Môj príbeh

Zakladateľka komunity Cenacolo. Komunita Cenacolo pomáha narkomanom, strateným mladým ľuďom, nespokojným, búriacim sa, zúfalým, tým, ktorí chcú nájsť sami seba, radosť a zmysel života. Ich úspešnosť liečby narkomanov Kristoterapiou je mimoriadne vysoká, pohybuje sa medzi 70-80 %. Comunita Cenacolo pôsobí v rôznych krajinách sveta, aj na Slovensku.

Je dosť ťažké definovať to, kto som, pretože viem len to, že som jedna novosť každým dňom, jedna kreatívnosť po všetky dni a hlavne som jedna žena, ktorá je zamilovaná. Žena, zamilovaná do života, zamilovaná do lásky, ktorá verí v dobro a v pravdu. Vždy je pre mňa ťažké rozprávať o sebe a trochu sa aj hanbím pred druhými, ale robím to preto, aby niekto mohol spoznať Boha, robím to preto, lebo je čas pre evanjelizáciu, čas svedectva.

Ja som žena, ktorá je každý deň z niečoho prekvapená, divím sa, (pohrúžená som) do rozjímania nad Božími dielami.

Pochádzam z početnej rodiny. žili sme v období po vojne v 40-45 roku, zažili sme chudobu a nešťastie toho času, ale spomínam si na to ako na jedno požehnanie. Pochopila som, že materiálna a fyzická chudoba nemôžu zničiť jednotu lásky v rodine. My sme si to vyskúšali. Dnes vracajúc sa do minulosti, si musím priznať, že Duch Svätý v tomto všetkom zmätku vojny, ma pripravoval na lásku, pripravoval ma na súcit, pripravoval ma pomôcť tým, ktorí trpeli viac ako my, viac ako ja. Takže moji rodičia už boli inšpirovaní, už boli vedení rukou Ducha Svätého, ktorý ma pripravoval na to čo vám teraz rozpoviem.

Mala som devätnásť rokov, zanechala som rodinu s veľkým utrpením, hlavne zo strany mojej mamy, pretože som mala ešte ďalších súrodencov, starších aj mladších o ktorých sa trebalo postarať, ale to pozvanie bolo oveľa väčšie, oveľa väčšie ako nejaká náklonnosť, silnejšie od krvi, silnejšie od mojej sebarealizácie. Odišla som do kláštora, ktorý je ešte aj dnes v Turínskom Borgaro, ku konsegregácií sestier „Dcéry lásky“, ktorých zakladateľkou bola svätá Jana Antida Thouret, pôvodom z Francúzka, mala veľké srdce k tomu aby slúžila chudobným, ktorí nemali pre druhých žiadnu hodnotu. A v tejto reholi som ostala asi 27 rokov, ale potom som v mojom vnútri odkryla silné želanie dať sa mladým, hlavne tým mladým, ktorí niečo hľadali.

Kričali tak hlasno, aspoň ja som si myslela, že ten krik je taký silný, kričali, zavíjali od drogy, zaspávajúc, strácajúc sa, umierajúc zo dňa na deň. Chceli vedieť, či láska existuje, či je nádej, či je možné žiť v pokoji, oveľa viac ako my zvonka, keď niekedy cítime taký falošný pokoj, chceli vedieť či je možné cítiť pokoj vo vnútri so samým sebou, aby ich príbeh mohol byť obnovený, znovu postavený a to je to čo som čítala z tvárí a zlých rozhodnutí sa mladých.

A síce som sa pýtala a to veľa krát mojich predstavených, museli mi aj oni po chvíli povedať to čo bola pravda, že to nie je možné, že nie som na to pripravená a nie som schopná niečo také robiť a toto všetko bola len pravda, takže ma to naučilo hlavne poslúchať, vedieť trpieť a modliť sa. Robila som tak do vtedy, kým mi moji predstavení jedného dňa nezačali dôverovať a povedali mi, dobre teda.

Začali sme v jednom dome, ktorý nám dalo mesto Saluzzo (do užívania) na niekoľko rokov. Tento dom bol pár rokov už opustený. Našli sme tu to, čo by človek našiel v opustenom dome rozpadnuté trámy, rozbité okná a dvere a tak ďalej, ale začali sme s(úctou) so silou a krásou lásky. A ešte raz lásky, lebo láska je silnejšia od hanby, od strachu, od pádu. Toto všetko mohla byť aj chyba, ale v tom momente by som si ani len nepomyslela, že by to mohla byť chyba, pretože v mojom vnútri bola jedna sila, sila lásky, a nebola to len nejaká ľudská láska, alebo moja láska. Nevedela som ani, či som schopná milovať, ale v mojom vnútri bola odvaha, schopnosť riskovať, viera v prekonanie každej chyby, a teraz môžem povedať toto bola tá Božia láska, ktorá podržiavala moju vôľu. Moja sloboda, moja sila bola skrytá v jednej veľkej slabosti, ale nakoniec sa premenila v silu. A toto bolo pre mňa znovuobjavenie mojej viery. Objavila som konkrétnu vieru, vieru živú, vieru ktorá koná, vieru, ktorá vie aj riskovať. A to bolo to Ježišovo volanie ku mne a potom so mnou ešte jedna sestra, Sestra Aurélia a ešte spolu s jednou priateľkou, ktorá sa volala Nives, pracovala ako učiteľka, ale všetko zanechala a išla za nami. A tak sme sa spolu vydali na toto dobrodružstvo, ktoré ešte neskončilo, ktoré je každým dňom jedno prekvapenie, jeden zázrak.

Teraz tá krása a ten údiv nie sú len v dome ktorý sa obnovuje, teraz je ten údiv a krása v úsmeve mladých, v rozjasnených očiach tých mladých. Radosť, ktorá žiari z ich tvári, ale aj pot a snaha ukázať, že chcú byť v komunite, ktorá nedáva cukríky, lebo je to jedna Komunita, ktorá je veľmi náročná, pretože my chceme milovať, ale nie tak, že to budeme od nich vyžadovať, ale veriť v to, že mladí, ktorí aj keď spravili chybu v živote, ostane im niečo v ich vnútri, že to nezahodia do ohňa. Takže chceme, veríme v nich práve preto, že ich milujeme.

Sme povolaní milovať a nie zachraňovať. Ježiš je ten, ktorý prináša spásu, nie my. On je ten, ktorý žne, my sme tí, ktorí sejeme. Tým, že slúžime s láskou, zasievame lásku. Nesmieme si nárokovať schopnosť spasiť ľudí, ale milovať to áno. Ľudia, ktorí klopú na dvere Komunity, majú právo cítiť sa prijatí, milovaní, cítiť odpustenie.