Môj príbeh

Profesionálny tanečník. Účinkoval v tevíznej show Lets Dance. Založil a pôsobí v v Akadémii tanca v Nitre

Moja cesta k Bohu

Boh si nás k sebe volá skrze maličkosti, ktoré sa stanú veľkými, ak prijmeme jeho dar a povieme mu áno. Zdá sa to byť jednoduché. Večný život, život plný pokoja, lásky a radosti, radosti z obyčajného bytia. Stačí otvoriť srdce a nechať doň vojsť Ježiša, lásku. Tak jednoduché a zároveň tak ťažké.

Pamätám si dni kedy moje srdce kričalo po zmene a moja hlava mala veľa dôvodov a vysvetlení  pre „úspešný“ život mladého muža, ktorý je dnes zovšadiaľ propagovaný. Úspech v práci, kariéra, dostatok peňazí, drahé auto, najnovší telefón, sláva a zábava.

Týmto hodnotám som ako čerstvý absolvent univerzity uveril a vybral sa cestou finančného poradcu. Aj napriek tomu, že som po čase začal tento ideál napĺňať cítil som kdesi vnútri mojej duše samotu, izolovanosť a smútok. Pamätám si ako som si kúpil CD Michaela Jacksona a počúval jeho skladby, aby som našiel v sebe aspoň kúsok života a emócii. Bolo to zvláštne, na oko som mal všetko a chýbala mi radosť, taká ozajstná.

Keďže som od mala tancoval spoločenské tance prišla aj príležitosť účinkovať v Lets Dance. Musím povedať, že to bolo vždy veľmi príjemné obdobie. Človek získal obdiv, pozornosť a pocit, že niekým je. Doslova z večera do rána boli ľudia ochotní žiadať fotku, podpis, či prejaviť náklonnosť za to, že sme im pekne zatancovali v nedeľu v obývačke. Televízia a PR z nás vytvorili osobnosti, o ktorých sa vedelo a hovorilo. Čím viac úspechu prichádzalo, tým viac som cítil, akú prázdnotu v sebe mám.

Ezoterika

Nevedel som ako sa dá z takéhoto tieňa vystúpiť a tak som začal pátrať v kníhkupectvách po literatúre, ktorá sľubovala šťastný život. V tej dobe som o ezoterike a jej teóriách nevedel nič. A ako to asi býva, ľahšia cesta je k ezoterike, pretože väčšinou prináša zaručené metódy, zdanlivo nás neobmedzuje a prináša pocit, že všetko je len v našich rukách, poprípade myšlienkach a všetko čo chceme sa naplní, len musíme chcieť. Pamätám si ako som dostával typy na ezoterické knihy, veštice, numerológov. A pomaly, ale iste sa začal zamotávať v teóriách o pozitívnom myslení, numerológii, stretol som sa s niekoľkými veštcami a dámou, ktorá kyvadlom odblokovala moje strachy, aby ma oslobodila.

Skončil som s náramkom na ruku, ktorý obsahoval rôzne druhy kamienkov a tie mali urobiť môj život šťastný. A verte, či nie na pár dní to malo aj svoj efekt. Mal som pocit, že sa mi darí, všetko ide ľahšie. Cítil som sa šťastný až kým... Až kým som sa jednu noc neprebral. Pohľad mi padol na ruku s kamienkovým náramkom, ktorá bola voľne pohodená na okraji postele. Uvedomil som si ako mi pomáha, aká je to maličkosť a v tom momente sa niť náramku pretrhla. Počul som ako sa kamene rozkotúľali po izbe. Moja prvá myšlienka smerovala k strachu o moje „skutočné“ šťastie, ktoré mi náramok prináša. V sekunde prišlo akési zvláštne vytriezvenie. Dnes už viem, že práve vtedy konal v mojom živote Boh skrze Ducha Svätého.

„Počkať je toto vlastne slobodné? Môže závisieť pekný deň od nejakej veci?“ išlo mi hlavou a pokračovalo to: „Som slobodný, keď verím ľuďom, ktorí svoje šťastie v živote často nevedia nájsť? Veď keď vidím číslo a hľadám čo znamená som v zajatí významu čísla.“

Zmocnil sa ma neopísateľný pocit strachu zo závislosti na ľuďoch, veciach, významoch, symboloch. Hľadal som vnútorný pocit šťastia a stal som sa neslobodný, upätý, s veľkým množstvom strachov, čo sa stane keď nebudem mať, keď mi nepovie. Je asi normálne, že človek vo svojom bytí hľadá zmysel života a prichádzajú otázky a zvedavosť z budúcnosti.

Boh v našich životoch koná skrze ľudí

Nechcel som touto cestou viac kráčať, veď ma to zošnurovalo ešte viac. Ani som nevedel čo ďalej na ceste za pravdivým šťastím. Boh ma ale nenechal len tak, veď koná v našich životoch nielen skrze myšlienky, ale aj  ľudí. Jedného dňa sme cestovali s kamarátom Dominikom na vianočný firemný večierok do Novej Dubnice. Vedel som, že je veriaci ale neprikladal som tomu nejaký význam. Vždy som veriacich rešpektoval aj keď sa mi zdali akýsi nudní. Až do tohto momentu... S Dominikom sme sa priateľsky rozprávali o našich životoch. Keď som mu spustil akým obdobím prechádzam videl som na jeho tvári zdesenie, ktoré ma urážalo a nechápal som prečo. Bol veľmi milý, chápavý a pokojný ale jeho duša akoby chcela vykričať „Haló zobuď sa!“. Rozprávali sme sa o Bohu, o Ježišovi, jeho zázrakoch, ktoré urobil, ale aj o slobode a pravdivom šťastí, ktoré viera v Boha prináša. V tom momente som mal pocit, že toto je presne čo hľadám. Dominika som vždy považoval za férového a dobrého človeka, nikdy ma nesklamal. Nepresviedčal ma, nebol na mňa nahnevaný (aj keď som bol po uši na druhej strane), netlačil na mňa a v tom bola tá sila. Išiel z neho pokoj, pokora a cítil som, že mi chce skutočne pomôcť. Bol to zvláštny pocit vďaka ktorému som začal vidieť svetlo na konci tunela. Z tejto cesty som odchádzal povzbudený a odhodlaný prejsť na opačnú stranu.

Obdobie vzdoru

Niekde vnútri som cítil túžbu po zmene ale hlava, myseľ ma akosi nechcela pustiť. Rozoberal som to ešte s inými kamarátmi a tí sa z mojich názorov smiali. Pýtal som sa seba samého, kde je na Slovensku tých osemdesiat percent veriacich, kde to vidieť na medziľudských vzťahoch? Prečo musia ľudia chodiť stále na spovede, to nevedia vydržať mesiac bez hriechu? Prichádzal som do fázy, že to celé nemá zmysel. V tom konal Boh opäť, tentokrát sa ozval Duch Svätý po druhý krát a pýta sa ma: “Keď si myslíš, že je to také jednoduché, poď a buď prvý bez hriechu.“ A pokračoval: „Je ľahké súdiť iných, nesúď a začni od seba.“ Bolo mi zo seba strašne. Po tejto skúsenosti sa moja túžba žiť s Bohom a Ježišom stále prehlbovala.

Krst

Boh v mojom živote konal intenzívne. Začal som navštevovať omše. Bol to pre mňa nový zážitok. Akoby sa mi rozpúšťalo zamrznuté srdce. Počas omše som začal hocikedy plakať, lebo sa mi to zdalo také dobré a čisté. V momentoch lásky, ktoré sa odohrávali bežne počas dňa, napríklad keď pomohol chlapec starenke, alebo keď sa dieťa plné lásky rozbehlo za svojou mamkou, som cítil Božiu prítomnosť. Uvedomil som si, že Otec je všade okolo nás. Veľakrát som mal pri takýchto skutkoch slzy na krajíčku a sám som začal mať pocit, že pomáhať napĺňa človeka viac ako brať. V tomto som bol predtým úplne zaslepený.

Doba nás ženie uspokojovať hlavne svoje potreby a tým sa viac izolujeme do seba. Žil som v strachu, aby som mal ja dosť slávy, peňazí a pritom je to jednoduché, čím viac dáš tým viac dostaneš.

Teraz, keď píšem tento článok začínam chápať prečo som sa cítil tak prázdno. Odstrihol som sa od života, lásky a príliš veľa pozornosti som venoval tomu čo ja. Nebol som tak súčasťou života, nevidel som čo sa deje okolo, ako sa majú iní. A radosť, šťastie prinášajú práve tie maličkosti, skutky láska medzi nami a nielen medzi ľuďmi ale aj prírodou a všetkým živým. Izolácia od Božieho znamená vyhasnutie a neskôr tmu v duši. Spočiatku je možné túto prázdnotu nahradiť pôžitkami, materiálnom, slávou ale keď je človek len tak sám so sebou ten pocit nešťastnej duše preráža viac a viac. Ocitol som sa v situácii, že som cítil bezpodmienečnú potrebu pokrstiť sa. Túžba vykročiť Božou cestou vo mne priam vrela. Vďaka pomoci, dnes mojich krstných rodičov, ma v Medzilaborciach pokrstili.

Veľké upratovanie

Krst, sväté prijímanie a birmovku som absolvoval v Medzilaborciach. Večer pred celou parádou som uvažoval, či sa v mojom živote niečo zmení a ako to bude. Mal som veľké očakávania na ceste za šťastným životom. A ono sa skutočne dialo. Už počas obradu, keď som sa zriekal diabla, rohož pred kostolom trieskala o dvere aj keď nebol na to dôvod. Hneď po obrade mi hlavou prechádzali myšlienky, ľudia, situácie z minulosti a akoby sa zatrieďovali do škatule dobré alebo zlé. Mal som jasnejší pohľad na svet, akoby mi padol závoj z očí, ktorý ma oslobodil z nevidomosti. Áno, predtým som akoby nebol schopný vidieť a vedieť o pravde. Táto situácia trvala asi dva dni. Okrem minulosti som začal vedieť a cítiť aká je tá správna cesta.

Predtým som nevidel pravdu a chcel som byť niekým iným, podľa pravdy iných ľudí, chcel som sa vždy niekomu zapáčiť.

Keď nepoznáme pravdu sme ľahko vykoľajiteľní, naše základy nie sú pevné.  Diabol si nájde skulinku, pozná naše slabosti a dokáže obhájiť svoj plán. Hovorí nám: “Veď aj iní to tak robia, toto nie je až také zlé, veď iní to robia vo veľkom, málo nie je zlé.“ a človek sa uspokojí. Hriech ku hriechu, veď sú len malé a cesta od Boha sa vzďaľuje. Biela je len biela, akonáhle je to odtieň sivej podobajúci sa bielej je v nej už čierna. A práve tieto odtienky sa snaží Zlý do nášho života aplikovať.  Duch Svätý koná v našich myšlienkach a ukazuje nám pravdu. Ak nepoznáme Boha nepoznáme pravdu, poznáme iba svoje presvedčenie, ktoré už môže byť infikované odtieňmi sivej a ani si to nevšimneme. Dar rozlišovania mi Boh venoval do života.

Postupne sa život začal meniť. Odišiel som z finančného poradenstva začal som sa viac venovať  našej tanečnej škole v Nitre. Učeniu tanca, detí a dospelých. Ani zďaleka nezarábam toľko ako vo finančníctve. Môj život je bohatší a hlavne kreatívnejší. Vo finančníctve je ťažko slúžiť iným, ak sú stále hlavný motívom peniaze, zisk a čím viac tým lepšie. Určite funguje vo finančníctve veľmi veľa ľudí, ktorí poznajú pravdu a sú fér. Pre mňa mal asi ale Boh iný plán a po krste som našiel odvahu veci zmeniť. Rozišiel som sa s priateľkou. A do roka sa mi úplne vystriedali ľudia v mojom živote.

Medžugorie, raj na zemi

Asi rok po krste ma krstní rodičia, Peťo a Lenka zobrali do Medžugoria. Je to úžasné miesto plné lásky, pokoja. Ľudia sa schopní zrazu sa k sebe správať inak. Užíval som si celú tú atmosféru. Ľudia úprimne pociťovali potrebu vyspovedať sa. Veď nie nadarmo sa o tomto mieste hovorí ako o spovednica sveta. Absolvovali sme aj zjavenie Panny Márie Mirjane. Ten pokoj s vôňou, ktorý zavládol bol neopísateľný. A do toho zvláštne kričanie ľudí, pripomínajúce zavýjanie vlkov mi spôsoboval husiu kožu. Ak by so to nezažil na vlastnej koži asi by tomu neveril.

Vtedy som si fakt uvedomil, že Zlý fakt existuje a musím byť ostražitý a bdieť. Súper je skutočne inteligentný a silný.

Získal som tu ešte aj silnú zbraň. Krstní rodičia ma naučili modliť sa ruženec a pôstiť sa chlebom a vodou. Pobyt bol pre mňa ako kresťana veľmi inšpirujúci a odporúčam to každému zažiť. Bolo to zvláštne, na ceste späť mi prichádzali myšlienky ako mám zmeniť svoj život. Akoby som dostal zrkadlo toho, ako by mal kresťan žiť a mohol som to porovnať s realitou. Určite tomu prispel aj denný intenzívny kontakt s Bohom a Ježišom skrze omšu, modlitba niekoľkých ružencov denne a čítanie Božieho slova. Všetky myšlienky som si zapísal. Bola to podobná situácia ako pri samotnom krste.

Prosil som Boha o budúcu manželku

Dva roky som sa modlil aby Otec na mňa myslel aj s manželkou. Nebolo to ľahké nájsť spriaznenú dušu s rovnakými hodnotami. Krstná mamka mi poradila päťdesiatštyri dňovú modlitbu Pompejského ruženca na tento úmysel. Nikdy predtým by som neveril, že modlitba môže byť tak silná.

Spoznal som moju úžasnú Ninku, ale tak, že ak by som sa snažil to celé naplánovať nebola by šanca, že by sme sa my dvaja niekedy stretli. Žiadny spoločný kamarát, záujmy, mesto. A predsa nás dal Boh dokopy.

Ninka nebola veriaca aj keď celý život mala kontakt s hlavne s cirkevnými tábormi, kde robievala v lete animátorku. Ďalším Božím darom bola Ninkina túžba pokrstiť sa a tak sa aj po príprave stalo. Rád by som aj týmto povzbudil všetkých mladých. Na životnú lásku sa určite oplatí počkať a vďaka modlitbe a nádeji, ktorú nám dáva Otec prežiť posmešky našich kamarátov.

Život s Bohom je šťastný

Môj život sa zmenil od základov, nie vo veľkých veciach ale tých maličkostiach, ktoré keď človek v živote nájde naplnia jeho bytie a pocíti radosť, takú ozajstnú.

Veľká vec bola a je, že Boh mal a má so mnou plán a daroval mi milosť, aby som ho spoznal.

Rozbil moje kamenné srdce orientované len na moje blaho, ukázal mi vzor v Ježišovi. Daroval mi schopnosť rozlišovania dobro a zlo, ukázal mi najsilnejšie zbrane boja proti zlému a to modlitbu, pôst a Sväté písmo. Denno-denne ma učí pokore a láske, takej ako my ľudia vieme ťažko pochopiť, bezhraničnej. Ochraňuje ma pred skutkami pýchy, ktoré nás vedú k hriechu. Dáva mi nádej skrze spoveď vstať a byť lepším. Sú to maličkosti, ale keď je za nimi Boh začnú sa diať veľké veci.

Týmto by som rád poďakoval môjmu priateľovi Dominikovi, mojim krstným rodičom ak by nebolo ich asi by som stále žil svoj prázdny, zdanlivo úspešný život. Pane Bože ďakujem aj tebe za milosti, ktoré mi denne prinášaš. Ak ste dočítali tento článok do konca, pomodlite sa prosím aspoň za niektorých vašich známych, ktorí úprimne hľadajú Boha a možno sú zablúdení ako som bol aj ja.

Pane Bože ďakujem!