Môj príbeh

Manžel, otec, kazateľ zboru Viera

Narodil som sa v kresťanskej rodine dokonca môj otec bol kazateľ a evanjelista. Bolo ťažké pochybovať o existencii Boha nakoľko počas prvých pätnástich rokov v rodine aj mimo nej sme zažili mnoho jedinečných dôkazov, že Boh existuje. Mohol som vidieť ako sa Pán Boh dokáže starať o každodenné potreby..

Spomínam si na pondelok po nedeli kedy sme mali návštevu a v podstate sme jej dali všetko na jedenie čo nám zostávalo. Tak sme si v pondelok sadli počas doby obeda za stôl na ktorom síce boli pripravené taniere, ale nemali sme žiadne jedlo. Ocko sa začal modliť a ďakovať za Božiu starostlivosť. Po modlitbe sa ozvalo klopanie na okno. Bola to suseda, ktorá doniesla niečo na jedenie, pretože videla, že sme deň predtým mali veľa hostí. Alebo Boží zásah do života mojej sestričky, trpiaca pravidelne epileptickými záchvatmi, ktorá sa zo záchvatu (kedy sme nevedeli zohnať doktora) jediný krát prebrala bez asistencie doktorov a povedala ockovi: „Ocinko Pán Ježiš ma uzdravil“. Vďaka Bohu je to realita, že odvtedy až dodnes epilepsiou netrpí.

V roku 1977 sme ako mládež nášho cirkevného zboru šli na pobytový tábor do Jasnej (mal som vtedy 15 rokov). Ja som v tej dobe ochorel a tak som sa na niekoľko dní zostal liečiť v Liptovskom Mikuláši. Keď pre mňa prišli rodičia hovorili mi o zvláštnom Božom pôsobení na tábore. Viacero mladých ľudí tam prežilo, že Boh ich volá aby mu odovzdali svoje životy. Pre mňa bol najväčším prekvapením môj vrstovník Janko, ktorý dlhodobo s Bohom nechcel mať nič spoločné, nerád robil čokoľvek čo pripomínalo náboženstvo a špeciálne nerád spieval kresťanské pesničky. Po mojom príchode na tábor som ho zrazu videl s gitarou v rukách neumelo pospevovať naše „kresťanské hity“. Prišla nedeľa. Absolvovali sme bohoslužby v Mikuláši kde môj otec kázal na tému žalárnika vo Filipis. Hovoril o téme „Uver v Ježiša Krista a budeš zachránený ty aj tvoj dom“. Vtedy povedal „Som presvedčený, že môj Boh moje deti zachráni aj keby mali prejsť cez peklo“. Nakoniec sa spýtal: „Je tu niekto kto by chcel prijať Ježiša Krista za svojho osobného Záchrancu a Pána?“. Pred touto otázkou sme spievali ako kvartet nádhernú pieseň o márnotratnom synovi a ja som si uvedomoval, že ma volá nielen fyzický, ale aj nebeský Otec. Chcel som prejaviť to, že ja to chcem, ale zrazu boli bohoslužby na konci. Tak som si hovoril: „Zrejme to Pán Boh nechce“. Prišli sme do tábora, začali sme hrať volejbal. Pomaly sa ľudia z ihriska vytrácali, stmievalo sa až nakoniec som zostal na ihrisku sám. Vošiel som do chaty a tam všade po zemi kľačali moji priatelia, ktorí sa modlili aby som sa pre Krista rozhodol. Zlomil som sa v plači a vyznával svoje hriechy a prosil Boha o odpustenie. Odvtedy viem, že som Jeho milované dieťa, že kríž stál na Golgate aj kvôli mne a že Jeho Duch ma premieňa aby sa môj život podobal na Kristov život. To je moja najväčšia túžba byť podobný tomu jedinečnému Synovi, ktorý je plný „milosti a pravdy“. On je ten, ktorý zachránil mojich dvoch synov zo smrteľných chorôb, On je ten, ktorý zachránil moje manželstvo po dvoch vážnych krízach, On je ten, ktorý ma dnes vedie a ja som šťastný, že som mu vtedy povedal „Áno“.

Prajem vám ho tiež spoznať a to čím skôr.

Tomáš Kriška