Môj príbeh

„Viete, čoho sa dnes ľudia boja viac než teroristov, ktorí by na nás mohli zaútočiť ebolou? Tehotenstva. Cestou na naše stretnutie som si všimol bilboard jednej mobilnej spoločnosti, ktorý hlásal: ,Nijaké záväzky. Nejde predsa o tehotenstvo.‘ Je tehotenstvo až také hrozné?“

 

Dominika Figurska: „Nie je hrozné. Dá sa prežiť.“

Agata Puścikowska: „Niekedy je hrozné, ale dá sa prežiť...“

D.F.: „Každé tehotenstvo bolo pre mňa radosťou. Nikdy som ho neprežívala ako traumu. Každé dieťa bolo očakávané a vytúžené. Najťažšie bolo piate tehotenstvo. Bolo oveľa náročnejšie než tehotenstvo pred 10 rokmi. Keby si sa ma vtedy opýtal, ako sa mám, neodpovedala by som ti s takým milým úsmevom...“

A.P.: „Ja ten stav nemám rada. (smiech) Keď som tehotná, veľmi nervózne a zlostne reagujem na výraz ‚požehnaný stav‘, pretože pre mňa je to predovšetkým fyzicky náročný stav. Hoci, samozrejme, po deviatich mesiacoch je ovocie tehotenstva požehnaním. Nemám rada nevoľnosť, stálu únavu a bolesti chrbtice. A mám na to právo. Ak sa ma niekto snaží presvedčiť o tom, že sa mýlim a že by som sa mala tešiť z toho, že sa cítim... hrozne, prajem mu všetko najlepšie. Tehotenstvo je ako hojdačka: na jednej strane sa tešíš, očakávaš vytúžené dieťatko, a na druhej strane bojuješ so svojím telom a pocitmi. Takto to ide dookola niekoľko mesiacov.“

„Leszek Miller raz použil výraz ,patológia mnohodetnej rodiny‘. Kedy ste prvý raz pocítili, že naša katolícka spoločnosť vás považuje za patologickú rodinu?“

A.P.: „Už pri treťom dieťati. Tretie dieťa je hranica, ktorá vo vonkajších pozorovateľoch (príbuzných aj cudzích ľuďoch) vyvoláva hraničné emócie a správanie. Zhovárala som sa so stovkami žien, a preto viem, ako veľmi sa bojíme tretieho tehotenstva. Spoločnosť prijíma prvé a druhé tehotenstvo s potešením, zato tretie považuje za nebezpečné čudáctvo. Ľudia sa na teba začnú pozerať podozrievavo, ba až zlostne. Neraz som počula: ,To si sa nevedela poistiť? ‘Ty, taká šikovná a vzdelaná, a máš toľko detí?‘ Spomínam si, že keď som porodila naše tretie dieťa, Justína, bola som veľmi šťastná. Vtedy ku mne v pôrodnej sále podišiel lekár a povedal mi: ,Začnite niečo brať, aby neprišlo štvrté.‘ Takéto poznámky sú úplne bežné. Stretávajú sa s nimi takmer všetky mnohodetné matky. Dominika má šťastie, lebo ako populárnu herečku ju chráni herecká imunita...“

D.F.: „Chránila ma po piate dieťa. Potom už ani pre mňa neplatili nijaké ,úľavy‘. (smiech) Vypočula som si všeličo... Ale vráťme sa k tretiemu dieťaťu: až vtedy, teda po Jozefovom narodení, som začala materstvo prežívať naozaj vedome. Pri prvom dieťati ma sprevádzal strach a obavy z toho, ako to zvládnem, a neopustili ma ani pri druhom dieťati. Zato pri treťom som sa upokojila a strach ustúpil. Povedala som si totiž: ,Aj tak nemám tri ruky. Musím to zvládnuť. Voľajako to len bude.‘ A to ma upokojilo. Vydýchla som si. A skutočne, keď sme mali tri deti, zrazu všetko prebiehalo akosi pokojnejšie. Zvíťazila skúsenosť, zrelosť a radosť z ďalšieho človeka, a nie strach a stres.“

A.P.: „Súhlasím. Je to paradoxné, že keď sa rodina rozrastá, začína všetko ísť ľahšie, a to aj vo výchove aj v bežnom organizovaní života. Preto si netreba robiť ťažkú hlavu z neprajných slov a komentárov ľudí, ktorí nás vôbec nepoznajú. Teraz sa už viem brániť, prípadne si tieto zlomyseľnosti nevšímam. Kedysi ma to zarmucovalo a bolelo. Veď odkiaľ má cudzia žena právo kontrolovať mňa a moje deti a výsmešne poznamenávať: ,Ó, máte toho veľa. To sú všetko vaše deti?‘“ „Čo si odpovedala?“

A.P.: „,Nie, polovica je manželova.‘ (smiech) Moja známa, matka šiestich detí, ktorú pravidelne zastavovala istá žena, matka jedináčika, a zlomyseľne sa jej pýtala, prečo má toľko detí, raz vybuchla: ,Lebo môj manžel ešte môže...‘ (smiech) Je to azda neslušné? A je vari slušné strkať nos do cudzieho života a komentovať cudzie rozhodnutia? Áno, máme veľa detí, pretože sme sa tak rozhodli. Každé ďalšie dieťa považujeme za dar, ktorý sa v konečnom dôsledku ukáže požehnaním pre celú rodinu. Dominika má pravdu: s každým ďalším dieťaťom je to ľahšie, lebo emócie sa upokoja a vzťahy sa dajú do poriadku. Hoci, samozrejme, vyprať oblečenie pre päť detí je namáhavejšie než pre jedno.“

D.F.: „Pri prvom dieťati snívaš o tom, že raz bude recitovať Shakespeara, a to v origináli... Zato pri treťom ďakuješ Bohu za to, že ho máš, že je, že sa smeje, že džavoce, že rastie. Shakespeara sa môže naučiť v divadelnej škole (smiech), ak bude chcieť.“

„Ako je to s porekadlom, ktoré vraví, že dieťa sa rodí s pecňom chleba (teda, že Boh sa postará o prostriedky na jeho živobytie)? Nie je to iba metafora?“

D.F.: „Nie je. Je naozaj pravda, že ak Boh dáva deti, dáva aj na deti. Ako herečka som sa bála, že po prvom dieťati mi povedia: ,Lúčime sa s tebou. Dovidenia. Pre herečky s deťmi prácu nemáme.‘ V skutočnosti som však mohla ostať pri svojej práci a to celkom úspešne. Dostávala som také úlohy, ku ktorým mi asi sám Pán Boh napísal scenár. Boh ma nenechal bez práce a stále sa o mňa stará, a to aj napriek tomu (a možno vlastne práve preto), že som porodila päť detí.“

A.P.: „Je však jasné, že to nie je tak, že Boh hádže chlieb z neba a pritom dáva pozor, aby ťa náhodou netrafil. Ak máš ďalšie dieťa, musíš rozmýšľať, odkiaľ vezmeš peniaze na jeho živobytie. Začínaš byť tvorivá, kreatívna a to sa odrazí aj vo financiách. Ak máš veľa detí, začína v tebe pôsobiť sila a motivácia, ktorá pochádza z vnuknutia Ducha Svätého! Keď som mala dve deti, teda predtým, než som začala pracovať pre týždenník Gość, vykonávala som prácu z domu. Prečo? Lebo tak sa patrí na matku.‘ Nie som však typ ženy, ktorej k pocitu naplnenia stačí práca z domu. Novinárčina je moja vášeň a to, že som sa zriekla profesionálnej práce, sa ma hlboko dotýkalo. Nebolo to pre mňa. Keď som porodila tretie dieťa, naša rodinná situácia sa zmenila. Ako matka troch detí som začala pracovať pre týždenník. Práve vďaka tretiemu dieťaťu som sa začala realizovať aj v profesionálnom živote, akoby som zrazu ožila ako novinárka a aj ako žena. Zanedbávam azda profesionálnu prácu? Mám nejaké úľavy v práci? Nie. Zanedbávam vari svoje deti? Nie! Keď sa vraciam z práce domov, dvojnásobne sa snažím byť dobrou mamou. Jednoducho, mám rada svoje deti a čas trávený s nimi. Je možné spojiť materskú a pracovnú úlohu.“

D.F.: „Samozrejme, ale s tou podmienku, že si nevyberieš prácu vo firme, kde musíš byť od rána do večera. V takom prípade určite utrpí buď materstvo, alebo profesionálna práca. Dnes sa na Západe končí doba firiem, ktoré zamestnávali slobodných a bezdetných ľudí, ktorí sa venovaliiba firme a nemali usporiadaný osobný život. Teraz sa ťa na pracovnom pohovore opýtajú: ,Máte ženu a deti? Koľké v poradí je toto manželstvo?‘ Vieš, prečo sa to pýtajú? Lebo ak sa dokážeš postarať o prvú manželku a deti, ak dokážeš vytvoriť dlhodobo dobré vzťahy, znamená to, že si kreatívny, dôveryhodný a podnikavý človek.“

A.P.: „Na Západe existuje veľa možností, ako vykonávať prácu z domu. Zamestnaných rodičov podporuje štát aj súkromné firmy a oni sa im na oplátku odvďačia svojou spoľahlivou a efektívnou prácou. Hodnotia ich za kvalitu práce a výsledky, a nie za množstvo odsedených hodín.“ „V čase, keď som emocionálne nezvládal dve deti a kričal som: ,Nikdy viac!‘, sa nám narodil syn Nikodém, ktorý zmietol všetky moje obavy, uzdravil chorú atmosféru v rodine a vniesol pokoj. Zistil som, že všetko, čoho som sa bál, bol výmysel...“

D.F.: „Bojíme sa ďalšieho dieťaťa alebo detí vo všeobecnosti, pretože si uvedomujeme, že po ich narodení už nič nebude také ako predtým, tak ako to hlása spomenutá reklama: ,Len nijaké záväzky.‘ Bude to nezvratná zmena. Ak dovolíme, aby zvíťazil strach a obavy, prehráme na celej čiare. Vo filme Mary’s Land modelka, ktorá išla na interrupciu, hovorí: ,Nemala som okolo seba nikoho, kto by povedal, že dieťa je dar, darček. Všetci hovorili, že je to len problém, koniec kariéry.‘“„Staroveké kultúry si uctievali bohyňu plodnosti. Dnes uctievame bohyňu neplodnosti a žiaci sa učia, čo majú robiť, aby sa dieťaťu vyhli.“

A.P.: „Dieťa je nepriateľ, votrelec. Počuješ to na každom kroku. Snažia sa ti nahovoriť, že dieťa ťa obmedzuje, a nie každý má odvahu presvedčiť sa v praxi, že je to presne naopak. Dieťa je nový malý svet, ktorý nás otvára na veľký svet.“ „Naše staré mamy vyrastali v mnohodetných rodinách, ktoré neboli bohaté, ba ich generácia zažila vojnu. Zato dnes každú chvíľu počujeme: ,Nemôžeme si dovoliť dieťa.‘“

A.P.: „Nedávno som počula: ,My máme jedno dieťa, lebo nám záleží na kvalite, a nie na kvantite.‘ Musela som sa hlboko nadýchnuť.“ „Nie sú vám smiešne integračné podujatia, ktoré firmy organizujú pre svojich zamestnancov a na ktorých sa dospelí za nemalé peniaze učia nadväzovať vzťahy a tráviť spolu čas – spôsobilosti, ktoré naše deti učí každodenný život?“

D.F.: „Deti každý deň narážajú na seba, učia sa vychádzať si v ústrety, ustupovať jedno druhému, odpúšťať si, ale zároveň aj zabojovať o svoje záujmy. Deti sa prirodzene venujú jedno druhému, hrajú sa spolu a prostredníctvom hry sa učia, čo je múdry dospelý život. Žijú s druhými ľuďmi, a nie na púšti! Spomínam si, že keď som porodila Petríka (naše štvrté dieťa), vošli zrazu do izby ostatné deti a začali ho bozkávať, dotýkať sa ho a objímať. Nestihla som ani len zakričať: ,Umyte si ruky!‘ a dcéra ho už držala v náručí ako skúsená mamička. (smiech) Viac detí vytvára pocit bezpečia, lebo deti cítia, že nikdy nebudú osamelé. Kde inde ako v mnohodetnej rodine nájdeš lepšiu školu asertivity, múdrej súťaživosti, ale aj spolupráce a kompromisu? A to všetko zadarmo, bez toho, aby si musel chodiť na integračné pobyty.“ „Po návrate z dovolenky sa ma známi opýtali: ,Oddýchol si si?‘ Bolo mi trápne povedať im, že nie. A vy ste si na dovolenke oddýchli?“

A.P.: „Poprosím o inú otázku. Trochu som si oddýchla, keď som išla s Dominikou na niekoľko dní k moru, aby sme tam dokončili posledné kapitoly našej knihy. Každá vzala so sebou iba dve deti. (smiech) Ale teraz vážne: je jasné, že dovolenka s malými deťmi (neraz som o tom písala) nie je prechádzka ružovou záhradou. Ale v tomto prípade je jedno, či ideš s jedným dieťaťom alebo s piatimi. Ba čo viac, tá druhá situácia je ľahšia...“

D.F.: „... lebo sa spolu hrajú, takže nemusíš vymýšľať hry a dodatočnú zábavu. Deti sa postarajú jedno o druhé a spolu sa dobre zabavia. Začnem asi propagovať heslo: ,Chceš mať čas na kávu? Maj veľa detí.‘“ (smiech)

A.P.: „Vieš, čo je ,plážový syndróm‘? Spočíva v tom, že na deku mnohodetnej rodiny sa z celej pláže zbiehajú jedináčikovia, ktorých už znudili ich rodičia a chcú sa zahrať s rovesníkmi. Takto priťahuje mnohodetná rodina.“

 „,Niekedy,‘ teraz citujem moju drahú manželku, ‚mám pocit, že som najhoršia matka na svete.‘ Tiež mávate tento pocit?“

D.F.: „Samozrejme. V živote matky sú aj takéto stavy a bude to tak asi do konca života. Ustavične sa prichytávam pri tom, že robím chyby a že mi povoľujú nervy...“

A.P.: „Z prirodzenosti som, žiaľ, perfekcionistka a to môže človeka s piatimi deťmi pripraviť o život alebo doviesť k zrúteniu. Preto som sa v istej chvíli života musela zmeniť. Pochopila som, že nemusím byť ,najlepšia‘, ale tiež, že nie som ,najhoršia‘. Som to jednoducho ja...“

D.F.: „Treba si zapamätať, že model ,ideálnej matky‘ neexistuje.“ „Prečo sú potom kníhkupectvá plné takýchto príručiek?“

A.P.: „Spočiatku som aj ja čítala veľa farebných časopisov pre mladé matky a bola som zúfalá, že na moje dieťa príručkové metódy nezaberajú. Postupne, ako prichádzali na svet ďalšie deti, som začala chápať, že pravda o materstve nie je v pedagogických teóriách. My moderné matky čítame viac či menej kvalitné príručky, ale neraz strácame zdravú intuíciu a sebadôveru. Veď naše staré matky aj bez minifilmov z youtube vedeli, čo majú robiť, keď dieťa bolí bruško, keď plače alebo keď je choré... Vedeli, že pôrod bolí a že aj po pôrode má žena bolesti. Bolo to prirodzené. Mladé ženy sa učili byť matkami od starších žien. Zato dnes sú mladé ženy aj napriek široko propagovanému ,vedomému rodičovstvu‘ často osamelé, stratené a vydesené zo svojej novej ,učebnicovej‘ úlohy.“

D.F.: „A nadôvažok v časopise vidia mladú, usmiatu celebritu, ktorá porodila sotva pred dvoma týždňami, a už je dokonale štíhla. Photoshop dokáže zázraky... Ja som sa z učebnicovej predstavy o ideálnej dcérke vyliečila už pri prvom dieťati. Snívala som o tom, že moja dcérka bude prekrásna modelka a tak ďalej. Plánovala som jej skvelú budúcnosť a milión krúžkov, ktoré z nej mali vyrobiť ideálne dieťa. Stačilo vedro studenej vody a hneď sa mi vrátil zdravý rozum. Keď dcéra utrpela vážnu nehodu, neprosilasom Boha o to, aby Nasťa ,dobre vyzerala na modelingovom móle‘, ale úpenlivo som ho prosila, aby mohla chodiť... Nikomu neprajem takúto životnú lekciu.“

A.P.: „Matky by si mali uvedomiť, že ich dieťa je úžasný človek, a neporovnávať ho s inými deťmi...“ D.F.: „Už v jasliach nás vítajú nápisy: ,Dvojročné dieťa má vedieť 270 slov.‘ Hrôza! Koľko vystresovaných matiek sa potom doma trápi: ,Čo robíme zle? Sme zlí rodičia! Prečo môj Ferko vie povedať iba 10 slov, zatiaľ čo susedkina Katka hovorí už celé vety?‘ Totálna rodičovská kríza. Samozrejme, že sa treba dieťaťu venovať a zabezpečiť mu všestrannú starostlivosť a možnosť rozvíjať sa, ale nesmieme pritom stratiť zdravý úsudok!“ „Dokážu deti vycítiť, či sa ich rodičia modlia úprimne, alebo len tupo odriekajú modlitby?“

D.F.: „Deti vycítia všetko. Dospelého oklameš, ale dieťa nie. Nepodarí sa ti to. My dospelí si dávame rôzne masky, rôzne tváre pred rôznymi ľuďmi. Dieťa ich strhne všetky jedným slovom alebo gestom. Raz, keď od nás odišli hostia, dcéra mi povedala: ,Mama, prečo si pred nimi hrala, že si taká dobrá?‘“ (smiech) „Naozaj sa hrá ťažšie pred detským publikom?“

D.F.: „Samozrejme! Deti nemožno len tak ľahko oklamať. Stojíš na pódiu a tváriš sa, že niekoho alebo niečo nevidíš. A vtom sa z hľadiska ozve detský hlások: ,Tam je. Za tebou!‘ Dieťa ti povie pravdu.“ (smiech) „Viete, prečo deti behajú po kostole?“ Máme svoje teórie... „Páter Joachim Badeni odpovedal: ,Lebo ony vedia, že Pán Boh je všade.‘ Prečo aj o nás platí, že ak nebudeme ako deti, nevojdeme do nebeského kráľovstva?“

A.P.: „My sme ako deti! Vieš, ako dobre sme sa zabávali pri mori?“

D.F.: „Samozrejme cez deň, keď sme boli s deťmi na pláži. Pretože keď spali, pracovali sme.“ (smiech)

 „Keď sa na internete objaví správa o rodinnej tragédii, hneď sa objavia komentáre: ,A kde boli v tom čase rodičia?‘

Moja známa, ktorá dávala veľký pozor na svojho synčeka, si raz so zdesením všimla, že chlapec stojí na okennej parapete. Bývali na treťom poschodí.“

D.F.: „Niekedy stačí, že na sekundu odvrátiš zrak. Veľa ráz som s deťmi zažila nebezpečné situácie,´ktoré som nemohla predvídať. Neskôr som si uvedomila, že okrem nás sa o deti stará ešte Niekto iný. Bez tejto podpory nie je možné vychovávať deti – ani jedno, ani viacero.“

A.P.: „Raz som písala článok o stratených deťoch. Mala som v hlave milión nápadov a schém, ako tomu predísť a ako v takej situácii reagovať. O dva týždne nato sme sa vybrali k moru. S manželom sme deti strážili ako oko v hlave, keď vtom... v priebehu piatich minút naše dieťa číslo tri, teda Justín, zmizlo. Hľadali sme ho dve hodiny...“

 „Pozerala si sa na všetkých naokolo ako na potencionálnych pedofilov a obchodníkov s obličkami?“

 A.P.: „Bála som sa čo len pohliadnuť na vlny. Bola som taká zdesená, že som sa nedokázala ani len modliť. Nakoniec sme zistili, že istý ustráchaný starší pán, ktorý Justína ,našiel‘ 20 metrov od našej deky, namiesto toho, aby zakričal: ,Mám cudzie dieťa!‘, odviedol ho k záchranárom, ktorí boli od nás vzdialení dva kilometre, a nechal ho tam. Všetko sa dobre skončilo, ale od tohto ,dobrodružstva‘ nerada čítam mudrlantské komentáre typu: ,A kde boli patologickí rodičia?‘, lebo sa vždy rozčúlim...“

„Keď môj známy oznámil príbuzným, že čakajú tretie dieťa, reagovali hystericky. Páter Augustyn Pelanowski mu vtedy povedal: ,Budeš mať šťastnú starobu.‘ Kamarát sa mi neskôr zdôveril: ,Vieš, nikdy som nerozmýšľal v týchto kategóriách...‘“

D.F.: „Ak máš päť detí, je väčšia pravdepodobnosť, že v starobe ti jedno z nich podá pohár vody. (smiech) A že ťa navštívi...“„... v starobinci.“

A.P.: „... aspoň budem mať na koho čakať.“

D.F.: „A na koho sa tešiť.“

 

Preklad rozhovoru sr. Eva Hanušová OSsR, článok prevzatý so súhlasom redakcie časopisu Slovo medzi nami