Môj príbeh

Je rehoľnou sestrou v Kongregácii sestier Matky Božieho Milosrdenstva

Celý môj život bol poznačený hľadaním pravdy. Pamätám si na okamih keď som ako tretiačka na základnej škole sedela nad nezáživným učivom... lúče zapadajúceho slnka prenikali cez okno do izby a ja som sa sama seba pýtala aký má môj život zmysel. Hoci to bola ešte iba otázka malého dieťaťa, nikdy ma neopustila.

Moji rodičia boli najlepší na svete. S bratom nás vychovávali s veľkou láskou a múdrosťou. K Bohu nás však neviedli, pretože Ho sami nepoznali. O Bohu sa vlastne vôbec nerozprávalo. A ak o Ňom padli nejaké slová, bolo to vždy v súvislosti s kritizovaním Cirkvi.

Názor môjho otca bol pre mňa vždy dôležitý. A tak som celkom pochopiteľne prebrala jeho pohľad na Cirkev a na Boha bez toho, aby som o Ňom niečo vedela. Ten pohľad bol asi nasledovný: Boh je len rozprávkou pre slabých, aby sa mali o čo oprieť a najmä je to skvelý spôsob ako manipulovať ľuďmi; Cirkev je inštitúcia na mámenie peňazí od ľudí a kňazi sú obyčajní darmožráči! Vôbec som sa nehanbila za ten názor, ba čo viac, bola som naň pyšná, zdal sa mi jediný správny... a takto plynuli roky.

Otázka však o zmysle života a o pravde sa neustále vynárala a bola vždy nástojčivejšia. To som ešte nevedela, že to bol Boží hlas... Začala som hľadať. Hľadala som v literatúre faktu. Už na základnej škole som začala čítať dostupné knihy od Ericha von Dënikena a na strednej som pokračovala Johannesom Buttlarom. Necítila som však uspokojenie, nenachádzala som v nich to, čo som hľadala... nenachádzala som pravdu. Všetko to bolo príliš neurčité a komplikované. Nejako prirodzene som tušila, že musí byť niečo, čo riadi tento svet, nejaký začiatok, nejaká harmónia, niečo, vďaka čomu existuje všetko okolo mňa.

Tak som začala hľadať vo východnej filozofii a začala som čítať knihy o Buddhovi, joge a čakrách. Znova sa mi to však zdalo príliš komplikované a bez konkrétnej odpovedi.

Zdalo sa mi, že pravda musí byť jednoduchá a rovnako dostupná a rozpoznateľná pre všetkých – pre múdrych i pre jednoduchých ľudí, pre silných i nemohúcich. A niečo také jednoduché ako pravda sa musí dať dosiahnuť bez veľkej námahy východných meditačných praktík a postupov. Vtedy som ešte nevedela, že to Boh si pomaly a veľmi trpezlivo formuje moje srdce, aby som mohla prijať Pravdu s veľkým „P“.

Až napokon prišiel deň, ktorý zmenil celý môj život. Bolo to na jeseň v roku 1998. So spolužiačkou zo strednej školy sme boli prijaté na vysokú školu do Bratislavy. S rodičmi sme bývali neďaleko Bratislavy, a tak sme jej mohli ponúknuť možnosť bývať u nás, keďže nechcela bývať na internáte. V jeden deň som ju chcela pozvať na čaj a poukazovať jej naše malé mestečko. Išli sme okolo kostola a mňa napadlo, že by to mohla byť pekná kultúrna pamiatka. Tak sme sa išli pozrieť dnu. Zrejme akurát skončila svätá omša, pretože v kostole sa svietilo a odchádzali poslední ľudia. My sme sa so spolužiačkou postavili doprostred kostola ako praví turisti a začali sme si ho obzerať. Vtedy sa pri nás s úsmevom pristavil kňaz a vyslovil vetu, na ktorú nikdy nezabudnem:

„Tak ako dievčatá, prišli ste potešiť Ježiška?“

V tej chvíli mi napadlo, že je asi trochu mimo . Aký Ježiško? Ak vôbec nejaký bol, tak už predsa dávno zomrel! Tak sa začal rozhovor a po chvíli nás ten kňaz pozval na faru na čaj. To bol pre mňa dvojitý šok – po prvé: kňaz sa rozpráva so ženami?; a po druhé – kňaz pije čaj?  Pozvanie sme prijali a počas tej krátkej návštevy sme zistili, že je celkom normálny... Pozval nás na sv. omšu vypočuť si jeho kázeň. To bola ďalšia finta Ducha Svätého, pretože keby nás bol pozval iba na sv. omšu, asi by sme neprišli. Ale vypočuť si, čo povie náš nový známy, to bolo ešte prijateľné. A to Bohu stačilo! Stačilo raz vojsť do kostola, aby ma našiel a už viac nepustil!

Na ďalší týždeň sme si išli vypočuť kázeň a mňa veľmi prekvapilo, že v ničom, čo som počula, som nenašla nič podozrivé, nič z názoru, aký panoval v mojej rodine, ani nič „nenormálne“. Ba naopak, páčilo sa mi to. Znova nás pozval na čaj. Rozhovory s ním boli veľmi zaujímavé, niečo celkom nové. Na ďalšiu kázeň nás už nemusel pozývať, prišli sme samy... a potom znovu a znovu.

Fascinovalo ma evanjelium, ktoré bolo čítané pred kázňou. Nachádzala som v ňom toľko odpovedí na moje otázky, toľko svetla! Veľkým svedectvom boli aj mladí ľudia, ktorí nás po sv. omši pozvali medzi seba, hoci nás vôbec nepoznali.

Nerozumela som, ako som mohla mať taký názor o Bohu a Cirkvi! Veď som o nich nič nevedela! Napadlo ma, že som bola oklamaná, že tí, ktorí žili v mojom okolí, mi nepovedali pravdu o Bohu a o Cirkvi, keďže nič o nich nevedeli... že ma ovplyvnili... a ja som sa nechala. Plynuli týždne a mesiace a ja som začala chodiť na sv. omšu každý deň, aby som mohla počuť slová evanjelia. Moji rodičia tým neboli príliš nadšení, ale dôverovali mi a vždy mi nechávali slobodu. Moja mama dokonca išla párkrát so mnou. Začala som si uvedomovať, že môj život je iný a že mám na dosah ruky niečo dôležité. Na vigíliu zoslania Ducha Svätého ma Boh obdaril ďalšou milosťou. Každý, kto prišiel v ten deň na sv. omšu, dostal malú papierovú holubicu, na ktorej bol napísaný nejaký citát z Písma.

Na mojej holubici bolo napísané: „Keď Ježiš stretol Filipa, povedal mu: Poď za mnou.“ V tom momente som vedela, že sa mám dať pokrstiť, že to chce Boh. Bolo to ako blesk z jasného neba... a ja som bola šťastná.

Cez letné prázdniny som si prečítala katechizmus a potom poprosila kňaza, aby ma pripravil na krst. Príprava trvala 9 mesiacov a na Bielu sobotu v roku 2000 som bola pokrstená. Začala som nový život! Život, ktorý bol iný po každej stránke - plnší, odvážnejší, mal v sebe skutočný život. Zdalo sa mi, že to, čo bolo predtým, nebol život. Radosť a vďačnosť, ktorú mám odvtedy v sebe, trvá neustále a je plná pokoja. Uvedomila som si, že už nehľadám pravdu, pretože som ju už našla - Pravdu s veľkým „P“! A ešte niečo dôležité sa udialo: otvorili sa mi brány Cirkvi. Celkom zreteľne som prežívala fakt, že som jej súčasťou, že som našla svoje miesto a že všetci, ktorých stretávam na sv. omši sú moji skutoční bratia a sestry. Predošlý život by som prirovnala k tomu, ako keď človek príde do kostola a ten je zatvorený. Pre mňa teraz už viac zatvorený nebol... aj keby bola brána zamknutá na kľúč. Cirkev mi otvorila všetky brány! Aké veľké veci vykonal Boh v mojom živote!

Neprešlo veľa času a ja som si uvedomila ďalšiu milosť vo svojom srdci – podľa slov Karola de Faucauld – že už nemôžem robiť nič iné, iba milovať Boha a Jemu slúžiť... ísť za tou Pravdou, ktorú som spoznala.

Dnes som rehoľnou sestrou v Kongregácii sestier Matky Božieho Milosrdenstva. Neľutujem ani jednu minútu života s Ním a pre Neho. Môžem Mu iba po zvyšok svojho života ďakovať, že mi ukázal jeho zmysel a že som Ho mohla spoznať... že ma „prenasledoval“ svojimi milosťami a priviedol až k sebe. Môj život vnímam ako dôkaz pravdivosti slov, ktoré Ježiš vyslovil sv. Faustíne:

„V každej duši konám dielo milosrdenstva... Som sama Láska a Milosrdenstvo samo, neexistuje úbohosť, ktorá by sa mohla merať s mojím milosrdenstvom.“

Som presvedčená a verím v to, že tak, ako sa mne dal Boh spoznať, dá sa raz spoznať aj mojim rodičom a blízkym, dá im milosť prijať vieru. Stačí, aby mali odvahu hľadať pravdu...