Môj príbeh

Volám sa Robo Slamka. Mám 52 rokov a som advokát. Mám nádhernú milovanú ženu Helenku a 5 krásnych detí Robka, Jakubka, Andrejka, Annumáriu-Rút a Lukáška.

Týmto svedectvom Vám chcem povedať, že s Bohom sa dá zvíťaziť nad všetkým a teda aj nad rakovinou!

Keď som koncom roku 2010 po dlhších vtedy príčinu nezistiteľných zdravotných problémoch išiel k lekárovi na "kolonoskopiu", lekár ešte ani poriadne neurobil zákrok a už mi povedal " Robko zle je" našiel zhubný nádor ako pomaranč na mojom čreve!

V ten večer som sa začal pripravovať na "smrť" - resp. na prechod do nového života a stretnutie s mojím Bohom!

Viem čo je rakovina. Môj ocko zomrel na rakovinu, aj starý ocko zomrel na rakovinu a tak viem čo to znamená, keď niekto povie máš zhubný nádor! A tak som si povedal, idem zomrieť.

Tá informácia, keď som ju počul ma zlomila, ale ešte viac ma zlomilo, keď som videl následne smútok a beznádej v očiach mojej milovanej manželky Helenky.

Helenka po tejto informácii, ešte z posledných síl zavolala jednej našej sestre v Kristovi, aby sa modlili, že mám rakovinu. Presne si pamätám - bol piatok a my sme boli ako zmoknuté sliepočky, keď v podvečer nabehlo naše spoločenstvo k nám domov (5 rodín, s ktorými sa každý týždeň stretávame na modlitbách) a Boh nám s nimi poslal dokonca aj kňaza, o. Petra Jakuba, zo Sigordu, ktorý aj s rodinkou bol vtedy na návšteve na Orave.

Boh je dobrý - tým čo ho milujú všetko obráti na dobré! Títo naši milovaní sa za nás modlili a volali, aby milosrdenstvo a láska nášho Boha vošli do môjho problému. Musím v pravde povedať, že počas tej modliby som bol ako vypnutý a pred očami som videl smrť a nie svojho Boha a jeho nekonečnú moc. No Boh na volanie mojich bratov a sestier nenechal na seba dlho čakať. Keď som si išiel večer ľahnúť do postele - zámerne nehovorím spať, pretože v tom mojom položení sa mi spať ani nedalo, začal som sa tak normálne bez akýchkoľvek modlitebných úkonov a príprav rozprávať so svojím Bohom.

Vlastne myslel som, že mu budem hovoriť len ja, a tak som mu vylieval svoje vnútro, svoju dušu. Rozprával som mu o tom, aký som mal krásny život, ako mám rád svoju ženu Helenku, svoje deti a zároveň, že sa mi ešte nechce zomierať a zomrieť.

A zrazu na moje rozprávanie som začul fyzicky hlas mladého muža, ktorý znel: "neboj sa, budeš žiť."

A ja vlastne v takom tom svojom som si ani neuvedomil, že rozprávam so svojím Bohom. Namietal som, akože budem žiť, keď dookola všetci zomierajú na rakovinu (samozrejme nebola to pravda, lebo všetci nezomierajú na rakovinu, ale ja som Mu tak hovoril). Ale Boh - ja verím, že mi to hovoril Boh - On mi znovu a znovu počuteľne len opakoval svoje: "neboj sa, budeš žiť."

Tu chcem povedať, že keď vydávam toto svedectvo, mnohí si pomysleli a aj si možno myslia, chudák namýšľal si to, v tom strese si to nahovoril, zbláznil sa ....

Ja však hovorím, bol som pri zmysloch a to čo som počul, nebolo moje blúznenie, nebola to žiadna pozitívna energia a ani nič, čo s tým súvisí, lebo ja som si hovoril idem zomrieť a Boh mi hovoril opak - "neboj sa, budeš žiť"!

Čítaj ďalej a uvidíš, že to bol Boh!

Prešiel som si kalváriou, na ktorú ma Boh v Duchu cez modlitbu a Božie Slovo upozornil. Niektorí lekári počas mojej liečby sa vyjadrili, že mám dva mesiace života a to ešte nevedeli, čo nájdu, keď ma otvoria. Ale predbieham. Nariadili mi "liečbu" rádioterapiou, ktorú som absolvoval v Bratislave. Keď som na začiatku mojej liečby rádioterapiou prišiel do Bratislavy, večer som sa modlil a Boh sa mi prihovoril skrze Božie Slovo:

"Toto hovorí Pán: Na pustatine našiel milosť národ, ušetrený mečom, do svojho odpočinku išiel Izrael.“ Zďaleka sa mu zjavil Pán: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň. Ešte ťa zbudujem, vystavia ťa, panna, Izrael; ešte sa ozdobíš bubnami, vykročíš do tanca natešených. Ešte budeš sadiť vinice na vrchoch Samárie: čo sadzači zasadia, aj užijú. (Jeremiáš 31:2-5 SSV)"

Z tohto Slova mi bolo jasné, že mi Boh hovorí konkrétne, že ma miluje, že mi zachováva svoju priazeň a že mi dáva prísľub, že mu budem ešte hrať na chválach na bubnoch (len tak mimochodom info pre Vás, hrávam na bubnoch). Ďalej z toho Slova bolo cítiť jasný prísľub života, že sa budem ešte radovať, že môžem sadiť - robiť, a že si ešte užijem ovocia z práce mojich rúk!

Ale Boh aj tak videl na mne, že tomu stále neverím, tak poslal z Írska človeka, ktorý má dar proroctva a ktorý bol práve v Bratislave na návšteve u môjho dobrého kamaráta a brata v Kristovi Braňa Letka, kde som sa ja aj s mojou ženou Helenkou po ožarovaní tiež "Božou náhodou" objavil. Tento muž a vlastne aj jeho manželka Brendan a Angela Mc Cauley sa za mňa modlili.

Keď sa začali za mňa modliť, Brendan hneď na začiatku zastavil modlitbu a povedal: " ale tebe už Boh niečo hovoril" a ja som odpovedal, áno Boh mi povedal: "neboj sa, budeš žiť" a tak sa Brendan a tí čo tam boli prítomní modlilli za mňa a aj moju ženu Helenku. Okrem iného mi v modlitbe povedal: "neboj sa budeš žiť, nech sa akokoľvek rozhodneš, Boh ti hovorí budeš žiť! Tento boj však nie je tvoj boj, ale boj tých ktorí, ťa majú radi a ktorým si doteraz slúžil."

Ďalej mi povedal, že keď prejdem víťazne touto chorobou, že ja sa budem modlievať za ľudí a mnohí budú uzdravení! A naozaj, môj zlomený duch a telo bez nádeje, bez radosti sa nedokázali brániť útokom chápadiel rakoviny - smrti! Moja žena a moji milovaní bratia a sestry rozposlali sms-ky po celom Slovensku a každý zase poslal ďalej a tak sa za mňa modlili tisíce ľudí, ktorých som ani nepoznal. Ďakujem Bohu za cirkev - plnú láskavých, milujúcich, obetavých a dobrých ľudí, ktorí volali na nášho Boha a On ich vyslyšal!

Po ukončení rádioterapie ma lekári poslali domov a určili mi termín operácie. Termín sa nakoniec posunul o jeden mesiac z dôvodu, že som ochorel na chrípku.

Keď som nastúpil na operáciu, tak presne v tú hodinu, keď ma mali operovať, slúžil za mňa otec Jozef Maretta svätú omšu v našej Dolno Kubínskej cirkevnej škole. Na omši bolo prítomné celé moje spoločenstvo a niektorí ďalší moji bratia a sestry v Kristovi! A dobre, že to tak bolo, lebo boj bol nielen s telom, ale aj v duchovných sférach!

Keď ma doviezli na operačnú sálu a keď ma po uspatí už otvorili, že idú vybrať jeden nádor na čreve, tak zrazu našli ešte ďalší nádor na konečníku a metastázy na uzlinách a tesne na kosti. Kamarát mi potom prezradil, že ich prvá reakcia bola, že ma zašijú a pošlú domov, ale potom sa rozhodli pokračovať v operácii, a tak mi vyoperovali časť hrubého čreva, konečník, uzliny a vyčistili črevá, kosti a čakali čo sa bude diať.

Ja som však po operácii dostal zápal a v operačnej miestnosti "zlatého streptotoka", alebo neviem ako ho nazývajú, a tak som bojoval znovu v bolestiach! Po desiatich dňoch utrpenia - teda vlastne ak si dobre pamätám, tak na jedenásty deň ma pustili domov. A jeden z lekárov, čo boli pri operácii povedali zase môjmu kamarátovi svoju "pravdu": "má 2 týždne života."

Bol som maximálne v biednom stave. Doma zo mňa vytekala krv, ako keď otvoríte zátku z fľaše a celý môj stav vôbec nevyzeral, že Boh má pravdu - "že budem žiť"! Už rýchlo prejdem z tohto utrpenia, ale ešte musím povedať, že keď sa moje telo ako tak trochu zotavilo po zápaloch a operácii, tak ma poslali na chemoterapiu. Zo začiatku sa nič nedialo, ale postupne moje telo začalo byť likvidované touto chémiou, ale keď som prišiel z nemocnice po dávke chemoterapie a nevládal som nič robiť. Chcel som, aby mi všetci dali pokoj. Všetko ma znervózňovalo. Bolo mi jedným slovom zle.

Avšak moje spoločenstvo, ktoré za mňa bojovalo, vždy nabehlo k nám na návštevu a modlili sa za mňa a viete čo? Vždy som zažil zázrak, silu a moc modlitby. Po ich modlitbe som zrazu mohol chodiť, rozprávať, dokonca aj jesť. Vďaka ti Bože! No po nejakej 6 dávke chemoterapie mi začali odumierať nervy, končeky nosa, nôh, rúk a tak lekár rozhodol ukončiť túto "liečbu" predčasne a ja som môjmu Bohu a tomuto lekárovi doteraz vďačný!

Po tejto liečbe som sa veľmi, veľmi pomaly zotavoval. Mal som všade zápaly. V kĺboch na rukách, v bedrových kĺboch. Nevládal som chodiť. Nedalo sa mi spojiť kolená. Mal som zapálené jazvy po operácii. Začala sa mi zapaľovať koža na chrbte od toho, že som stále ležal. Zapaľovali sa mi zuby, sánka, nemohol som otvárať poriadne ústa, lebo v pravej čelusti som mal zápal a bolo to dosť bolestivé.... a tak som stále bojoval za pomoci mojich blízkych a všetkých, čo sa za mňa modlili a hlavne za pomoci môjho Boha.

V tom čase, keď som stretol akéhokoľvek kňaza, vždy som si vypýtal modlitbu pomazania chorých a samozrejme požehnanie! Musím povedať, že v tom čase sa za mňa modlilo veľa kňazov, rehoľných spoločentiev, ale celkovo aj veľa laikov. Bol to boj, ktorý moji blízki nevzdávali a ja som sa po každej takejto modlitbe cítil silnejší a silnejší! Ale stále som sa ešte nevládal slobodne radovať a uveriť "nanovo tým slovám" neboj sa budeš žiť"!

Stále som žil v takej opatrnosti. Lepšie a pravdivejšie povedané v neviere, čo mi stále nahováralo, že môj život sa len predlžuje. Až raz, asi po jeden a pol roku až dvoch rokoch od operácie, keď sa už Boh asi nemohol dívať na moju nevieru, sme hrali na jednej kresťanskej konferencii v Dolnom Kubíne v Aktivcentre a všimol som si, že jeden muž vo veku asi tak 35-40 rokov na mňa stále pozerá, ako keby sme sa poznali, alebo ako keby mi chcel niečo povedať.

Poznám strašne veľa ľudí. Na druhej strane mám zase veľmi slabú pamäť na tváre a keď som ho nevedel zaradiť, tak som sa len na neho usmial a pre mňa to skončilo. Ale pre môjho Boha nie! Zrazu z ničoho nič prednášajúci pozrel na toho muža, čo sa na mňa pozeral a vyzval ho asi takto, citujem:

"poď tu dopredu, ty nám máš niečo povedať" a tak tento muž vyšiel dopredu a ako tam stál zrazu pozrel a ukázal na mňa prstom a začal hovoriť - dobre si to pamätám a tak citujem "skôr než poviem svedectvo môjho života, musím povedať tomuto mužovi: "Boh ti hovorí: neboj sa, budeš žiť!"

Poviem Vám to bola sila. Presne tie isté slová, čo som počul v tú noc po kolonoskopii, len ten muž, čo stál vpredu to povedal: "Boh Ti hovorí"!

Viem, že to vyzerá ako v peknej rozprávke, ale všetko čo píšem je PRAVDA! V sále začali ľudia tieskať a pískať od radosti. Ja som zdvihol ruky, ako víťaz Tour de France a viete čo sa v tej chvíli stalo?

 

V tej chvíli zostúpil na mňa Duch Radosti a Slobody - Duch Svätý a ja aj keď som si to hneď v tom rozrušení neuvedomil. Stal som sa slobodný! Oslobodený od strachu, neviery, pochybovania, rôznych "diagnostických právd" lekárov a iných mudrcov a falošných prorokov, pretože môj Boh mi zachoval priazeň, tak ako mi to povedal cez slovo Jeremiáša!

Od tej chvíle žijem život v slobode, ako keby som rakovinu nemal a neprenasledujú ma myšlienky, čo ak.....

Môj Boh ma oslobodil!

A ten muž? zistil som, že sme sa nikdy nevideli, bol to lekár, gynekológ z Bratislavy a on mi potom neskôr povedal, že od rána ho Boh posielal za mnou, aby mi to povedal, ale že sa bránil, myslel si, že je to nejaká haluz, až nakoniec ani nevie ako, to už nezvládol v sebe udržať a keď ho prednášajúci, ktorý tiež o ničom nevedel zavolal, aby vydal svedectvo, vtedy to z neho vyšlo!

Tak ti môj Bože ďakujem, že ty si verný aj keď ja som neverný. Ďakujem Ti, že si ma previedol cez údolie smrti znovu do života, že som Ťa spoznal ako dobrého a starostlivého Otecka!

 Toto som chcel vyznať, že Boh je dobrý a že Boh je verný.

Ak budeš mať nejaký ťažký čas a problém, tak hovor problému o svojom Bohu, aby problém zohol kolená pred menom Ježiš Kristus a aby si Ty zacítil vôňu slobody a Božieho kráľovstva už tu na zemi. Amen!

Boh Ťa žehnaj, aj všetky Tvoje kroky a všetky Tvoje rozhodnutia!

Z láskou Robo Slamka