Môj príbeh

Bola násilne vyvezená zo služby chorým v Pezinku

Dcéry kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul slúžili nemocným v nemocnici v Pezinku od roku 1940 do júla 1960. V kolegialite pracovali s civilnými sestrami. V apríli 1960 boli sestry pozvané do administratívnej budovy. Tu im navrhli buď dať dobrovoľnú 3-mesačnú výpoveď, alebo ostať pracovať v nemocnici v civile. Nakoľko im životné zameranie nedovolilo zameniť rehoľné rúcho za civil, hneď sa vyjadrili, že dávajú výpoveď, ale nie dobrovoľne, lež pod nátlakom. Od tohto dňa boli v ustavičnom očakávaní, kedy a ako sa ukončí ich pracovný pomer. Ku koncu termínu výpovede im bolo oznámené, že zajtra príde sťahovací voz a osobné veci im odvezú – nevedno kam – lebo to neoznámili. Len toľko dodali, že nasledujúci deň sestry odvezie autobus.

Ešte osobne prehovárali, ba nútili niektoré sestry, aby ostali pracovať v civile, hlavne rtg-laborantku, za ktorú nemali náhradu. Pred jej očami zaplombovali toto pracovisko.  

Sestry mali zakázané hovoriť pacientom o odchode v obave, aké by to malo následky. O jednej hodine v noci mali sestry poslednú svätú omšu. Ústavný duchovný pre potreby sestier a pacientov sa musel presťahovať do Charitného domova v Pezinku. Ráno 9. júla 1960 bolo okolie ústavu strážené milíciou. O piatej hodine pristavili autobus a vyzvali sestry, aby nastúpili. Robili to v pocite hrdinstva, lebo bolo jasné, aké bezprávie sa na nich uskutočňuje. Bolo im ľúto opustiť pacientky, ktoré ich tak potrebovali.

Tiež sa divili drastickému prevážaniu do úplného neznáma. Na nikoho sa však nehnevali. Bolo im jasné, že to Pán Boh dopustil a má s tým svoje plány. Nakoniec si uvedomili, že Pánovi patrí celá zem a každá sestra, takže kdekoľvek ich odvezú, všade budú vo svojom.

Pred odchodom autobusu prišiel riaditeľ a správca ústavu. Jednoduchým podaním ruky sa s každou rozlúčili. Autobus sa pohol, len šoférovi bola známa trasa, kam ich má viesť. Sestry sa to dozvedeli až okolo poludnia, keď autobus zastal pred zdevastovanou budovou v Kláštore pod Znievom. Šofér zavelil, že môžeme vystupovať. Vítali nás sestry z viacerých reholí, ktoré už sem pozvážali. Riaditeľ tohto budúceho ústavu ich veľmi chladno privítal a rozdelil, kde sa majú ubytovať. Vyhľadali si svoje veci, včera privezené a s rôznymi pocitmi sa ubytovali. Budova nemala ešte okná ani vodovod a na dvore úžasný neporiadok. Oprava pokračovala za pomoci sestier. Keďže tieto nemali z čoho hradiť osobné náklady, prihlásil ich vedúci ústavu aj so sestrami iných reholí na poľnohospodárske práce na štátnom majetku. Do práce ich vozili nákladným autom. Hodinu cesty bolo treba absolvovať postojačky a hodne natlačené. Prihodila sa pozoruhodná udalosť. Sestry pracovali na poli, ktoré bolo po oboch stranách hodne frekventovanej autostrády. Cestujúci často znižovali rýchlosť, aby zistili, kto to tam pracuje v neobvyklom oblečení, totiž v rehoľnom rúchu. Mnohí ich prišli aj zblízka pozrieť a pozdraviť. Keď sa toto dozvedel vedúci Slovenskej katolíckej charity, pod ktorého správu ústav patril, dalo mu to hodne premýšľania, ako sestry niekde schovať pred obdivovateľmi. Po 18-mesačnom pobyte ich práve pred Vianocami deportoval do Oseka u Duchcova v Česku. Tu bolo slušné ubytovanie a práca v bavlnárskych závodoch v Litvínove. Do továrne ich dopravovali autobusom. Po dvoch mesiacoch ich previezli do Teplíc nad Mětují a zamestnali v textilnej továrni v Javore. Tu sa vyrábala látka na vojenské stany.

Toto šikanovanie aj iných skupín sestier bolo plánovité, aby ich priviedlo ku znechuteniu a výstupu z rehole. Táto snaha bola zbytočná, lebo sestry dobre vedeli, prečo s nimi takto zachádzajú. Ba práve ešte do duší vnášalo vyrovnanosť, veľkú vzájomnú súdržnosť, nič im nebolo ťažko, veselým duchom všetko prijímali a znášali.  

V roku 1963 v Česku dávali do prevádzky ústavy sociálnej starostlivosti – domovy dôchodcov a ústavy pre mentálne postihnutú mládež. Potrebovali kvalifikované zdravotnice a učiteľky. Úrady to medzi sebou vybavili a tak všetky sestry zo Slovenska deportované a v továrňach zamestnané sa dostali do týchto zariadení. Bola to pre ne veľká radosť, že budú môcť slúžiť podľa intencií svojej rehoľnej spoločnosti – slúžiť potrebným a starým ľuďom. Mŕtvy materiál v textilkách bol nahradený živým – mohli sa starať o človeka a jeho nesmrteľnú dušu. Toto bolo ako pohladenie v situácii šikanovaných a násilne vyvezených sestier z rodného Slovenska. V týchto ústavoch slúžili sestry do dôchodkového veku – pričom hodne presluhovali. Tu sa vynorila potreba zariadiť domovy pre sestry dôchodkyne. Spoločnosť dcér kresťanskej lásky spolu s Ústrednou českou charitou dokončili stavbu domova v roku 1988 v Přepychách v Královéhradeckom kraji. Tu sa sestry zo všetkých ústavov umiestnili a spokojne dožívajú svoj Bohu zasvätený život. Pripravujú sa na prechod do druhej etapy ľudského bytia vo svojom pravom domove – vo večnosti. Tam sa už presťahovalo aj 10 sestier, čo pracovali v nemocnici v Pezinku.

Spomíname a vieme, že mnohí kňazi a laici to mali ešte omnoho ťažšie a surovejšie ako sestry z Pezinka. Trpeli sme pre dobrú vec, ako to naše spoločné spomienky potvrdzujú. Pán Boh najlepšie tomu rozumie.
A tak sa žiada za všetko zaspievať hymnus chvály a vďaky: Teba, Boha chválime...  

Príbeh a fotografiu poskytol Peter Sandtner 

Konfederácia politických väzňov 

Predseda mestkej organizácie v Bratislave