Môj príbeh

Celý život trpel ťažkým ochorením srdca - modré dieťa. Napriek tomu bol príkladom túžby po živote a obhajcom ochrany života od počatia.
Iniciátor Revue pre katolícku kultúru - Impulz.
05.01.1960 - 01.08.2008

Chvála ticha

Človek postsocialistický prežíva hlbokú krízu. Hovoríme o spoločenskej vyprázdnenosti, o úpadku kultúry a o „blbej“ nálade. Ešte aj my, ktorí sme považovali pád komunizmu za jednu z vrcholných chvíľ v našom živote, sa pristihujeme pri tom, že nás chytá nostalgia za „jednoduchšími časmi“. Samozrejme, sú to momenty chvíľkovej nepozornosti, ale otázky o tom, či sme chceli dosiahnuť to, čo teraz žijeme, sú absolútne na mieste. Skúsme si teda teraz odpovedať na zopár otázok o tom, čo sme chceli a čo sme zatiaľ dosiahli.

Zo všetkého najviac nám chýbala sloboda. Nikto nevie tak dobre, že sloboda vôbec nesúvisí s demokraciou, ako ľudia z totalitných štátov. Mnohé totalitné režimy fungujú na princípe jednej politickej strany alebo vodcu potvrdzovaného voľbami. Teror a dôsledná izolácia spôsobili, že dnes nevieme odpovedať na prostoduché otázky našich detí, ktoré sa pýtajú: „Ako ste to mohli dopustiť?“, „Prečo ste mlčali?“ Je pravda, že niekoľko silných jedincov nám ukázalo, že vnútorná sloboda je neodňateľná, ale vyžadovať krajné hrdinstvo od celej spoločnosti sa nedá. Žili sme v pracovnom tábore, ktorému sa zaiste nedali odoprieť veľkorysé rozmery a istá dávka nadštandardných táborových podmienok, ale na podstate veci to nič nemenilo. Túžili sme po slobodách. Po slobode pohybu. Lebo pohybovať sme sa mohli iba vo vnútri tábora zvaného Československo. Keď režim pod tlakom medzinárodnej verejnej mienky časom už troška zmäkol, tak poslušní jedinci dostali krátku vychádzku aj za plot. Aké to bolo pokušenie, potvrdzuje bezmála tridsaťtisíc útekov. Túžili sme po slobodnom prístupe k informáciám, po pluralitnom politickom systéme, po slobode zhromažďovania, po náboženských slobodách, akademických slobodách, po možnosti vlastniť výrobné prostriedky a voľne podnikať, po slobodnej umeleckej tvorbe, po otvorenej občianskej spoločnosti.

Dnes musíme priznať, že všetko toto sme dosiahli. Všeličo sme preskákali už aj za tých šesť násť rokov, ale všetky tieto slobody máme ukotvené v našom právnom systéme a takmer úplne uvedené do života a akceptované. Každý historik či politológ by musel uznať, že je to veľký úspech. Keď si k tomu pripočítame, že pri prevrate sme nikoho nezabili, nespustili sme žiadne masové pogromy, štát sme si rozdelili bez jedinej ozbrojenej zrážky či vzbury, a dokonca majetok sme si rozdelili na báze práce expertných skupín, dosiahli sme doteraz nepoznaný a pravdepodobne v budúcnosti ťažko opakovateľný vývoj. To nie je úspech, ale zázrak.

Natíska sa teda otázka, prečo trpíme spoločenskou vyprázdnenosťou a pestujeme si svoje „blbé“ nálady. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že málokto si uvedomoval, keď túžil za slobodou a bojoval o ňu, že sloboda je len príležitosť. Sloboda sa však musí naplniť obsahom a treba za ňu prevziať aj zodpovednosť. Inak je to prázdna bublina. Ďalšou príčinou našej bezradnosti, keď sme sa ocitli v slobodnom priestore, je to, že začíname chápať, že o slobodu nás môže a chce pripraviť nielen hegemón.

Každý veľký spoločenský systém v rôznej miere manipuluje so svojimi ľuďmi a snaží sa, aby čo najlepšie zapadali do štruktúry jeho fungovania. Za vlády komunistických režimov bolo dôležité zdôrazňovať kolektív a potláčať jedinca. Toto umožňovalo rozvíjať diktatúru, ktorá sa pomerne spoľahlivo starala o základné životné potreby, ale nestrpela kritiku, diskusiu alebo prílišnú osobnú zaangažovanosť. Naproti tomu „kultúra“ ekonomicky najrozvinutejších západoeurópskych demokracií, medzi ktoré sme sa v týchto rokoch zaradili, potrebuje mať zo svojho človeka predovšetkým spotrebiteľa. Vytváranie v minulosti nepredstaviteľného bohatstva sa dá zabezpečiť len ustavičným hospodárskym rastom. Tento rast však logicky predpokladá aj rast produkcie, ktorú musí niekto skonzumovať, a má to byť podľa možnosti hlavne ten, čo za to aj dokáže zaplatiť.

Preto dôležitým záujmom takejto spoločnosti je presvedčiť každého svojho člena, aby čo najviac spotreboval. Tu treba zdôrazniť slovo presvedčiť, nie prinútiť; veď iba človek v dobrom rozmare dokáže hodne skonzumovať. Tomuto sa prispôsobuje celý štýl života a tak aj takmer všetci žijeme. Dosahuje sa to tiež podnecovaním zlých vlastností, ktoré ležia na dne duše každého z nás.

Negativistické porovnávanie

Výborný spotrebiteľ sa z nás stáva vtedy, keď sa marginalizuje to, čo všetko už máme a čím disponujeme, a predkladá sa nám pred oči zásadne to, čo ešte nemáme a „zaručene“ by sme to mali mať. Tento efekt sa znásobuje, ak sa do nás podarí naočkovať závisť. Čím je táto závisť menej adresná, tým lepšie. Závisť a túžba po nedosiahnutom nás motivuje k väčším výkonom. Väčšia výkonnosť od nás vyžaduje stále viac času a energie venovať práci, a tak postupne všetko svoje úsilie zamerať na vytýčený pseudocieľ. Samozrejme, že je to úplne zhubná špirála, lebo len čo by sme ten cieľ cieľov dosiahli, sú ich pre nás pripravené ďalšie nespočítateľné množstvá.

Reklama

Reklama je nebezpečné umenie. Väčšina z nás by rada tvrdila, že reklama na nás vlastne ani príliš nevplýva. Tí kritickejší však vedia, že to nie je pravda. Reklama je totiž najtrblietavejší kamienok v mozaike nášho spôsobu života. Reklama ťaží z toho, že nás má „predvarených“ hlukom a únavou všedného dňa a jeho starostí. Vstrebáva sa nám do vedomia i podvedomia doslova na každom kroku. Lebo keby sme aj nemali zapnuté rádio či televízor a náhodou by sme práve teraz nedovideli na žiaden bilbord, tak určite aspoň výrobnú značku máme vyšitú na košeli alebo logo na teniskách či reklamu na igelitke, v ktorej si nesieme rožky na večeru. (Samozrejme, označovanie výrobkov je správne, ba dokonca povinné, ale to nič nemení na veci, že nám tieto značky vnikajú do podvedomia.) Jedným slovom, pred reklamou sa nedá účinne utiecť. Reklama často klame, ale robí to tak odzbrojujúco primitívnym spôsobom, že ak by ktokoľvek protestoval, tak by sa totálne strápnil. Napríklad: televízna reklama nám ukáže pánsky šampón, samozrejme konkrétny. Chlapík v reklame si ním umyje hlavu. Je to šampón, umyl si ním hlavu, zatváril sa spokojne a to by malo byť všetko. Ale nie je. V reklame za ním prichádza krásna žena, pohladí ho po práve umytých vlasoch, znežnie a zamilovane ho pobozká. A to je práve to klamstvo. Na druhý deň si idete kúpiť šampón (čo je normálne, však si potrebujete niečím umyť vlasy) a neomylne siahnete po včera propagovanom šampóne. Nie preto, že je najlepší, ani preto, že je najlacnejší, ale preto, že vo vašom hlbokom podvedomí dúfate, že keď si umyjete vlasy, príde krásna žena (alebo vaša vlastná žena, ktorá sa zjaví zázračne o pätnásť kilogramov ľahšia a s vlasmi o 40 centimetrov dlhšími) a nežne vás pobozká. To sa, samozrejme, nestane a vy sa, samozrejme, nepôjdete sťažovať k producentovi reklamy, že kde je k tomu šampónu bozk. Ale v skutočnosti ste boli oklamaný a konkrétny šampón ste kúpili. A takto si pôsobením reklamy môžete kupovať „šťastie“ prostredníctvom najbanálnejšieho tovaru. Ak ste citlivejšej povahy, ste ochotný ho dokonca niekedy aj zbytočne zhromažďovať. (Najmä keď „sedem za cenu šesť“, alebo s „neuveriteľnou výhrou motocykla XY“, na ktorý by ste si tak či onak v živote nesadli.)

Obchod s ilúziami

Ďalšou slabosťou, ktorú možno využiť na vytváranie konzumenta, sú výčitky svedomia. Veľké pracovné zaťaženie a zhon, v ktorom strácame pojem o skutočných životných prioritách, v nás usádza rôzne obavy až strachy. Jedným z najčastejších strachov je strach o vlastné zdravie, ktoré je prirodzeným základným predpokladom pre plnohodnotný život. Preto sme ochotní konzumovať obrovské množstvá tých zázračných preparátov, ktoré nám vraj zaručia zdravie, dlhovekosť, potenciu, duševnú sviežosť, jedným slovom všetko to, o čo prichádzame pre spôsob života, ktorý sme si vybrali a ktorý sa od nás aj očakáva. Ďalším bežným strachom je strach o to, čo bude, ak nebude tak, ako je. Správny spotrebiteľ však nemá problém v poisťovniach a bankách si predsa môže kúpiť istotu budúceho šťastia. A teraz je už definitívne v pasci, lebo konečne sa veľkosť šťastia začína merať číslom zvaným výška konta. Nakoľko konto sa môže zvyšovať donekonečna, naša úplná spokojnosť s jeho výškou je nedosiahnuteľná.

Hluk

Problém hluku, ktorým sa viac-menej dobrovoľne obklopujeme, na prvý pohľad s našou témou zdanlivo nesúvisí. Hluk však otupuje naše vnímanie, čo je dobrým predpokladom na nekritické prijímanie vnemov do podvedomia. Hluk nás otupuje, a tak sme manipulovateľnejší. Keď v päťdesiatych rokoch minulého storočia v pražskej ruzynskej väznici používali na psychické týranie väzňov pred výsluchmi agregáty na výrobu neznesiteľných zvukov, patrilo to medzi najúčinnejšie a zároveň najneľudskejšie spôsoby týrania. Teraz žijeme v slobode, a preto púšťať zvuky viac či menej znesiteľné si môžeme sami a aj to patrične využívame. Zvuková kulisa, ktorá nás obklopuje, nám pomáha aj v krátkych chvíľach nečinnosti vyvarovať sa uvažovania o zmysle toho, čo robíme a čím žijeme. Dokonca aj v reštauráciách a kaviarňach sa na nás ustavične valí hudba, poväčšine pustená príliš hlasno, takže nás núti viesť nanajvýš rozhovory nevymykajúce sa všednému táraniu o futbale alebo výhodnosti životného poistenia.

Masmediálne informácie

Výber a spôsob podávania informácií v masmédiách už len dopĺňa atmosféru spoločenskej vyprázdnenosti a „blbej“ nálady. S masmédií sa totiž na nás denne vyvalí toľko negatívnych informácií, že to nemôžeme v žiadnom prípade vnútorne spracovať. Prírodné katastrofy, vojnové konflikty, genocídy. Za tým prídu kriminálne činy, podvody, politická špina a tragické nehody. Ak by sme sa aj náhodou dozvedeli o dajakej dobročinnosti, tak tá je spravidla naviazaná na reklamu. Celý vrcholový šport je dnes reklamným nosičom a komerčné televízie, ako keby sa chceli všetkej tej ťažobe sveta vysmiať, nám nakoniec ukážu, že v zoologickej záhrade sa práve dnes narodil roztomilý hroch.

Chvála tichu

Ak ste z tohto všetkého nadobudli dojem, že vás vyzvem, aby ste pred zlým svetom utiekli do hôr alebo do trapistického kláštora, tak vás teraz asi sklamem. Niežeby to nebolo vynikajúce riešenie, ale všeobecný recept na zachovanie osobnej slobody to určite nie je. Ja chcem iba chválorečiť tichu. Ticho vo vlastnom vnútri je cestou k sebauvedomeniu a k vytvoreniu si osobného vzťahu s Bohom. Je až neuveriteľné a ťažko pochopiteľné, ako my, ľudia, ktorí sme tak túžili po slobode, ktorí na sme ňu tak dlho čakali, niektorí ju aj draho vykúpili, v čase, keď by sme ju mali naplniť obsahom, pozeráme, ako sa rozdrobuje a rozmieňa na tisíceré vnemy, ktoré udúšajú skutočné ciele. Evanjelium nás na mnohých miestach vyzýva a upozorňuje, že máme byť pripravení, máme bedliť a bdieť. To neznamená len byť pripravený v ktorúkoľvek hodinu zomrieť, to znamená aj v každej chvíli konať a myslieť tak, že iba ja rozhodnem, aké sily a podnety ovládnu moje myslenie a konanie.

Smrť

Pri smrti sa ešte na chvíľku pristavme. Smrť je práve to, čo nás tak na hony vzďaľuje od postojov sekulárneho sveta. Smrť totiž do schémy konzumného a liberálneho spôsobu života vôbec nezapadá. Hlavne preto, že smrťou sa končí akákoľvek spotreba. Smrť má pre spotrebu dva zhubné dôsledky. Po prvé ten základný, že mŕtvy už nikdy nič nespotrebuje, ale čo je horšie, pozostalí po ňom sa začínajú nebezpečne zamýšľať nad tým, koľko sa človek natrápi, kým o všetko príde, a načo bola všetka tá upotená snaha, keď nič z toho, čo získal, si už so sebou nevezme. Skutočne, smrť je výsmechom mnohých našich snažení a pokusov zaistiť sa po každej stránke.

Náš vzťah k smrti musí byť od základu iný. Naša smrť je zavŕšenie úlohy, je najdôležitejším okamihom nášho života, je chvíľou naplnenia. Smrťou máme možnosť získať definitívnu slobodu, ktorú nám už nič ani nikto nebude ohrozovať. Preto obklopovať sa hlukom, povrchnými vnemami, haraburdami a namáhavo sa pokúšať o večnosť dočasnosti je pre človeka cestou opačným smerom. My potrebujeme ticho a ustavičnú sebareflexiu, lebo život je večný, ale čas splnenia najväčšej úlohy sa každou minútou približuje. My potrebujeme ticho, aby sme svoj život napĺňali zmysluplným obsahom. Treba sa nám skoncentrovať na to, aby sme uniesli svoju slobodu a splnili svoju úlohu. Ticho nám naozaj môže významne pomôcť na ceste od spotrebiteľa k slobodnému človeku.

Objavme silu ticha

Všimnime si, že vyvrcholením intenzívnej a láskyplnej komunikácie je mlčanie v tichu. (Pravda, okrem známej „tichej domácnosti“, keď ticho je výsledkom dusnej atmosféry vzájomných vzťahov.) Ak má budovanie partnerského vzťahu normálny priebeh, tak vzťah prechádza etapami, keď spolu trávime voľný čas, najprv v partii, potom v kine, divadle, na bohoslužbách či na diskotéke, ale vzťah sa stane vtedy vážnym, keď spolu strávime dve hodiny v tichu a mlčaní. Aj v rodinách s deťmi sú veľmi zriedkavé chvíle intímneho ticha spojené so sviatočnými pocitmi a nezriedka sa stávajú jednou z mála spomienok, ktoré sa nám zachovajú v pamäti až do smrti.

Všimnime si manželské páry, ktoré majú už po zlatej svadbe. Manželská láska celoživotne budovaná obidvoma partnermi zvyčajne aj celoživotne graduje a jej vyvrcholením sú celé hodiny spoločného mlčania. Niežeby si tí dvaja nemali čo povedať, ale oni už na to nepotrebujú slová, potrebujú už iba byť spolu.

Napokon nesmierne dôležité je byť v tichu so sebou samým. Neraz sa obklopujeme hlukom hlavne preto, aby sme sa „nestretli so sebou“. Máme so sebou nevyrovnané účty, a keby sme na seba narazili v tvrdej konfrontácii, boli by sme nútení niečo vo svojom živote zmeniť, alebo by sme mohli na seba úplne zanevrieť.

Ticho ako program

Pred časom na istom európskom festivale modernej hudby bol na pódiu postavený klavír. Po príchode a usadení divákov prišiel na pódium klavirista. Poklonil sa, otvoril veko klavíra, posadil sa a čakal. Po niekoľkominútovom tichu vstal, zavrel veko, poklonil sa divákom a odišiel. Údajne to malo veľký úspech. Možnože práve takéto koncerty ticha by boli jedinými úspešnými demonštráciami proti rôznym reality show a nevkusným kampaniam. To som však už veľmi popustil uzdu svojej fantázii.
Pestujme preto ticho ako významný prostriedok na usporiadanie našich životov:

• na sebauvedomenie,
• na zlepšenie a upevnenie vzájomných vzťahov so svojimi najbližšími,
• na prehodnotenie svojich priorít,
• na upevnenie a udržanie svojho duševného zdravia,
• pri napĺňaní našej slobody,
• pri hľadaní zmyslu života,
• pri hľadaní zmyslu smrti.

V tichu by sme nachádzali silu vnútorne spracovať všetko to, čo nás obklopuje, čo sa na nás valí zo všetkých strán; čo nás ohlupuje, vyčerpáva, trápi, zarmucuje, ale aj teší, nadchýna, motivuje a stimuluje kráčať ďalej.
V tichu by sme sa ľahšie stali vnímavými pre potreby ľudí okolo nás, pre to, čím žijú naši najbližší.

V neposlednom rade v tichu by sme ľahšie nachádzali vnútornú rovnováhu, ktorá je podmienkou všetkého ostatného.
Ticho sa nekonzumuje, nepredáva, a preto naň nie sú reklamné kampane. Preto si musí každý sám overiť, že v šampóne šťastie nenájde nikdy, ale v tichu často.
... prosím vás – vypnite to rádio...

Peter Smolík

Impulz č.4/2005
Zverejnené so súhlasom Gabriely Smolíkovej