Môj príbeh

Manželka, mama 5 detí a 7 vnúčat. Založila organizáciu pomáhajúcu ženám a deťom v núdzi s názvom Áno pre život . Je v predsedníctve Fóra života.
V aktuálnych parlamentných voľbách kandiduje za KDH s číslom 17.

Pred dvadsiatimi rokmi si založila dom pre týrané ženy. Čo ťa k tomu viedlo?

V roku 1998, kedy sme s manželmi Marcelou a Petrom Dobešovcami založili neziskovú organizáciu Áno pre život, sme my s manželom už mali tri deti. Našim cieľom bolo pomáhať osamelým tehotným ženám, ktoré chceli riešiť svoje neplánované tehotenstvo umelým potratom. Chceli sme zachrániť dieťa aj jeho mamu. Otvorili sme teda zariadenie – domov. Postupne k nám prichádzali a pomoc žiadali aj ženy s deťmi, ktoré hovorili o násilí v ich rodinách. Odvtedy sme pomohli už skoro tisícke žien a ich deťom. Boli to ťažké príbehy, ale skoro všetky ženy, s ktorými sme pracovali, sa zaradili do bežného života. Niektorej treba pomáhať dlhšie, inej nie. Nie každý má šťastie na dobrú rodinu. Deťom sme s manželom vždy doma hovorili, že my máme všetko, keď máme dobré vzťahy. A tým druhým sme povinní pomôcť. Povinnosť má nielen štát a samospráva, ale aj my v cirkvách, komunitách.

Treba chrániť každý počatý život, ale rovnako sa musíme usilovať, aby dieťa po narodení, ako aj jeho rodičia, mohli žiť dôstojný a dobrý život.

Dlhé roky sa angažuješ v otázke ochrany života. V roku 2007 sme sa spolupodieľali na vzniku systému Zachráňme životy, ktorý pomáha matkám a deťom nachádzajúcim sa v krajnej životnej situácii. V NR SR si však nepredložila ani jeden zákon na ochranu nenarodených detí. Prečo?

Tak to nie je. Predložila som viacero zákonov na ochranu počatých detí a množstvo zákonov na pomoc ich rodičom. Mnoho manželov, a sú medzi nimi aj kresťanskí manželia, podstupujú umelý potrat zo strachu, nevedia ako zvládnu ekonomickú situáciu alebo ako zvládnu starostlivosť o postihnuté dieťa a podobne. Všetky prorodinné a pronatalitné zákony, ktoré som predkladala by výrazne zvýšili ochranu počatých detí. Napríklad, vieme, že najviac umelých potratov je vykonávaných ešte ženám, ktoré nerodili a tiež ženám, ktoré majú dve deti. Zamerala som sa preto na tieto dve skupiny – na vysokoškoláčky a ženy, ktoré stratia zamestnanie. Chcela som, aby študentky dostávali po pôrode materské. Avšak platenie súčasného poistenia je pre nich vysoké, preto som navrhla nový druh poistenia, kde by bola suma prijateľná. Pri druhej skupine som navrhla predĺženie ochrannej doby pre prípad otehotnenia po strate zamestnania z ôsmich dní na 15 mesiacov. Obidve opatrenia by v týchto prípadoch odbúrali obavy žien, rodičov z tehotenstva. Sprevádzala som mnohé rodiny v čase nečakaných a neplánovaných tehotenstiev, od nich som vedela, že v prípade podpory a pomoci ich rodine, príjmu aj ďalšie dieťa. Predložila som preto skoro dvesto prorodinných návrhov zákonov.

Cirkevné dokumenty o ochrane života a o angažovaní sa kresťanov v politike pripomínajú, že hoci je legislatíva veľmi dôležitým nástrojom ochrany života, nie je jediným prostriedkom. Rovnako dôležité je aj odstraňovanie príčin potratov, dôsledná prorodinná politika a konzistentné presadzovanie všetkých kresťanských postojov. Počula som od jedného kňaza, že potrebujeme tu v prvom rade čo najviac lekárov a zdravotných sestier, ktorí sa boja Boha ako sa ho báli babice v Egypte za faraóna. Počatý život, teda nenarodený človek a tiež aj ten narodený sa dnes zabíja oveľa sofistikovanejšie ako v minulosti – chemické potraty, zmrazené embryá, tzv. kupovanie materníc ako náhradné materstvo, eutanázia. Kresťanskí politici by to mali vedieť a nemali by na to zabúdať.

Ale viem, na čo mieriš. Pýtaš sa, prečo som nepredložila návrh na zmenu zákona o umelom prerušení tehotenstva. Koaličné politické strany a poslanci parlamentu verejne viackrát deklarovali, že súčasný zákon je pre nich v poriadku a že teda nebudú v ňom nič meniť. Preto som po vstupe do parlamentu vyhodnotila situáciu, že je rozumné upriamovať pozornosť politikov na rodinu a to sa mi myslím podarilo. Počas pôsobenia v opozícii som zároveň pripravila novú koncepciu rodinnej politiky a tiež som začala pripravovať nový zákon, ktorý som pomenovala ako zákon “Za život”. Dnes ho má v programe Kresťanskodemokratické hnutie, za ktoré kandidujem. Pôjde o komplexnú podporu v tehotenstve, v materstve, v rodičovstve  a ochranu ľudskej dôstojnosti od počatia po prirodzenú smrť.

Z Fóra života ste ako prví upozorňovali na problém Istanbulského dohovoru. Dnes však nechodíte aktívne na pochody a modlitby, ktoré sú zamerané proti Istanbulskému dohovoru. Myslíte si, že už to nie je potrebné?

Naša organizácia Áno pre život patrila medzi prvé subjekty, ktoré poskytovali obetiam domáceho násilia bezpečné ubytovanie a poradenstvo. Preto som sa o Istanbulský dohovor zaujímala už od roku 2012. Fórum života ako prvé upozorňovalo na pripravovanú Celoštátnu stratégiu ľudských práv. Bola som za našu organizáciu prizývaná na rôzne pracovné stretnutia organizované ministerstvom alebo Úradom vlády, ale postupne sme zistili, že ich záujem o naše postoje a návrhy bol len formálny. V duchu “vypočuli sme si vás, urobíme si po svojom”. Keď sme žiadali o možnosť uplatnenia výhrad v terminológii gender, boli sme vylučovaní, zosmiešňovaní. Organizácie združené vo Fóre života zorganizovali verejné zhromaždenia, podpisovali sme petíciu k diskusií a k stiahnutiu dohovoru, odborníci tiež zverejnili svoje stanovisko. Nič nepomáhalo. Arogancia niektorých vysokých štátnych úradníkov bola obrovská. Vrcholom bolo, keď kvôli podpisu na petícii bola naša organizácia aj Spišská katolícka charita vylúčená z možnosti čerpať granty z nórskych fondov. Naše projekty boli pritom nezávislou komisou ohodnotené ako najlepšie. A to ešte naša organizácia Áno pre život bola vyhodnotená ako tá, ktorá pri práci s obeťami spĺňa všetky štandardy. Ukázalo sa, že pri práci s obeťami násilia nie je dôležitá odbornosť, ale ideologický postoj.

V poslaneckej práci som v tomto zápase pokračovala. Spolupracovala som v tejto téme s bývalým europoslancom Braňom Škripekom, neustále som tiež  interpelovala ministerku spravodlivosti. Som tiež členkou predsedníctva Fóra života. Členské organizácie rôznymi formami a rôznymi aktivitami napĺňajú naše spoločné ciele. Niektorí konkrétne pomáhajú, niektorí sa modlia, niektorí robia advokáciu a prevenciu. Aj pri Istanbulskom dohovore máme rovnaký cieľ, ale každý má inú cestu. Inú učiteľ, inú politik, inú lekár, inú kňaz, inú občiansky aktivista. A tak je to dobré a správne. Každý takto urobí kus práce. Neznamená teda, že keď nie sme na niektorej akcii všetci prítomní, že nemáme rovnaký cieľ.

Čo sa týka modlitbových zhromaždení proti dohovoru, som presvedčená, že je dobré, aby sa zachoval apolitický charakter, aby táto aktivita nebola spájaná s konkrétnymi politikmi, či stranami.

Pôsobila si najprv v OĽaNO, prešla si do KDH. Čo spôsobilo tvoj odchod z OĽaNO a prečo práve KDH?

Hnutiu OĽANO som vďačná za možnosť vstupu do politiky. Viacerí sme verili, že hnutie sa postupne štandardizuje na politickú stranu s demokratickými štruktúrami, s možnosťou voliť a byť volení. Práve stranícke štruktúry a činnosť v regiónoch bolo to, čo ma priviedlo do KDH. Taktiež je dobré, že KDH je stranou ľudí rovnakého názoru a postoja zvlášť v hodnotových otázkach. Patrím do KDH .

Aké máš kontakty a vzťahy s inými kresťanskými politikmi - aj z OĽaNO. Dokážete spolu spolupracovať?

Vzťahy s ďalšími kresťanskými politikmi mám korektné a dobré. Mnohí z nich sú moji dlhoroční priatelia a vážim si ich tiež ako kolegov. Aj keď sme dnes všetci v rôznych stranách, vôbec nepochybujem o tom, že po voľbách budeme naplno spolupracovať. Verím, že táto široká prítomnosť kresťanských politikov naprieč stranami sa môže po voľbách dokonca ukázať ako výhoda pre záujmy kresťanskej politiky.

Čo si myslíš o gender ideológii? Čo v sebe gender ideológia ukrýva dobré a v čom je pre medziľudské vzťahy v spoločnosti nebezpečná?

Hlavným problémom gender ideológie je, že k relevantným problémom pristupuje ideologicky. Zahmlieva kľúčové pojmy a fakty. Gender je totiž také zázračné slovíčko. Stretla som sa totiž s tým, že pred niektorými skupinami význam slova gender štátni úradníci vysvetľovali ako rovnosť mužov a žien. Inokedy, pred iným publikom o gender hovorili ako o rovnosti (viacerých) rodov. Títo druhí sa hnevajú, že ich agendu nazývame ideológiou. Však ale povedzme si, čo je ideológia. Ideológia sa od filozofie líši tým, že neponecháva slobodu v myslení, ale predkladá hotové myšlienky, hotové projekty. Prejavuje sa nízkou toleranciou, exkluzivitou, odsudzuje a zosmiešňuje ľudí s opačným názorom, kontroluje, cenzuruje a manipuluje. Presne toto sme mnohí zažívali. Pamätám si, ako mi jeden aktivista - psychológ povedal, že “pani Verešová, diskusia už dávno v západnej Európe prebehla…zabudnite, niet o čom diskutovať”.

Rodová agenda neháji záujmy väčšiny žien tak ako si to prisudzuje. Táto ideológia totiž zabraňuje ženám stotožňovať svoje záujmy so záujmami svojej rodiny. A drvivá väčšina žien práve toto chce. Ženy chcú využiť svoje znalosti a schopnosti aj prostredníctvom uplatňovania svojej profesie, chcú mať s mužmi rovnaké šance a príležitosti, ale toto všetko chcú skĺbiť so starostlivosťou o deti, o rodinu. A v tom im má pomôcť manžel a rodina, ale aj štát a samospráva. 

Si matka, manželka a už aj stará mama. Aké by podľa teba malo vyzerať Slovensko v ďalších rokoch?

Poviem dve veci. Myslím, že v spoločnosti je obrovský dopyt po tom, aby sme sa vysporiadali s dedičstvom socializmu, resp. post-socializmu. Mečiarizmus a po tom aj desaťročie vlády Smeru priviedlo Slovensko k tomu, že stále nedokážeme fungovať ako hrdá a slobodná krajina, kde sa nekradne, kde sa férovo podniká a žije. Tento marazmus vyvrcholil vraždou Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Hlavnou úlohou pre nás všetkých je teda predovšetkým očista verejného života.

Pri tejto očiste verejného života však musí byť prítomný silný kresťanský hlas. A tento hlas by mal upozorňovať na nenahraditeľnú úlohu, ktorú v každej spoločnosti hrá rodina. Slovensko by sa malo stať krajinou, kde mladí ľudia nebudú váhať založiť si rodinu. Ako politici by sme našou prácou mali prispieť k tomu, aby tu bolo dosť práce, aby otcovia nemuseli chodiť na týždňovky do zahraničia, aby skrátka rodiny mohli ostať pokope doma, tu, na Slovensku. Slovensko by sa malo stať krajinou, kde bude rodina na prvom mieste a v centre všetkých verejných politík.

Angažovala si sa v téme prenasledovaných kresťanov. Podarilo sa ti založiť výbor v NR SR . Prečo je dôležité poukazovať na tento problém?

Myslím, že v prvom rade je tu istý historický dlh. V priebehu 20. storočia boli aj na Slovensku prenasledovaní ľudia pre vieru - počas druhej svetovej vojny to boli čiastočne židia, ale myslím najmä na kresťanov počas štyroch desaťročí komunizmu. Bolo pre nich veľkým povzbudením, keď sa na ich situáciu tu na Slovensku upozorňovalo v zahraničí. Spomeňme len, aká to bola vzpruha, keď pápež Ján Pavol II. posmeloval kresťanov za Železnou oponou slovami “nebojte sa”. My, ktorí dnes žijeme v podmienkach relatívnej náboženskej slobody máme povinnosť upozorňovať na krivdy, ktoré sa dnes dejú veriacim na iných miestach vo svete. Navyše, situácia kresťanov povedzme na Blízkom Východe či v Subsaharskej Afrike je naozaj bezprecedentná. Denne na svete zomrie pre svoju vieru 8 kresťanov.

Náboženská sloboda je kľúčovou témou kresťanskej politiky v podmienkach demokratickej politiky aj podľa dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. S nástupom progresívcov aj na Slovensku vidíme, že trend speje k spochybňovaniu možnosti výhrady vo svedomí. Hovorí sa, že slobody je hoden len ten, kto si ju vybojoval, a to sa týka aj náboženskej slobody, doma aj v zahraničí.

V rámci OĽaNO si pripravila celý koncept prorodinnej politiky. Bude sa realizovať v OĽaNO , alebo v KDH? Či čo sa stalo s tým konceptom? Na čo kladieš dôraz pri rodinnej politike?

Koncept už dokonca stihol čiastočne poslúžiť . Viacero opatrení z neho prebrala dosluhujúca vládna koalícia, napríklad zvýšený daňový bonus na deti do 6 rokov.

Koncepciu rodinnej politiky sme vypracovali spoločne s kolegom Petrom Kremským. Pre KDH je to absolútne prvá priorita, ktorú prinesieme za stôl pri formovaní vládneho programu.

Medzi moje priority v rodinnej politike patria pracovná flexibilita a daňové výhody pre rodičov, dostupné bývanie pre mladé rodiny a odstránenie chudoby vo viacdetných rodinách.

Rodí sa nám stále menej detí, pribúda starých ľudí. Slovensko vymiera. Aké máš riešenia na zastavenie tohto trendu? Nestačilo by len zakázať potraty?

Starnutie populácie je výzvou pre celú Európu, nielen pre Slovensko. Ale Slovensko spolu s Poľskom má jednu prioritu – starnutie obyvateľstva je veľmi rýchle. V roku 2018 prvýkrát v histórii Slovenska pripadlo na 100 detí už 102 seniorov. Za najväčšiu výzvu považujem teda demografickú krízu. Naša koncepcia rodinnej politiky ponúka riešenie tohto problému, je inšpirovaná krajinami ako Dánsko, či Francúzsko,  kde sa pôrodnosť naozaj podarilo v priebehu niekoľkých rokov zvýšiť. Tieto krajiny začali pripravovať prorodinné opatrenia už pred 20 rokmi. My sme ešte ani nezačali. Sociálne balíčky pre rodiny pred voľbami totiž nepovažujem za systematické opatrenia. Práve naopak.

Umelé potraty sú barbarským činom, ich obmedzenie je vecou základnej spravodlivosti a morálky. Samozrejme snívam o Slovensku, ktoré bude vedieť privítať každé počaté dieťa. Obmedzenie potratov samotné a ani orientovanie sa iba na finančné príspevky pre rodičov už dnes nezlepšia demografiu. Potrebujeme komplexné riešenia – daňové zvýhodnenia pre rodičov, dostupné bývania pre rodiny a služby od miesta v škôlke až po pomoc a poradenstvo v manželských krízach alebo pri narodení postihnutého dieťaťa. Nezabúdajúc pritom na pomoc rodinám pri opatrovaní a starostlivosti o starých a chorých príbuzných. To všetko je rodinná politika, ktorá sa musí prelínať všetkými rezortmi, v prvom rade zdravotníctvom, školstvom a sociálnou sférou, ale aj ďalšími. Snažila som sa, počas môjho pôsobenia v parlamente, otočiť pohľad politikov na rodinu. Myslím, že sa mi to sčasti podarilo .

Za rozhovor ďakuje Marek Nikolov