Môj príbeh

Zdieľa osobnú skúsenosť s klinickou smrťou

Rick Wendell nerobí v živote nič polovičaté. Či už hrá hokej, lyžuje, naháňa na tréningoch po kopcoch  svojich labradorov, sedí na motorke alebo za volantom svojho auta, Wendell ide vždy na hranu.

V lete predtým ako šiel na univerzitu, ho jeho život žitý "na plný plyn" takmer navždy vyradil z činnosti. Po ťažkej nehode na motorke skončil v Minnesote na pohotovosti, z ktorej ho okamžite previezli do operačnej sály, kde prežil 8 hodinovú operáciu. Wendell bol presvedčený, že prilba mu zachránila život, avšak jeho ľavé zápästie zostalo poznačené nepravidelnou jazvou, ako spomienkou na to, ako sa o neho obtrela smrť.

"Ľudia mi začali hovoriť, že ma Boh zachránil pre niečo špeciálne", povedal Wendell v rozhovore pre Catholic Herald.

Už tuší, že to "niečo špeciálne" sa udeje v sobotu, 20 mája 2006, keď arcibiskup Timothy M. Dolan vysvätí v katedrále sv. Jána Evanjelistu jeho a štyroch ďalších mužov za kňazov.

Pre 46-ročného Wendella je vysvätenie v katedrále návratom domov. V deň svätého Valentína roku 1960 bol pokrstený v tom istom kostole, vo farnosti, v ktorej sa jeho rodičia Thomas a Patricia Wendellovci zosobášili.

Pre Wendella bol návrat do arcidiecézy v Milwaukee aj návratom domov, keďže svoje stredoškolské roky strávil v diecéze v Aftone, potom sa sťahoval do Utahu, Colorada, Severnej Dakoty a dokonca aj do Cozumelu v Mexiku. Avšak duchovná cesta, ktorou prešiel, aby sa vrátil naspäť do Katolíckej cirkvi bola ešte oveľa dlhšia.

Wendell vraví, že ich rodinný život sa spočiatku sústreďoval okolo katolíckej viery. Thomas a Patricia brávali svojich troch synov každý týždeň na svätú omšu, pričom vždy sedávali v tej istej lavici v prvom rade, dokonca aj vtedy, keď prišli neskoro, na veľké sklamanie malého Ricka. Traja chlapci aj miništrovávali a ich blízky príbuzný, otec Frank Kamp, bol kňazom a misionárom Božieho slova. Wendell chodil do škôl vo farnosti, vrátane strednej školy Hill-Murray, čo je súkromná prípravka pre univerzity, ktorá sa nachádza v Maplewoode, na predmestí St. Paul v Minnesote.

Niekedy po ukončení strednej školy začala však byť pre Wendella katolícka viera menej dôležitá. Získal titul bakalára v prírodných vedách (príprava na medicínu/biológia) na Univerzite vo Wisconsine-River Falls, avšak po krátkom čase, kedy pracoval na pohotovosti v nemocnici, aby si "vylepšil svoj životopis", tam nečakane skončil a odišiel na západ  krajiny, kde sú lyžiarske kopce, a stal sa lyžiarskym inštruktorom.

Keď si Wendell spomína na tie roky plné žúrovania, považuje to za obdobie, keď hľadal pravdu, pričom "sa zdalo, že nikto nevedel, čo je pravda".

"Nepochyboval som, že Boh existuje", hovorí o tom, ako vtedy rozmýšľal. "Boh mi však nepripadal dôležitý. V tej dobe som už vôbec nechodil na sväté omše", dodáva.

Wendell podnikal aj v stavebníctve, nakoniec sa vrátil do Minnesoty, kde založil svoju spoločnosť Briar Oaks Builders.

"Podľa noriem našej spoločnosti som žil dobrým životom", hovorí. Vo veku 27 rokov mal 15 zamestnancov, staval domy s golfovými ihriskami a zažíval všetky pasce úspechu.

"Žil som svoj život. Mal som veľkú loď, niekoľko áut, všetky možné hračky", hovorí Wendell a dodáva, že veľa randil bez najmenšieho úmyslu sa oženiť.

Avšak, keď mal 29 rokov, stretol ženu, ktorá zmenila jeho zmýšľanie o manželstve. Zasnúbili sa a, ako vždy hovorí,  "ak chcete niečo urobiť, urobte to vo veľkom štýle". Pár sa pripravoval na veľkú svadbu v Katedrále sv. Pavla, zarezervovali si miestny country klub na zábavu, kúpili šaty pre nevestu a dokonca chodili na predmanželskú prípravu, ako sa to vyžadovalo v arcidiecéze sv. Pavla v Minneapolise.

Raz začiatkom leta, v jedno piatkové popoludnie sa však 30-ročný  Wendell pri práci v záhrade pri svojom dome porezal na krku. Bola to rana, ktorá si vyžadovala zašívanie.

Stehy sa podarili bez problémov, avšak keď so svojou mamou odchádzal z nemocnice, dostal reakciu na anestetikum a zástavu srdca.

Nemocničný personál sa ho snažil oživovať, dokonca použili elektrošoky, no zdalo sa, že bezúspešne. V jednom okamihu povedali lekári jeho mame a snúbenici, že pravdepodobne neprežije. Keď prišiel za ním do nemocnice aj otec, poradili mu, aby odložil kvety a pozdravy, ktoré mu priniesol, a namiesto toho sa so svojím synom rozlúčil.

Wendell hovorí, že vie, že bol v tom čase v bezvedomí, avšak má živé spomienky na tento zážitok. Pamätá si, že videl svetlo, intenzívne, čisté svetlo, ktoré sa vôbec nepodobalo na nič, čo kedy zažil predtým. Aj keď ho hlasy okolo neho prosili, aby sa držal života, Wendell si spomína, že chcel ísť do toho svetla.

"Nielenže verím v Boha, ja viem, že Boh je," hovorí Wendell, keď sa pozerá späť na tento zážitok. "Nikdy som nevedel, že môžem byť takto milovaný", hovorí, keď opisuje pocit, ktorý mal, keď bol vo svetle. "Viem, že je Boh; Boh je a je všade. Po prvýkrát som pochopil večnosť."

Lekári nedokázali Wendella oživiť, sám pripúšťa, že nie je schopný dokázať skúsenosť, ktorú, ako hovorí, zažil vo svetle.

"Neviem to dokázať, až na to, že sám som dobre zdokumentovaným lekárskym zázrakom", hovorí a dodáva: "V mojom živote sa (po tomto zážitku) všetko zmenilo."

Aj keď sa Wendell po tejto srdcovej zástave telesne zotavil, emocionálne sa trápil.

"Odišiel som z nemocnice ako človek v tej istej koži ako predtým, ale všetko bolo iné", hovorí, keď opisuje svoje pocity. "Nevedel som, čo robiť. Chcel som ísť domov (do svetla), vedel som, že nechcem byť tu. Nemal som viac strach zo smrti", vysvetľuje Wendell, pričom dodáva, že vtedy, keď mu bolo najhoršie, dokonca rozmýšľal, že skočí pod autobus, aby dosiahol svoj cieľ večného života.

Namiesto toho sa však raz zatúlal do prázdnej katedrály; tej istej katedrály, v ktorej sa mal o niekoľko mesiacov sobášiť. Zdvihol nejaký papier zo zeme, boli na ňom pokyny k modlitbe novény, čo nikdy predtým nerobil.

Wendell sa začal modliť novénu. Bolo treba sa ju modliť v kostole, avšak raz večer po práci nevedel nájsť žiadny otvorený kostol, v ktorom by sa mohol modliť. Vošiel teda do kláštora, ktorý poznal, a spýtal sa, či môže ísť do kaplnky.  Sestry ho privítali a po čase sa začal spolu s nimi pravidelne modlievať ruženec.

Približne v tom čase sa Wendell dozvedel aj o Medžugorii, mieste v Bosne a Hercegovine, kde údajne dochádzalo k mariánskym zjaveniam. Medžugorie ho fascinovalo ešte viac po tom, čo zavolal svojej bývalej spolužiačke zo strednej školy, ktorá sa stala turistickou sprievodkyňou, aby ju poprosil o pomoc pri plánovaní svojich medových týždňov. Povedala mu, že sa práve vrátila z Medžugoria.

A tak namiesto toho, aby rezervoval pobyt na medové týždne, začal Wendell plánovať pre seba a svoju 62-ročnú mamu výlet do Európy a do Medžugoria. Uvedomoval si, že v tom čase si nebol istý, ako zaplatí za tento výlet, ale o niekoľko dní našiel v poštovej schránke obálku so sumou 3 800 USD, ktoré mu nečakané vrátila jeho poisťovňa.

Wendell hovorí, že výlet do Medžugoria mu zmenil život. Celé hodiny strávil spoveďou u jedného írskeho kňaza a dodáva, že vtedy po prvýkrát pocítil, že je povolaný stať sa kňazom.

"Mojou odpoveďou bolo: Som najhorší hriešnik na svete", spomína. Pamätá  si tiež, že rozmýšľal, ako veľmi ľúbil svoju snúbenicu, dokonca už mali pripravené aj mená pre svoje nenarodené deti. "Musíš si nájsť niekoho iného", spomína, čo vtedy povedal Bohu.

Po určitom čase, keď sa vrátil z tohto výletu, však so snúbenicou spoločne zrušili svoje zasnúbenie. Wendell naďalej odháňal myšlienku na kňazstvo, dokonca sa snažil ujsť pred ňou tým, že sa presťahoval do Cozumelu v Mexiku a nakoniec venoval všetku svoju energiu neziskovej organizácii s názvom Covenant Ministries, ktorú založil na sponzorovanie katolíckych podujatí.

Takisto začal rozprávať svoj príbeh viery skupinám ľudí, a tak nakoniec odišiel do diecézy Bismark s úmyslom stať sa kňazom.

Počas nasledujúceho výletu do Medjugoria sa stretol s mužom, ktorého opísal ako "vysoké, veľké ľudské monštrum. Na ramenách mal výrazné tetovania a pamätám si, že som sa sám seba pýtal, čo tu vôbec ten človek robí?" Ten muž bol Michael Lightner, terajší pomocný duchovný vo farnosti sv. Františka Borgiu v Cedarburgu.

Neskôr, po tomto prvom stretnutí, bol Wendell šokovaný, keď videl, ako Lightner prišiel na stretnutie s biskupom v Severnej Dakote.

Priateľstvo medzi týmito dvoma mužmi sa prehlbovalo, a  v roku 2003 sa rozhodli, že sa spolu vrátia do svojho domovského štátu, keďže otec Lightner pochádza z Green Bay, aby pokračovali na ceste ku kňazstvu  v arcidiecéze v Milwaukee.

Wendell pred vysviackou povedal, že verí, že dostal nadprirodzený dar viery, s ktorým sa, ako dúfa, bude môcť deliť s každým, kto bude ochotný ho počúvať.

"Celý svoj život som stavil na to, že Katolícka cirkev je cirkvou Ježiša Krista. Dávam do stávky moju ekonomickú budúcnosť, moju reprodukčnú budúcnosť, celý môj život na to, že toto je pravda; On je Cesta Života", hovorí Wendell.

Hovorí, že sa teší na to, ako bude sprevádzať ľudí v rôznych etapách ich života, a dúfa, že rôznorodosť jeho vlastných skúseností mu pomôže nadviazať kontakt s farníkmi.

Rick Wendell dúfa, že ako kňaz bude môcť priviesť ľudí k poznaniu tej lásky, ktorú našiel v Katolíckej cirkvi a prostredníctvom Ježiša.