Môj príbeh

Marián, máš za sebou pestrý život, prešiel si rôzne zamestnania, kým si našiel svoje povolanie. Môžeš niekoľkými vetami popísať svoj pracovný život?

Keď som si nedávno sadol u Teba na šálku čaju a počul som, ako si použil dvojicu pojmov – zamestnanie a povolanie – spomenul som si na roky mladosti, mal som možno osemnásť, keď jeden múdry kňaz hovoril, že povolanie je to, k čomu nás volá Boh. Je to naša odpoveď na Jeho lásku a má viac menej dve základné smerovania. Obe však v sebe skrývajú rozmer darovania sa. Jedno je cez ľudskú lásku, manželstvo a rodinu – kde sme volaní k darovaniu sa malej skupine ľudí... Tým druhým povolaním je služba tej „veľkej rodine“ ľudí, žijúcich všade okolo nás a hľadajúcich Lásku... Tu ide o darovanie sa iným cez zasvätený život. Dlho som v sebe nosil otázku môjho osobného povolania. Našiel som ju v manželstve a v rodine. Takto ja chápem povolanie. A čo zamestnania? Tie ma neviedli k povolaniu a hoci som si ich vyberal viac menej dobrovoľne, často mi „brali“ z môjho povolania manžela a otca... Nielen energiu (v pote tváre budeš jesť svoj chlieb...), ale aj pokoj, vnútorné zameranie. Zamestnanie v kontexte týchto riadkov je pre mňa činnosť, ktorá mi umožňuje byť živiteľom rodiny a vytvárať tak jednu z podmienok fungovania v dnešnom svete – potrebné materiálne dobrá.

Vrátim s avšak k Tvojej otázke ešte z inej strany. Ak je v nej skryté hľadanie – čím všetkým som „musel“ byť, než som našiel v pracovnom živote svoj vnútorný hlas a „práca sa stala pre mňa koníčkom“- nuž bol som všeličím... Tomuto hovorím moje osobné poslanie a jeho hľadanie... Úplne na začiatku sa stalo niečo zvláštne, kvôli náboženskému presvedčeniu som nemohol študovať to, čo som mal rád – humánne vedy: antropológiu, psychológiu, či umenie a musel som ísť na techniku... Vybral som si elektrofakultu na SVŠT v Bratislave a skončil katedru počítačov. (Tu som dostal vďaka štúdiu jeden veľký dar – analytické, algoritmické myslenie – čo pre mňa a moju povahu znamenalo nesmierny prínos – moja fantázia a emócie dostali úžasného pomocníka, vnútornú disciplínu). Moja profesionálna kariéra štartovala vo výpočtových strediskách – bol som programátorom operačných systémov a hneď po nežnej revolúcii som sa začal venovať obchodu s výpočtovou technikou. Pracoval som vo Viedni pre francúzsku spoločnosť Bull Computers, mal som na starosti Čechy a Slovensko. Odtiaľ som prešiel ako pomerne mladý do vrcholového manažmentu – ako 32 ročný som sa stal sa riaditeľom a mal som na starosti okolo 250 zamestnancov vo výrobnej firme. Tam som si naplno uvedomil o čom je emočná inteligencia, hoci sa tomu ešte tak nehovorilo... Nasledovali roky v bankovom dome Creditanstalt, najskôr vo Viedni, neskôr na Slovensku a na Ukrajine. Boli to roky učenia sa nielen bankovej „hantírke“, ale aj investičným stratégiám... A potom roky v Lafarge – u svetového lídra v o výrobe stavebných hmôt – v nadnárodnej korporácii s viac ako 80 tisíc zamestnancami na všetkých kontinentoch sveta, kde v parížskej centrále trval pracovný deň „24 hodín“... V Lafarge som dostal vynikajúce vzdelanie v oblasti strategického manažmentu a rozvojových stratégií. Tu som zažil „zlatú klietku“ a výzvu opustiť svet korporátu a ísť slúžiť!!!

Naozaj slúžiť v oblasti, ktorú mám rád, rozumiem jej a napĺňa ma „radosťou a láskou“. Hovorí sa tomu ísť za svojim vnútorným hlasom – za svojim poslaním, (čo je pre mňa iné ako povolanie). Stal som sa lektorom FranklinCovey, poradcom, koučom a sprievodcom... Moja túžba poznať človeka cez antropológiu, ako aj vedomosti z oblasti psychológie a iných vied sú mi dnes veľmi blízke. Často sa v poslednom čase prichytím pri tom, že v modlitbe, len tak spontánne chválim svojho Boha a jeho prezieravú dobrotu. On, cez všetky peripetie a úskalia života – nechal mi roky zrieť v niečom, čo mi nebolo až tak blízke a v pravý čas ma „pozval“ k tomu, čo mám nesmierne rád. Nalial moje srdce a myseľ rozpálené poznaním a skúsenosťami z manažmentu a biznisu do formy lektora, kouča a sprievodcu!!! Aká úžasná réžia...

Čím Ťa obohatila práca vo veľkých korporáciách a čo Ti zobrala?

Obohatila ma múdrymi, profesionálne veľmi šikovnými a ľudsky peknými ľuďmi. Obohatila ma cudzími jazykmi a ich denným používaním. Obohatila ma poznaním nových svetadielov a kultúr. Dostal som vzácne vzdelanie v oblasti bankovníctva, riadenia výroby, bezpečnosti práce, rôznych strategických modelov a projektového riadenia... Naučila ma trpezlivosti v komunikácii a pokore! Dovolila mi spoznať mnohorakú kultúru stolovania, mnoho vyberaných jedál a úžasných vín...

A čo mi brala veľkým priehrštím, no vďaka Bohu nakoniec nezobrala, bola rovnováha medzi mojim osobným a pracovným životom. Platil som veľmi drahú daň častého odlúčenia od manželky a detí, osamenie. Stratil som v určitej dobe zmysel pre reálny život – mal som vysoké postavenie, veľkú „moc“, všade pristavené luxusné autá, lietanie v jednotkách triedach s tými najlepšími aerolinkami a ľudí, ktorí „poslúchali“... Ak by moja drahá manželka Magduška nebola vytrvala v modlitbách za mňa a môj návrat medzi „normálnych“ ľudí, keby bola brala veľmi osobne všetky moje rozmary a „riaditeľské maniere“ uplatňované aj doma, keby bola rezignovala v našom vzťahu, lebo som často nebol doma a nebolo sa s kým stretnúť, s kým riešiť výchovu detí... bola by sa naša rodina dostala do veľkej krízy.

A zobrala mi aj kus môjho zdravia. Srdce, chrbtica, nadváha... Roky trvalého nasadenia pri dosahovaní „dvojciferných“ rastov nenájdete nikde v prírode – iba ohlúpnutý človek sa ženie za stále väčšími výsledkami a zabudol na chvíle spočinutia. Zabudol žasnúť!!!

A čo Tvoja rodina, ako sa rozvíjala a čo pre Teba znamená dnes?

Skúsim odpovedať v dvoch rovinách. Tá prvá sa týka manželstva, druhá rodiny. Manželstvo chápem ako inštitúciu na celý život, ako sviatosť, ako nerozlučiteľnú zmluvu a slovo, ktoré som dal žene svojho srdca, mojej najväčšej láske! V tejto oblasti som sa stal pre nás dvoch s Magduškou zdrojom mnohých bolestí. Štýl života, ktorý som si dobrovoľne vyberal, kariérny postup, cestovanie, únava, iný svet v ktorom som žil a jej o ňom nehovoril, to všetko prinášalo do nášho vzťahu mnoho bolestí, nedorozumenia, napätí a z mojej strany najmä hlúpeho – arogantného mlčania. Až prišli mesiace v nemocnici, kde najprv chodili kolegovia aj zďaleka, no po 6 mesiacoch už iba moja manželka...

Spomeniem ešte jeden veľký dar od Pána Boha v našom vzťahu – moje precitnutie v starom Jeruzaleme, v bazilike Božieho hrobu. Boli sme tam spolu s manželkou a ja som bol otrasný, neznesiteľný... Všetko mi vadilo... A vtedy, v tichu na mieste, kde bola päta kríža, som zažil veľmi osobné oslovenie mojim drahým Pánom Ježišom. Bola to prostá otázka: „Prečo nie si priateľom, najlepším priateľom, svojej ženy?!“ Bola tak silná, tak osobná a živá, že som stratil úplne pojem o čase, ponoril som sa do svojho vnútra a môj dobrý Pán mi ukazoval „všetky“ chvíle mojej nelásky, sebectva, precitlivelosti, arogantnej pýchy... Vložil som hlavu do dlaní a horko som plakal... Prenikla ma bolesť, ale aj túžba byť iným. V tej chvíli mi môj drahý Pán premenil moje kamenné srdce na srdce nové, srdce ľudské – srdce, ktoré on vykúpil. A začali sa diať mnohé zmeny v našom vzťahu. Mal som síl odprosiť, mal som srdce vidiace a mohol som sa začať meniť a veru bolo toho neúrekom. Tam kdesi sa rodila kľúčová časť môjho osobného poslania – byť priateľom, najlepším priateľom mojej manželky. Dnes som veľmi šťastný za tento dar poznania, ale aj za dar krásneho manželstva!

Druhou rovinou je samotná rodina. Tá bude taká krásna, ako krásne bude naše manželstvo. Keď v Centre obnovy rodín sprevádzam občas manželské páry, uvedomujem si, ako ľahko manželia stotožnia svoje manželstvo s vlastnou rodinou a keď posledné deti „vyletia“ z rodného hniezda, prestáva mať ich manželský vzťah zmysel. Pre mňa je rodina o našich deťoch. Máme 20 ročnú dcéru a dvoch chlapcov – 15 a 10 ročného. Na našu dcérku sme dlho čakali, päť rokov... Tak dlho sme potrebovali zrieť, hlavne ja... Ale oplatilo sa. Minulý rok v lete nám naša drahá dcérka oznámila, že po prvom ročníku ukončuje štúdium na vysokej škole, kde bola vynikajúcou študentkou a rozhodla sa vstúpiť do rehole. Boli to silné chvíle pre nás všetkých. Ale tak, ako sme ju dostali po 5 rokoch čakania do daru, (a naozaj sme to tak prežívali), tak nám ona pripravila ďalší dar – rozhodla sa zasvätiť svoj život Bohu cez službu iným. Je ešte len v prípravnej fáze, ale denne sa za ňu modlíme aby sa naplnila jej túžba o ktorej nám pri rozhodovaní sa do rehole povedala: „Chcela by som byť chlebíkom, ktorý bude rozlámaný pre mnohých...“ A naši dvaja „mladí muži“? Robia nás mladými, hoci sme už obaja s manželkou po päťdesiatke, pri nich sa nedá zostarnúť. Treba byť „furt ve střehu“, lebo „pořád se něco deje...“. A hoci ma na rodičovskom môjho mladšieho syna považujú za starého otca, srdce je mladé... Veríme s manželkou, že nám Pán požehná pomôcť aj im rozbaliť batôžky ich osobných povolaní a objaviť spolu s nimi dary, ktorými ich On z veľkej svojej lásky obdaril. Nám na radosť a svetu na osoh...

Vo svojej práci trénuješ a koučuješ úspešných ľudí. Aké typy problémov s nimi riešiš najčastejšie?

Vzťahové! Vzťahy s inými ľuďmi či už na pracovisku, ale aj doma, vzťahy so sebou samými a s tými, ktorí sa otvoria hovoríme aj o vzťahoch s Bohom – prvou Osobou tu u nás na zemi...

Na mnohých bohatých ľudí sa ostatní pozerajú so závisťou a niekedy aj nenávisťou. Pravdou je aj to, že mnohí bohatí nezískali vždy svoj majetok iba svojim intelektom a prácou. Akí sú títo ľudia, čo ich teší a trápi?

Bolo mi v živote dopriate stretnúť viacerých „novozbohatlíkov“, ktorí svoj majetok nadobudli nečestným spôsobom. (Teraz nemám na mysli ľudí, ktorí sa stali bohatými svojou usilovnou prácou a umom.) Už za ich terajšieho života vidieť, aké neblahé následky malo toto ich konanie na nich samých, ale aj na ich najbližších. Tu platí múdrosť, ktorú učíme na seminároch FranklinCovey: „Následky našich činov neovláda naša vôľa, následky našich činov sa riadia princípmi!!!“.

Prvé, čo strácajú takýto ľudia je citlivosť na dar vlastného svedomia, vedia si ospravedlniť veľmi neštandardné skutky... Potom opúšťajú svoje manželstvá a rodiny a po rokoch ich vystriedajú niekoľko... Sú ako odtrhnuté vagóny a spôsobujú svojim sebectvom bolesť, kamkoľvek sa pohnú. Keď už sú „unavení“ zo svojho bohatstva a ich plytké srdce nemá od samopaše čo robiť, doliehajú na nich v okamihoch osamenia mučivé otázky – na čo to bolo všetko dobré. S viacerými som sa o tom zhováral a väčšinou tvrdili, že to robili pre svoje deti. Na moju otázku, že pre deti z ktorého vzťahu, zostali väčšinou zaskočení... Tam kdesi sa objavuje ohromná devastácia z neštandardností – z krádeží, podplácania, špinavých zneužití súdov... Rozpadá sa život na drobné, na bolestné hodiny prázdna a samoty. A väčšinou sa objavuje strach. Nevedia, komu môžu dôverovať, komu sa vyplakať, komu otvoriť srdce... Všade číha nepriateľ. Je mi ich úprimne ľúto, rád by som našiel spôsob, ako im pomôcť – ako im sprostredkovať metanoiu, premenu. Nie tú ľudskú, ale tú, ktorú prináša so sebou živý Boh.

Mnohých ľudí všetci a priori odsudzujú – politikov, sudcov, finančníkov alebo tzv. veľkopodnikateľov, ktorí sú bohatí, ale nikto presne nevie, v čom vlastne podnikajú. V Biblii je takouto postavou napríklad Zachej, s ktorým si Ježiš sadol k stolu. Máme okolo seba veľa Zachejov, ktorí možno túžia po prijatí, objatí, odpustení. Ako to vidíš?

Milujem tento príbeh so Zachejom! Malý, bohatý – lebo neštandardný, kolaborant, pre mnohých zlodej, (sám si to neskôr uvedomuje), vylezie na strom a chce vidieť Ježiša. On sa na neho s láskou pozrie a ohlási sa k nemu na večeru... A tu začína pôsobiť moc živého, konajúceho Boha. Zachej uchvátený touto neodsudzujúcou, milosrdnou Láskou, ktorá ho v ničom nesúdi, ale miluje, mení do podstaty svoj život. Vyznáva, že kradol a chce vrátiť štvornásobne...

Tu vidím veľkú výzvu pre seba aj pre iných, ktorí žijú Ježišovu blízkosť. Nesúdiť tých ľudí, ale ísť za nimi, k nim domov – do ich palácov, veľkých úradov, drahých limuzín. No iba pod podmienkou, že sú ochotní vyliezť na figovník – vyjsť zo svojho vnútra a hľadať. To sa však začína nie v nich, ale v nás – vo mne. Nesúdiť, ale byť im blízko. Ale najmä byť blízko Ježiša, držať sa ho za ruku, vzývať v modlitbe Ducha Svätého a vydávať skromné, ale jasné svedectvo o tom, že tým, kým som, som nie je pre moju šikovnosť, pokoru... ale pre to, že ma Boh skrze Ježiša premieňa, tak ako Zacheja... Tam kdesi sa vytvára miesto na stretnutie zranených mocou a bohatstvom.

Môžem sa dotknúť a Tvojho úletu do politiky? Média Ťa hodnotili ako sivú eminenciu, najmocnejšieho človeka na Ministerstve dopravy, cez ktorého tiekli miliardy eur. Aká bola táto skúsenosť?

Máš pravdu v tom že to bol „úlet“. Ale on mal svoje dejiny. Môj otec – ktorý sa v požehnanom veku 82 rokov stal katolíckym kňazom za bývalého režimu veľa trpel pre vieru a Boha! Nikdy neuhol, necúvol... Často ho veľmi ponižovali a neskôr aj nás, jeho deti. Ale on nezanevrel, on nemal v srdci nenávisť. Len nás viedol k tomu, aby sme boli vynikajúci vo všetkom, čo robíme, lebo potom nás žiaden režim nezlomí... A hlavne nám zdôrazňoval a kládol na srdce, aby sme sa – ak dôjde k politickej zmene, zapojili do verejného života. Niesol som túto jeho výzvu ako niečo výnimočné. Hneď po revolúcii som sa začal angažovať, ale keď som videl tú neštandardnosť, ktorú vtedy mnohí začali presadzovať, opustil som ten svet a išiel sa učiť a pracovať – veď som mal vtedy iba 28 rokov... V srdci som však stále nosil túto výzvu. A keď ma Ján Figeľ, vtedy ešte eurokomisár oslovil, aby som šiel do jeho tímu a stal sa podpredsedom KDH pre ekonomiku, veľmi som o to uvažoval a po takmer dvoch rokoch uvažovania som jeho ponuku nakoniec prijal. Ale v centrále KDH ma nechceli a urobili všetko, aby som neprešiel... Tak ma Ján pozval aspoň do tímu na Ministerstvo dopravy. Hneď prvý deň, keď sme sa stretli v jeho pracovni na ministerstve, sme si rozdelili činnosti a ja som sa začal starať o firemnú časť ministerstva a ich projekty. Dohodli sme si kľúčové poslanie – nulová tolerancia na korupciu a čierne čísla vo všetkých ministerských firmách do roka... Pre mňa to bolo úplne štandardné zadanie z korporátneho sveta, ale v ministerských firmách riadna zmena!!! Vyše roka sa darilo ísť úplne nekompromisne za týmto poslaním, ale potom sa objavila politická hydra a otázka bola stále nástojčivejšia – buď odídem, alebo ublížia ministrovi...V decembri 2011 som požiadal Jána o uvoľnenie zo služby a od januára 2012 som sa vrátil do normálneho života.

Čo bolo úžasné, ako začali firmy meniť svoje správanie a začali mať pozitívne hospodárske výsledky – to bolo super najmä pre zamestnancov týchto firiem, lebo odrazu videli, že je to možné a že sa môžu správať dôstojne na trhu... Veľkou skúškou boli diaľničné tendre vypísané prvou Ficovou vládou – nakoľko som roky pôsobil v tomto biznise na európskej úrovni, veľmi rýchlo som sa zorientovala a zistil o aké obrovské sumy boli tie úseky predražené. Bežne sa na líniových stavbách tohto typu tvorí zisk medzi 5 -7 %, tu dosahoval viac ako 20%... Odhadujem, že pevným postojom v tejto téme – a to sme boli vo funkciách necelé 3 mesiace - sa podarilo ušetriť cca 700 mil. EUR, ktoré by sa boli krútili v našom slovenskom novo zbohatlíckom svete iba na províziách...

Osobná skúsenosť? Nepatrím do politického sveta, neviem robiť ten typ kompromisov, neviem klamať, ako to v politike je zaužívané, neviem hovoriť rečou mnohoznačných nejednoznačností... Bol som zhrozený, čo dokáže s ľuďmi spraviť moc a peniaze... A ešte viac z toho, ako arogancia moci robí z ľudí „odvážnych a nevzdelaných hlupákov“ ochotných rozhodovať o miliardových čiastkach v EUR bez akejkoľvek manažérskej a ekonomickej prípravy. V normálnom firemnom priestore, kde nie je možné vytvárať červené čísla a kradnúť, by väčšina slovenských ministrov, vrátane premiérov, neobstála ani jeden profesionálny deň...

Som rád, že som sa mohol vrátiť do normálneho života a že môžem prispievať k rastu Slovenska zmenou kultúry v oblasti reálneho podnikania, že môžem špičkovým lídrom vo firemnom svete sprostredkovávať nový pohľad na leadership – na pozíciu slúžiaceho lídra a pozývať ich vidieť ich zamestnancov ako znalostných ľudí. Je to celé o vzťahoch, ale nie nadriadený – podriadení, ale partneri, spolupodnikatelia a dobrovoľníci.

Z toho, čo si povedal mi vychádza, že ministrovi neublížili, ale cena za to bola, že sa všetko sa vrátilo do starých koľají spätných platieb za predražené práce rôznych firiem. Našiel si zmysel a svoje povolanie v tom, čo robíš teraz?

Áno a veľmi sa z toho teším – teda z toho, že som objavil a môžem denne žiť svoje osobné poslanie. Je to beh na dlhé trate. Som si vedomý, že moje úsilie prinesie úrodu až o tri – štyri generácie odteraz, bude sa písať koniec 21. storočia a verím že vtedy zarodí ovocie každý vzťah, ktorý som pomáhal urobiť lepším, krajším, statočnejším a orientovaným na službu pre druhých. S veľkou radosťou žijem tento život a približujem sa svojim spôsobom života ku knižnému hrdinovi, ktorého mám veľmi rád – rád by som raz bol ako hlavná postava z knihy Jeana Giona – Muž, ktorý sadil stromy...

Podobne ako Ty, aj ja som našiel mnohé inšpirácie a odpovede v knihách a kurzoch S.Coveyho. Vo všetkých amerických školách manažmentu a leadershipu mi však trochu vadí, že sa dosť preceňuje individualita človeka, talent schopnosti, viera vo vlastné sily a prílišné zameranie na úspech a výkon. Priznám sa, že mi tam, ako veriacemu človeku, chýba Boh. Hovorili sme už o tom spolu, ako si sa s tým vysporiadal Ty?

Tak, že denne pozývam Boha do svojho programu a využívam každú príležitosť – aj túto, aby som vydal svedectvo o tom, ako ma Boh miluje a žehná! Bez Ježiša nemôžem nič dobrého urobiť... A to nie je klišé, to je mnoho a mnoho dní, plných skúseností a zážitkov s Ním. Zameranie na výkon, úspech a výsledok je novodobým otroctvom, Amerika už dávno nie je o slobode, už dávno nie je slobodná. Odkedy sa človek u nich, či už vo firmách, v politike, či v prezidentskom úrade prestal stretávať s Bohom a robí tak iba formálne, len kvôli PR, (ako smiešne rýchlo sa to naučili aj naši bývalí komunisti a ich pohrobkovia), už nemajú svetu, ani sebe navzájom čo ponúknuť... Stali sa jeden pre druhého iba problémom a strach sa neuveriteľne šíri ich krajinou a od nich do celého sveta.

Stretol si Stephena Coveyho osobne. Aký to bol človek?

Áno, dva krát – raz v Prahe na spoločnej večeri nášho tímu FC Czech s ním a raz v krátkom, súkromnom, ale veľmi úprimnom rozhovore po vystúpení v Bratislave. Aký to bol človek? Pokorný a hlboko duchovný! Milujúci človeka, hodný dôvery a plný vnútornej energie – pokojnej, harmonickej a zapaľujúcej... Nezabudnuteľný bol ten krátky okamih v Bratislave, kde som mu povedal, že za vecami, ktoré napísal a učí, nachádzam aj inú rovinu, nie iba tú manažérsku, nie iba leadership. On sa usmial, dal mi ruku na plece a povedal, že sú za tým princípy Desatora ako jemu blízkemu hodnotovému systému... Povedal som mu, že pri niektorých skupinách poslucháčov mám túžbu hovoriť počas prezentácie jeho myšlienok o Bohu a on sa usmial a povedal, že môžem, lebo aj jemu je tá téma blízka, ale iba vtedy, ak samotní poslucháči sa budú na to pýtať a zaujímať o to. To dodnes rešpektujem a zažívam pri tom slobodu a radosť.

Marián, mnohí ľudia hľadajú šťastie, úspech a možno si ani neuvedomujú, že to všetko už majú a nedokážu sa z toho tešiť. Ako vnímaš úspech a šťastie Ty, aj v perspektíve toho, že si celý život stretával tzv. úspešných ľudí?

Čím som starší, tým viac je pre mňa šťastím žiť denne v Božej ruke, zažívať Jeho Prozreteľnosť, „rozumieť“ mu, mať možnosť „nahliadnuť“ do Jeho kuchyne. Napĺňa ma to často úžasom, naozaj žasnutím – lebo sa teším do neba, chcem s Bohom raz stolovať a vidieť sa z tváre do tváre a preto chcem byť „svätý“ už tu na zemi. Pre mňa to je denná výzva byť Ježišovým priateľom – vedomí si svojich obmedzení, slabostí a chýb... Šťastný som, lebo sa denne cítim byť Ním milovaný a hlboko si uvedomujem, že už som bol Ním vykúpený...

A úspech? Že už nemusím mať prvé miesto, posledné slovo, najrýchlejší odpich na križovatke a neustálu potrebu vyhrávať. Za veľký úspech posledných mesiacov považujem objav, že život nie je v prvom rade o výkone a výsledkoch, ale o vzťahoch, milosrdenstve, odpustení a trpezlivom čakaní na „posledných“...

Obdivujem Tvoj vzťah k manželke a rodine, založil si Centrum obnovy rodiny. Vieš stručne definovať význam rodiny v dnešnej spoločnosti?

Rodina je pre mňa miestom, kde Boh stále, deň čo deň, znovu a znovu prichádza na túto našu zem vo vzájomnej láske manželov. Niet takej aktivity človeka, kde by Boh bol tak osobne a intímne prítomným, ako pri telesnej – sexuálnej láske manželov. A často v týchto okamihoch ich vzájomného darovania sa vdýchne dar života novému stvoreniu. A pozve k životu nového člena rodiny...

A ešte niečo – cez vzájomnú lásku manželov ako aj manželov a detí sa na tejto zemi denne deje zázrak sprítomnenia – stelesnenia Boha, Lásky. To považujem dnes za najdôležitejší viditeľný prínos rodín – byť obrazom darovania sa Osôb v malom, dennom, konkrétnom. Ak nebude krásnych rodín, ak nebude rodín, tvár nášho Boha zostane pre ľudí opäť zahalená a prestaneme Ho vidieť, prestaneme Mu rozumieť... Lebo nebudeme zažívať darovanie sa a jednotu.

Ako spájaš svoju prácu a rodinu?

Po mnohých rokoch uštvaného života som si našiel prácu (mimo zlatej klietky korporátu), ktorá spája moje poslanie a povolanie. Opustil som istotu veľkej firmy a stal som sa oveľa „ekonomicky zraniteľnejším“ - mám malú firmu spolu s manželkou, ktorej sme obaja zamestnancami a poskytujeme v nej lektorské a koučovacie služby. (Občas aj v našej neziskovej organizácii Centrum obnovy rodiny). Učím sa nachádzať mieru – rovnováhu – medzi množstvom práce a času, ktorý venujem rodine. Tým že som viac doma, máme možnosť denne byť spolu na modlitbe, denne prežívať všednosť dňa a pomáhať si niesť tie naše osobnostné a povahové kríže... A snažím sa chrániť nedeľu pre našu rodinu ako deň, kedy sme spolu, kedy máme čas na Boha, na stretnutia – na budovanie vzťahov. Už od sobotného večera sa snažím nezatieniť ten požehnaný čas ničím, čo by bolo poznačené starosťou o chlieb, majetok, peniaze - alebo nakupovanie...

Máš pred sebou nejaký veľký sen, ktorý chceš ešte uskutočniť?

Rád by som mal raz karavan, ktorým by som spolu so svojou drahou Magduškou obchádzal Slovensko, dedinu po dedine, mesto za mestom a zvestoval prednáškami z Teológie tela Jána Pavla II a osobným svedectvom krásu manželského a rodinného života, význam vzťahov medzi ľuďmi a ako sme denne Bohom milovaní.

A ešte by som rád spolu s Magduškou prešiel autom celý svet a študoval, ako sa vyvíjala rodina v dejinách jednotlivých kultúr a denominácií. A poznatky posielal všetkým, ktorí by mali o tieto zistenia a svedectvá záujem...

Viem, že nie si zástanca rád a poúčania. Je okolo nás veľa ľudí, ktorí nemajú prácu, hľadajú svoje miesto na svete, mnohí by chceli podnikať, zároveň si zakladajú rodiny a niekedy sa im to všetko nedarí zvládnuť. Čo by si im poradil?

Posledné dni ma fascinuje obraz praotca Abraháma, ktorý opúšťa zabehaný, určite luxusný a bezpečný život v Ure, v rodine bohaté „šejka“, a vydáva sa na cestu viery s Bohom. Ten mu nehovorí, kam má presne ísť, ani mu nedáva mapu do ruky a neuisťuje ho, čo , kde a ako pre neho pripravil. Iba mu hovorí, že sním bude všade, kam on - Abrahám pôjde... A to ma fascinuje... Tento typ viery opretý o dennú prítomnosť Boha. (Lebo ak Láska je nekonečná, určite je aj nekonečne veľa riešení toho, čo mi ľudia zvykneme volať problémom a ja sa to stále viac učím nazvať tajomstvom... A tam nefunguje žiadna mapa, tam je stále všetko nové.

To by som chcel poradiť všetkým, ktorí stratili prácu, možno sa im rozpadol vzťah, alebo im niekto blízky zomrel – či ako mladí manželia, bičovaní požiadavkami dnešného svet skôr mať – ako byť, aby si sadli k nohám nášho Otca. On je osoba a čaká... Nájsť si denne čas na Boha v osobe Ježiša, chytiť sa ho za ruku a povedať o všetkom, čo v nás beží... A potom počúvať a počúvať a počúvať! Nie zo strachu, ale ako zaľúbení dokážu počúvať „nenásytne“ jeden druhého a hľadieť si zamilovane do očí... Pán povedal že bez neho nemôžeme nič urobiť!!! Tak si užívajme krásu prvého blahoslavenstva, staňme sa chudobní duchom, buďme ako deti a nechajme sa viesť na našich cestách. Nebojme sa, že nevieme presne kedy, kam a ako, nebojme sa žiť to každodenné dobrodružstvo s Bohom – veď on stále koná a tvorí tento svet novým, prežaruje ho Láskou a chce, aby sme vydávali o Ňom svedectvo...

Kto bude takto kráčať – či mladí, či starí, či chudobní, či bohatí... ten bude prežívať stav neba už tu na zemi a bude dobre jemu a všetkým, čo s ním budú kráčať – lebo bude radostný, plný nádeje!

 

Rozhovor viedol riaditeľ IPA Slovakia - Prof. Ján Košturiak