Môj príbeh

Žena milujúca krásu a pestrosť.

Boli to roky, a celé detstvo, ktoré som trávila s ceruzkou a papierom. V tom čase som ešte Boha tak nepoznala, ako dnes. Vnímala som krásu, a snažila som sa ju zachytiť. Chodila som po galériách, a hľadala v "umení" hlbší zmysel života. V jeden deň som zastala pri obraze "On je všade". Vedela som, že ten obraz o Bohu, a bola to vtedy moja prvá úprimná otázka na to, aký ten Boh naozaj je.

Začala tým moja cesta hľadania Boha. Cez úprimné rozhovory s kolegyňou a kamarátkou som spoznala, že v mojom vzťahu a poznaní Boha niečo chýba. Začala som Ho hľadať v modlitbe a čítaní Božieho Slova...a ako Boh dodržal svoje Slovo „hľadajte ma, a dám sa vám nájsť“, a odpovedal.

Dal sa mi poznať, a ja som prijala Ježiša do môjho srdca. Spoznávala som Jeho lásku, odpustenie. Učil ma odpúšťať a ukazoval mi, na čom skutočne záleží. Uzdravil a uzdravoval moje srdce, vzťahy, život.

To bol začiatok. Ježiš sa z láskou staral o všetky oblasti môjho života, aj o dary, ktoré mi dal.

Učil ma toho ale oveľa viac. Dal mi dar – maľovať. Predtým ako som Boha poznala, veľakrát som svoj život „vyrozprávala“ papieru. Prišla som domov, a maľovala. Ceruzkou, neskôr pastelom. Keď som spoznala Boha, nie všetkému som rozumela hneď. A keď sa niečo udialo, znovu som siahla po papieri, a išla to vypovedať týmto spôsobom.

Našla som si kurzy maľovania – chodili tam umelci – netušila som, ani kde som sa prihlásila. Bol to kurz plný výtvarných umelcov, ktorí si tam chodili „iba tak zakresliť“. Mali za sebou výtvarné stredné, vysoké školy, a ja som si zatiaľ doma kreslila iba ceruzku. Som dosť odvážna, a nezľakla som sa ani tohto prostredia...

Kresby, ktoré sme tam robili, boli pre mňa výzvou. Len Boh začal prehovárať aj k tomuto daru v mojom živote. Začala som mať ťažkosti aj pri jednoduchých veciach, ktoré som chcela kresliť ako doma, sa mi zrazu „nedarilo“ nič spraviť.

Raz som mala pocit, že mi niekto drží ruku, a bráni nakresliť niečo. Ako keby mi Ježiš hovorí „teraz tu máš mňa, aby si mi o všetkom povedala“. Porozumela som, že zrejme papier sa stal pre mňa niečím na „vyrozprávanie“, a že je čas sa naučiť rozprávať s Bohom, a nie papierom.

Vzdala som sa kurzu, aj maľovania. Bol to naozaj čas, keď som veľa času trávila s Bohom.

Po pár mesiacoch však prišiel moment, keď som videla nádhernú fotku ženy, ktorá tancovala. Veľmi sa dotkla môjho srdca, a prosila som Ježiša, aby mi dovolil nakresliť ten obraz. Povedala som Mu, že to chcem urobiť pre Neho ten obraz...to čo z toho vzniklo, som neverila, že vyšlo z mojich rúk.

(je uvedený aj na dvojstránke knihy, ktorú spomeniem neskôr).

Pocítila som, že už sa vrátiť k maľovaniu môžem. Prichádzali mi pod ruku fotky, či zámery, ktoré sa ma dotýkali. Keď som ich domaľovala, prišli mi do cesty ľudia, ktorým som obrázok darovala. Napĺňalo ma to radosťou sprostredkovávať Božiu krásu všetkého, čo On stvoril.

Neskôr som začala pracovať v jednej kresťanskej kaviarni ako dobrovoľníčka. Aj tam sa mi podarilo niekomu zrejme niečo namaľovať. Vedúcej kaviarne sa dostala informácia, že maľujem. V kaviarni sa usporiadavali výstavy, a dostala som od nej ponuku na výstavu. Zaváhala som – nie som výtvarníčka, nemám školu, vzdelanie. Kreslím si len doma. Pár kurzov, zopár obrázkov pre známych a priateľov – je to dosť?

(Neskôr som zistila, že to bolo dosť – pre Ježiša je to dosť vždy!!!)

Tá myšlienka sa mi ale stále pripomínala, nabrala som odvahu a povedala áno. Ani nie za dva mesiace prišiel čas výstavy. Povedala som Bohu, že to chcem urobiť pre Neho. Rozvešala som deň pred otvorením výstavy svoju malú zbierku obrazov v prednáškovej miestnosti vyhradenej na výstavy. A pozerala som sa na ne. Pane, zajtra je výstava, a aj vernisáž, čo ďalej. Obrazy visia, prídu ľudia, čo mám ďalej robiť. Celý čas ma doprevádzal pokoj. Večer mi Boh začal o tých obrazoch rozprávať. Takže sú Bože naozaj tvoje, ďakujem. Vieš o každom jednom z nich. Vieš aj o mojom živote, čo som prežívala, keď som ich maľovala, o každom momente, vieš...

Modlila som sa, aby si ľudia z celej výstavy pamätali Ježiša. Nemusia poznať ani si pamätať moje meno, ale nech spoznajú Teba Ježiš...

Na ďalší deň prišli ľudia, bola ich plná miestnosť. Mala som stres, kamarátka mi pomohla s programom, spievala, a ja som pomedzi to hovorila to, čo som večer predtým počula od Boha.

Mňa samej sa to hlboko dotýkalo. Ježiš ma naozaj pozná Po skončení piesni, a programu, prichádzali ľudia, hovorili mi o sebe, v dôvere, že prežívajú podobné veci, o ich dôvere v Boha, o modlitbách a Božích odpovediach, či čakaní na ne.

Po výstave ma znepokojovala myšlienka, že tento vzácny dar zachytiť Božiu krásu a Jeho stvorenie má veľa ľudí...a veľa ľudí zápasí s tým, či to ako maľuje, je „dosť dobré“.

Ja sama zápasím niekedy stále. Prišla myšlienka založiť malovacie stretko. Aj ostatní ľudia musia porásť, musia ten dar vykopať, a mať z neho radosť, tešiť ľudí, tešiť Boha. Hľadala som miestnosť na maľovanie, hovorila o tom, že chcem, aby vzniklo takého stretko na maľovanie, pozývala ľudí. Postupne sa vytvorilo. Najskôr sme boli traja, tí priviedli ďalších troch. Talent, viera, ani denominácia neboli témou. Veľmi som túžila, aby okrem maľovania prišli aj veriaci, a neveriaci ľudia, a aby sme ako veriaci jednoducho v rozhovoroch mohli povedať o svojom Bohu. V koho dúfame, a aký skutočne je ...v našich životoch.

Vznikali veľmi pekné chvíle, keď sme všetci nevedeli, „ako to namaľovať“, a potom sme obdivovali, čo sa nám podarilo.

Na záver týchto stretnutí sa podarilo zorganizovať aj výstavu. Podeliť sa o ten dar s inými...

Moja túžba hovoriť o Bohu iným týmto darom ako keby stále nebola naplnená, ešte niečo – ešte ísť aj ďalej aj za hranice mesta, kde som žila.

V poličke som mala položenú knihu – bola od autorov, ktorí sa snažili nájsť odpovede na otázky života „bez Boha“. Maľby v nej boli pochmúrne, a ťažké.

Rozmýšľala som o tom, ako ľudia v kníhkupectve hľadajú v knihách odpovede...a krásu.

A napadla ma myšlienka, že sa chcem podeliť o to, čo mám v Bohu aj prostredníctvom knihy.

Podarilo sa – práve minulý rok pred Vianocami vyšla.

Je to kniha o tom, ako Boh vydýchol, prvýkrát v záhrade Eden, ožili sme. A vydýchol druhýkrát, na kríži, a ožili sme naveky. Medzitým sa odohráva niečo v našom srdci, živote..sú to tiché otázky, rozhovory, a odpovede. Na to kým sme, a aký zmysel má náš život, kto je uprostred.

Cez moje maľby/kresby jemne s náznakmi sa chcem podeliť o zopár odpovedí, ktoré som našla. Je to aj príbeh môjho osobného obrátenia, a hľadania Boha. Kniha má názov „Akú farbu má duša človeka“.

Na malé prelistovanie:

https://issuu.com/aku-farbu-ma-dusa-cloveka/docs/ukazky

Pozývam vás aj týmto svedectvom, aj knihou – nevzdať to s Bohom, so svojimi darmi. Pozerať sa na ne, ako na niečo vzácne, čím môžeme Ježiša osláviť, a potešiť. Ponúknuť krásu hľadajúcim, a povedať o tom, kto túto krásu nám dal.

Utíš sa a poznaj, že ja som Boh (Žalm 46,10).

Knihu Akú farbu má duša človeka si môžete za 8 Eur objednať mailom priamo tu: zuzchochulova@gmail.com.