Môj príbeh

Brat MUDr.Pavla Straussa. Má dve dcéry, vnúčatá a 6 pravnúčat.

O ŽIVOTE

Moje spomienky na detstvo s Paľkom (bratom MUDr. Pavlom Straussom) sú nezabudnuteľné. A to napriek tomu, že náš vekový rozdiel piatich rokov je veľký, obzvlášť v tých mladších rokoch nášho života, predsa len sme si našli vždycky spoločnú reč a mali sme sa aj v detstve radi.

Rád by som spomenul zvláštne naše spomienky na našich rodičov, na našu matku, ktorá bohužiaľ už vo veku 42 rokov zomrela. Stále na ňu myslím.  Môj brat bol obzvlášť upnutý na svoju matku. Vyrástli sme v Mikuláši na tzv. Vyšnom Huštáku. Po smrti starého otca sme sa presťahovali do jeho domu, ktorý bol na námestí. Tento dom sa dnes stal múzeom Janka Kráľa, a to ma teší.

Na brata spomínam, ako recitoval slovenské básne; ako sme na tej našej záhrade za naším domom, kde boli štyri gaštanové stromy a pod nimi on stále čítal, študoval ako gymnazista a potom ako sa vracal z vysokej školy na prázdniny.

Spočiatku som ako vysokoškolák na medicíne v Prahe býval na Masarykovej koleji. Ale nedalo mi, aby som sa nepresťahoval k bratovi, ktorý býval Na Zbořenci blízko Karlovho námestia. Tam som s bratom žil dva roky. Spomínam si, že u pani Dienstbierovej. Mali sme v izbe pianíno. Brat často hrával na pianíne.

Keď som prišiel do Prahy v roku 1935, brat už bol skoro pred poslednými skúškami a v roku 1937 spromoval. Brat študoval zo začiatku vo Viedni. Prešiel potom z Viedne na nemeckú univerzitu v Prahe. Ja som študoval na českej univerzite. Do Švajčiarska sa dostal, keď bol primárom v Skalici na Slovensku. Bol tam niekoľko mesiacov. Jedna jeho kniha o tom rozpráva (Všetko je rovnako blízke - Kaleidoskop z cesty po Švajčiarsku, 1946).

Po prijatí na univerzitu (po konkurze) som potom už len študoval na Prírodovedeckej Fakulte v odbore Bakteriológia a hygiena.

Prvého septembra, keď vypukla Druhá svetová vojna, som musel narukovať do Ružomberka, ako vojak v slovenskej uniforme. Prevážali nás vo vagónoch najprv do Popradu. V Poprade sme potom nastúpili na pochod po Spiši, odtiaľ zas do Prešova a z Prešova peši až na poľské hranice do dediny Ruský Kručov, kde sme mali za úkol upravovať cesty a mosty pre postupujúcu nemeckú armádu.

Brat Pavol bol vtedy čatárom ašpirantom v Ružomberskej vojenskej nemocnici. Skoro prišiel o život. Bol chirurgom v Slovenskom národnom povstaní. Nemci to povstanie potlačili. Ukrýval sa v lesoch a tam ho chytili spolu s našou nevlastnou sestrou. Bol odvedený do Ružomberských kasární. Veliteľ mal za úkol popraviť všetkých 50 ľudí. Brat vedel po nemecky. Dôstojník, ktorý mal príkaz vykonať, povedal, že má 50-tich popraviť... a že ho pustí. Tak ušiel stopercentnej smrti.

Do Jeruzalemu som sa dostal útekom zo Slovenska, cez Maďarsko, Juhosláviu a do Terstu už v Taliansku. A odtiaľ loďou z prístavu Brindisi, do Alexandrie a do Haify. To bolo 4. apríla 1940. V Izraeli som bol najprv v jednej osade blízko Haify a tam som pracoval v poľnohospodárstve, ale tiež ako robotník.

Do Československej armády som sa prihlásil v roku 1942, ale mal som možnosť dokončiť štúdiá. V apríli 1943 som reálne nastúpil v Haife do Československej armády. Môj cieľ bol dostať sa domov na Slovensko, za otcom a za bratom. Čiastočne sa mi to podarilo, ale bohužiaľ otca som už nenašiel, pretože v roku 1945 vo februári sa stal obeťou lúpežnej vraždy.

Rok som potom pracoval v Afrike ako poradca Svetovej zdravotníckej organizácie som tam mal na starosti očkovanie. Optimálne očkovanie afrických detí. Pretože imunitný rozdiel medzi africkými deťmi a deťmi v Európe bol veľký. Takže v Afrike bola potrebná nová schéma očkovania.

Odtiaľ som sa vrátil do Prahy, kde som pracoval v Štátnom zdravotnom ústave. V tom ústave som pracoval asi 43 rokov. Potom ešte navyše v ústave hematológie a krvnej transfúzie – 4 roky na experimentálnom virologickom oddelení. V hlavnom meste som sa tiež priženil. Za slobodna sa manželka volala Ľudmila Zvoníčková. Predišla ma na druhý svet. Mám dve dcéry, veľa vnúčat a takisto 6 pravnúčat.

O KONVERZII

Bol som vychovaný v židovstve. Brat sa nenechal vtiahnuť. Ja som bol o päť rokov mladší a strávil som veľa času s babkou Straussovou, ktorá bola zbožnou židovskou veriacou ženou. Všetky obrady mi boli blízke, no moja účasť bola skôr mechanická. Ako dieťa som ich neprežíval s veľkou intenzitou. Pamätám sa, ako babka dbala na prípravný deň. Neviem, či môj brat ako dieťa niekedy zažil rituál bar micva; ja napríklad áno. Rodičia však nedodržiavali takéto tradície. Iba babka. Rodičia chodili do synagógy, ale boli vlažní. Babka bola horlivá.

Myslím si, že rodičia musia vychovať svoje deti aj vo viere. Ktorí sú vychovaní vo viere, tí držia. Avšak ja u rodičov či starých rodičov som zažil len dobré veci, nič zlého. To má tiež dobrý vplyv v rámci výchovy detí vo viere.

Konvertiti sú pokračovateľmi tých ľudí (Židov), ktorí sa v dobe Krista k nemu pridali. To je moje myslenie. To som si možno myslel aj vtedy, ale nemalo to vo mne ešte vykvasiť. Lebo vtedy (ešte pripomínam, že to bolo na začiatku 40-tych rokov) som mal iný záujem.

Vplyv na moju konverziu mal predovšetkým kontakt s bratom. Po návrate z frontu vo Francúzsku, kde som bol v Dunkerque som sa dozvedel správou z mestského úradu v Mikuláši, že brat Pavol žije v Bratislave ako lekár na Alžbetinkách, v nemocnici u Alžbetinok. Vtedy som sa prvý raz dozvedel, že konvertoval. Na neho mala osobitný vplyv jeho vychovávateľka, ktorá dlhé roky ešte za prvej svetovej vojny chodila do katolíckeho kostola. Tak tam sa niečo muselo udiať. A zvlášť jeho neskoršie stretnutie s rodinou Munkovcov, ktorých som ja nepoznal. Oni boli tiež konvertiti a vtedy na neho hlboko zapôsobili.

Moja konverzia je čiastočne bratovým dielom a tiež pôsobením svätiaceho biskupa Dubovského, ktorý vtedy žil v Prahe a ktorý ma priviedol ku konverzii, k svätému krstu, po 12 rokoch od bratovej konverzie.

Ale takisto mi pomohla moja nebohá manželka Ľudmila.

Moje krátke návštevy u brata (keď som ja so svojou rodinou žil v Prahe a on v Nitre) samozrejme boli vždy ohľadom tejto problematiky, ale zvlášť v dopisoch. Neustále sme si dopisovali. I teraz, i keď je brat mŕtvy, ale on nie je mŕtvy, on žije, tá moja pozemská diskusia s ním je trvalá.

Som presvedčený, že Židia v ďalekej budúcnosti príjmu Krista ako Mesiáša. Tento národ musel veľa vytrpieť. Bohom milovaný, skúšaný, potrestaný, ospravedlnený. Čo si vy o tom myslíte?

Príbeh spracoval Enzo Passerini na základe osobného stretnutia s Jurajom Strausom v Prahe, ako aj podkladov a spolupráci so združením Live AID.