Môj príbeh

Je milujúcim manželom a otcom 3 detí, ktorému Pán zapálil srdce láskou k Bohu a ľuďom. Pracuje ako policajt v Žiline.

Keď som bol v roku 1998 v Škótsku, začal som občas čítať Boži slovo, lebo som chcel spoznať Boha, Pána Ježiša a chcel som ho spoznať takého, ako bol v prvej Cirkvi. Nevedel som však, ako to mám urobiť, lebo som nepoznal žiadnych ľudí, ktorí by ho takto poznali. Veľmi rád som chodil do prírody a raz sa mi tam stala taká zvláštna vec. Išiel som lesom okolo rozvodneného potoka, ktorý mal šírku asi 3-4 metre. Keď som ho chcel obísť, z jednej strany bola skala. Stál som pri nej a predo mnou voda. Nechcelo sa mi rieku dookola obchádzať a tak som sa vtedy pozrel do neba a povedal som:

„Pane Ježišu, čítam Božie slovo a ty si, Pane, chodil aj po vode a robil si množstvo zázrakov... tak prosím ťa daj mi také poznanie, že naozaj si a pomôž mi preskočiť túto rieku.”

A prišlo mi tak vo vnútri do srdca, že to môžem urobiť. No bál som sa. Bol to hlboký a silný prúd vody, pereje a ja som mal pocit, že keď skočím do vody, tak to asi neustojím. Ale potom som si povedal, že nevadí, veď aj apoštol Peter, keď skočil do vody, Pán Ježiš mu pomohol. A tak som po chvíli váhania povedal: „Dobre, Pane, tak ak si, ja to risknem a ja sa teraz odrazím.“ A naozaj som sa odrazil z tej skaly a skočil. V tom ma niečo akoby potlačilo na druhú stranu... neviem, či to bol anjel, alebo čo to bolo, ale keď som dopadol na druhý breh, prišla na mňa obrovská bázeň. Zrazu som si uvedomil, že už sa nemôžem pred Bohom vyhovárať, že už nemôžem cúvnuť späť a tak som povedal:

„Dobre, Pane Ježišu. Tak ja ťa chcem už naozaj celým srdcom hľadať a prosím, daj sa mi nájsť.“

A začal som s týmto postojom čítať Božie slovo a ono vo mne pracovalo tak, že ma usvedčovalo z hriechu. A tiež ma celé Božie slovo akoby objalo a pocítil som, že nikto ma v celom vesmíre tak nemiluje ako Boh, že On sa dotýka môjho srdca. A pochopil som, čo znamenajú slová Pána Ježiša na kríži, keď hovoril: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Bol som otrokom hriechu. Nebol som slobodný, bol som zviazaný hriechom. Chcel som byť z toho rozviazaný a chcel som mať vzťah s Bohom. A potom som aj prežil také naplnenie... niečo mi akoby vošlo do pľúc, ale ja som nevedel, čo to je. Začal som si tiež zháňať rôzne knižky, ktoré vysvetľovali Božie slovo.

Na vysokej škole v Bratislave som začal chodiť do vysokoškolskej biblickej skupinky, neskôr do nezávislého kresťanského zboru, kde som mal krásne spoločenstvo s ľuďmi. Študoval som Božie slovo, počúval som výklady Písma... chodil som do kresťanských zborov v Bratislave, aj v Žiline. Postupne, čím viac som sa stretával s ľuďmi, ktorí milovali Pána Ježiša, ktorí ho uctievali, tým viac som sa tomu aj sám otváral.

Raz prišla výzva od pastora Milana Grausa z väznice zo Sučian do spoločnosti Gedeon v Žiline, ktorá rozdáva malé nové zmluvy, tzv. gedeonky po celom svete, či by sa nedali poslať zo Žiliny nejaké gedeonky aj väzňom do Sučian, aby mohli čítať Božie slovo. Túto výzvu prijali starší zboru v žilinskom zbore a gedeonky poslali.

Následne prišla aj ďalšia výzva – nielen rozdávať gedeonky, ale pozvanie – väzňom aj poslúžiť Božím slovom. Starší bratia zo zboru túto službu začali a ja som sa potom, z Božej milosti, mohol k nim pridať.

Uvedomil som si, že títo ľudia vo väzniciach sú sklamaní zo života, v srdci veľmi zranení a že jediný, kto im môže pomôcť, je Pán Ježiš. Zo začiatku boli veľmi hrdí a robili si z našej služby vtipy, smiali sa na tom. Ale postupne, ako sa aj čoraz viac ľudí za nich a za túto službu modlilo, zostupovala tam moc Božia. Vďaka Bohu za milosť, ktorú vylieval na policajného kňaza Milana Grausa, ktorý mal týchto väzňov potom na starosti a vedel si s nimi vytvoriť dobrý vzťah. Väzni cítili, že ich milujeme a Boh nám vážne dával lásku k nim. Ich srdcia sa začali otvárať, Duch Boží pôsobiť a oni prijímali Pána Ježiša Krista do svojich sŕdc. Začali vnímať, že Boh naozaj aj ich miluje, aj napriek tomu, čo všetko v živote porobili. Mnohí väzni robili pokánie, vyznávali svoje hriechy, ľutovali svoje viny a do ich sŕdc prichádzala úľava, Pán Ježiš sa ich dotýkal, oni plakali a bolo ich naozaj veľmi veľa.

Z väznice v Sučanoch, kde sme začínali, sa služba rozšírila ďalej. Začali sme chodiť a kázať Božie slovo aj väzňom v Ružomberku, v Dubnici nad Váhom, v Ilave a táto naša služba trvá už asi 7 rokov. Niektorí väzni sú prepustení a odchádzajú, prichádzajú noví a niektorí sú tam dlhodobo. Napríklad v tretej nápravnej skupine v Ružomberku sú niektorí väzni odsúdení na 20 rokov a tí, ktorí sú zasiahnutí evanjeliom a sú tam dlhšie, chodia pravidelne na naše stretnutia, kde je kázané Božie slovo vo väznici, taktiež aj v Ilave.

Stáva sa, že niektorí nám posielajú listy o tom, že prijali Pána Ježiša a že sú šťastní, že Pán Ježiš im odpustil hriechy. Niektorí napríklad boli schopní po rokoch odpustiť svojmu otcovi, alebo obom rodičom, alebo svedčili, že Pán Ježiš vyliečil ich zranené srdce.

Je nádherné zažívať, keď sa Boh prihovára týmto ľuďom. Niekedy im napríklad cez našu službu zjavuje, čo v živote popáchali. My ich nepoznáme, nikdy sme ich predtým nevideli a nevieme nič o tom, ako žili, ale keď nám to Pán zjavuje a my s nimi o tom hovoríme, sú z toho dotknutí, ako je možné, že to vieme. Jediný, kto nám mohol dať poznať túto skutočnosť o nich, je Duch Boží a väzni cez to spoznávajú, že Boh dobre pozná ich životy, ich srdcia, a má o nich záujem, že Mu na nich záleží. Väzni prijímajú kázané slovo, modlitbu a stretávajú sa s Božou láskou.

Udialo sa tam aj mnoho uzdravení, keď sme sa za nich modlili, aby sa ich Pán Ježiš dotkol. Niektorých napríklad prestali bolieť zuby, alebo im prestali kŕče v žalúdku a oni aj vďaka tomu spoznávajú, že je tu Boh, ktorý ich miluje. Toto sa vo väznici veľmi rýchlo rozširuje a oni začínajú chápať, že kázanie evanjelia nie je len nejaká náuka, nejaké náboženstvo, prázdne slová, ale že je za tým aj naozajstná Božia moc. Je to pre nich veľké svedectvo, keď prijímajú odpustenie hriechov, uzdravenie a potom už aj oni sami začínajú svedčiť ďalším, že Ježiš Kristus je Boh a že je živý. A je rovnaký včera, dnes i zajtra.

V Ilave vo väznici sa mi stalo, že som raz hovoril o Pánu Ježišovi a bol tam človek, ktorý sa vysmieval z toho, že Boh odpovedá na modlitby, dnes, v reálnom svete. Pred väzením bol na drogách, dosť sklamaný a zatvrdený, ale z milosti Božej sa rozhodol, že chce vyskúšať modlitbu a otvoriť svoje srdce Bohu a zasvätiť život Pánu Ježišovi. Mal problém, nakoľko ho veľmi boleli zuby. Povedal som mu, že podľa Božieho slova máme klásť ruky na chorých, a že ja zložím na neho ruky a budem sa modliť a uvidíme, čo s tým Pán Ježiš spraví. A Pán Ježiš sa ho naozaj dotkol a bolesť zubov mu úplne odišla. A keď sa potom pomodlil modlitbu spasenia, povedal som mu:

„Počuj, ale ty si naozaj tvojej mame neodpustil“. A on sa ma pýta: „Ako to môžeš vedieť?“ A ja mu vravím: „Ja to neviem, ale Boh hovorí, že si jej neodpustil“.

On najskôr zbledol, potom sa začal červenať a zrazu si hlboko uvedomil, že toto nie je len tak, že toto, čo robíme, nie je divadlo a vtedy ho to naozaj zasiahlo. Začal sa úprimne modliť k Bohu, prosiť o odpustenie a ďakovať Pánu Ježišovi za spasenie, že Boh za neho, za hriešneho človeka zomrel, a že mu odpustil. Vyznal Bohu všetko, vydal mu svoj život a povedal: „Tak, ako ty si mi, Pane Ježišu, všetko odpustil, tak ja teraz odpúšťam mojej matke, ktorá mi ubližovala.“ A tento muž potom sám vyznal, že sa mu fyzicky uľavilo, že cítil, ako niečo z neho odišlo. Potom som sa s ním ešte dlhšie modlil a viedol som ho k tomu, čo potreboval vyznať Bohu ako ďalšie veci, činiť pokánie a odovzdať to Pánovi. A on bol zhrozený a aj prekvapený, ako to ja môžem všetko vedieť o ňom a povedal som mu to, čo hovorím vždy:

„Ja to neviem, to mi Duch Boží zjavuje a On to o tebe vie.“ To bolo už po tretíkrát, čo bol tento muž mocne dotknutý... A to sa spočiatku, keď som tam prišiel, z toho iba smial, že kde je aký Boh... ale On tam medzi väzňami mocne koná.

Som veľmi vďačný Bohu, že je živý, že je verný a hľadá srdcia, cez ktoré by sa oslávil. Hľadá takých ľudí, ktorí majú bázeň pred ním, ktorí ho chcú milovať z celého srdca, celej mysle a chcú mu odovzdať život a ktorí nenávidia hriech. Keď som si čítal Izaiáša 29. kapitolu, Boh tam hovorí, že títo ľudia ma ctia svojimi ústami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa… a že bázeň ktorú majú, tak je to naučená bázeň ľudí. Povedal som: „Pane Ježišu, je to naozaj tak. Myslel som si, že ťa milujem, ale vôbec to tak nebolo.

Až keď som ti zasvätil svoj život, keď som robil pokánie z hriechov, tak som pochopil, že je to niečo celkom iné... zrazu som dostal nové srdce, ktoré ťa chce milovať nezištne.

Chcem ťa uctievať, kochať sa v tvojej kráse, tvojej prítomnosti, aký si krásny… lebo ty si krásny, Pane Ježišu.“ A zrazu som si uvedomil, že je to niečo celkom iné mať vzťah s Bohom, keď mu poviete – áno, chcem ťa za svojho Pána a Spasiteľa, ako keď iba máte nejakú historickú známosť, nejakú vedomosť o ňom. Je to úplne dačo iné, mať s ním živý vzťah.

A podobne to bolo aj s mojou bázňou pre Bohom. Pochopil som, že predtým to bola len taká naučená bázeň, keď ma napríklad učili, aby som si čítal Božie slovo, aby som nehrešil, alebo aby som sa nepozeral po ženách... ale v srdci to tak nebolo. Navonok som síce pôsobil, že nechcem hrešiť, ale niekde v srdci som to chcel… len som sa bál to robiť kvôli svedomiu. Ale potom, keď som robil pokánie zo smilstva, z cudzoložstva, z krádeže, z hnevu a ďalších vecí, keď som to vyznal Bohu a robil z toho pokánie, Pán Ježiš ma očistil a už som nebol viac otrokom tých hriechov. Už nehreším nie preto, že to niekde vnútorne síce chcem, ale sa bojím. Už nehreším preto, lebo to už sám nechcem. Boh nenávidí hriech a On ma učí, aby som aj ja nenávidel hriech... je to niečo úplne iné. Už nie som hriechom držaný a poviazaný. A keď aj príde nejaká žiadosť na mňa, tak už dokážem povedať:

„Pane Ježišu, ja ťa volám, lebo ja už som z toho zachránený a vyslobodený Tebou.“

A vtedy príde radosť a pokoj do môjho vnútra a ja sa z toho veľmi teším.

V minulosti, keď som čítaval Božie slovo, tak ma niekedy oslovilo a niekedy ma neoslovilo a niekedy som si ho chcel vysvetliť tak po svojom... Ale raz som išiel na modlitbu na výzvu jedného brata a keď som potom prišiel domov, tak som sa poklonil a povedal som: „Pane Ježišu, už toho bolo dosť. Ja už nechcem čítať tvoje slovo tak, že si to budem sám vysvetľovať. Ty si povedal, že nám dáš tešiteľa, Ducha Svätého, ktorý všetko vie, pozná hlbiny Božie, pozná aj nás a pozná aj Božie slovo, tak ťa volám, buď mojím partnerom, mojím spoločníkom, ktorý mi bude slovo vysvetľovať, zjavovať, učiť ma, čo Pán chce.“ A zrazu som postupne zisťoval, že tie veršíky žijú, zrazu sa mi Písmo začalo otvárať a ja si s nadšením vravím: „To nie je možné, ďakujem ti, Pane Ježišu.“

A začali sa diať aj iné veci. Napríklad náš syn mal na nohe kurie oko a manželka mi povedala, že musíme s ním ísť k doktorovi, že sa to vypaľuje dusíkom. Povedal som jej, aby sme sa za to ešte modlili, čo sme v ten večer urobili. S manželkou sme chválili Pána a ja som si povedal, že Božie slovo je živé a pravdivé a tak som zobral olej a modlil sa:

„Pane Ježišu, ty si povedal, že máme mazať olejom, keď je niekto chorý a skladať ruky na neho.“ Tak som položil ruka na Benjamínka: „Pane Ježišu, tak ťa prosím, ty si na kríži zaplatil nielen za naše hriechy, ale aj naše choroby, prosím, uzdrav ho.“

Pomodlili sme sa a išli spať. Na druhý deň, keď som prišiel z práce, môj syn sa usmieval na mňa, dal si dole ponožku a ukázal mi, že kurie oko zmizlo… chvála Pánovi, hneď bola radosť v celom dome. Mal úplne hladkú peknú pokožku. Sám som tomu neveril a bol som z toho veľmi prekvapený. Začal som ďakovať Bohu, že sa oslávil. „Pane Ježišu, v Jánovi si povedal, že ak zostanete vo mne a moje slová ak zostanú vo vás, vtedy si proste čokoľvek chcete a stane sa vám.“ A radoval som sa, že to tak naozaj je, že keď ja sa pokorujem, a chcem Ho milovať, tak aj to ovocie prichádza. „Vďaka Ti, Pane Ježišu, za to.“ A odvtedy som sa pomaličky začal modliť za ľudí, aby boli uzdravení. Nie som dokonalý, iba sa otváram Pánovi.

Už som spomenul syna Benjamína. S manželkou máme okrem neho ešte synov Timoteja a Daniela. Snažím sa ich tiež učiť, aby si čítali Písmo, aby sa ho modlili. Boh nám dáva milosť, že keď sa modlievam za deti, keď sú napríklad chorí a pomažem ich olejom, tak im často ustúpi bolesť, klesne horúčka… Niekedy sa modlíme za ich veci v škole a potom deti ďakujú Bohu, keď dostanú jednotky, alebo vyhrajú súťaž či Pytagoriádu – okresné kolo a z toho mám veľkú radosť. Nielen, že Boh ich uzdravuje, ale že aj deti sa už samé učia prejavovať Bohu vďačnosť.

Najväčšie svedectvo, ktoré som v živote zažil, sa týka tajomstva lásky k Bohu a lásky k ľuďom. Keď Pán Ježiš chodil po tejto zemi, bol úplne otvorený a spontánny. Miloval ľudí. Keď niekto išiel a volal na neho Pane, zmiluj sa nado mnou, tak On povedal: Čo chceš, aby som ti urobil? Chcem byť uzdravený, bola odpoveď, alebo Nech vidím. On sa muža dotkol a povedal: Vidz! A potom, keď boli pri ňom zhromaždené mnohé zástupy, ktoré už tri dni nejedli, On im povedal, aby si posadali, modlil sa, dobrorečil a dal im jesť. Keď si predstavím, že tí ľudia tri dni počúvali Pána Ježiša a vôbec nejedli… čo za tým muselo byť? To musela byť obrovská bázeň! Oni ho museli milovať! A vtedy som si to uvedomil a povedal Bohu, že aj ja chcem takto milovať Pána Ježiša, aj keby som tri dni nejedol...

„Chcem ťa, Pane, poznať a milovať takto veľmi.“

A pochopil som, že len keď budem milovať Boha, že potom budem vedieť milovať aj ľudí. Ak nebudem milovať Boha, nebudem schopný milovať ani ľudí, lebo ľudia mi môžu robiť zle, môžu si robiť posmech, môžu mi robiť prieky a človek to nedokáže “z tela” ustáť, lebo telo na to nie je, telo to nezvládne. Ale ak má človek bázeň pred Bohom a vylieva mu svoje srdce, tak Boh mu vyleje Jeho lásku do srdca, aby mohol milovať ľudí, aj tých väzňov. Keď Boh nemá problém prísť do väznice, zachraňovať Rómov, ľudí, ktorí zabili, okradli... a tí ľudia tam plačú, keď sa ich Boh dotýka, kto som ja, aby som nemiloval ľudí? A pochopil som, že jediné, čo je najväčší Boží dar, je láska. Milovať Boha a milovať ľudí... A v Ňom sú všetky dary. Všetko učenie, všetky náuky tu padajú, všetky denominácie sa tu rúcajú a je úžasné, že Boh má jednu Cirkev. Žehnám každému, aby sa otvoril Pánu Ježišovi Kristovi ako svojmu Pánovi a Spasiteľovi, aby v našich srdciach vládol Kristus a žili sme Kristovi, nie sebe.

Ešte krátko o svojej práci. Som policajt v policajnom zbore v Žiline a snažím sa medzi kolegami správať tak, aby som im nebol na pohoršenie. Oni vedia o mne a z Božej milosti som sa mohol s niektorými kolegami aj modliť a uverili v Pána Ježiša. V práci mám tiež veľa svedectiev. Modlievam sa, aby sa nediali dopravné nehody, aby ľudia neboli v šoku, keď sa niečo aj stane, modlím sa za ľudí, za dopravné situácie... Niekedy sa s ľuďmi rozprávam o Bohu, o Pánu Ježišovi a stáva sa mi, že sú zaskočení, lebo nečakajú, že na polícii budú počuť o Bohu... Teším sa, keď môžem chodiť takto otvorený voči ľuďom a keď si ma Boh používa ako svoj nástroj. Nikdy neviem kedy a kde niekoho stretnem, komu budem môcť povedať o Pánovi, modliť sa za jeho situáciu, uzdravenie a oslovujem aj neznámych ľudí, keď ma Boh k niekomu privedie a som rád, že môžem ľuďom poslúžiť.

Svedčím o Pánu Ježišovi aj bezdomovcom. Keď pýtajú peniaze, tak im kúpim jedlo, ale nedávam im drobné... modlil som sa raz s jedným, aby sa zriekol tuláckeho života, ale nechcel odpustiť svojej žene, že ho vraj pripravila o bývanie. Ja som mal od Pána zjavené, že to nie je tak a vravím mu:

“Vy ste pili, pili, ale žene ste sa nevenovali.” Keď som mu to povedal, tak utekal preč a ja som si uvedomil, že keď aj príde nejaké zjavenie do situácie, musím byť opatrný, kedy a ako to povedať.

Lebo proroctvo nie je len pre odkrytie tej situácie, hriechu či varovanie, ale slúži na to, aby ho človek vedel prijať a prijal cez to riešenie pre svoju situáciu, ako ju Boh chce riešiť v jeho živote.

Iný bezdomovec, bol v Anglicku, tam uveril v Pána Ježiša, potom si našiel priateľku, smilnil s ňou, okradol ju, ona ho udala a dostal sa do väzenia. A keď ho potom prepustili, tak sa vrátil na Slovensko. Ja som sa modlil za neho, hovoril som mu, že Boh je Bohom nových začiatkov, že môže aj on začať nanovo a začal som mu žehnať a modliť sa. On začal hovoriť v jazykoch a povedal mi, že už kedysi dávno v jazykoch hovoril. Spýtal som sa ho: „To nemáte bázeň pred Bohom, keď ste boli pokrstený v duchu?“ A vyzval som ho urobiť pokánie. A on na to ušiel preč. Keď odišiel, na mňa prišla veľká bázeň a pokora, že ak si nedám pozor, satan ma môže dostať tak, ako dostal tohto človeka, ktorý poznal Pána, čítal Bibliu, chodil do cirkvi, bol pokrstený Duchom... a to, že padol, by nebolo to najhoršie, veď mohol učiniť pokánie. On sa však nechcel vrátiť k Bohu… a z toho na mňa prišla veľká bázeň, aby som aj sám dával pozor.

Rád sa zdieľam s ľuďmi o Pánu Ježišovi. Keď viem, že niekto miluje Pána, nasleduje ho, tak som šťastný a keď aj niekto je taký, že mu svedčím a on neuverí, tak sa netrápim... som šťastný, že mohol počuť, že Boh miluje človeka, že Pána môžem spoznávať, že s Ním môžem žiť... a za to som veľmi Bohu vďačný. Učím sa ho chváliť aj keď je ťažko, vyznávať mu lásku. Chcem mať horúce srdce, byť otvorený, motivovať ľudí, naučiť sa stáť na slove, naučiť sa veriť, mať vyzlečeného starého človeka, jeho prejavy a charakter a byť oblečený v láske, v Pána Ježiša Krista, nosiť rúcho nového človeka, znovuzrodeného, ktorý vonia prítomnosťou Ducha Božieho a to je môj cieľ na každý deň. S láskou buďte všetci požehnaní a milovaní Bohom Otcom, Pánom Ježišom Kristom a vedení Duchom Božím, ktorí ste si našli čas na prečítanie tohto svedectva.