Môj príbeh

Doc.PhDr.ThDr. Tomáš Pružinec, PhD. Je univerzitným pedagógom na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Na Slovensku študoval na Univerzite Komenského a na Trnavskej univerzite. Vo Francúzsku študoval na univerzite Nová Sorbona (Paris III), univerzite Sorbona – René Descartes (Paris V) a na Parížskej katolíckej univerzite. Vo Švajčiarsku študoval na Ženevskej univerzite. Venuje sa dejinám filozofie a sociológie, francúzskej filozofii a sociológii a personalistickej filozofii.

Vyrastal som v  kultivovanej ale rozvedenej rodine, v starostlivých rukách, no bez kresťanskej viery, bez toho, aby som poznal osobného Boha.

K tomu, aby som ho hľadal ma moji veriaci vrstovníci a ich mne nezrozumiteľné a vzdialené náboženské prejavy nijako nemotivovali. Ich náboženské praktiky ma skôr odradzovali od toho, aby som sa otázkou viery zaoberal.

V tej dobe som si otázku jestvovania Boha kládol len veľmi málo. Bol som niečo také ako ateistický veriaci. Boh bol so mnou ale ja som nebol s ním. Žiť s Bohom som nezačal ja. Bol to on, kto prvý začal žiť život so mnou. Prečítal som si Bibliu. Moje nadšenie z pekných príbehov doplnenými príťažlivou prílohou obrázkovej Biblie prepašovanej z Juhoslávie skončilo po jej prečítaní. Čítal som ju s takým nadšením ako Drakulu alebo Vinetua. Mama, ktorá sa o mňa starala s láskou mi hovorila, že ma vychováva ulica. Jedno viem isto – nebol som na dobrej ceste.

Raz som počas prázdnin na dovolenke pri Balatone strávil viac času s istou pani, našou sprievodkyňou. V jeden deň mi hovorila o viere Abraháma, Izáka a Jakuba. Boh, ktorý odpúšťa, ktorý je milostivý a milosrdný, dlho zhovievajúci a bohatý v milosti (Neh 9,17) sa mi cez ňu začal prihovárať a ja som sa rozhodol, že pôjdem na to čomu sa v Katolíckej cirkvi hovorí sväté prijímanie. Išiel som. Keď som sa prvýkrát objavil v kostole, niektorí si mysleli, že som tam prišiel asi omylom. Nemal som dobré „renomé“, ale dobrý Boh vytiahol môj život z jamy (Jon 2,7) a ja som začal „aktívny náboženský život“. Boli to roky veľkej Božej milosti a roky otvárania očí a srdca a ja som ich spracovával ako som len najlepšie vedel.

Hneď po mojom obrátení sa stala dôležitá udalosť. V jedno nedeľné ráno som sa vo svojej izbe modlil. Vo vedľajšej dedine, ktorá bola sčasti evanjelická začali biť kostolné zvony.

Vtedy mi Boh, ktorý povoláva (Rim 9,12) vložil do srdca túžbu po jednote Kristovej cirkvi. Prihováral sa mi cez bijúce zvony a ja som prijal službu jednote jeho ľudu.

Na druhý týždeň som sa pešo vybral do susednej dediny do evanjelického kostola na bohoslužbu. Nevedel som kde sa nachádza a nikoho som tam nepoznal. Tamojší farár, veľmi starý a požehnaný človek mal kázeň na slová z proroka Izaiáša, ktorý v tej najväčšej tiesni povzbudzoval ľud Izraela: Vstaň, zasvieť, lebo prichádza tvoje svetlo a Hospodinova sláva vychádza nad tebou. Lebo hľa, tma bude pokrývať zem a temnota národy, ale nad tebou vyjde Hospodin a jeho sláva sa zjaví nad tebou (Iz 60,1-2). Môj vzťah s Bohom bol odvtedy spätý so službou jednote Kristovej cirkvi. V tej dobe som ale ešte nevedel že je to služba ťažká, niekedy až veľmi bolestná a že budem znášať nepochopenie a odsudzovanie aj od svojich, alebo niekedy aj od oboch strán.

V tomto období ma mojím „duchovným životom“ viedol veľmi dobrý človek s veľkým srdcom, vynikajúci kňaz a kazateľ ale nie moc dobrý spovedník. Stával sa zo mňa škrupulant s hlavou v oblakoch no s úprimným vzťahom k Bohu, či skôr k jeho karikatúre. Môj hlad po Bohu a jeho hľadanie boli však hlboké a húževnaté.

Raz večer po slávení eucharistie sme sa s priateľmi modlili v kaplnke pred eucharistiou. Vtedy na nás zostúpil Duch Ježiša. Zažil som víchricu Ducha Svätého. Tak ako Duch Ježiša zostúpil na apoštolov na Turíce (Sk 2), tak isto ako zostúpil na ľudí zhromaždených v Kornéliovom dome v Cézarey (Sk 10,44; 11,15) ako nám o tom hovoria udalosti zo Svätého Písma, tak aj na nás zostúpil ten istý Duch. Bol som úplne preniknutý Ježišovým Duchom, plný radosti a začal som sa modliť tak ako kresťania na Turíce (Sk 2,4). Priam hmatateľne som zažil Božie kráľovstvo, ktoré je pokoj a radosť v Duchu Svätom (Rim 14,17).

Od tej doby som pri slove „Pán“ Ježiš začal prežívať silu Pánovho mena. Keď som vyslovil toto meno alebo keď som toto meno počul, vnímal som ho inak ako predtým. Čítanie Svätého Písma sa zrazu zmenilo. Zakusoval som ho ako mocné (Heb 1,3) a začalo vo mne pôsobiť ako naozaj živé a účinné (Heb 4,12). Už som sa nemenil ja svojimi vlastnými silami ale Boh ma začal meniť svojou milosťou. Láska o ktorú som sa tak veľkolepo snažil už nebola mojím produktom ale bola rozliata skrze Ducha Svätého (Rim 5,5). Už nezáležalo na „mojom behu“ a ani na tom ako som „chcel“ ale na Bohu, ktorý sa zmilúva (Rim 9,16). Duch Svätý spôsobil, že som sa už neoslavoval ja v Pánovi ale Pán sa začal oslavovať vo mne. To bol dôležitý moment mojej novej cesty viery, ktorá sa neskôr ukazovala ako cesta veľkých paradoxov.

V tom čase, bolo to hneď po nežnej revolúcii, v roku 1990, som s rôznymi kňazmi chodil slúžiť do väznice v Ilave. Raz mi jeden väzeň povedal: „Dnes ste tu vy, katolícki kresťania, zajtra prídu z Apoštolskej cirkvi a v sobotu evanjelickí kresťania.

Prinášate nám vieru ale s ňou ste nám priniesli aj rozdeleného Krista. Chceme niekde patriť ale nevieme kde“. Táto bolestná skúsenosť rozdelenia cirkvi je vo mne dodnes.

Viem, že Boh nás všetkých volá, aby sme v našich cirkvách začali poctivo a dôsledne opravovať siete na lodi (Mt 4,21) a aby sme prijali slová Ježiša: jeden je váš Učiteľ a vy všetci ste bratia (Mt 23,8).

Na mojej ceste viery bolo veľa životných udalostí a etáp ktorými ma dobrý Boh viedol: keď som v deväťdesiatych rokoch pracoval ako technik v Závodoch ťažkého strojárenstva, keď som pracoval v Nemocnici na chirurgii a gynekológii, kde mi v náručí zomierali ľudia a pred mojimi očami trpeli deti, kde som videl prichádzať na svet tých najmenších a videl som radostné tváre rodičov. On ma viedol aj v mojom štúdiu na univerzitách. Bol pri mne celé roky, ktoré som prežil v zahraničí. Neopustil ma ani v nezamestnanosti. Nie vždy som bol s ním tak ako to On chcel. Nie vždy som ho miloval takou láskou akou by si zaslúžil byť milovaný. Veľa krát som musel padnúť na dno, padnúť až tak, že aj to dno sa podo mnou prelomilo.

Veľa krát som musel opäť a opäť zakúsiť Božiu zdvíhajúcu lásku a vanutie Ducha, ktorý oživuje (2Kor 3,6). Boh, ktorý neodmietol moju modlitbu a neodoprel mi svoju milosť (Ž 66,20) sa ma veľakrát dotkol a skrze jeho pôsobenie vo mne aj ostatných. Som mu za to nesmierne vďačný. Veď napokon v tom má záľubu, že udeľuje milosť (Mich 7,18). Vždy po pádoch vidím ako sa rozhojňuje Božia moc a ako sa aj v mojom živote napĺňajú Božie prisľúbenia.

On stojí pri mne a učí ma chodiť v radosti ale aj kráčať v prázdnote. Teším sa keď dennodenne zažívam prítomnosť a pôsobenie Ježišovho Ducha, lebo jeho prebývanie medzi nami a jeho žehnajúca prítomnosť je veľkým darom Boha lásky pre každého z nás. A teším sa keď môžem poslúžiť jednote, uzdravujúcej Božej moci v zranených a keď môžem vidieť napĺňanie Ježišových slov: aby boli jedno... aby všetci boli jedno... aby v nich bola láska... lebo sú tvoji (Jn 17,6-26).