Môj príbeh

Muž, manžel a otec 3 detí.

Môj doterajší príbeh o živote s Bohom je na prvý pohľad bez senzácií, bez veľkých zmien, alebo okamžitých zvratov. Mám 47 rokov a pri zamyslení sa nad sledom udalostí v mojom živote, vidím Božiu prítomnosť a Jeho sprevádzanie. Myslím si, že také niečo môže povedať každý veriaci človek, keď sa pravdivo pozrie späť na svoj život.

Narodil som sa v roku 1971 a v čase socializmu som prežil detstvo a dospievanie. O moju náboženskú výchovu sa postarala najviac moja babka. Sviatosti som prijal veľmi skoro, 1.sv. prijímanie ako druhák a birmovku ako tretiak na základnej škole.

Prvý a na dlhú dobu jediný zažitok s Ježišom som prežil pri 1.sv. prijímaní. Pretože som chodil tajne na náboženstvo so staršími deťmi, nešiel som s nimi na 1.sv. prijímanie v meste kde sme bývali, ale v o týždeň neskôr v susednej dedine.

Kostol bol plný mne neznámych ľudí a na začiatku sv. omše som nemal dobrý pocit, najmä zo starých babiek, ktoré tam boli. Po prijatí eucharistie som pocítil lásku a radosť, mal som chuť všetkých, aj tieto babky vyobjímať. Nerozumel som tomu, len neskôr som si uvedomil (povedala mi to babka), že to spôsobila Ježišova prítomnosť.

Počas základnej školy sme aj s bratom chodili na nedeľné sv. omše a sviatosti, ale moja viera sa nerozvíjala. Takéto pasívne chodenie do kostola u mňa pretrvalo aj počas strednej a vysokej školy. Zmena prišla po rozchode s dievčaťom, ktorý som ťažko niesol. Začal som sa viacej modliť, hlavne ružence, po tme, večer, doma v izbe. Bola to pre mňa veľká posila. Tiež som začal viacej chodievať na sv. omše, aj cez týždeň. V kostole som si asi po roku vyhliadol pekné dievča – moju manželku (ona vraví, že si našla mňa  

Zatiaľ sme spolu prežili 18 rokov manželstva, máme 3 deti a je nám spolu naozaj veľmi dobre. Keď nás, naše sily, už presahuje stres a vypätie z práce a chodu rodiny, je pre nás Boh veľkou oporou. Vidím veľa Jeho menších aj väčších zásahov v našom živote. Veľké svedectvo o Božej láske a sile modlitby som zažil v posledných týždňoch života môjho otca. To je aj dôvod, prečo píšem toto svedectvo.

Dlhodobo (viacero rokov) sa mne, aj blízkym, ťažko komunikovalo s otcom. Vo všetkom videl niečo zlé, vedel sa ľahko rozhnevať pri debate na akúkoľvek tému. Treba povedať, že prežil ťažké detstvo a mladosť. Ako 8 ročnému mu náhle zomrel otec, ktorého mal veľmi rád. Koncom leta minulého roku mi povedal, že neverí vo večný život, tvrdil, že po smrti už nič nie je. Vytrvalo ostával zatrpknutý a očakával, že po smrti naraz bude všetko v poriadku, všetky starosti sa skončia a bude mať pokoj. Keď som mu hovoril, že stav duše aký má, mu ostane aj po smrti, neveril mi. Zo zdravotných dôvodov už viac rokov nechodieval na sv. omše. Jeho zdravotný stav sa zhoršoval.

Doma sme sa modlili za jeho zdravie a hlavne za jeho dušu. Začiatkom februára tohto roka sme ho s bratom a mamou presvedčili, aby išiel do nemocnice. Nebol tam ani 24 hodín, podpísal negatívny reverz a priviezli sme ho domov. Odmietal pozvanie kňaza pre prijatie sviatostí. Ďalej sa mu zhoršoval zdravotný stav a do mesiaca bol znovu hospitalizovaný na 10 dní. Mal už len negatívnu prognózu zdravotného stavu.

Modlili sme sa, aj naši blízky, za jeho obrátenie. Po návrate z nemocnice už súhlasil s návštevou kňaza a dva dni po návrate domov prijal sviatosti – sv. spoveď, sv. prijímanie a pomazanie chorých. V ten deň ostal viditeľne potešený.

Zdravotný stav sa mu naďalej zhoršoval. Bez pomoci sa nevládal pohybovať po byte. Zo dňa na deň slabol. Bol som pri ňom dva večery sám, keď mama išla na sv. omšu. Bol to pekný čas. V prvý večer som sa pri ňom modlil korunku Božieho milosrdenstva (čo mi týždeň pred tým pripadalo nemysliteľné. V druhý večer sme spomínali sme na staré časy, jeho detstvo, na jeho zoznámenie sa s mamou. Smial sa, aj so slzami v očiach. Bolo to pre mňa silné. Na 8-mi deň po návrate z nemocnice sme ho už aj po byte vozili na vozíčku. Na 10-ty deň, ešte pri vedomí, mu kňaz udelil absolúciu s úplným odpustením hriechov. Brat stihol pricestovať (býva 350 km od rodičov), s ním otec prehovoril posledné vety. Na 11-ty deň som s ním ostal na hodinu sám. Už nevládal rozprávať, ani sa hýbať, ďakoval som mu za to čo ma naučil, bol som pri ňom veľmi rád, cítil som radosť v srdci.

Bola to zvláštna radosť, vedel som, že už zomiera, ale napriek tomu som cítil pokoj a radosť. Na 12-ty deň po príchode z nemocnice zomrel.

Za necelé dva týždne som videl, ako sa zmenil otcov prístup k večnosti, k Bohu. Všetko pred jeho smrťou tak zapadalo do seba a prichádzalo v pravý čas, že je to pre mňa svedectvo o veľkom Božom milosrdenstve, láske k nám a sile modlitby. Som Bohu vďačný za otca, za to, že sme mohli byť pri ňom v posledných chvíľach a že mohol ísť na večnosť zmierený s nebeským Otcom.