Môj príbeh

Je zakladateľom organizácie Psalm Drummers

Pochádzam z Anglicka a to, čo ma charakterizuje najviac sú bubny. Vyrastal som v rodine, kde otec (v čase, keď mama chodievala do kostola) v nedeľu ráno - umýval auto. Takže ako dieťa som bol dosť zmätený z toho, čomu veriť. Mama  ma občas brávala so sebou do kostola a ja som aj veril, že existuje Boh, ale nevedel som, čo to pre mňa znamená.  Keďže otec miloval hudbu, začal som sa vďaka jeho vplyvu  zaujímať o rock n‘ roll a  hrať na bubny.  Neskôr som pôsobil v rôznych kapelách a v čase puberty som v 16-tich rokoch odišiel zo školy.

Spolu s priateľmi a kapelou sme odišli do Ameriky. Tam ma hudba úplne pohltila so všetkým dobrým aj zlým, čo s tým súviselo...

Po čase som si začal klásť otázky – kam to celé smeruje, o čom je môj život...  a stala sa úžasná vec.  Jedného dňa som stretol chlapíka, ktorý mi hovoril o Kristovi. Zdal sa mi iný ako ostatní  náboženskí ľudia. Bol to taký drsný typ muža, celý potetovaný, ale bol plný lásky... a ja som sa vo vnútri pýtal: čo je toto? Čo to má znamenať?  Nakoniec  mi ten chlapík povedal, že keby som niekedy  mal problém, mám volať na Ježiša. A s tým sme sa rozišli.

Po niekoľkých ďalších mesiacoch, keď som už mal svojho spôsobu života plné zuby,  rozhodol som sa hľadať Boha a nájsť toho Ježiša, o ktorom mi ten muž hovoril. Celkom som nevedel, čo to spôsobí, ale veľmi som sa túžil zmeniť... byť čistý, byť dobrým mužom... no bol som tak zapletený vo všeličom, že som sám z toho nedokázal výjsť  ani nič zmeniť. A tak som jednu noc zavolal na Ježiša:

„Ak si skutočný, tak príď, lebo ja nedokážem zmeniť svoj život a potrebujem zmenu“. 

A prežil som veľmi zvláštnu noc: On prišiel. Ale nebolo to tak, ako by som po mojich rôznych skúsenostiach očakával, že prežijem nejaký zvláštny stav, zážitok  – bola to noc plná boja v mojej hlave,  v mysli,  v mojom srdci... Ale na druhé ráno som cítil, že sa niečo zmenilo. Nikomu som (asi týždeň) nič nepovedal,  len som chodil, díval sa na svet okolo a zisťoval, že ho vidím inak. Vnímal som vôňu jari, spev vtákov a bolo to iné ako predtým... cítil som, že som slobodný od všetkých vecí, ktoré ma zväzovali. Potom som sa stretol s tým chlapíkom, ktorý mi pred časom hovoril o Kristovi a povedal som mu, čo sa stalo. Že som volal na Ježiša a naozaj vo mne niečo urobil, niečo sa zmenilo... On bol aj s jedným priateľom a keď to počuli, obaja sa veľmi radovali a povedali mi – že sa za mňa od prvého stretnutia modlili, ale nemali  veľkú vieru, že ma Boh môže zmeniť.

Takto začínal môj život s Bohom.  Vtedy som mal 20, teraz mám za pätdesiatkou.  Začal som spoznávať mnoho úžasných vecí na ceste viery s Pánom. Boh pre mňa už nebol len nejaká náboženská soška, ku ktorej sa klaniam, ale osoba, ku ktorej môžem hovoriť a viem, že ma počuje. A tiež verím, že aj ja môžem počuť Jeho, že On hovorí ku mne. 

Ako hudobník a bubeník som po mojom osobnom stretnutí s Kristom riešil aj jednu z mojich zásadných otázok – či  môžem ďalej hrať na bubny, či s tým Boh súhlasí, alebo je to niečo zlé. Mám to robiť, alebo nie?  V histórii sa bubny v rôznych kultúrach často využívali ako kultový nástroj na uctievanie démonov pri rôznych duchovných obradoch a tak sú vnímané aj dosť rozporuplne a negatívne. A tak som sa pýtal:

„Bože, čo chceš, aby som robil?“

A Boh ma postupne začal vovádzať do Jeho pohľadu na vec a do svojej vôle pre mňa. Bol som často konfrontovaný názormi ľudí a mnohým kresťanom sa hranie na bubny nepozdávalo.  Tak som hľadal informácie v knižniciach a  v Písme. V Biblii som našiel na mnohých miestach zmienku o bicích nástrojoch, napríklad v príbehu prorokyne Miriam, ktorá hrávala na ručný bubon, takisto Azaf, ktorý napísal niekoľko žalmov hrával na činely  a bubny.  No a potom ma Boh učil, ako to môžem aplikovať u seba.

Okrem toho, že som hral na bicie vo chválach a pri modlitbách,  prosil som Boha, aby ma naučil niečo o rytme, lebo hranie na bicie veľmi súvisí s rytmom.  A Boh ku mne  o tom začal hovoriť.  Ukázal mi, že všetko vo svete má svoj rytmus - príroda, vesmír, ľudia, zvieratá... všetko je plné rytmu.  Zrazu som to začal vnímať  v širšom obraze, v spojitosti s Božím charakterom. Pozoroval som jar, leto, jeseň, zimu a rozjímal som nad tým, čo mi Boh zjavoval...  že v celom Jeho stvorení je  Boží rytmus: v raste, v živote,  narodení aj v zomieraní na zemi... a  Boh mi ukázal, že na tomto svete neexistuje  žiadny muž ani žena, žiadna osoba, ktorá by bola taká mocná, aby dokázala zmeniť Boží rytmus. Vnímal som v tom úžasný Boží majestát  nášho Stvoriteľa...

Existuje mnoho mocných ľudí, ktorí vládnu štátom a krajinám, ale ani oni nedokážu zmeniť  alebo zastaviť Boží rytmus sveta. A potom mi Boh ukázal, že veľa ľudí ostáva uväznených v klamstve. Myslia si – a žijú tak – akoby život mohol byť iba jedno veľké leto, plné dobrého ovocia a samých slnečných dní.

Ale to nejde. Iní upadajú do depresie, tlakov a bolestí, a tí si potrebujú pripomenúť, že po plači prichádza smiech tak, ako po zime vždy prichádza jar. A začal som v tom všetkom vidieť Božiu lásku.

Boh ma potom zaviedol na začiatok  Biblie, aby som čítal od začiatku stvorenia... a tak som začal čítať:  „Na počiatku bola zem beztvárna a pustá a duch boží sa vznášal nad vodami“. A  Boh mi ukázal, že slovo vznášať sa je slovo pre rytmus, naznačuje vibráciu, Božiu prítomnosť. A keď som čítal príbeh stvorenia,  videl som, že kdekoľvek Boh začínal tvoriť život – uprostred (v srdci) toho bol vždy rytmus. Čím viac som nad tým uvažoval, tým viac som si uvedomoval, že tak, ako náš tlkot srdca je centrom nášho života,  je rytmus ako tlkot Božieho srdca a Jeho charakteru: Boh nám hovorí – počúvajte moje srdce...  Kým ľudia  sa dohadujú o autorite, doktrínach, o moci, vláde a rôznych vierovyznaniach, Boh nám hovorí – počúvajte moje srdce! Keď to budeme robiť objavíme, že Boh je láska.  Tak,  ako to aj Ježiš povedal.  Keď si položíte  hlavu blízko srdca druhého človeka a počúvate jeho tlkot, vnímate ho a cítite, že vás miluje.

Keď ma toto Boh učil o rytme, začal som vnímať moje bubnovanie ako čosi, čo je viac ako len hranie na bicie.

Bubnovaním vyjadrujem Boží rytmus, tlkot Jeho srdca a zjavovanie Jeho lásky. Vždy ma premáha, keď vidím, ako ma Boh inšpiruje cez niečo také jednoduché, ako sú bubny a hovorí ku mne takým úžasným spôsobom.

V roku 1994 som mal sen, cez ktorý mi Boh potvrdil že dar, ktorým ma obdaril –  hrať na bubny – mám používať iným spôsobom,  a že to, čo robím, má zmysel. Vedel som, že už nebudem hraním na bubny tvoriť  hudobnú kulisu pre piesne, ale že zvukom  bubnov budem deklarovať  Boží charakter,  Jeho božskosť,  kráľovstvo, Jeho prítomnosť a moc, že to bude súčasť uctievania a deklarovania toho, kým Boh je.  

Založil som medzinárodnú organizáciu Psalm drummers – Žalmoví bubeníci. Hovorím síce o „organizácii“, ale nevnímam to ako organizáciu,  je to skôr záležitosť srdca.  Ako žalmoví bubeníci  prinášame posolstvo Božej lásky cez hru na bubny, cez životný štýl. Názov sme prevzali z knihy žalmov – sú to piesne a básne o vzťahoch, o  dobrých veciach, ale aj o bojoch, strachu a o víťazstvách.  V jazyku žalmov je úprimnosť vyznaní a cítil som, že Žalmoví bubeníci je ten správny názov pre naše zoskupenie. Nie preto, že by sme boli nejakí dôležití a mali na všetko odpovede, ale aby sme pomohli ľuďom byť úprimní na ich ceste viery.  Nie je vždy ľahká a občas je to aj boj. A žalmy majú v sebe presne toto posolstvo.

Niektorí ľudia si myslia, že je to nejaký nový trend a povedia si  „skvelé, urobme nejaký workshop pre naše deti“  a ja s tým nemám problém. Je to radosť hrať na bubny aj s deťmi, ale pre mňa bubnovanie znamená oveľa viac. Je to môj modlitebný jazyk.  Vyjadrujem ním vášeň pre Boha a prihováram sa tým ľuďom... Ľuďom, ktorí v živote zápasia, trápia sa, rozmýšľajú o  politickej, ekonomickej a spoločenskej situácii, o tom, kto má pravdu a kto ju nemá... Cez žalmy a bubnovanie môžem týmto ľuďom vyjadriť a pripomenúť, kto tomu všetkému vládne, komu patrí všetka moc. Môžem ich tým povzbudiť, aby dôverovali Bohu, že náš Boh je Bohom nad všetkými týmito situáciami a nad každým ich problémom.

Ako mladý bubeník som chcel byť slávny a hrať v rockových kapelách na veľkých pódiách, a Boh ma na mojej ceste života s Ním vzal neskôr aj na tie veľké pódiá. Hral som s mnohými známymi hudobníkmi a kapelami a Boh tak naplnil aj túto moju túžbu, ale bol som aj na miestach chudoby, medzi utečencami, v Afrike...

a bubon bol všade na tých miestach pre mňa aj nástrojom, ako sa priblížiť ľuďom rôznych náboženstiev. Bubon mi dokonca pomáha priblížiť sa aj k ľuďom, ktorí tvrdia, že neveria v Boha.

Keď spoločne s nimi hrám, vždy mám potom príležitosť rozprávať s nimi a verím, že Božie srdce je tam... že pracuje a bije pre nich. Vzniká medzi nami dôvera a Boh postupne otvára ich srdcia, takže môžem s nimi čoraz viac hovoriť o Ňom. Musíme mať odvahu vytvárať priateľstvá s ľuďmi z rôznych kultúr, aj náboženských pozadí, aby sme s nimi budovali vzťahy a milovali ich... nie je to nič superduchovné, ale je to presne to, čo nám aj Písmo hovorí, aby sme robili – choďte von medzi ľudí a milujte ich.  A po čase sa vždy k tomu Ježiš prizná.

Pre mňa je aj v tejto hektickej dobe podstatné robiť to, čo Ježiš chce, aby som robil. On sám hovoril -  robím to, čo vidím robiť môjho otca.  Bol som istú dobu v gete v Južnej Afrike a bol som premožený  biedou a beznádejou ľudí, ktorých som tam stretol. Mal som vtedy pocit, že by som mal nechať bubnovanie a ísť robiť niečo, čo pomôže týmto ľuďom. Keď som sa  modlil, vnímal som, že Boh mi hovorí, aby som robil to, čo dal mne ako moju službu.  Spýtal som sa Boha – „a čo to je?“  Vnímal som Božiu odpoveď: „No predsa hrať na bubny.“ Namietal som „ale to nezachráni svet!“  A Boh mi na to povedal:

„To ani nie je na tebe, aby si zachránil svet!  Ty ho aj tak nemôžeš zachrániť. Tebe som povedal, aby si hral na bubny – to je tvoja úloha.“

Pýtal som sa Boha ďalej:  „A čo môj dom? Je plný krásnych vecí, mám toho v dome oveľa viac ako títo ľudia, ktorí žijú vo svojich malých biednych príbytkoch v africkom ghete.“  Vnímal som, ako mi Boh hovorí:  „Ty máš doma  iba trochu lepšie vyzerajúci odpad.“  Pochopil som, že Bohu na týchto materiálnych veciach vôbec nezáleží.  Na našom peknom televízore, mäkkej sedačke.

Boh sa raduje z toho, keď sme Mu vďační za Jeho dary a užívame veci, ktoré nám dáva,  a tiež verím, že je rád, keď sa o tieto veci aj delíme.

Nemyslím si však, že to robí človeka lepším alebo horším v Božích očiach, ak má nejaký majetok, alebo ho nemá. Boh miluje ľudí a verím, že chce pomôcť  biednym, aby mohli žiť lepší život. Keď Boh stvoril ovocný strom, nestvoril ho na to, aby nemal žiadne ovocie, ale aby prinášal ovocie, aby ľudia mohli z neho jesť. Božia láska  je podľa mňa o štedrosti, požehnaní, dávaní, delení sa. Písmo hovorí, že láska premáha hriech. Keď ľudia kráčajú v láske, pomáhajú si navzájom, delia sa,  pomáha im to prejsť cez problémy...