Kto mal vo Vašom živote najväčší vplyv na budovanie Vášho charakteru a hodnôt? Najviac sa do človeka vtlačí rodina. Tak ako mám otcovu prchkosť, tak mám aj jeho zmysel pre obetavosť, a tak ako mám maminu nechuť k osobnej konfrontácii, istú mäkkosť povahy, tak mám aj jej afinitu k slabším. Okrem toho som mal šťastie na skvelých učiteľov praktickej deontológie: Dano Šváby, dnes sudca Európskeho súdneho dvora, ma naučil mimoriadne veľa o tom, čo znamená byť spravodlivý, a Jozef Prusák s Alexandrou Krskovou, „moji” kantori z Bratislavy a neskôr z Trnavy, v mojej blízkosti dennodenne vydávali osobné svedectvo o tom, že sú hodnoty, pre ktoré sa oplatí zapierať vlastné sklony k pohodliu a k túžbe vyť s vlkmi. Som ešte stále len veľmi nedokonalým klonom ich cnosti, ale jej súčasťou je aj úsilie o kultiváciu vlastných predností, preto sa nevzdávam nádeje, že i ja raz budem niekomu učiteľom v umení dobrého a slušného.

Za krátky čas ste sa naprieč politickým spektrom stali rešpektovaným predsedom ústavnoprávneho výboru. V KDH ste boli najaktívnejším členom v presadzovaní protikorupčných návrhov. Čo z toho, čo sa Vám podarilo na výbore ako aj v parlamente presadiť bude mať podľa Vás najväčší vplyv na pozdvihnutie spravodlivosti na Slovensku?

Nesúhlasím s vlastným vydeľovaním z protikorupčného nastavenia celého klubu, v tých hlavných opatreniach sme sa podporovali navzájom. Nevyberiem teraz žiadne konkrétne opatrenie, skôr takú všeobecnejšiu poznámku poviem. Podľa odoziev, ktoré som dostal, ľudí najviac inšpirovala moja schopnosť odosobniť sa od aktuálnych politických účelov a požiadaviek a pozrieť sa na vec zo širšieho odborného pohľadu, proti duchu hesla „my máme teraz väčšinu, po nás potopa”. To, čo zdravému úsudku politikov veľmi škodí, je taká tá bezbrehá, niekedy až militantná oddanosť ich priaznivcov aj vo chvíľach, keď zjavne urobili chybu. Možno si to len namýšľam, ale jednak sa mi KDH voči tejto chorobe javí ako najodolnejšie a jednak si neskromne myslím, že som k tejto odolnosti prispel i ja, svojou troškou odvahy. Kauza Gorila naplno odhalila, že mafiánske spôsoby kupovania vplyvných ľudí v politike, súdnictve, prokuratúre, polícii, v štátnej správe atď. sú každodenný chlieb a, že Slovensko je v poslednom štádiu rakoviny.

V Knihe prísloví sa píše (14,34): „Spravodlivosť dvíha národ, hriech je však hanbou národov”. Ako je podľa Vás možné pozdvihnúť spravodlivosť na Slovensku?

Z dlhodobého hľadiska nič nefunguje lepšie, ako osobný príklad a osobné svedectvo. Slovensko bude vždy len také spravodlivé, ako spravodlivými budú jeho občania vo všeobecnosti, nielen politici. Lenže platí to aj naopak: ľudia nemôžu mať motiváciu dodržiavať zákon a etické pravidlá, ak vidia, že „tí hore” môžu všetko, že beztrestné už nie je iba vyžieranie spoločnej špajze, ale aj ostentatívne mliaskanie. Poviem to veľmi tvrdo: dokým sa na Slovensku nepodarí chytiť a potrestať aspoň jednu skutočne veľkú rybu, dovtedy u nás nebude spravodlivosť vyživovaná predstavou, že naozaj funguje a že sa oplatí ju požadovať. A bez takejto výživy zahynie. Našim problémom je totiž to, že čierni pasažieri verejných zdrojov sa nemusia príliš báť reálneho trestu. Tým sa zvyšuje motivácia ďalších cestujúcich prestať si platiť lístok (ergo dodržiavať pravidlá a snažiť sa „urvať si” čo najviac a čo najrýchlejšie. Okrem prijatia niektorých ďalších opatrení (hmotná zodpovednosť verejných funkcionárov, ochrana oznamovateľov korupcie, centrálny register verejného obstarávania) teda vidím akútnu potrebu účinného uplatňovania tých nástrojov, ktoré už máme k dispozícii. A naozaj systémom padni komu padni. V skratke, niekedy je represia tou najlepšou prevenciou a my sme, žiaľ, práve v tejto situácii. Sudca Branislav Král podľa môjho názoru bezprecedentným spôsobom zakázal vydať knihu Toma Nicholsona o kauze Gorila. Nejde o cenzúru podobnú spred novembra 1989 a ak áno, čo sa dá spraviť preto, aby sudca niesol aj zodpovednosť za takýto rozsudok? Môj osobný odborný názor na tú vec je totožný s názorom sudkyne Kontríkovej, ktorá predbežné opatrenia vydať odmietla. Myslím si, že v tejto fáze je najvhodnejším a najúčelnejším postupom úsilie dosiahnuť zmenu prvostupňového rozhodnutia bežným opravným prostriedkom. Odmietli ste v parlamente hlasovať za výzvu voči prezidentovi, aby vymenoval Jozefa Čenteša za generálneho prokurátora, nakoľko išlo podľa Vás o prázdne gesto. S tým môžem súhlasiť.

Čo očakávate od rozhodnutia ústavného súdu vo veci vymenovania Čenteša za generálneho prokurátora?

Odpoveď a dôvody tejto odpovede. Ja som v parlamente presadzoval, aby sme prezidenta vyzvali k tomu, aby príslušným spôsobom o návrhu parlamentu konečne rozhodol. Ono totiž ak ho vyzvete k tomu, aby urobil niečo, o čom opakovane povedal, že to neurobí, nedosiahnete nič. Ak ale tlak vymyslíte tak, aby na jeho konci bolo konkrétne rozhodnutie o konkrétnom návrhu, musí byť také rozhodnutie sprevádzané aj konkrétnymi dôvodmi. A s tými už viete zápasiť oveľa účinnejšie, ako s prostým „zatiaľ nie, musíte ešte počkať”. Ja teda očakávam, že parlament a celá občianska verejnosť sa dozvie, aké dôvody vlastne môže prezident republiky použiť na to, aby nevyhovel parlamentnej voľbe, ako dlho môže o týchto dôvodoch dumať a akým spôsobom má o tejto veci vlastne rozhodnúť. Lebo dve vety na mítingu v Rožňave a jedno vyhlásenie hovorcu mi neprídu ako dôstojná odpoveď na uznesenie absolútnej väčšiny zákonodarného zboru.

Daniel Lipšic, s ktorým úzko spolupracujete, označil ľudí v strane SMER za „mafia friendly”. Pri otázke či by ste si vedeli po voľbách predstaviť spoluprácu so SMERom ste odpovedali, že „škaredé veci sa nepredstavujú”. Čo urobíte, ak predsedníctvo strany rozhodne, že KDH pôjde (aj samo) so SMERom do koalície? Ostanete v KDH, alebo odídete zo strany?

Ja som do politiky prišiel ako KDH a ako KDH v nej aj chcem skončiť. Predstava výmeny dresu je mi bytostne cudzia. Ten dres je dnes možno spotený a obdratý na lakťoch, ale väčšina mančaftu, ktorý ho oblieka, v ňom nehrá iný šport, ako verejnú službu. Nechystám sa ho preto ani prezliecť, ani vyzliecť. KDH robilo dlhé roky sebavedomú, dobrú a záujmy Slovenska chrániacu politiku voči EÚ. Dnes je to inak, poslanci za KDH hlasovali za euroval. Vnímate hlasy odborníkov z celej Európy (Iniciatíva ISPE), ktorí upozorňujú na vážne riziká v prípade schválenia trvalého eurovalu a ďalších intervencií ECB? Viete o niekom z KDH, kto nechce hlasovať v novom volebnom období za trvalý euroval? Ako budete hlasovať v prípade trvalého eurovalu Vy? Ťažké, ale férové otázky. Zodpoviem ich po rade. Vo chvíli, keď sme hlasovali o navýšení záruk v dočasnom eurovale, som bol presvedčený, že to je pre Slovensko tá najlepšia z nepríjemných možností. Som o tom presvedčený dodnes. Hlasy odborníkov vnímam a aj túto vec s mnohými z nich konzultujem. Myslím si, že Dano Lipšic prejaví asi najmenšiu ochotu sa pod to podpísať vlastným hlasom. Ja budem hlasovať podľa okolností, z ktorých jednou z kľúčových, ale nie jedinou, bude výsledok mojej porady s ľuďmi, ktorých názoru v týchto veciach dôverujem: Vaňo, Bilčík, Žilinský, Ódor, Sočuvka, Moravčík, Marcinčin, Zlacký, ale aj iní.

Zmení podľa Vás kauza Gorila Slovensko? Ako bude podľa Vás vyzerať stav spravodlivosti na Slovensku o 10 rokov?

Zmena záleží od toho, ako kauza Gorila naozaj dopadne. Ak bude vyšetrená a v prípade preukázania trestnej činnosti aj padnú konkrétne tresty, má táto spoločnosť šancu, že tie dobré zo súradníc systému zostanú zachované a tie zlé budú – niektoré rýchlejšie, niektoré menej rýchlo – odumierať. Ak odíde do stratena, naše spoločenstvo sa buď prepadne do hlbokej letargie a rezignácie alebo v zúrivom hneve spolu so špinavou vodou korupcie vyleje aj zvyšky akého-takého poriadku. O desať rokov tak môžeme žiť aj v slušnej spoločnosti, kde platí rovnosť pred zákonom, aj v zlyhávajúcom štáte post-sovietskeho typu, kde budú na svojich zdevastovaných územiach tvrdou rukou panovať gangstri. S krkmi, ktoré sa nezmestia ani do bieleho, ani do modrého golieru.

Za rozhovor ďakuje Marek Nikolov