Môj príbeh

Ako muž píšem tieto riadky s vyhliadkou, že to bude mať zmysel. Robím si veľké nádeje, alebo skôr „ambície“? Ako typický chlap sa nezapriem, mám pred sebou jasný cieľ.

Chcem mužov povzbudiť, zobudiť, možno aj vyprovokovať. Nestaviam sa do úlohy starca – mudrca, lebo nemám na to vek ani skúsenosti. To mi dáva určitý priestor aj na omyly a chyby, a tiež šancu na výhovorku, že sa mi iba formujú „správne pohľady“.

Dlho som premýšľal nad témou: mužskosť – mužnosť – muž – chlap. Čo to vlastne je? Uteká to predo mnou ako ortuť z teplomera, ktorý sa nedopatrením rozbil. Množstvo kníh na túto tému a dopyt po nich naznačuje hľadanie, potrebu pátrať po pravej mužskosti.

Nechcem byť bádateľom bez mapy

Kdesi som čítal, že chlapec, ktorý nedostal otcovský vzor, je ako bádateľ bez mapy. Hovorím si preto, radšej nejaký vzor ako žiadny. Tu je môj príbeh. Som prvorodený zo šiestich detí. Môj otec si robil večernú školu, opravoval dom, pracoval a začínal sa učiť viesť rodinu a byť otcom. Nemal to ľahké v podmienkach, v ktorých sa ocitol. Ja som nebol chlapcom, ktorý by inklinoval k technickým záležitostiam, skôr som bol malým filozofom, rád som si dumal v našej šope či stodole. Trochu to otca zaskočilo, nevedel ma celkom pochopiť. Chápem ho. Ostatní moji bratia sú technickejšie založení ako ja. No ja som na to hrdý. Myslím, že aj oni sú radi, že majú brata, ktorý ich núti občas sa zastaviť a uvažovať. Prácam okolo domu som sa nevyhýbal. Teda nie tak celkom, práce v stodole, na záhrade, s ošípanými, pri kúrení boli normálnou súčasťou života, no nemôžem povedať, že by moje srdce pri nich ožívalo. Trvalo mi dlho, kým som objavil, kde ma vlastne srdce ťahá. Potreboval som na to čas a pries­tor, a veľa rád od druhých i trpezlivosť so zmätenosťou pri hľadaní svojej cesty.

V detstve som sa vždy tešil na strýka Miša a uja Joža. Vedel som, že ma majú radi. Jeden ma vozil na motorke a učil strieľať zo vzduchovky a druhý jazdil úžasne rýchlo na svojej Lade. Uchvacovalo ma to. Prejavili mi mnoho ráz pozornosť. Cítil som, že aj oni sú zo mňa nadšení.

Od svojho deda Šimona, ktorý je už u Pána, som sa priučil životu. Obľuboval som jeho príbehy o zásadovosti a jeho odboji proti komunistickej ideológii. Všetci dookola ho poznali a rešpektovali. Obdivoval som aj jeho všestranné umelecké schopnosti kováča, murára, inštalatéra, záhradníka a podobne. Trochu mi prekážala jeho prchkosť. Pamätám si, ako mi dedo Jozef, ktorého si tiež nedávno povolal Pán, rozprával o tom, ako vyrastal odkázaný sám na seba. Hovoril, že ako chlapec musel veľ­kým vozom – rebrinákom plným sena – prejsť po hrboľatej poľnej ceste z lesa domov. Pri prechode cez potok zapadol a koleso na voze sa zlomilo. Zúfalo plakal, ale jeho „budúci svokor“ ho uratoval. Všetky tieto príbehy na mňa ako chlapca zanechali silný dojem. Potreboval som ich počuť. Dozve­dieť sa o tom, že cesta muža je náročná, no dá sa po nej prejsť a dozrie­vať cez ťažkosti života.

O luku a rozbitých škridliach

Spomenul som už, že môj otec to mal so mnou ťažké, lebo som nebol klasický učenlivý typ. Tak veľ­mi som chcel veci od neho „okukať“, no nejako som to nevedel po ňom zopakovať. Vďačím mu však za jedno: že ma to chcel naučiť. Názorne mi vždy ukázal, ako sa čo robí. To by dnes mnohí chlapci ocenili. Zadosťučinením pre môjho otca však boli moji ďalší bratia. Teraz sa usmievam, keď si uvedomím, že otec nás učil, ako si urobiť luk z jaseňa a k nemu šípy. Boli to vážne smrtiace zbrane. Chudera mama, keď sa to dozvedela, zažívala riadne dávky strachu. S bratmi sme si stavali bun­kre, kde sa len dalo, a bojovali sme rozličnými zbraňami.

Od praku cez luk až po domácky vyrobený tomahawk. Pre bunker na streche musel otec veľa ráz vymeniť rozbité škridly. Na toto obdobie mám nádherné spomienky a nevnímam, že by sa zo mňa či z bratov stali notorickí výtržníci. Zostala v nás však zdravá bojovnosť. Usilujeme sa v živote nevzdávať sa a nebyť pasívnymi.

Niekedy je až smiešne, keď spolu s otcom diskutujeme a objavíme úplne odlišný prístup k veciam. Ja sa snažím vidieť veci z nadhľadu a hľadať ich zmysel, som akýmsi provokatérom. Myslím, že to isté by povedal aj otec. Necháme to teda rozohrané. Chcem mať odhodlanie aj do budúcna prezentovať a zastávať si svoje názory, ale aj odvahu počúvať iný názor. Aj na to treba chlapskú statočnosť. Lebo chlapi si neradi priznávajú chyby. Preto keď sedíme pri stole a nazna­číme chybu, ktorá sa stala, nie vždy sme ochotní to uznať. Občas sa vynoria veci zo života, z minulosti, ktoré s otcom znovu hodnotíme. Každý to vidí, samozrejme, po svojom. Pre otcov je ťažké pri­znať si, že pochybili. Boja sa, aby nezlyhali. Viem, že až raz aj ja budem revidovať svoj život, ťažko znesiem svoje omyly, hriechy. A ešte viac to bude bolieť, keď mi ich pripomenú iní. Preto sa snažím mať súcit so staršími mužmi. Prezradím vám jedno tajomstvo o našej rodine. Nie sme dokonalí (prosím, nechajte si to pre seba a nešírte to ďalej).

V spoločenstve mužov

Boh Otec nás mužov chce vychovávať a zasväcovať do mužskosti nielen v našej rodine, ale aj mimo nej. Všetka ťarcha úlohy teda neleží len na pleciach otca. Bola by to priveľká záťaž. Voviesť chlapca do sveta mužov a pomôcť mladým k zrelosti – na to je potrebné aj spoločenstvo mužov. Nie sme stvorení tak, aby sme si poradili s vlastným životom sami. Uvedomujem si, že som neúplným, čiastočným mužom, ktorý potrebuje doplnenie v mnohých oblastiach. Som na ceste.

V rokoch dospievania som sa dostal do partie chlapcov, ktorí boli veriaci a zároveň mali zmysel pre dobrodružstvo. Veľmi ma tie vzťahy posunuli. Neskôr, keď som vstúpil do rehole mužov, neprekvapilo ma už, akí sme odlišní. Od mojich bratov redemptoristov sa dá naučiť všeličo. Osobitne vzácne sú mi kontakty s bratmi, ktorí so mnou rástli. Sú ako moji spojenci. Čoraz väčšmi si vážim aj bratov, ktorí sú starší odo mňa, majú roky „zrelých kráľov alebo mudrcov“. Dobre mi padne, keď ma povzbudia, dôverujú mi a poveria ma náročnou misiou. Občas mám obavy, ale verím ich dôvere a moci ich požehnania. Boh ma vychováva ako muža aj cez nich.Veľmi silne na mňa pôsobia muži z laických spoločenstiev okolo redemptoristov. Čo všetko sme spolu prežili ako chlapi pri vode, v horách, doma na dedine aj vo veľ­kej Afrike! V slzách, bolesti, modlitbe aj smiechu. Bože, ďakujem im.

Starec preklenuje priepasti

Hovorí sa, že starec je mudrc. Ozajstného starca vnímam priam ako svätca. Ján Pavol II. hovorí, že starci spájajú generácie. „Majú charizmu preklenúť priepasti medzi generáciami ešte skôr, ako vznikli,“ píše v Liste rodinám. Starec dokáže zmieriť otca so synom. Rozumie im, lebo bol synom aj otcom. Prejavuje chápavosť i než­nosť. Korunou starcov sú deti ich detí (porov. Prís 17, 6). To je naozaj pravda. Videl som, ako sa moji dedovia tešili z nás vnúčat. Niekedy sa mi zdalo, že nás majú radšej ako svoje deti. Ich rady boli čoraz všeobecnejšie. Akoby nám nechávali priestor na vlastné rozhodnutia. Zneli skôr v duchu: „Drž sa Boha a neopusť ho! Snaž sa vychádzať so svojimi súrodencami. Pamätaj na svoju rodinu! Buď statočný a poctivý. Neboj sa, bude dobre.“

Páči sa mi, ako to Dostojevskij vystihuje v postave starca Zosimu v Bratoch Karamazovovcoch: „K starcovi Zosimovi za tie dlhé roky prichádzali mnohí s potrebou vyspovedať sa mu z celého srdca a s túžbou počuť jeho radu a lie­čivé slovo. Zosima nabral do vlast­nej duše toľko dôverných vyznaní, prejavov skľúčenosti a priznaní, že po prvom pohľade na tvár neznámeho, ktorý prišiel za ním, vedel uhádnuť, prečo ten človek za ním prichádza, čo potrebuje, ba aj aká trýzeň mučí jeho svedomie (...) Všetci, čo vchádzali prvý raz k starcovi na dôverný rozhovor, vstupovali dnu so strachom a nepokojom a vychádzali od neho takmer vždy rozžiarení a radostní a aj tá najzamračenejšia tvár sa zmenila na šťastnú.“

Miesto, ktoré nemá nik iný

Takto na mňa pôsobia napríklad Ján Pavol II. a Benedikt XVI. Ich slová sú vážne ako slová starcov, plné pravdy a nádeje.

Som vďačný, že aj v našom spoločenstve má­me starcov. Pôsobia na mňa upokojujúco a radostne. Keď jeden z mojich spolubratov nedávno oslavoval 40 rokov kňazstva, veľ­mi ma to povzbudilo ísť na ceste ďalej. Myslím si, že to najpodstatnejšie pre moju mužnosť je žiť v pria­teľstve s Bohom Otcom.

On je pri mne vždy, aj keď si to bezpro­stredne neuvedomujem. Vnímam, že som jeho milovaný syn, že jeho srdce je dobré a mám v ňom miesto. Také, ktoré nemôže obsadiť nik iný. A počúvam jeho hlas, ktorý mi povie...