Môj príbeh

Je ženou, ktorá nachádza radosť a nový život v Kristovi.

Celý život som Ho hľadala. Dnes, keď sa na svoje blúdenie a prázdne trápenie pozerám spätne, to viem. No celé tie roky som nevedela, možno iba chvíľami som to tušila, že to Ním sa snažím zasýtiť svoje vyhladované srdce. Pokúšala som sa zaplniť svoj život naozaj všeličím. A všetko to bolo klamstvo. Až kým som si neuznala, nepriznala, že jediné, čo ma môže zasýtiť, zachrániť, viesť, naplniť a dať veci do poriadku, je On, Boh...

Z detstva si pamätám kríže s Ježišom v oboch domácnostiach starých rodičov, pár návštev kostolov počas Vianoc, pár modlitieb, a fakt, že som pokrstená. Fakt, ktorý som ako malá nechápala a nijako neprežívala, no za ktorý som opäť spätne svojím rodičom nesmierne vďačná, pretože viem, že pečať krstu v menej Ježiša ma aj v tom blúdení celé roky držala nad hladinou, a vlastne ma len vrátila k Tomu, pri ktorom som vždy túžila byť. Dlhé obdobie som nijako viac svoju vieru ani vzťah s Bohom neriešila. V čase puberty a rebelantskej mladosti – strednej, vysokej školy a prvých rokov v atraktívnych prácach, som Ho „nepotrebovala“ tak som si to aspoň myslela, bavili ma svetské veci, fičala som na adrenalíne, na pocite, že sa mi darí, že sa mi plnia sny, že ma potľapkávajú po pleci, robím „dôležité“ veci...

Až postupne sa začali opakovať tie isté sklamania, tie isté problémy, pády do prázdna. Zistila som, že ma nenapĺňa „dobrá, dôležitá“ práca. Že ma nenapĺňa ani prítomnosť veľa kamošov, nápadníkov, objatí, žúrov, ligotavých večierkov, potriasaní rúk so známymi menami, čím som celé tie roky žila. Naplnenie života nebolo v tom, keď ma šéf pochválil, a už vôbec nie v tom, keď ma skritizoval, a ja som zranená odskočila do novej, už asi dvadsiatej práce. A skúšala som ďalej.

No zmysel nebol ani v tom, keď som si našla voľnejšiu prácu, viac "pomyselnej" slobody, krajší a pohodlnejší život. Mala som viac času, menej šéfov nad sebou, menej pravidiel, obmedzení, príkazov... A aj tak som stále cítila tú bolestivú prázdnotu niekde na dne duše. Nič ma neuspokojovalo. Pekné veci, šaty, drahé reštaurácie, cesty na najatraktívnejšie miesta Európy... Zdanlivo všetko som vyskúšala, všetky druhy robôt, život plný večierkov, kamarátstiev a frajerov, dotyk s celebritným svetom, ale aj "zdanlivú" voľnosť, flákanie sa a pekné vecičky okolo seba. No aj tak som bola stále smutnejšia, vyžmýkanejšia, stratenejšia... A tak som to uzavrela s tým, že materiálne a svetské veci asi naozaj nebudú to, o čo ide. Začala som sa od toho všetkého odvracať, zanevrela som na kariéry, spoločenský život plný kamošov, zábavu, adrenalín, úspech, výkony, veci...

A tak sa začala moja nová etapa v živote. V jednom momente som si povedala, že "idem byť duchovná bytosť". Možno som to myslela svojím spôsobom dobre. Chcela som nájsť niečo hlbšie. Niečo podstatnejšie, čo dá zmysel môjmu životu. Chcela som nadviazať kontakt s hlasom svojej duše, nájsť svoje "pravé ja" a kráčať už len správne a zmysluplne. Vôbec som netušila, že duchovný svet automaticky nemusí znamenať len to dobré. Nevedela som, že v ňom existuje množstvo nástrah, že je plný aj temného, ktoré len čaká na také vyhladované naivné dušičky ako som ja...

A tak som sa otvorila veľkému duchovnému vesmíru, se vším všudy. Plná predsudkov a naplnená stereotypmi svetskej spoločnosti, že kresťanstvo a cirkev je niečo prežité, skostnatelé, príliš obmedzujúce, plné zbytočných pravidiel, naletela som sfleku na prvé veci, tváriace sa dostatočne duchovne, ale zároveň free, atraktívne, moderne a slobodne, na ktoré som vo svojom novom hľadaní natrafila.

A tak som sa stretla s ezoterikou a najrôznejšími odtienkami new.age učenia. Prvé, na čo som skočila, boli sľuby, že tieto techniky a praktiky ma naučia ľúbiť a vážiť si samu seba, privedú ma k svojmu vlastnému hlasu, vnútornému ja, a tým sa vylepší všetko v mojom živote: vzťahy, sebarealizácia, hojnosť, zdravie, úspešnosť, že ako mávnutím zázračného prútika zmiznú všetky tie pocity emočného vyhladovania, neprijatia, osamelosti, sklamania, nepochopenia, ktoré som v mladosti zakrývala hlučným a dynamickým životom...

A to som chcela, veď kto by to nechcel?! Urobila by som všetko pre to, aby som zasypala tie diery v srdci a duši, aby som sa už konečne cítila duchovne naplnená, uspokojená, aby som sa cítila už len dobre, v súlade so sebou, druhými, celým vesmírom. A to mi ezoterika núkala. Tak sa začal môj niekoľkoročný kolotoč vo falošných učeniach, ktoré síce hlásali dušu, duchovné vlastnosti a duchovný rast, no v skutočnosti ma odvádzali od Boha, môjho Otca, ako sa len dalo. Prvým znakom bolo už len to, že v new.age vo všeobecnosti hovoríte s celým vesmírom. „Napájate sa“ naň, pracujete s jeho energiami, ste otvorení všetkému... Doslova všetkému, teda aj všetkému zlému, čo v ňom je. Dnes ma z toho oblieva studený pot, no vtedy som nechcela ani len počuť, že niečo duchovné môže byť aj zlé! V mojom živote malo byť už len dobre, pekne, pozitívne a ružovo. A ja som všetko pre to robila, aspoň som si myslela. Napájala som sa na vesmír, meditovala som na rôzne východné spôsoby, „čistila“ som si rôznymi technikami myšlienky, pocity, presvedčenia, uzdravovala sa vesmírnymi energiami, liečením čakier, áur... V podstate som celé roky nič iné nerobila. Hľadala som stále nové spôsoby, ako sa zbaviť starých myšlienok a vymeniť ich za nové, pozitívne. Ďalšou z pascí new.age je totiž to, že v tejto oblasti máte milión päťsto rôznych metód, učení, a každá je, samozrejme, ešte lepšia, dokonalejšia a finálnejšia ako tá predošlá. Takže je to vlastne nekonečný kolotoč, špirála otvárania stále nových a nových dverí, kedy stále nemáš dosť, stále chceš byť duchovne čistejší, dokonalejší, vyšší, a tak sa učíš stále ďalším a ďalším praktikám, ktoré ťa majú viesť k stále väčšiemu osvieteniu. A to s požehnaním akejkoľvek duchovnej entity, pretože komunikuješ s celým vesmírom, takže je ti v podstate jedno, čo alebo kto ti požehnáva, hlavne, že ti bude lepšie, budeš čistejší/šia, duchovnejší, uvedomelejší...

Postupne ma ezoterika a new.age učenia dokonale obrátili celkom do seba samej. Už som sa nezaoberala ničím iným, iba sebou, svojimi myšlienkami, pocitmi, zdokonaľovaním sa...

A to všetko vlastnými silami, vlastným pričinením, vlastným uzdravením sa, vlastným pochopením všetkého. To už som mala pokope niekoľko znakov Zlého: Najprv mi nahovoril, že vôbec neexistuje, a pomiešal seba so všelijakými vznešenými a pozitívne znejúcimi frázami. Potom mi povedal, že netreba hovoriť priamo s Bohom, stačí s celým vesmírom, alebo energiami v ňom.

K tomu celkom obrátil moju pozornosť iba na mňa, na môj život, tak, že som sa stala centrom seba, a už som ani nič iné nevidela, nič iné ma nezaujímalo.

A ešte mi aj nahovoril, že to vo mne sa skrývajú všetky schopnosti, možnosti, vedomosti, ako všetko napraviť a uzdraviť. Stačí len osloviť pár energií vo vesmíre, ktoré mi s tým pomôžu, zapracujú, ale v konečnom dôsledku je všetko v mojich rukách...

Do toho ešte Zlý v ezoterike primiešal ďalšie „múdrosti“ – že sa mám riadiť výlučne svojimi pocitmi, že všetko, čo cítim je správne, a to mám byť mojím vodidlom životom, meradlom toho, čo je správne, dobré a pravdivé.

A mal ma!!! Niekoľko rokov som žila v týchto nezmysloch. Behala som po rôznych ezoterických seminároch, skúšala nové praktiky, ako byť ešte čistejšia a duchovnejšia. A čím som sa cítila mizernejšie, tým viac som zúfalo hľadala v tomto duchovne odpoveď. Bola som postupne stále unavená, ešte prázdnejšia ako predtým, negatívna, depresívna, bez zmyslu, smeru, nedôverovala som už nikomu a ničomu, len som sa máčala v starých bolestiach, ranách, pod rúškom ezoterického vracania sa do dávnych zážitkov, aby boli uzdravené. No nič sa neuzdravovalo, nič sa nezlepšovalo. Naopak. Jediné, čo sa mi naozaj podarilo, bolo odvrátiť sa od sveta a všetkého svetského. A to naozaj dokonale. Izolovala som sa vo svojej vlastnej duchovnej bubline, to má Zlý tak rád! Nič ma už nezaujímalo, iba meditovať, nechcelo sa mi s nikým stýkať, nič podnikať, nič vo svete spoznávať, veď načo... Už som nedokázala ani spávať. Stále tá hrozná únava. Temno v živote, v duši aj v hlave. Bola som akoby odrezaná od všetkého a všetkých. Vstávala som so stále väčšími depresiami. No ešte stále som sa z posledných síl chcela zachrániť. A stále v tých istých duchovných klamstvách. Áno, koketovala som aj s menom Ježiša, s myšlienkami z kresťanstva a Biblie, občas používala slovo Boh, no to všetko som stále hojne miešala s new.age a ezoterikou. A viete ako to je – keď do čistej vody dáte len jedinú kvapku jedu, máte jedovatý celý pohár... V takom jedovatom duchovnom svete som žila. A keďže som stále nepovedala ´Dosť!´, Zlý ma ťahal stále ďalej, do väčších hlbočín a divočín, do absolútnej samoty... Tú som chcela naveľa, v tom zúfalstve, riešiť vzťahom s mužom. Samozrejme, že v akom stave som bola, taký vzťah som si aj privodila. Pár hektických mesiacov, kedy sme sa chceli s tým človekom navzájom zachrániť pred svojimi závislosťami a zaplniť si tým druhým hlboké diery v duši, skončilo tragédiou. Partner skončil z hodiny na hodinu vo väzení...

Vtedy mi už naozaj všetko krachlo. Nemala som nič. Iba tma okolo mňa. Ležala som doslova uprostred sutín svojho života, nevedela som, kto som, na čom stavať, ako, za čo, prečo ďalej žiť. Kam patrím, či má niečo ešte význam... Tisíc otázok, a žiadna odpoveď. Ešte stále som zo zotrvačnosti hľadala v ezoterike, veď za tie roky som nič iné nemala, diabol je taký rafinovaný, že ma jednoducho odstrihol od života...

Naveľa-naveľa sa mi v tomto pokrivenom duchovnom svete stalo ešte pár absurdných situácií, ktoré boli vtedy nebezpečné a už naozaj dosť temné, no s odstupom času vidím, že práve tieto skúsenosti mnou už zatriasli natoľko, že mi niečo konečne začalo otvárať oči a ukazovať, že tu asi nie som na dobrej ceste...

Už sa okolo mňa zrazu točilo príliš ľudí, ktorí rozprávali o tantre, pôžitkoch tela, vlastne o takom spôsobe života, kedy už slúžime iba svojim pôžitkom, túžbam, pocitom... Ocitla som sa s ľuďmi, ktorí mi hovorili, že sú avatari. Iní ma presviedčali, že všetky cnosti do rastlín na Zemi vliali mimozemšťania. Zablúdila som na stretnutie, kde nás pani z pralesa chcela napájať na kundalini-energie. V tomto svete symbol hada, aké jasnejšie varovanie som ešte chcela? Jeden chlapík, ktorý inak vydáva knihy, prednáša, vedie workshopy, považuje sa za lídra, keď som mu povedala, že verím, že človek má svoju fyzickú intimitu zdieľať iba s jedným partnerom, mi ponúkol, že zmení, preprogramuje toto moje presvedčenie... Posledným klinčekom do rakvy mojej ezoteriky bol asi jeden čudný liečiteľ, ktorý mi do telefónu vykrikoval, že bez neho sa k Bohu aj tak nedostanem. Príliš veľa zlých a nepríjemných vecí, ktoré však dnes považujem za požehnanie, pretože definitívne zrútili moju vieru v new.age. Môj život bol v troskách, blízky človek vo väzení, budúcnosť v hmlách, cítila som sa fyzicky aj mentálne príšerne, zmätená, stratená, vyžmýkaná, v depresiách, osamelosti a zúfalstve....

Zrazu mi bolo jasné, že tadiaľto cesta už nevedie. A že ten liečiteľ má možno pravdu, keď na mňa volá, že takto sa k Bohu naozaj nedostanem! Akoby mi niekto zhora, kto ma naozaj ľúbi a komu na mne záleží, dával jasné výstražné znamenie, červenú značku do slepej ulice, ktorou som dlho išla... Stop! Obráť sa už konečne! ...

A tak som sa, unavená a zmätená obrátila. Nevedela som, čo bude ďalej, ale vedela som, čo už nie. Zbavila som sa v tých dňoch všetkej ezoterickej literatúry, anjelských kariet, ktoré som našla niekde v špajzke, kyvadielka, dokonca aj permanentky na jogu.

Do toho mi akoby z neba spadlo nejakých pár videí na youtube, kde ľudia rozprávali o rovnakej skúsenosti, akou som práve prechádzala: Od new.age k Bohu... Dnes už presne neviem zopakovať, o čom konkrétne rozprávali. Iba viem, že som na tom druhom konci cítila akési... teplo. Bezpečie. Svetlo. Pevný bod. Spočinutie. Záchranu. Lásku a dobro... To, čo som zúfalo potrebovala a chcela. Ešte som nevedela, ako to nájsť, čo ďalej robiť. Môj život bol rozhádzaný, boľavý, bola som vyčerpaná, nevedela som ako ďalej. Jediné, čo som v tých dňoch vládala, bolo vybrať sa každý deň na príjemnú pešiu prechádzku na neďalekú Kalváriu. Ťahal ma tam akýsi posvätný pokoj, akýsi tichý hlas sem moje nohy smeroval...

Jeden deň som tu stretla skupinku modlitebníkov. Stála som obďaleč nich, s tmavými okuliarmi na očiach, vo svojom smútku a vyčerpaní. Doliehali ku mne ich tiché modlitby. Nepočula som ich celkom dobre. No zrazu ma celkom ovládla tá chvíľa. Tam, uprostred bratislavskej lurdskej jaskynky, pod vysokými stromami, týčiacimi sa k modrému nebu, som akoby zrazu aj ja cítila ich vieru, ich nádej, ich pevnosť, ich dôveru, s akou sa vo svojich modlitbách obracajú na Boha, ich Pána... Rozplakala som sa. Bol to príjemný plač. Slzy úľavy, ochotnej poddajnosti, akéhosi precitnutia, odovzdania sa. Plakala som všetku svoju nedávnu bolesť, bezmocnosť, sklamanie, hanbu, ľútosti, ale s tým akoby sa zmývala aj akási celoživotná osamelosť, strach, prázdno, blúdenie... Viem, že v tej chvíli, asi aj cez tie modlitby bratov a sestier, ma Boh objal a povedal mi: „Ja som celý čas tu! S tebou, pri tebe, pre teba. Poznám ťa, ľúbim ťa, chcem ťa viesť a byť tvojím Otcom. Tak, aby sa už nikdy nemusela cítiť stratená, osamelá, nepochopená. Pretože ty si sama nikdy nebola...“

V tej chvíli akoby mi to bolo jasné. Naozaj nie som sama! Napriek osamelosti, odcudzenosti, sklamaniam, neprijatiam, chybám, ublíženiam, ktoré ma celý život obklopovali tu celý čas bol niekto, kto ma naozaj miluje, pozná a stojí o mňa. Pretože ma stvoril. Na svoj obraz. Ja, jeho dieťa, aj s tým najlepším plánom, ktorý On pre mňa utkal... Asi neexistuje väčšia útecha a lepšia, radostnejšia správa do života.

Vtedy, tam na Kalvárii mi ju Boh vpísal do srdca. Ešte ju len zasadil, aby sme ju potom spoločne polievali, starali sa o ňu, nechávali ju rásť, zušľachťovať sa. Ale už tam bola. Myšlienka na môjho Otca. Prijatie Jeho lásky, a odovzdanie svojho života do Jeho rúk. Prijatie svojej hriešnosti, nedokonalosti, malosti, a prijatie tej najväčšej obete, najväčšej možnej lásky v podobe smrti Ježiša – božieho syna za nás... Konečne. Konečne prišlo odovzdanie, a sním aj spočinutie v pokoji. Ja, čo som celý život všetko chcela vybojovať sama, na všetko prísť, všetko zvládnuť, všetko ovládať, všetko vedieť, spoznať, ale aj niesť na svojich bedrách... Som zrazu bola maličká pred Bohom. Maličká a pokorená, no s najkrajším pocitom v srdci, ako malé dieťa, ktoré sa nepýta, ale skrátka dôveruje rodičom a ich náručiu... Konečne som mohla kľaknúť na kolená a začať sa modliť... Nikdy by som si nepomyslela, že pokľaknúť pred niekým môže byť také príjemné, také ozdravujúce, také dobré...

Odvtedy kľačím každý deň. Ja, kedysi tak pyšná, tak individualistická, samotárska, presvedčená o tom, že som na svete sama... sama pre seba... Kľačím zhováram sa, ďakujem, chválim, modlím sa, prosím. Alebo len tak spočívam v tichu a načúvam svojmu Pánovi Ježišovi Kristovi. A viem, že moje každodenné modlitby, rozhovory, čas s Pánom, je to, čo mi zo dňa na deň dáva rásť, robí ma stabilnejšou, vedie ma jasne ďalej. Často si hovorím: keď mám modlitby, pravdu Božieho slova a moju duchovnú rodinu – spoločenstvo bratov a sestier v Kristu, čo viac môžem chcieť, ako by som mohla padnúť? A naozaj, cítim sa s týmito atribútmi zaštítená a bezpečná. Od môjho obrátenia, alebo ešte lepšie - navrátenia sa Domov ubehlo ešte len niečo vyše dvanásť mesiacov, no nedá sa ani popísať všetky tie drobné aj veľké zázraky a dobrodenia, ktoré Boh koná v mojom živote. A On naozaj koná. Len mu to treba umožniť.

Ukazuje mi každodenne ako ďalej, počúva a odpovedá. Niekedy je to tichý hlas, niekedy akési hnutie, chvenie svedomia, niekedy mi pošle správu, odpoveď, výzvu cez iného človeka. Alebo aj cez citát z knihy, vetu, ktorú som si vypísala z Biblie a náhle na mňa v správnom čase "vyskočila"...

Koná od najdrobnejších a najbanálnejších vecí, našich každodenných starostí, lebo Jemu ani to nie je na ťarchu, ani to mu nie je zbytočné, príliš malé. Stojíme Mu za to, že sa zaoberá ešte aj tým. Viem, že je so mnou aj na dôležitej porade, keď treba nasmerovať, pri stretnutiach a rozhovoroch s inými ľuďmi, sprevádza na cestách, vstupuje do vzťahov, zariadi to tak, že sa na účte zjaví presne toľko a presne vtedy, ako je potrebné.. On ma priviedol k prijatiu ďalších sviatostí, On ma priviedol k ľuďom, s ktorými môžem spolu prežívať lásku k Bohu, chváliť Ho, nasledovať Ho. On ma vytrhol z temna osamelosti a izolovanosti, kam zlý rád uvrhuje ľudské duše. On začal postupne dodávať sily môjmu telu aj duši, vďaka Nemu sa začínam opäť radovať zo života, jeho vzácnych drobností. Vďaka Nemu zmizli zlé depresie, rána sú s Ním oveľa jasnejšie, a noci pokojné. S ním odchádzajú z dní celoživotné strachy, ktoré ma gniavili, pocity viny, výčitiek, nehodnosti, menejcennosti, sebaľutovania, trpkosti aj hnevov.
On ma priviedol asi k najväčším pokladom, ktoré som išla do duchovného sveta vlastne hľadať. Chcela som sa naučiť odpustiť sebe aj druhým, a začať seba aj druhých zdravo ľúbiť. Dnes to vidím tak, že v ezoterike som sa to skrátka nemohla naučiť. Je to ako v škole - nemôžete sa naučiť láske od niečoho, alebo niekoho, kto v skutočnosti láskou nie je, nereprezentuje ju, neovláda ju. Láskou v celom tomto svete a existencii je Boh. On je zdroj a podstata lásky. On nás s láskou stvoril a nemusel, On dal s tým najlepším zámerom všetko do pohybu, On vždy mal a má tie najlepšie plány s každým svojím stvorením, On nás neprestáva ľúbiť, napriek toľkým zlyhaniam a hriešnosti... On napokon pristúpil k najväčšiemu činu lásky k nám – obeti vlastného syna – Ježiša Krista. My sami od seba takejto lásky schopní nie sme. No keď čerpáme z lásky a pravdy Ježiša, môže sa božia láska prejavovať aj v našom živote. Iba On odpustil úplne a dokonale, a cez Neho sa to môžeme aj my učiť. Lásku k sebe a blížnym, odpustenie. Akonáhle nejdeme cez tento "zdroj", to všetko ostatné sú len napodobeniny lásky aj odpustenia. Strašne som chcela celý život vedieť ľúbiť a odpúšťať, a hľadala som to. A keď som našla Boha, začalo to prichádzať akoby samé. Lebo keď prijímate to všetko božie, čo vám poskytuje, akoby prirodzene do vášho života prúdi aj Jeho láska a odpustenie. A tú môžeme potom šíriť ďalej. Nie tú našu, ľudskú, vlastnými silami, pocitmi, umom vytváranú. Tá sa tej božej nemôže ani z diaľky prirovnať. Keď necháme cez seba prúdiť lásku Boha, vtedy sú veci v našich životoch, naše vzťahy s okolím na mieste, na poriadku.

Cítim, ako mi môj Otec dáva do poriadku všetko. Dáva mi nový pohľad na mojich blížnych, nové sily do života, novú motiváciu, chuť, roztápa vo mne celoživotné kryhy chladu, hnevu, zášti, žiarlivosti, očakávaní, sklamaní... Cítim sa lepšie na tele aj v mysli, do mojich dní vstupuje stále viac poriadku a disciplíny, ale aj pokoja a radosti. Nestresujem sa pre nepodstatnosti, utriasam si priority, z môjho života ako jesenné suché listy opadáva vďaka Božej moci a zásahu všetko nadbytočné, choré, nepotrebné...

Odvracia ma od svetskej slávy, potreby obdivu, prijatia, potľapkávania po pleci, chorobnej snahe zapáčiť sa druhým, viesť taký život, aby sa páčil svetu. Chcem sa páčiť Jemu, za všetku tú lásku, ale aj pokoj, bezpečie, domov, spočinutie, ktorú každodenne od Neho cítim...

Všetko mi dáva vidieť po novom. Učí ma. A mám ma ešte toho veľmi veľa naučiť, viem. Vedie ma. Ako batoľa. Po novom so mnou pristupuje aj k darom, talentom, ktoré mi dal. Ukazuje mi, že aj tie mi dal preto, aby sa cezo mňa dotýkal ďalších ľudí. A ja sa len modlím, kiež by to bolo možné. Kiež by som každý deň jasne počula a cítila, aký plán máš so mnou, Bože môj. Lebo viem, že nič krajšie a lepšie sa mi v živote nemôže stať.
Toto svedectvo je jedným z tých krokov, ku ktorým ma tiež priviedol. Svedectvo o chybách, bolesti, hriešnosti, utrpení. A o tom, ako Boh vie aj z toho urobiť dobrú, čistú a správnu vec. On požehnáva moju cestu tým, že ak som si aj mala prejsť temným údolím, On mi dá silu a všetky schopnosti na to, aby som o tom porozprávala niekomu inému a dala mu správu o nádeji, dobre a Božej láske. Vďaka...