Môj príbeh

Manželka a mama 7 detí, ktorú Pán uzdravil z agresívnej formy rakoviny štítnej žlazy. Slúži v Spoločenstve Face to face modlitbou za uzdravenie.
Slúžiť modlitbou bude aj 15. Mája na modlitebnom zhromaždení Ježiš uzdravuje.

Môj nárek si obrátil na tanec, roztrhol si moje rúcho kajúcne a radosťou si ma opásal, aby Ti moja duša spievala a nestíchla už nikdy. Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť.

Viac krát som vo svojom živote zacítila Božiu ruku a vždy to bolo vtedy, keď som potrebovala zachrániť.

Keď som ako mladá manželka a matka dvoch synov žila vieru ako zvyk a povinnosť, Boh mi požehnal dcéru a moje srdce sa roztopilo pod jeho dobrotou.

V tom maličkom dievčatku som spoznávala, ako ma Boh miluje a volá ku sebe.

V cirkvi práve prebiehala príprava na jubilejný rok 2000. V rámci reevanjelizácie pokrstených vznikol kurz Filip, ktorý priniesol zmenu do môjho života. Tam som sa rozhodla zanechať zvyk a povinnosť a dovoliť Bohu, aby sa stal mojou srdcovou záležitosťou.

O 2 roky neskôr sa nám narodilo štvrté dieťa, syn a keď mal 6 týždňov, dostal prvý astmatický záchvat a zápal pľúc na ktorý takmer zomrel a odvtedy sa astma a strach stali súčasť nášho života.

Vo dne, v noci som ho mala stále na sebe, pri sebe. Neustále som potrebovala počuť jeho dych. Keď mal 9 mesiacov, diagnostikovali mu celiakiu a keď mal 1 rok, Boh ho vo svojej láske uzdravil. A nielen jeho, ale aj mojich dvoch blízkych príbuzných vyviedol z otroctva alkoholu a drogovej závislosti.

Bolo to v roku 1999, začiatkom júna a v ten víkend sa v našej rodine začal jubilejný rok. Vstúpili sme do rodinného spoločenstva a život sa stal plnším a zameranosť na Boha viditeľnejšia. A Boh konal malé a veľké veci pre nás, uzdravoval deti, premieňal naše manželstvo, požehnal nám bývanie a uprostred tejto hojnosti nám pribudli ďalšie 2 deti.

Po šiestom dieťatku som akosi začala strácať fyzické aj duševné sily. Bola som neustále unavená. Môj lekár sa zasmial, že niekto je unavený z dvoch deti, nie to zo šiestich. No ja som tušila, že niečo nie je v poriadku. To mi potvrdila aj naša dlhoročná známa lekárka, ku ktorej som božím riadením išla na návštevu. A tak som sa rozhodla dať sa riadne vyšetriť. A všetko sa odohralo rýchlo a pod Božím vedení.

Ďalší pozorný lekár hľadal a našiel dva malé nádory na štítnej žľaze. Nasledovalo odobratie vzorky a po pár dňoch telefonát, ktorý zmenil celý môj život. Veta: „Je to tak ako sme sa obávali, je to zhubné“ rozdelila môj život na pred tým a potom. Či som cítila strach? Áno. Bolesť? Áno. Neistotu? Áno. Hnev na Boha? Nie. Nedôveru voči nemu? Nie“. Za posledné roky som Ho videla urobiť toľko zázrakov!

Mala som okolo seba milujúcu rodinu, Božích bojovníkov, ktorí sa modlili a postili za mňa, lekárov, ktorým som dôverovala. Ale v tú noc, keď som sa ku tomu všetkému musela postaviť to bolo iba o Bohu a o mne. Chcelo to zopár prebdených nocí a vyupratovanú kuchyňu o 3:00 ráno a plač, v ktorom vyšiel von strach, neistota a bolesť.

Keď som stíchla, bola som schopná povedať Bohu: „Ak chceš, vezmi ma k sebe, ak chceš, budem žiť a bojovať“. Keď som sa snažila potichu vkĺznuť ku manželovi, zobudil sa a čudoval sa, čo som robila. Odpoveď: „Upratovala kuchyňu o 3:00 ráno“, znela čudne. A na ďalšiu otázku: „Prečo?“ sa ozvala pravda, ktorú som sa snažila pred ním , aj ostatnými schovať: „Lebo mám rakovinu a bojím sa, že zomriem“.

A tak sme tam plakali v objatí a mohlo začať uzdravovanie. Odlúčenie od rodiny, nevládnosť, neistota ... toto ma sprevádzalo najbližší rok. Keď som po druhej liečbe šla na kontrolu, lekár ma vítal s tým, že som ušla hrobárovi z lopaty, že takto zavčasu zachytený tento typ nádoru ešte nemal.

Poslal ma poďakovať za život lekárovi, ktorý ho našiel. Bol z toho prekvapený, ako sa to vôbec podarilo. Niekto povie, že náhoda. No tých bolo od začiatku až priveľa. Ja poviem, Boh a jeho láskavá ruka.

Veta „Máme to pod kontrolou, ste v remisií“ znie tak dobre. Vedela som, že už nemôžem žiť tak, ako pred tým. Bola som otrokom práce, povinností. Myslela som, že som nenahraditeľná. Nevážila som si samú seba, nemala som rada svoje telo, mala som ho iba ako pracovný nástroj. Všetko bolo pre mňa bežné, normálne, no keď mi Boh dal druhú šancu, toto všetko som chcela zmeniť.

Každé ráno Bohu ďakujem za nový deň, už nemusel byť. Všetko je akosi nové, akoby teraz zrodené, alebo to iba ja?

Príroda, jej farby, ľudia, vzťahy, vône... všetko má väčšiu hĺbku a intenzitu. A ja som šťastná. A Boh urobil ešte jeden zázrak. Rok a pol po poslednej liečbe, som neplánovane počala. Odporúčanie lekárky bolo jednoznačné: „Dajte to preč!“

Nado mnou a dieťatkom zneli vety: „To vás zabije. To nedonosíte. To bude poškodené. Ak aj porodíte, choroba sa vráti, lebo budete slabá“. Nič z toho sa nenaplnilo.

Narodil sa krásny zdravý chlapec a po celý čas tehotenstva som znova zažívala modlitby a praktickú pomoc rodiny a spoločenstva. Bola to nádherná skúsenosť, keď v tele, kde bola choroba a smrť z Božej dobroty povstal nový život. Vnímala som to ako dovŕšenie uzdravenia.

Je to už 6 rokov a ja som zdravá a šťastná. Ďakujem Bohu za dar života. Všetkým, ktorí sa za mňa modlili, za každú praktickú pomoc, povzbudenie, ďakujem. Vďaka tomu sa počas utrpenia mohol narodiť nový život, sloboda, radosť.

Vďaka, že s Ním môžem spievať:

„Boh bojuje z nás, On už zvíťazil, je na mojej strane, áno zvíťazil. Nebudem sa viac triasť, nedám si nič vziať, Ježiš Ty si tu. Budem žiť a nezomriem, vzkriesenie s Kristom žijem. Som živý a slobodný v menej Ježiš. Budem žiť a nezomriem, teba nad tým vyvyšujem. Slobodný, uzdravený v mene Ježiš. Boh bojuje za nás, trhá všetko temno, nastoľuje vládu, do tmy dáva svetlo. V mocnom mene Ježiš diabol je zničený a ja to prehlásim, vykričím“.