Môj príbeh

Shaun Growney rozpráva svoj príbeh ako sa takmer po štyridsiatich rokoch mimo cirkvi, opäť dostal k viere skrze sviatosť zmierenia.

Vyrastal som síce v katolíckej rodine, ale moje praktizovanie viery v mladosti bolo skôr vlažné, a s cirkvou som sa dal úplne zbohom, keď som mal dvadsať rokov. S väčšinou učenia cirkevnej morálky som nesúhlasil a nedokázal som v sebe zladiť predstavu milosrdného Boha s večným zatratením. Stal som sa agnostikom. Ponechal som si akúsi osobnú spiritualitu a voľne som si interpretoval viac-menej humanistický morálny odkaz, ktorý som si sám vytvoril. Toto mi prinieslo (a zároveň aj iným) pomerne veľa zármutku v rozličných podobách, ale ja som to nepripisoval vážnym nedostatkom mojej filozofie. Úspechy ako aj pády boli súčasťou procesu učenia sa na ceste za múdrosťou. Čiže každá chyba bola príležitosťou rásť (myslím, že svojím zovňajškom som bol skôr „new-age“, ale bez hipisáckej brady a sandál). Na tejto ceste som zotrval ďalších zvláštnych tridsať rokov.

V roku 1999 mi zomreli obaja rodičia. Kvôli tomu sme sa mojou sestrou Chris v jeden večer pri večeri pustili do debaty o posmrtnom živote. Chris je veľmi zbožná a počas mojich agnostických desaťročí sa za mňa vytrvalo modlila. Keď som jej povedal, že neviem, či existuje život po smrti alebo nie, dohnal som ju k slzám. Požiadala ma, aby som jej niečo sľúbil. Bez toho, aby som vedel, čo odo mňa žiada, som sa pristihol ako hovorím: „Okej, sľubujem.“ „Ak ti dohodnem stretnutie, pôjdeš za kňazom?“, spýtala sa ma. „Pôjdem,“ opäť zo mňa vyhŕklo. Mal som dobré argumenty a pomyslel som si, že naťahovať sa s kňazom o náboženstve a morálke by mohla byť celkom zábava. Ani na chvíľu som nezaváhal, že by som mohol zmeniť názor. Mal som svoje vychodené chodníčky a nepociťoval som žiadnu potrebu prehodnocovať dôvody, pre ktoré som odišiel z cirkvi.

Približne o dva týždne neskôr som sedel v salóniku v Hampsteade spolu s bratom Robertom, kňazom Opus Dei nahodenom v klerike. Prerozprával som mu svoj príbeh a načrtol všetky moje výhrady „vo svedomí“ voči katolíckemu učeniu a morálke. Občas v krátkosti niečo poznamenal a za behu mi ponúkol niekoľko stručných vysvetlení, ale väčšinu času iba počúval. Uznal som, že som porobil mnoho vecí, ktoré som úprimne ľutoval, avšak niektoré veci, ktoré som urobil v rozpore s učením katolíckej cirkvi, som neľutoval, pretože som si myslel, že nie sú nesprávne. Toto nás priviedlo k debate o povahe hriechu a obzvlášť o nevyhnutnosti úmyslu vykonať hriech predtým, než niečo môže byť nazvané hriechom. Zdalo sa, že Brat Robert tvrdí, že pokiaľ som vo svojom svedomí naozaj presvedčený, že niečo nebolo zlé alebo nesprávne, potom to nemôže byť nazvané hriechom. Prekvapilo ma to. Moje mládežnícke chápanie spred štyridsiatich rokov bolo pomerne odlišné.

Približne o dva týždne neskôr som sedel v salóniku v Hampsteade spolu s bratom Robertom, kňazom Opus Dei nahodenom v klerike. Prerozprával som mu svoj príbeh a načrtol všetky moje výhrady „vo svedomí“ voči katolíckemu učeniu a morálke. Občas v krátkosti niečo poznamenal a za behu mi ponúkol niekoľko stručných vysvetlení, ale väčšinu času iba počúval. Uznal som, že som porobil mnoho vecí, ktoré som úprimne ľutoval, avšak niektoré veci, ktoré som urobil v rozpore s učením katolíckej cirkvi, som neľutoval, pretože som si myslel, že nie sú nesprávne. Toto nás priviedlo k debate o povahe hriechu a obzvlášť o nevyhnutnosti úmyslu vykonať hriech predtým, než niečo môže byť nazvané hriechom. Zdalo sa, že Brat Robert tvrdí, že pokiaľ som vo svojom svedomí naozaj presvedčený, že niečo nebolo zlé alebo nesprávne, potom to nemôže byť nazvané hriechom. Prekvapilo ma to. Moje mládežnícke chápanie spred štyridsiatich rokov bolo pomerne odlišné.

Kľakol som si na kolená, opakoval som slová po bratovi Robertovi a pravdivo odpovedal na jeho otázky. Krátko na to som sa rozplakal a keď sme skončili, úkon kajúcnosti som vypovedal zastretým a zlomeným hlasom. Brat Robert mi udelil rozhrešenie a nad hlavou mi urobil znak kríža. Uvedomil som si, že vo chvíli, keď som povedal „áno“ spovedi, som si nepomyslel, že by som mohol byť hoden rozhrešenia. A tak som len ťažko mohol uveriť, že sviatosť mi bola udelená a že som bol sviatostne zmierený s Bohom, ktorého som sotva poznal a v ktorého som ledva veril. Potom som pocítil ako sa odpustenie začína v mojom vnútri dvíhať ako obrovitánske duchovné objatie. Možno si poviete, že to boli iba emócie, ako pripomienka mojich mnohých chýb a zlyhaní. Ale ja som odvtedy pochopil, že Duch Svätý kdesi hlboko vo mne mocne konal. Toto bol zlom môjho života.

Ako pokánie som sa v metre cestou domov pomodlil trikrát Zdravas. (Iba trikrát! Po štyridsiatich rokoch!), a v najbližšiu nedeľu som prijal Eucharistiu. Moja viera odvtedy pomalými krokmi rástla, nie však smerom ako za mojich školských rokov. Vtedy to bol iba zvyk, vina a strach pred zatratením. Teraz je zdrojom veľkej radosti a sily. Nie že by som už teraz bol dokonalý, to zďaleka nie. Ale zmena, ktorú vo mne Boh urobil je taká veľká, že nad ňou každý deň žasnem. Bol som kusom mŕtveho dreva, ktoré On preštepil na zdravý vinič, a zanedlho som opäť ožil, a dokonca už teraz mám aj niekoľko nových zelených lístkov. Ovocie ešte len príde.

Príbeh bol prevzatý s dovolením: : Good News